Piatok Apr 28

Comics Salón a Istro Con '07 #1

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

Štyri živly ComicsSalónu a IstroConu 2007“

 Pojednávanie o tom, prečo sa extravagantné nápady tešia popularite, si ponechám na koniec. Avšak poryv nadšenia, ktoré pred niekoľkými dňami odštartovalo mediálne časovanú bombu, si zaslúži nielen čestné uznanie, ale aj nemalú pozitívne naladenú elégiu. Spojenie fantastickej klasiky s japonským trendom zaodeté do elegantnej formy prilákalo v časovom rozpätí od 14. do 16. 09. 2007 objemné percento vyznávačov všetkého netradičného. Dokonca ani dobre známe územie nemenej slávnej SÚZY neostalo bez povšimnutia.

Fáma, že pár minút slávy sa tentokrát muselo rozdeliť medzi obyvateľov rôznych národností, je síce pravdivou informáciou, no ručičky váh privedie snáď do vodorovnej polohy faktor zvaný „zábava až do úplného vyčerpania“, ktorý v širokouhlom zábere zožal ovácie na každom rohu. Veď pestrosť programu ponúkala atraktivitu na vysokej úrovni a samotný koniec cesty do sveta fantázie jednoducho, avšak účinne, utvrdil v tom, že štyri roky existencie najväčšieho conu v rámci Slovenska nevyšli nazmar.

Otázka preto znie: „Čo všetko sa pod rúškom komplikovane vyznievajúceho názvu skrývalo tento rok?“

 

Živel prvý: Filmové tajomstvo...

Široko-ďaleko je známe, že práve určitý filmový žáner figuruje vo svete labužníckeho zanietenia pre bližšie vyšpecifikované odvetvie umeleckej brandže na popredných miestach individuálneho výberu. Práve tento nezanedbateľný puntičkársky prvok,  bez apelu na isté náhodné disproporcie v rámci svetovej komerčnosti, je záchytným bodom pri voľbe, ktorá padne v onom bezduchom momente - čo si práve pozrieť?

Raz za čas zavládne vo svete organizovaný chaos. V tom našom, bohužiaľ, kraľuje takmer stále, takže davová psychóza ide ruka v ruke s momentálnym trendom a práve tento „nelichotivý“ faktor má na svojom konte rapídne presycovanie trhu ledva priemerným tovarom. A presne raz za čas sa do éteru vypustí kráľovský snímok, ktorý nečakane odštartuje „veľký“ tresk. Na začiatku nám to príjemne zaváňa kvalitou, pri túžobne očakávanom konci istou gýčovitosťou. No i tak čakáme...

Čakáme do fiktívneho bodu, ktorý nás akýmsi záhadným spôsobom motivuje k tomu, aby sme po onom, médiami vychvaľovanom, prvku siahli. Možno práve táto nemálo populárna schéma tvorila zdravé jadro pri zostavovaní celodenného premietania v rámci vyššie spomenutého podujatia, sympaticky sa snažiac prilákať do oboch funkčných kinosál čo najviac divákov. Stanovená misia bola úspešne zvládnutá a tí, ktorí sa v poslednej sekunde dohadovali s vlastným svedomím, či je lepšie zavítať na comicsový trhák Spiderman 3, alebo sa bezducho rozplývať nad ďalším pokračovaním ságy klanu Potterovie, museli znášať následky praskajúcej miestnosti. Rady sa natiahli na všetky svetové strany a takmer nikomu nevadilo to, že práve prišiel o pohodlie kresla, veľkoplošný obraz a estetický zážitok z pohyblivých obrázkov. Postačil zvuk a predstavivosť.

Gedo Senki: Tales from Earthsea“ alebo ako sklamať diváka rýchlo a hlavne účinne (6aztec)

A je to tu. Po dlhom a úmornom hľadaní miesta v preplnenej malej kinosále sa konečne začína jedno zo zrejme najočakávanejších anime tohtoročného ComicsSalónu - Gedo Senki: „Tales From Earthsea,“ inak povedané „Príbehy zo Zememoria.“

Vzhľadom na niekoľkonásobne prekročenú kapacitu kinosály je v miestnosti poriadne dusno, nikoho však doteraz nenapadlo vzdať sa filmu a odísť. Nie, pri tomto diele sa to jednoducho nedá. Všetci totiž očakávajú dokonalý snímok roka. Veď štúdio Ghibli ručí za kvalitu už len svojím menom. Avšak, nie je všetko tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ged Senki je totiž od začiatku nudný, nezaujímavý a hlavne nezmyselný odvar toho, čo doteraz spomínané štúdio vydalo. Goro Miyazaki, syn slávneho režiséra Hayaa Miyazakiho, v ňom vykradol snáď všetky majstrovské diela svojho otca, pričom výsledný mix pripomína krásne ghibliovky iba veľmi vzdialene. Jediné, čo totiž na tomto filme zostalo ghibliovské, je práve kresba. Kresba, ktorá vo všetkých smeroch pripomínala chabú napodobeninu úžasnej grafiky filmov, akými boli, sú a aj budú Princess Mononoke, Spirited Away alebo Howl’s Moving Castle, nepriniesla žiadny prevrat a obrala nadšenca o dennú dávku kvality. „Príbehom zo Zememoria“ totižto chýbala jedna dôležitá vec, bez ktorej nie je ghibliovka ghibliovkou - atmosféra. Čiže niečo, čo by film mnohonásobne pozdvihlo, vdýchlo mu iskru života a vtiahlo do deja okamžite a bez reptania. Niečo, o čom sa snímke skrývajúcej sa pod popredné filmové štúdio Japonska môže akurát tak snívať.

Ďalším veľkým mínusom je samotné spracovanie príbehu - prvé dve tretiny filmu som rozmýšľal, kedy sa už konečne všetko rozbehne na plné obrátky a ja si budem môcť vychutnať nielen skrytú pointu, ale aj samotné čaro skrytých symbolov v onom deji. Sklamanie sa dostavilo niekde v polovici – všetko sa totižto naozaj začína až na konci filmu, vďaka čomu je extrémne nahustený a pre človeka, ktorý nečítal knižnú predlohu i absolútne nezrozumiteľný.

Ako som už spomínal úplne na začiatku, film bol nudný a ak sa aj dostavil náhly príval zimomriavok, atmosféra, ktorá ich vyvolala, bola viac-menej kinosálového rázu, než toho na plátne. Každú chvíľu sa sálou predieralo hlboké zívanie (ani ja som si ho neodpustil), ktorým väčšina ľudí dávala najavo, že je ešte pri vedomí a odvážne vzdoruje gýču na plátne. Zvyšok divákov to vyriešil elegantnejšie a jednoducho si počas prezentovaného filmu pospal alebo z miestnosti nekompromisne odišiel. Ja som si však povedal, že keď už tam tak sedím hodinu a pol, tých tridsať minút do konca už nejako prežijem (no verte mi, že i tak to bolo nesmierne ťažké a hrozivé utrpenie).

Keď film konečne skončil, zanechal vo mne a zrejme aj vo väčšine divákov jediný, nie práve príjemný, pocit - že režírovanie nie je to pravé orechové pre Gora Miyazakiho a že ide o prvý film od štúdia Ghibli, ktorý sa nedá označiť za vynikajúci. Práve naopak. Toto totiž nebolo umenie - toto bol dobre známy gýč.

 

Kult zvaný „300“ (Orthank)

 

Frank Miller. Pre mnohých fanúšikov súčasný komiksový mág, ktorý sa jedného krásneho večera rozhodol strčiť do vrecka všetkých superhrdinov a kopy pestrofarebných papierov, aby vytvoril svoj nový, ešte neodpozeraný a hlavne neuveriteľne ponurý svet komiksu, plný originálnych farieb a vzhľadom na žáner, netradičných príbehov.

 Výraznou črtou filmu 300 je rozhodne absentujúci príbeh, ktorý sa už na prvý pohľad neubráni tomu, že úmyselne vynecháva akúkoľvek kvetnatú zápletku a všetku psychologizáciu postáv vkladá, paradoxne, do bojových scén.

Príbeh v podstate ani nemá na výber. Plne ustupuje výraznej štylizácii a dychberúcim spomaleným záberom. Už po niekoľkých minútach, kedy sa divák zoznamuje s postavami a krátkym výcvikom sparťanských vojakov (i ľahkej erotickej scéne) a odprevadí perzského posla s jeho „doprovod“ na dno spartskej jamy, kráľ Leonidas zozbiera 300 svojich verných a aj napriek výstrahám Spartskej rady sa v období najväčšieho sviatku, kedy podľa znetvorených kňazov dávnych bohov nemôže Sparta vyhrať, vyrazí oproti najväčšej armáde tých čias. Armáde barbarských Peržanov. Tristo proti miliónu. Nastáva deň, kedy môže „spartský“ vojak zomrieť v mene cti, slávy a svojej vlasti. Tak ako bol už od svojich siedmych rokov vychovávaný v boji, za účelom vyhrať, teraz sa stáva jeho cieľom zabíjať...

Všetko sa valí v neskutočne preexponovaných a násilných scénach, na tom najúžasnejšom technicolore, aký ste kedy videli... Bitka za bitkou. Len sem-tam prerušená nejakou maličkou zápletkou zrady a odľahčených situácií, kedy sa vám na počudovanie dostane i trochu humoru. Mohlo by sa zdať, že vo filme vládne len násilie, ale opak je pravdou. Príbeh, čo už ako riedky, disponuje i láskou. Či už láskou medzi mužom a ženou, alebo otca k synovi. Miller dokázal, že vie napísať i citovo menej surovú stať plnú emócií.

Efektívne spomalené zábery sú veľmi vydarené, no i tak najtvrdší oriešok celého filmu. Síce sú naozaj prepracované, no ani jeden záber súboja (ale i normálneho deja) sa bez nich nezaobíde, a tak sa stane, že na konci začínajú postupne nudiť.  Najviac ma však zamrzí veľká konkrétnosť kamery, kedy sa počas bojových scén nevzdiali na viac ako pár metrov od bojujúcej skupinky vojakov, pričom o siahodlhých nájazdoch ponad nespočetné armády á la Pán Prsteňov, nemôže byť ani reči. Tým trošku stráca na „zimomriavkovosti“, ktorá je tak vlastná práve spomaleným záberom. Najzaujímavejšie však je to, že Snyder sa snaží vyhnúť plagiátorstvu iných podobných veľkofilmov a v princípe sa mu to aj darí, no pri záberoch na slonov ,čo by Olifanti, prípadne zábery na vlniace sa obilné lúky, vás neraz napadne nejedna scéna z Gladiátora...

Čomu sa však film zjavne nevyhýba, je myšlienka pobaviť diváka a to najmä trefným a presne načasovaným použitím nádhernej hudby, pre mňa neznámeho, Tylera Bytesa, ktorá film nesie celú jeho dĺžku na pleciach a už od prvého záberu sa vryje do uší a v priebehu dokonale dopĺňa jeho efektnosť (rockový motív pri útoku sparťanských vojakov, zaiste každému naženie zimomriavky). Herecké obsadenie síce nedisponuje zvučnými menami, no sú zahrané tak presvedčivo, až v priebehu ani po skončení filmu vás nenapadne ohodnotiť herecké výkony negatívne. Gerard Butler zahral Leonidasa s takou charizmou, že i jeho tak trochu klišéovité vety o hrdinstve, vyzneli ako zlaté nikdy nepočuté slová. Perzský kráľ Xerxes pôsobil naozaj samoľúbo a príjemným prekvapením je i David Wenham, ktorého si iste pamätáte čoby Faramira z Pána Prsteňov.

Ak ste ochotní odpustiť „tristovke“ miestami viditeľnú klišéovitosť a spleť Millerových kreatúr, ktorých množstvo niekedy vyvolá úsmev na tvári a pristúpite na Snyderovu hru na efekt, čaká vás zábava typického letného megahitu, od ktorého čakať hlbokú filozofiu, prípadne zapletený príbeh, by bolo krajne nemúdre... Na dve hodinky zahoďte za hlavu všetky kvalitné historické veľkofilmy, pretože toto je skutočný príbeh skutočných ľudí v neskutočnom svete Franka Millera...

Rozprava o filme

Yaonee: Program ComicsSalónu a IstroConu 2007 bol naozaj pestrý. Od najrôznejších akcií, cez sympatické prednášky, až po filmové trháky, ktoré lákali pompéznosťou svojho názvu. Práve sekcia "Filmy" sa tešila najväčšej obľube návštevníkov. Čím upútala teba?

Netopier: Hrané alebo animované filmy? Pravdupovediac, tie hrané ma nijako extra nezaujali a na žiadnom z nich som nebol. Avšak, anime ponúkalo sympatickejšie prvky, a práve na tie som si čas našiel. Aby som však nekrivdil filmovej produkcii mimo Japonska, boli tu i snímky, ktoré sa oplatilo zhliadnuť (napríklad taký Shrek 3), ale kvôli preplnenej sále som sa k nim nedostal.

Yaonee: Takže anime opäť raz prevalcovalo objemnú tvorbu z „Hollywoodu“. Ktovie, čím to asi tak bude? Žánrom, štýlom, prezentovanými snímkami alebo masívnejšou propagáciou práve japonskej animovanej tvorby na území Slovenska?

Netopier: Teraz si ma naozaj zaskočila. Nemám ten pocit, že by naše anime prevalcovalo americké trháky vo veľkom.

Čo sa týka samotnej propagácie, máme celkom slušné zastúpenie na Slovensku a anime sa teší veľkej obľube. Ale že by nejako dominovalo nad americkými trhákmi si naozaj nemyslím. Na samotnom CS-ku a IC prevládal záujem o anime preto, lebo väčšina návštevníkov prišla práve s chuťou pozrieť si niečo, čo vyšlo z krajiny vychádzajúceho slnka, resp. hlavne za samotným anime. A potom, myslím si, že úspech aj pre inú než len anime tvorbu, nie je zanedbateľný a taktiež svojským spôsobom zaujal. Dokonca i zaplnil sály.

Yaonee: Čo si uprednostnil ty sám?

Netopier: No, poviem to na rovinu... u mňa osobne to bolo spomínané anime (a hlavne manga). Ono valcuje akúkoľvek inú tvorbu už dlhé roky a asi sa to v najbližšej dobe nezmení. Takže, u mňa to bolo to ospevované anime a bol som naozaj spokojný s tým, čo som zhliadol.

Yaonee: Ak ma pamäť neklame, zlákala ťa snímka Príbehy Zememoria. Väčšina divákov vychádzala z kinosály v akomsi spánkovom delíriu a svetom kolujú informácie o tom, že štúdio Ghibli urobilo tentokrát prešľap pomimo, keď zverilo režírovanie filmu Gorovi Miyazakimu. Stotožňuješ sa s tvrdením širokej verejnosti, alebo máš na to úplne opačný názor?

 Netopier: Ja osobne sa prikláňam k tej druhej skupine. Štúdio Ghibli je podľa mňa jedno z najlepších štúdii v Japonsku a na každý titul, ktorý vydajú, sa veľmi teším. Pamätám sa, že boli námietky aj voči Kráľovstvu mačiek, ale ja tam nevidím žiadny problém. Každý ich film má niečo do seba a Ged Senki sa ničím nelíši. Zaujímavý a pútavý príbeh, už notoricky známa oku lahodiaca animácia a zvuková stránka bola opäť na skvelej úrovni. Môj zážitok z tohto filmu bol ešte mierne umocnený faktom, že sériu kníh o Zememorí práve čítam, a tak som mal všetky postavy vryté do pamäti a mierne živšie. Asi jediný malý detail, ktorý sa môže štúdiu Ghibli vytknúť, bol ten, že nech som sa pozeral, ako som chcel, Arren a Therru vyzerali presne tak, ako Ashitaka a Mononoke z filmu Mononoke-hime.

Ale okrem tohto možno malého náznaku straty predstavivosti urobil Goro Miyazaki film hodný nosiť menovku Ghibli a slušným spôsobom sa chopil žezla po svojom tatkovi!

 

Yaonee: Do premietacej miestnosti som sa bohužiaľ nedostala, takže verdikt nad touto snímkou vyniesť nemôžem, no s veľkým oduševnením sa prikláňam zatiaľ na stranu divákov, ktorí s daným filmom boli spokojní. Avšak, ako si sám podotkol, vo veľkej miere vadilo našim milým kritikom práve pár faktov na štýl: vykradnutá podobnosť z diel už dávno známych a slávnych a patetickosť dejovej línie. A údajne tam chýbala i tá povestná Ghibliovská atmosféra, ktorá núti diváka snívať. Bolo to vidieť na deji - vyše hodiny sa tam nič nedialo a odrazu všetko nabralo akýsi rýchly spád, čím zamotalo to, čo sa zamotať dalo. Myslíš si, že je to tým, že daní diváci nemali tú česť čítať knižnú predlohu, alebo ide len o náročnosť, ktorá akýmsi záhadným spôsobom zaškatuľkovala Miyazakiho excelentnú tvorbu?

Netopier: No.. v prvom rade budem musieť uznať, že tá poznámka: dlho sa "nič" nerobí a potom to naberá rýchly spád, je mierne pravdivá. Naozaj, človek má po celom filme pocit, že ten koniec bol razantnejší... ale ja som s tým problém nemal, pretože celý "prológ" pred tým koncom bol skôr ladený ako keby sa všetko pripravovalo na niečo veľké. Také sympatické ticho pred búrkou. A práve to "ticho" nebolo v žiadnom prípade nudné alebo odrádzajúce. Skôr sa vysvetľovali súvislosti a systém, akým ten svet a mágia fungujú a hlavne, dával sa dôraz na vzťahy medzi jednotlivými postavami.

Čo sa týka toho, či je lepšie mať knihy prečítané pred pozretím si tohto filmu, alebo nie... nemyslím si, že ľudia, ktorí tieto diela prečítané nemajú, budú o niečo ukrátení. Na druhej strane, páčia sa mi filmy, ktoré mám už prečítané. Takže porovnávať postavy, svet a všetko, čo sa v knihe odohráva spôsobom, akým si to mal v hlave a potom, ako to vyzerá na plátne, je fascinujúce.

No a náročnosť v tomto filme som nepostrehol. Všetko bolo jednoducho a zrozumiteľne vysvetlené.

Yaonee: Inak povedané, neľutuješ, že si obetoval pár minút voľného času a obohatil si sa o príjemný zážitok. Čo však program vo všeobecnosti - Príbehy Zememoria boli jediným japonským filmom, ktorý ťa zaujal?

Netopier: Presne tak, určite neľutujem, že som na tento film išiel.

K zvyšnej časti programu: Bolo to skôr tak, že niektoré tituly som už niekedy videl, ale samozrejme, nostalgia sa občas dostaví, a tak som si nemohol odpustiť zastaviť sa na chvíľu na Azumangu Daioh, potom to bol napríklad nami spomínaný Ged Senki, ktorý som nevidel, avšak ten som vidieť musel! A väčšinu ostatného programu tvorili seriály či filmy, ktoré som nevidel a ani nepoznal. Mal som pár z nich naplánované si pozrieť, ale pre nedostatok času, prípadne voľného miesta v sále som z nich nevidel nič alebo iba malú časť. Ale aspoň viem, čo pozháňať najbližšie:-)

Yaonee: Myslím, že nedostatok priestoru nevadil iba tebe - tie rady nadšencov doslova blokovali premávku. Na záver snáď, ako by vyzeralo kritické zhodnotenie sekcie filmov pre návštevníkov ComicsSalónu a IstroConu 2007?

Netopier: Celkovo by som povedal, že akcia nebola zvládnutá zle. Program dokázal osloviť aj náročného diváka a o nadšencoch (ako napr. ja), ktorých tam boli tucty, ani nehovorím. Priestory boli asi najslabším článkom, ale čo sa dá robiť. Veľa ľudí a priestory sú také, aké sú. Niekedy som mal pocit, že ak si niekto chce užiť nejaké anime alebo film, musí prísť s hodinovým náskokom a nejako sa tam predrať alebo prísť medzi prvými hneď zrána, obsadiť si pohodlne miesto a proste neodísť.

Prestávky medzi časťami programu boli vyplnené krátkymi videami maskotov, ktoré to slušne vyplnili. Takže môj názor je koniec koncov pozitívne ladený.

Yaonee: Plánuješ prísť aj na budúcoročné podujatie?

Netopier: Ak Boh dá a dožijem sa, a ak mi to peňaženka dovolí, tak určite áno.

 

Stručný virtuálny denník ComicsSalonu 2007“ (Tajra)

 

Čas sa pomaly blíži k polnoci a ja si sadám za počítač, aby som sa s vami podelila o svoje dojmy z „dnešného“ dňa.

 Je (vlastne bolo) 14. septembra roku pána 2007. A áno, skutočne to prišlo. Povedala by som, že všetci na to čakali, všetci pre to žili i dýchali, dokonca sa učili na prvú maturitnú otázku o dva dni skôr, aby mali na tohtoročné CS-ko dostatok času. A ono to prišlo! Dámy a páni, prosím, pohodlne sa usaďte, pretože dnes vám priblížim prvý deň tohto medzinárodného festivalu.

1. Cesta Otaku alebo rázcestia ComicsSalonu 2007

Všetko sa začalo niečo pred druhou hodinou, keď sa celá naša banda (Yaonee, Muirne, Liu, Tajra „moi“) zišla na zástavke a odtiaľ sme si to namierili priamo na miesto činu, budova SÚZA.

V momente, ako ste vkročili do budovy, sa na vás vrhli ľudia, celí šťastní, že vám môžu zápästie ovenčiť náramkom (stále ho mám na ruke, pokiaľ sa nerozpadne). A ako „presento“ sme, my návštevníci, dostali tašku, ktorá obsahovala nasledovné zaujímavé vecičky: júlové vydanie PC SPACE, májové vydanie BLOKBASTER-u, augustové vydanie XBOX–u aj s demohrou, májové vydanie PEVNOST-i a nakoniec Žurnál. Ďakujem za tento retrospektívny zážitok. Ale všetko len v dobrom!

Ok, ok. Program máme v rukách a kam sa pôjde?

„Čo je toto? Black Blood Brothers?“

„Utekajme a uvidíme.“

 

Po plnoanimeovskom zážitku sme s Muirne-chan zakotvili v čajovni. Síce sme chvíľku poblúdili (čo, už?! Môj zmysel pre orientáciu nie je dokonalý, ako v časoch, kedy som bola „mladým skautom“), no koniec dobrý, všetko dobré. Pohodlné posedenie, podrobné preštudovanie programu, making photos, čajíčkovanie a nakoniec veget. Nič viac nám k životu netreba. Možno, ešte keby že tá šíša nie je taká drahá. Ale ja nič, ja muzikant.

Pár minút, keď sme sledovali odtiene svetla na stene, do čajového kútika zavítali maskoty CS-ka. Ešte teraz mám pred očami tie sýto oranžové spoďáre! Zážitok nadosmrti... Postupne sa naše útočisko pokoja premenilo na stretávku „independent“ mládeže. Maskot číslo jeden a maskot číslo dva daného podujatia, naše Slovenky v kimonách a dokonca sa našlo pár cospley-istov. Všetci poznali všetkých, len ja som nepoznala nikoho. Ešte chvíľu sme si posedeli, dopili čajík (God bless tea shops) a hurá na prednášky!

Čo sa človek nedozvie alebo cezpoľný beh za zábavou

Skutočné nadšenie a odhodlanie človek musí ukázať práve vo chvíľach, akými je napríklad táto: tri prednášky v jeden čas a prípadne ešte nejaké to premietanie. Tak som sa na chvíľu zastavila a spomenula som si v celom tom zhone práve na cezpoľné behy na základnej škole. A práve táto situácia sa k nim dala prirovnať. Len tá nálada tu bola o čosi ... družnejšia. Zoznámila som sa snáď s celým telefónnym zoznamom rôznych ľudí a iných existencií, čo sa teda ľuďom moc nepodobali, ale rozhodne s nimi bola zábava.

Rozmanité možnosti sa ponúkali každému návštevníkovi. Mali sme možnosť vzhliadnuť prednášky vo Fantázia salóne, Sci- fi salóne, Comics salóne a samozrejme Japan salóne. Anime sa nám ponúkalo v Anime salóne, nakoniec Hlavná paluba, v ktorej sa v piatok celý program o ôsmej hodine večernej otvoril.

Ako pravý moja múdra profesorka slovenčiny, nikdy nezačínaj in medias res. Pekne od začiatku.

Okolo pol piatej som presvedčila samú seba a dokopala som sa k prednáške Stargate: nedokončené príbehy. Nechcem kritizovať daného pána, čo sa nám danú problematiku veci snažil tak vehementne vysvetliť, ale skutočne nabudúce zívať netreba;) Asi po desiatich minútach som usúdila, že bude lepšie presunúť sa, aby som čas, ktorý zostáva, prežila niekde, kde je veselo, kde nájdem smiech a pravú dávku japonsky mysliacich šialencov (ako som i ja). Hlava myslela a nohy kráčali. Japan salon. Servírovanie čaju by Hitsuji.

Zrušené.

Namiesto toho bolo posedenie s naším slovenským vetroplachom v podaní Hitsuji, ktorú z jej cestopisných dobrodružstiev spovedal Melvin. A obaja nám predviedli skutočne skvelú chvíľu. Rozoberali sa zápisky a prípadné komentáre k nim. Pán moderátor bol pravdepodobne dobre vycvičený, ľudia sa smiali, plakali, skákali z okna. Sem-tam padla troooška netradičná/ nepatričná poznámka z jeho strany, ale to sa i tak všetci rozpustene zabávali. Hor, nikto nie je dokonalý. Smiala som sa tiež;) Na poznámku, že v mangách býva častým predmetom deštrukcie Tokio tower, Melvin poznamenal: „A si predstavte také niečo u nás, ako sa Nový most rúti do hlbín Dunaja s tou kaviarničkou na vrchu.“

Táto prednáška bola skutočne natrieskaná, takže myslím si, že sa sluší (patrí a musí;)) poznamenať, že bola skutočne úspešná.

Po prednáške sme odplachtili do Hlavnej paluby, kde sa mal premietať film Listy od Iwo Jimy. Na(ne)šťastie sme ešte stihli záver filmu Ghost rider. Nechcem byť zlá, ale toto nie. Skutočne máte môj  obdiv, ak ste tam vydržali sedieť celý film. Ja som z neho videla cca 20 minút a nevedela som, či umlátiť toho, kto niečo také splácal, alebo Cagea, že sa na to nechal nahovoriť a splietal ťažké C-čkové vety typu:

„ Toto je moje prekliatie.“

Alebo hlavná predstaviteľka Eva Mendes, ktorej sa strategicky pri každej scéne viac a viac otvárala blúzka. Jednoducho NIE. Aby ste ma chápali, nie som proti filmom podľa komixu. Zbožňujem Hellboya, ale Ghost rider u mňa zabodoval len v jeho pôvodnej viazanej forme. Skúsim to zhrnúť celý môj názor na tento... ehm... filmový „bombónik“: „WTF?!“

Len pre info, na csfd (čeko-slovenská databáze filmu) získal film 52 %.

Keď sa (konečne) zjavili záverečné titulky a rozsvietili sa svetlá, konečne som si obhliadla publikum a skoro ma chytil šok. Neďaleko sedela sympatická starenka (dokonca aj s paličkou), ktorú zrejme Nicolasov zjav a prevedenie skutočne pobavilo. Go go grandma!

O chvíľu sme sa aj my, všetky šťuky, usadili na miesta, aby sme mohli vzhliadnuť japonský film Listy z Iwo Jimy. V kocke: Dej sa začína počas vykopávok na ostrove Iwo Jimy, kde archeológovia nájdu akýsi balíček. A tu nás kamera pod vedením Clinta Eastwooda (Flags of Our Fathers, Million Dollar Baby, Bridges of Madison County) zavedie o 60 rokov späť do minulosti... Ak máte radi vojnové filmy a už vám lezie krkom typický amerikanizmus: „My sme vám prišli pomôcť, tak prečo na nás strielate?“ rozhodne siahnite po tomto filme. I keď, ak mám byť úprimná, 141 minút je na mňa skutočne veľa. Banzai!

Okolo ôsmej hodiny večernej sme ukotvili v bufete. Keď som ako- tak utíšila škŕkanie, ktoré by mohlo konkurovať aj cigánskym muzikantom, pobrala som sa domov...

Verdikt“

 Zelený Shrek 3, vysoko nadhodnotený film 300, rozprávková stať Mostu do krajiny Terabithia, hororové prevedenie pokračovania legendárnej Nenávisti, srdcervúce Listy z Iwo Jimy či davová psychóza zvaná The Melancholy of Haruhi Suzumiya a mnoho ďalších komerčno-skvelých snímok, ktoré sa ponúkali vo veľkom a celým priehrštím počas troch zaujímavých dní ComicsSalónu a IstroConu 2007 zožali úspech a to oprávnene. Je ťažké ulahodiť gurmánskej duši návštevníka pozerajúceho sa na rozsiahlu žánrovú tematiku dosť skeptickým okom. Presne tak ako prilákať čo najrôznejšiu vekovú škálu ľudí k dielu, ktoré sa možno svojím prevedením zdá byť nenáročné, avšak pri objavení skrytej myšlienky priam božsky dokonalé.

Hoci sa otázka priestorov niesla v pochmúrnom vykreslení, prítomné osadenstvo neodradila. Kto mal záujem a prekypoval chuťou obohatiť svoje zmysly niečím výnimočným, s mierne ufrflaným prológom si niekoľkohodinové prevedenie toho či oného snímku prečkal. Vzpriamene, po sediačky, na špičkách i schodoch. Miestnosť praskala vo švíkoch, potlesk divoko útočil na všetky svetové strany a spokojné tváre práve vychádzajúceho publika boli zadosťučinením hádam pre každého člena organizačného tímu. Takže živel zvaný filmová sekcia si naozaj zaslúži vrúcne poďakovanie.

 

Pokračovanie nabudúce...

Obrázky poskytla stránka www.comics-salon.sk .