Piatok Apr 28

Animecon 2007 - #2. časť

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„K japonským výšinám...“

Táto sobota bola ako každá iná letná sobota – lenivá a poriadne horúca. Zobúdzanie s pocitom vyspatosti bolo po pomerne náročnom predchádzajúcom dni veľmi príjemné a okrem uvoľnenia pridal sa do tandemu i pocit očakávania z tohto práve začínajúceho. Príjemná spoločnosť v podobe priateľky tiež nebola od veci a premenila vstávanie z udalosti uťahanej ako baník po dvanástke na veľmi svižnú záležitosť niekoľkých minút. Nenadarmo sa hovorí, že o dvoch sa to lepšie tiahne. S nami sa to však rozhodne netiahlo a už (na bratislavské pomery) o hodinku sme stáli vo vchode do SÚZY, kde sa pomaly, ale s istotou záruky kvality ruských výrobkov, rozbiehal druhý deň festivalu japonského animovaného umenia s príznačným názvom AnimeCon 2007.

Kým sa valná väčšina bavila po jedenástej pri stoloch typicky ázijskou hrou Shogi, obdivoval som výstavu fotografií Miloša Bednára, na ktorých s obrovským citom zachytil vlastné zážitky z krajiny vychádzajúceho slnka. Skĺbil v nich tradičnú kultúru s mladým, dravým Japonskom, pričom oba protipólne svety stavia do ostrej konfrontácie a to vo všetkých sférach. Zrazu som mal takto jedinečnú možnosť obdivovať jednoduché, ale značné výpovedné kompozície nielen ľudí žijúcich v Japonsku, ale i Japonsko samo osebe. Záber Kjotó v noci, alebo J-rock styling jeho nemenovanej obyvateľky sa tu, na malom priestore nástenky, snúbili s tradične oblečenou dámou z predmestia, či nedotknutou prírodou ostrovov. Výsledná koláž síce množstvo divákov nepritiahla, ale zasvätených prinútila sa zahĺbiť do ich podstaty a prestať vnímať plynúci čas.

Moja maličkosť dopadla úplne rovnako a až ostré štuchanie do pleca bolo jasným náznakom, že vo veľkej sále sa začína anime Romeo X Juliet. Už samotný názov hovorí za všetko a tí, ktorí čakali jednu z nepreberného množstva adaptácií myšlienky geniálneho anglického alžbetínskeho dramatika, neboli sklamaní. Jemnulinko svojský prístup zo strany tvorcov totiž pretvoril dosť zaužívaný koncept v originalitou pretekajúce anime sršiace vtipom (skvelé hlášky Willyho, ktorý predstavuje samotného Shakespeara), no na druhej strane neznásilňujúce pôvodnú ideu slávneho dejopisca. Dosť nepodarené slovenské otitulkovanie bolo pre drvivú väčšinu irelevantné a paradajky ostali tentoraz v taškách. Ani nie 70 minút preto ubehlo ako voda a ladné krivky kresby tak príznačnej pre japonskú animáciu vystriedali profesionálni bojovníci Jozef Obuch a jeho kolega Martin z Hinode Kobudo Dojo Slovakia. Polhodinová ukážka plynulo prechádzala do plodnej debaty a, aby neboli diváci o nič ochudobnení, i praktickej ukážky toho, akej koncepcii ázijské bojové umenie podlieha. Kto mal i potom dostatok guráže a nebál sa postaviť trénovanému profesionálovi, dostal jednu príučku zdarma. Našťastie, vynímajúc plafón, ktorý schytal zopár rán, sa nikomu nič nestalo. Predsa len, tréningové palice sa od tých bojových líšia markantným spôsobom – napr. i vatovým obalom svojho obvodu.

(reportáž by Vasilij)

 

Sobota 30.06.2007 10:00 Bonasje prevalcovali japonské čaje!

 Je sobota, 30. jún 2007, desať hodín ráno - do hlavnej premietacej sály prichádzajú už po druhýkrát v rámci AC-čka 07 dvaja dobre známi manželia, Vladimír a Alena Ondejčíkovi, aby všetkým prítomným divákom ukázali, že výber práve týchto dvoch prednášateľov bol absolútne na mieste. Nejde totižto iba o expertov z oblasti svetových čajov, ale zároveň aj o vynikajúcich odborníkov na japonské bonsaje.

No a samotná prednáška sa začala po prinesení niekoľkých prekrásnych bonsajov na pódium – a, ako je už pomaly zvykom, manželia si i tentokrát z publika vyberali hneď niekoľko dobrovoľníkov. Obrovské množstvo rúk opäť stúpa dohora, aj keď v podstate nikto nevie, čo budú vybraní dobrovoľníci robiť. A keďže som sedel v prednom rade, mám opäť to šťastie, že jedným z vybraných som bol i ja.

Hneď po nástupe na pódium nám pán Ondejčík rozdáva kúsky medeného drôtu, čo samo o sebe prezrádza, že zrejme budeme zasvätení do tajomstiev na prvý pohľad zložitého tvarovania bonsajov. Stihneme si ešte vymeniť pár vydesených pohľadov typu „veď im to tu celé poničíme...“, kým je nám konečne objasnené, že žiaden z nás sa vystavených majstrovských bonsajov ani nedotkne. Namiesto toho si budeme obmotávanie tvarovacieho drôtu trénovať na vlastných prstoch – a samozrejme na prstoch kolegov otakov. Platí jednoduché pravidlo – kým drôt nebolí na prste, nebolí ani na konáriku malého stromčeku.

Po niekoľkých takýchto tvarovacích testoch nás manželia nakoniec prepúšťajú, aby sme sa mohli opäť usadiť do mäkkých sedačiek a ďalej pozorovať ich prednášku, ktorá sa ešte ani zďaleka nekončila.

Nasledoval príval zaujímavých informácií o pestovaní bonsajov – o ich histórii, tradícii vyššie spomenutého pestovania a, konečne, spojitosti s japonským čajom. To bol bod programu, na ktorý sa od piatkovej prednášky všetci tešili – bolo totiž prisľúbené, že ochutnávka vzácnych japonských čajov bude i dnes pokračovať. A nebol by som to ja, keby som sa neprihlásil hneď na prvú várku.

Po dopití lahodného moku vo mne nielen zostala životodarná energia pochádzajúca z tradičných japonských čajových bylín, ale aj o niečo viac znalostí – a samozrejme veľká inšpirácia. Inšpirácia pustiť sa do niečoho podobného, ako je pestovanie bonsajov.

Možno. Niekedy...

(reportáž by 6aztec)

 

Sobota 30.06.2007 11:00 Liu útočí na GO... Shogi dostalo padáka!

 

 Ako pravý nadšenec všetkého, čo s Japonskom súvisí, som si samozrejme nemohla nechať ujsť niečo tak silne späté s kultúrou krajiny vychádzajúceho slnka, ako sú hry Shogi a Go.

A tak som sa už v piatok hrnula do sály, kde sa nám päť minút po pol štvrtej otvorili brány do sveta japonského šachu Shogi. Po úvodnom zápase „premietačka verzus prednášajúci“, v ktorom napokon tesne zvíťazil Adam Skalný, sme sa dozvedeli, že Shogi sa, podobne ako ostatné šachové hry, vyvinulo z indickej hry čaturanga, v ktorej figúrky predstavovali drobné vyrezávané sošky slonov, pešiakov a iných postavičiek. Číňania vo svojej obdobe čaturangy nahradili postavičky mincami s názvami postáv. Neboli by to však Japonci, aby k hre xiangqui nepridali ešte čosi svoje, a tak sa z okrúhlych hracích figúrok s jedným znakom stali päťuholníky so znakmi dvoma. Navyše, Japoncov nenadchla idea rozdeľovania figúrok farebne, a preto Shogi kamene slúžia aj ako akési šípky, ktoré patria jednému alebo druhému hráčovi podľa toho, akým smerom sú otočené. Ďalšou zaujímavosťou Shogi je totiž dopĺňanie figúrok do hry, a to akýchkoľvek a kamkoľvek – zjednodušene povedané, ak zajmete súperovho pešiaka, podplatíte ho celkom ľahko a pešiačik zrazu kope za váš tím ;)

Po celé tri dni Animeconu si záujemcovia mohli Shogi vyskúšať priamo pred premietacou sálou a že ich nebolo málo, o tom vás mohol presvedčiť jediný pohľad smerom ku stolom, nad ktorými sa skláňali tí šťastlivci, ktorým sa podarilo rozlúštiť záhadné znaky a dokonca aj pravidlá ;)

Prišiel deň druhý a s ním aj v mojom programe podčiarknuté a zakrúžkované Go. Kto videl anime Hikaru no Go, iste mi dá za pravdu, že tie biele a čierne „lentilky“ na drevenom poli majú v sebe čosi, od čoho sa  jednoducho nedá odtrhnúť. Kto nevidel, už aj si ho bežte pozrieť ;) a potom sa môžete zahĺbiť do hry, ktorá je, čo sa pravidiel týka, jednoznačne omnoho jednoduchšia než Shogi, ba dokonca jednoduchšia než obyčajný európsky šach. Od prezidenta Slovenskej asociácie Go (www.sago.sk ) Martina Strelku sme sa dozvedeli najprv čosi o histórii Go.

Táto hra vznikla v druhom tisícročí pred naším letopočtom v Číne, kde patrila medzi štyri základné ľudské schopnosti spolu s poéziou, maliarstvom a hudbou. Súvisela tiež s taoizmom, podľa ktorého je Go prostriedok k poznaniu ľudskej duše. Omnoho neskôr sa Go dostalo do Kórey a ešte neskôr, okolo 6. storočia n. l. prenikli tieto kamienky aj do Japonska. V 17. storočí zaznamenalo Go najväčší vzostup, keďže šogunátu sa hra celkom pozdávala – a populárna zostala dodnes. Goistické kluby nájdete po celom svete, no v Japonsku, Číne a Kórei je Go pre niekoľko vyvolených aj spôsobom obživy. Profesionálni hráči celé dni sedia nad gobanmi (hracími doskami na Go) a pokúšajú sa získať vyšší dan alebo dokonca titul. Samotné pravidlá Go sú také jednoduché, že takmer okamžite môže hrať aj človek, ktorý v živote o Go nepočul a nikdy nevidel ani žiadne anime späté s touto tematikou. Všetky kamene majú rovnakú hodnotu a ich kladením na priesečníky čiar na doske sa obaja hráči snažia zabrať pre seba čo najväčšie územie, teda neobsadené priesečníky. Počet všetkých kameňov dokopy je vždy o jedno menší než počet všetkých priesečníkov, k remíze teda prakticky nemôže dôjsť.

Go sa hrá na poli 19 x 19, pre začiatočníkov alebo pre tých, ktorí nemajú na hru celé hodiny, sú tu varianty 13 x 13 a 9 x 9. Práve poslednú zmienenú variantu mali možnosť skúsiť si tí, ktorých prednáška aj s malou demonštráciou hry zaujala. Samozrejme, patrila som medzi nich, takže som sa už o jednej tlačila ku stolom, kde ešte poslední Shogi-fanúšikovia dohrávali posledné partie. Že sa mi to oplatilo, o tom svedčí fakt, že som po troch hodinách sedenia nad touto hrou odchádzala s nehorázne boľavým krkom i chrbticou, ale zato s euforickým úsmevom na tvári, za aký by sa nemusel hanbiť žiaden požívateľ omamných látok.

(reportáž by Liu)

 

Zaujatosť? Ani zďaleka. Napriek tomu, že hra Shogi mala jeden deň náskok, získalo si srdcia každého skalného fanúšika nielen japonskej animovanej tvorby, ale aj Japonska ako takého, práve GO. Hra najvyššej triedy, plná ladných ťahov a hlavne logických operácií, ktoré ak človek počas svojho života nezdieľa, iba ťažko môže objaviť krásu tichého prostredia s krájateľným napätím.

Hoci organizátori vyššie ospevovaného podujatia nerátali s tak značným nadšením a záujmom o túto netradičnú japonskú hru, rady dychtivých fanúšikov sa bez značných komplikácií vtesnali do rozsiahlej miestnosti a turnaj, ktorý sa na začiatku definoval za nesúťažný, nabral tú správnu bojovú atmosféru.

Výsledky deliace od seba jednotlivé výherné miesta nadobudli po spočítaní rozdiel dvoch až troch bodov, čo nám pekne poukazuje na fakt, že nikto z hráčov sa nemienil vzdať bez boja. Nakoniec, presvedčiť sa môžete aj sami.

Yaonee: Čo vyvolalo podnet, aby si sa zúčastnil GO turnaja? Samotná prednáška a pôvab hry alebo patríš medzi tichých obdivovateľov, ktorí sa stihli aspoň naoko poinformovať o tom, čo GO vlastne je?

Kurama: Podnetom toho, aby som sa zúčastnil GO turnaja, bolo to, že sa mi tá hra páči a chcel som si ju skúsiť zahrať. No a informácie o hre samotnej som dovtedy nemal žiadne, len som to párkrát zachytil v nejakom filme, či anime seriáli.

Yaonee: Údajne sa so zaradením GO turnaju počítalo len na krátku dobu, pretože väčšina členov podujatia nepredpokladala s možným úspechom i kladne ladenými ohlasmi na tento malý experiment. Patríš medzi skeptikov, či tých jedincov, ktorí by s potešením uvítali podobný malý turnaj v GO i do budúcna?

Kurama: No občas som skeptik až do morku kosti, ale ja si myslím, že ak na budúci rok bude GO znovu na AC-čku a ja tam budem, tak sa určite zúčastním a určite sa pridajú aj ďalší, pretože sa to páčilo aj tým, čo sa turnaja nezúčastnili.

Yaonee: Čo bolo na samotnej hre najťažšie a čo sa ti práve naopak zdalo byť úplne jednoduché?

Kurama: Najťažšia je stratégia, keďže je to strategická hra. Na druhej strane je však stratégia aj tou najľahšou vecou na danej hre, ale to záleží od typu.

Yaonee: Leták síce informoval o tom, že hra je delená na skupinky, ako inak začiatočníci a profesionáli. Bol si prekvapený, keď vám oznámili, že i vaša skupina bude ocenená? Ktorý súper ti dal vážne zabrať?

Kurama: Nie, nebol som prekvapený, keďže táto informácia padla už pred začiatkom turnaja a počas prednášky o samotnej hre. Najviac mi dala zabrať Liu-sama a na hru s ňou som sa aj najviac tešil. Samozrejme, aj ostatní mi dali poriadne zabrať, akurát si nepamätám ich mená.

Yaonee: Čo samotný priebeh hry? Išlo to všetko hladko alebo sa našlo i pár rušivých elementov? Ak áno, ktoré to boli?

Kurama: Ja som tam nepochytil nejaké extra rušivé elementy, keďže nás v tej miestnosti nebolo veľa, teda samotní hráči a pár pozorovateľov.

Yaonee: Takže je úplne jasné, že sa na budúcom AC-čku tejto netradičnej hry zúčastníš na 100%, s odhodlaním prebojovať sa, čo najďalej?

Kurama: Ak budem na budúcoročnom AC-čku, tak sa zúčastním. Nie však preto, aby som sa prebojoval čo najďalej, ale pre samotnú hru, lebo je to ohromná sranda.

Na záver snáď malý bonus v podobe ocenených víťazov:

GO turnaj:

1. miesto Mária Dvoranová

2. miesto Hana Buchholcerová

3.miesto Zuzana Panáková

 

(rozhovor by Yaonee, sekundant – hráč GO Kurama)

 

Sobota 30.06.2007 Poobednajší bonus pre všetkých alebo na slovíčko...

Hoci sa vyvrcholením dňa stala prednáška o sushi. Síce monotónne, avšak na druhej strane enormne informatívne rozprávanie o  pôvode i možnostiach prípravy utíšilo skoroplnú sálu spôsobom, akým by to nedokázalo ani hentai premietané na plátne a  následný malý sklz zasahujúci do ďalšieho programu skôr diváci uvítali, než aby nadávali... Sedel som v tých momentoch v priľahlom bare pri kávičke so Sandrou, vyštudovanou žurnalistkou a jednou z hlavných organizátorov celého podujatia. Nervozita na oboch stranách by sa vtedy dala krájať, avšak slovo dalo slovo a následné uvoľnenie umne potláčalo negatívne vplyvy do úzadia šikovne rozvíjajúc pestrú dišputu nielen o samotnom podujatí...

O Animecon-e

Vasilij: Animecon je v rámci Slovenska jedným z mála podujatí, ktoré sa venuje nielen propagácii anime, ale všeobecne i japonskej kultúry. Kedy si prišla na myšlienku zorganizovať takto veľké podujatie?

Sandra: V prvom rade, myšlienka organizácie Animecon-u nie je moja. Idea usporiadať AC pochádza z roku 2003. V tom čase moja sestra spoločne s ďalšími založili OZ Manga.sk a v tom istom roku organizovali manga sekciu v rámci Istrocon-u, ktorá bola vtedy prvýkrát v dvoch miestnostiach. Ani tie však nestačili, ľudia sa tam dosť tlačili a vtedy vznikla myšlienka vytvoriť niečo samostatné.

Vasilij: Animecon, ak mám dobré informácie, funguje štyri roky a organizácia takéhoto podujatia je obyčajne dosť náročná. Často sa stretnete s nepochopením sponzorov, najmä, ak sa netýka širokej popkultúrnej verejnosti. Mali ste podobné problémy a ako prebiehali rokovania s potencionálnymi sponzormi?

Sandra: Tieto problémy, samozrejme, sú a boli pri každom ročníku Animecon-u, pričom prilákať nejakých významných sponzorov sa nám doteraz nepodarilo. Buď sme netrafili tú správnu dobu, alebo sme z našej strany urobili nejakú chybu, alebo bolo ťažké presvedčiť, že anime, manga a japonská kultúra je niečo, čo ľudí zaujíma, a tým pádom to predstavuje lákavú príležitosť i pre sponzorov. V tomto roku sme si vypracovali stratégiu, jednako mediálnu ako i sponzorskú, a tú plánujeme naplno využiť v budúcom ročníku. To znamená, že budeme začínať omnoho skôr ako pri ročníku 2007.

Vasilij: Na Slovensku je už hlboko zakorenený syndróm mediálneho škatuľkovania. Či už z nedostatku pracovných prostriedkov, alebo pracovných síl v masmédiách. I preto sa bežná spolupráca vybavuje systémom obojstrannej reklamy. Predpokladám, že podobne to bolo i s magazínom Pevnost. Mali v Pevnosti nejaké špeciálne požiadavky alebo prebiehali vyjednávania hladko?

Sandra: Komunikácia s nimi vyšla skvele. Koniec koncov, poskytli i ceny v rámci istých súťaží.

Vasilij: Na Slovensku existujú len dva veľké festivaly orientujúce sa na anime. Jedným z nich je Animecon a druhým je Comics Salon, v rámci ktorého je anime jednou z programových línií. V čom vidíš dôvod tohto značne obmedzeného počtu?

Sandra: V prvom rade je to preto, že je veľmi náročné takéto akcie zorganizovať. Treba vybaviť kopu vecí od priestorov, cez sponzorov až po samotných účastníkov. Tiež je to tým, že ľudia nemajú na to dostatok času, čo je i náš problém a často do toho ideme len s vypätím všetkých síl . I preto hľadáme ďalších, ktorí by to po nás prebrali.

Vasilij: Ako si predstavuješ Animecon do budúcnosti? Napríklad o rok?

Sandra: Je strašne ťažké povedať, čo bude o rok alebo o dva. Budeme sa však snažiť poskytnúť divákom čo najlepší program spájajúci v sebe anime i prednášky o japonskej kultúre.

Vasilij: Tohtoročný Animecon prilákal najmä mladých ľudí. Myslíš, že má čo ponúknuť i starším generáciám návštevníkov?

Sandra: Myslím si, že to má čo ponúknuť komukoľvek. Každému, kto má záujem dozvedieť sa čosi o inej krajine, inej kultúre a inom štýle života.

Vasilij: Apropo diváci. Nechcem sa pýtať na konkrétne čísla, keďže sú dva dni stále pred nami, ale aspoň zhruba - akú očakávaš tohto roku návštevnosť? Pokryje to náklady na akciu?

Sandra: Očakávame návštevnosť zhruba rovnakú ako minulý rok. Uvidíme, či to bude o trošku viac alebo o trošku menej, ale veríme, že zhruba tých 1100 ľudí príde. Pokiaľ ide o náklady, malo by to pokryť zhruba 70 % všetkých výdavkov na organizáciu.

O všetkom

Vasilij: Poďme na inú nôtu. Kedy si začínala s anime?

Sandra: Tak to bolo veľmi dávno. Presný rok si už nepamätám, ale viem, že to bolo ešte za socializmu, keď na treťom kanály dávali anime o vesmíre a budúcnosti so zvieratkami, ktoré v ňom vystupovali. (smiech) Potom, samozrejme, prišli nemecky hovoriace kanály, ako ORF1 - kde svojho času bežal Sailormoon, RTL-ka, či neskôr prosedmička s anime programom a RTL 2, ktorá sa dosť špecializovala na anime tvorbu. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť VOX so svojím neskorým večerným alebo skôr veľmi skorým ranným vysielaním.

 Vasilij: Vymenúvaš najmä zahraničné televízne stanice a pokiaľ ma pamäť neklame, na Slovensku neexistuje špecializovaná televízia pre anime vysielanie. Nerozmýšľala si nad tým, že pôjdeš do podobného projektu?

Sandra: Taký projekt si vyžaduje obrovské náklady i dávku potrebného šťastia, preto teraz určite nie, ale možno niekedy vo veľmi, veľmi ďalekej budúcnosti. (smiech)

Vasilij: Čo ťa fascinuje na japonskej kultúre?

Sandra: V prvom rade mňa osobne fascinuje anime a manga fenomén. Ani nie preto, že by to bolo animované, ale najmä kvôli tomu, ako to majú prepracované, ako rozvíjajú príbeh, ako sa vyhrajú s obrázkami či maľbou. Čiže ich perfekcionizmus.

Vasilij: Mala si vo svojom živote možnosť navštíviť Krajinu vychádzajúceho slnka?

Sandra: V Japonsku som ešte, bohužiaľ, nebola, ale mám isté plány, v ktorých táto možnosť figuruje veľmi vysoko. Jedna vec, ktorá však vždy fascinuje na ktorejkoľvek krajine, je história. Niečo, čo nestačí prečítať, ale treba i vidieť.

Vasilij: Medzi širokou verejnosťou je rozšírená vedomosť, že novinárčina je nedocenená a zle platená práca. Čo si o tom ako vyštudovaný žurnalista myslíš a aké máš s tým skúsenosti?

Sandra: To je v podstate pravda, napriek tomu, že momentálne v danej branži už nepracujem. Pracovala som však v tlačovej agentúre a je pravda, že tí ľudia tam strávia hodiny a naviac ani nie sú dostatočne platovo zabezpečení. Verejnosť jednoducho neoceňuje tú službu, keď sa im novinári snažia v kontakte s neochotnými ľuďmi predložiť holú pravdu. A pritom je to nesmierne stresujúca práca, keďže nie je každý deň nedeľa a nemusí sa vždy podariť napísať článok dokonale. Alebo keď si respondent myslí, že ho zle citovali a potom sa dožaduje opravy a podobne. Taktiež sa vyžaduje obrovská zodpovednosť, snaha čo najviac potlačiť vlastné ja, keďže novinár by mal byť v prvom rade objektívny, pričom objektivita je relatívna vzhľadom k nemu samému... (po chvíľke premýšľania) ...a, samozrejme, panuje tú obrovská konkurencia, keď sa musí dostať novinár k danej správe ako prvý. Ide o to, že vydavateľ chce byť jedinečný, aby si tým získal čo najširšie publikum.

Vasilij: Apropo široké publikum. Na Slovensku je štatisticky najčítanejším denníkom Nový Čas, ktorý, buďme k sebe úprimní, je plátkom bulvárnym. V čom by si videla ich úspech?

Sandra: Nový čas je v prvom rade denník pre „väčšinovú verejnosť, ako sa v novinárskej branži zvykne jeho publikum označovať. Všeobecne to však vychádza z neodškriepiteľnej ľudskej záľuby vo fámach či odľahčených správach. Človek sa pri nich uvoľní po ťažkom dni v práci a to platí všeobecne vo svete. Inými slovami, bulvárne denníky prinášajú to, čo sa najviac predáva. To však automaticky neznamená, aby sa seriózne denníky nepredávali, len ich číta stredná a vyššia vrstva čitateľov.

Vasilij: Animecon má doposiaľ úzku skupinu divákov, ktorú by som si bez dlhého rozmýšľania dovolil zaradiť medzi „náročného“ diváka. Prajem ti teda, nech sa táto úroveň udrží i do ďalších rokov a vďaka za rozhovor.

Sandra: Ďakujem.

(rozhovor by Vasilij, sekundant Sandra –organizátorka)

 

Sobota 30.06.2007 16:40 Gurmánsky jazyk: „ Prichádza sushi!“

Kde bolo, tam bolo, na kraji Slovenska, v jednej veľkej premietacej sále, dole na úzkom a rozsiahlom pódiu, trónil si jeden dlhý stôl. Svojou rozlohou síce nemohol konkurovať kolegom v exotických krajinách, kde sa každé ráno nahrnulo stádo hladných turistov, aby si tak naplnili hladné žalúdky. Za to však ponúkal, síce v malom množstve, kvalitu tej pravej japonskej kuchyne... reč je ako inak o sushi.

Hoci prednáška spätá s ochutnávaním bola plánovaná ku skorším večerným hodinám, väčšina priaznivcov všetkého japonského, zasadla na miesta s hladným žalúdkom a v neblahom domnení, že i im sa ujde aspoň malý kúsok, čakala na slovný prejav, ktorý by celú prednášku oficiálne zahájil. Dočkali sa ho. Presne tak, ako niekoľkominútového vybaľovania známeho aj neznámeho v rámci potravinárskeho priemyslu, čo spôsobilo, že sliny tiekli prúdom a konzumácia toho, čo chladnička doma dala, sa riešila diskrétne, neviditeľne a hlavne s hlasným mľaskaním.

Štefan Jakubáč, momentálne najzbožňovanejší pán celého Slovenska, sa zhlboka nadýchol a spustil. Spustil ódu na sushi, ktorá sa vlastne skončila v necelej polovici. K podobne ladeným prednáškam je úplne zbytočné mať po ruke text, plnohodnotne a zaujímavo dopĺňajúci medzere v rámci informovanosti priemerného otaka v oblasti varenia na japonský spôsob. Úplne vám postačí stručný úvod a priam estetický opis toho, čo budete v nasledujúcich minútach robiť. Ak sa stane, že v zápale majstrovania tej pravej a hlavne chutnej sushi, zabudnete už polomŕtvych nadšencov anime (hlad má tú nevýhodu, že vás takmer vždy prepadne v najnevhodnejšiu chvíľu) poinformovať o tom, čo ste kam dali a ako to, či oné zabaliť, kde zohnať zvyšné ingrediencie, či čo robiť, ak niečo chýba a vám za dverami nervózne prešľapuje návšteva... verte, že vám to odpustia rýchlosťou blesku, ak im so psími očkami prisľúbite, že na konci sa predsa len dočkajú japonského afrodiziaka.

Viem, že si societa vyžaduje určité pravidlá pri stolovaní, no ak máte pred sebou niečo, o čom snívate skoro každú noc, zásady slušného správania s radosťou odhodíte do najbližšieho kúta a pridáte sa k davu hladných nadšencov, ktorí rozpútali menšiu lakťovú vojnu o hlavnú pozíciu pri nakrájaných lahôdkach. Nakoniec, síce sa sľubovalo, že sa ujde doslova každému, ale čo ak sa nájde niekto, kto si onú dobrotu uchmatne aj po druhýkrát a vás tak oberie o možnosť nechať na jazyku rozplynúť jednotlivé prísady mnou ospevovanej japonskej sushi.

Nematné? Neslané? Nudné? Ani zďaleka. Prednáška o „Sushi“ splnila svoj účel a fakt, že sa publikum zabávalo do sýtosti, vám môžu podložiť informácie v 30 minútovom predĺžení, ktoré bolo síce na úkor anime seriálu History Strongest Disciple Kenichi, no zdržanie bolo naozaj minimálne, ak nie zanedbateľné! Komu bude nebodaj chýbať jeden z prezentovaných dielov v rámci vyššie uvedeného názvu TV anime série, môže si svoj absťák napríklad vygoogliť. Na webe je predsa všetko!

 

Sobota 30.06.2007 pred večierkou...

Zhrnutie číslo dva by sa dalo opísať v jednej mega poučnej vete: „prišli sme, videli sme, užili sme si, odchádzame...“ Napriek snahe byť na všetkých akciách súčasne a hlavne načas, nevyšiel tento plán podľa očakávania. Našim náročným kritickým pohľadom ušla jedna z najočakávanejších prednášok v rámci sobotňajšieho podujatia. „Vplyv tradičnej tvorby na anime“ musel oželieť neprítomnosť, no vynahradili sme to hyperaktivitou vo sférach, ktoré možno o nás ani nestáli, no užili si nás dosýtosti.

Hoci sa výsledky každej jednej súťaže vyhlasovali až v nedeľu poobede, rozhodli sme sa na záver tohto článku, obohatiť vaše unavené oči o rozhovor s víťazkou cosplayu, ktorý sa vlastne spackal dávno po podujatí, no nikomu (okrem mňa) neušlo, že sa súťažiť v tejto netradičnej disciplíne začalo už v sobotu ráno... len vygradovanie sa naplánovalo o deň neskôr, čo ma mierne zmiatlo.

Yaonee: Cosplay sa neodmysliteľne spája s akýmokoľvek podujatím v rámci japonskej animovanej tvorby. Kým v Japonsku je to úplne bežná vec, u nás sa to považuje za raritu a nezasvätení ľudia sa obyčajne čudujú nad tým, prečo väčšina milovníkov tohto nevšedného „odvetvia“ pobehuje po svete v mierne extravagantnom outfite. Stalo sa i tebe, že ťa počas súťaženia počastovali nechápajúcimi pohľadmi a ty si následne musela vysvetľovať, že si úplne normálna?

Nikeru: Keďže som bola na Animecone, nič také sa mi nestalo, no myslím si, že keby som tak vyšla na ulicu, ľudia by sa obzerali jeden za druhým a určite by som sa aspoň jednému človeku snažila vysvetliť, že som normálna.

Yaonee: Ak ma pamäť neklame, bola si prezlečená za Misu, obľúbenú postavičku z momentálne kultovej anime Death Note. Bol problém v rámci identifikovania tvojho kostýmu alebo ťa fanúšikovia prenasledovali s veľmi nadšenými výkrikmi a prejavmi sympatií?

Nikeru: Myslím si, že spoznať ma problém určite nebol a prejavy sympatií som spozorovala hlavne pri fotení (veď kto sa môže pochváliť, že má najmenej dvadsať fotiek z cosplayu ;-)). Poznámky som k svojmu kostýmu našťastie nepočula, no aj tak som fandila niekomu inému.

Yaonee: Je pravdou, že Cosplay bol tento rok dosť slabý. Jednak to spôsobil fakt reťazovej reakcii, ktorú spustila kačica na štýl – nikto nemá záujem a práve od nej sa odvíjalo rozhodnutie mnohých otakov, že tento rok sa radšej cosplayu nezúčastnia. No i to sympatické množstvo predstavovalo dosť silnú konkurenciu. Čakala si vôbec, že to vyhráš a ak by to náhodou nedopadlo práve najlepšie, kto bol tvojím tajným víťazom?

Nikeru: Bola som veľmi prekvapená, keď som začula pri vyhlasovaní výsledkov svoje meno. Ani som nedúfala, že sa umiestnim na nejakom mieste. Mojím tajným víťazom bolo dievča, ktoré sa prezlieklo za Aerith z Final Fantasy 7.

Yaonee: A čo budúce AC-čko? Zúčastníš sa?

Nikeru: Samozrejme už teraz sa neviem dočkať.

 

(rozhovor by Yaonee, sekundant – víťaz v „cosplay“ Nikeru)

To be continued...

Za fotky, ako aj momentky, tradične ďakujeme xdeimosovi, Maron Hime, Vasilijovi a Flankerovi.