Utorok Máj 23

Berusaiyu no Bara

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Príbeh „Ruže z Versailles“, mangy, ktorá revolučným spôsobom predefinovala pravidlá shoujo žánru a pozdvihla shoujo na úroveň vysoko umeleckej a lyrickej kreácie, sa začal v roku 1967 v japonskej Ósake. Mladá študentka filozofie, Riyoko Ikeda, sa tu ocitla na ulici po búrlivej hádke s vlastným otcom, keďže odmietla vystúpiť zo školy a stať sa poslušnou, v domácnosti utiahnutou manželkou. Rodina dúfala, že tvrdý život bez peňazí vzdorovité dievča zlomí a zároveň jej znemožní pokračovať v ďalšom, pre ženu tak „nevhodnom“ vzdelaní. Riyoko však nemienila tak rýchlo zložiť zbrane. Aby mohla sama financovať svoje štúdiá, zamestnala sa najprv ako čašníčka a neskôr, hoci nebola formálne vycvičená v umení kresby, ako mangaka shoujo príbehov.

Žáner shoujo, príbehov pre dievčatá, sa v tejto dobe ešte nepodobal súčasnému dobre etablovanému umeleckému odvetviu. Bol zreteľne iba podradným príveskom rozsiahlejšej a zaujímavejšej tvorby pre chlapcov. Jeho autormi boli z deväťdesiatich percent muži, ktorí písanie ľahkých, nekonfliktných romantických príbehov využívali na oddych od svojich náročných, vážnejšie ladených diel.

Nepokojný duch mladej študentky, s hlavou plnou francúzskej filozofie a so srdcom umiestneným kdesi v Európe minulých storočí, sa však nemohol uspokojiť s obmedzeniami, ktoré boli žánru shoujo určené dovtedajšími zvyklosťami vydavateľstiev. Riyoko Ikeda sa preto na začiatku roku 1972 objavila vo vydavateľstve časopisu Shueisha Margaret so zaujímavým návrhom: mladá debutantka nakreslí pre časopis seriál inšpirovaný francúzskou históriou pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie a životom na tamojšom kráľovskom dvore. Dejová línia bude verne kopírovať historické udalosti a jej základom bude najobľúbenejšia kniha Riyoko: „Mária Antoinetta, portrét priemernosti“ od rakúskeho spisovateľa Stephana Zweiga. Nepôjde však o náučné dielo – do histórie budú uvedené taktiež fiktívne postavy, romantická zápletka a ďalšie veci, ktoré by mohli zaujať čitateľky dievčenských románov.

 Vydavateľstvo po dlhom prehováraní s návrhom mladej ženy súhlasilo, hoci román inšpirovaný dejinami bol na stránkach časopisov venujúcich sa shoujo mange dovtedy nevídané nóvum. Riyoko začala ihneď kresliť a hoci bola na tom zdravotne veľmi zle, drásaná malátnosťou a štyridsaťstupňovými horúčkami, vytrvala pri tvorbe tejto mangy dlhých 82 týždňov, od 21 týždňa roku 1972 po 52 týždeň roku 1973, neúnavne zásobujúc hladné mysle svojich čitateľov rozsiahlymi výlevmi svojej temnej a búrlivej fantázie.

„Berusaiyu no Bara“ (Ruža z Versailles) spôsobila následne na trhu s mangou masové šialenstvo. Shoujo príbeh po prvý raz v histórii japonského komixového priemyslu prerazil ako bestseller - jedným vrzom sa predalo 12 miliónov výtlačkov. Ešte v roku 1972 vznikli po celom Japonsku fankluby Oscar, jednej z ústredných postáv diela a Takarazuka, známa japonská revue, v ktorej všetky úlohy hrajú ženské predstaviteľky, prevzala v roku 1974 príbeh do svojho repertoáru, aby z neho urobila jedno zo svojich najúspešnejších predstavení. V krajine sa zdvihla náhla vlna záujmu o Francúzsko, francúzsky jazyk a literatúru. Tlač sa zmieňovala o novom sociálnom fenoméne, shoujo manga bola dokonca po prvý raz umiestnená do pozície japonského „národného dedičstva“.

A Riyoko Ikeda, dovtedy neznáma mladá autorka, sa z noci na ráno stala renomovanou spisovateľkou, ústrednou postavou skupiny umelkýň zvaných „Hana no Nijūyon-nen Gumi“ (Kvetinová skupina 24. roku éry Shōwa), známych aj ako „skvelý ročník ´49“, ktoré v jej stopách pokračovali v inovácii shoujo žánru. Jej skvelé dielo bolo v roku 1978 prevedené do podoby anime seriálu, ktorý zožal medzinárodný úspech.
Pokúsme sa teda i my nakrátko nahliadnuť do hĺbok dejov, ktoré pre nás táto dômyselná japonská pani s toľkým majstrovstvom upriadla.

Atarashii unmei no uzu no naka ni
(Vo vlnách nového osudu)


V roku 1755 sa v Európe na rozličných miestach narodia tri deti. V Rakúskom cisárstve je to princezná Mária Antónia, dcéra panovníčky Márie Terézie. Vo Švédsku, v rodine grófa von Fersen, zasa dedič rodinnej línie, Hans Axel. A napokon vo Francúzsku, v kaštieli blízko Versailles, v domácnosti generála Reyniera de Jarjayes, je to generálova najmladšia, v poradí už šiesta dcéra. Generál však odmietne akceptovať fakt, že nebude mať mužských potomkov a v návale prudkého vzdoru sa zaprisahá, že túto dcéru vychová ako chlapca. Z rovnakého dôvodu ju tiež obdaruje mužským menom. Tak príde na svet jedna z najfascinujúcejších postáv francúzskeho kráľovského dvora: dôstojníčka Garde Noble, Kráľovskej gardy a osobná strážkyňa panovníckej rodiny, Oscar François de Jarjayes.

O štrnásť rokov, keď je princezná Mária Antónia vyslaná na francúzsky kráľovský dvor ako manželka mladého dauphina, korunného princa, je osud týchto troch bytostí prepletený do jediného neprehľadného klbka. Lebo postavenie princeznej a neskôr aj kráľovnej neposkytuje žiadnu idylku, naopak je to zápas podobný behu nad jamami plnými vreteníc. A keď sa intrigy zdanlivo utišujú, na obzore dejín sa začína črtať nová, zničujúca sila, neodvratná premena celej spoločnosti, nemilosrdné koleso osudu, ktoré čoskoro bezohľadne na prach rozdrví rokokový svet dvora i s jeho bezstarostnými obyvateľmi...
Tak takto sa začína „matka shoujo“, ako Ružu z Versailles nazývajú v jej ostrovnej vlasti. Zápletka románu na prvý pohľad nie je nič mimoriadne a zdanlivo sa neodlišuje od bežných romantických klišé. Čím si teda toto dielo získalo takú ohromnú popularitu?

Riyoko Ikeda sa pri tvorbe tohto príbehu predovšetkým naozaj úzko drží skutočných historických udalostí. Pomáha jej pri tom neobyčajne šťastne zvolená predloha, Zweigov životopis Márie Antoinetty, ktorý je sám osebe geniálnym dielom a jedným z najpresnejších a najjemnejších psychologických portrétov poslednej francúzskej kráľovnej a jej podivnej doby. Kedykoľvek by teda čitateľ autorku podozrieval, že si vymýšľa melodramatické, intrigami umelo prešpikované udalosti – napríklad Antoinettin „zápas o slovo“ s grófkou du Barry, jej románik s grófom von Fersenom alebo aféru „kráľovninho náhrdelníka“, v ktorom zohrala neslávnu úlohu Jeanne de Valois – bude po preštudovaní historických diel venovaných Antoinette  ohromený zistením, s akou precíznosťou mu drobná Japonka dala nahliadnuť do skutočného sveta márnivej francúzskej aristokracie. Ikeda okrem toho fenomenálne pracuje s dramatickým kontrastom: svet dvora, ktorý sa nám s jeho zdanlivo tak obrovskými, v skutočnosti ale neskutočne malichernými problémami, spočiatku javí ako jediné dôležité javisko dejín, je zrazu v kľúčových scénach nesmierne efektívne pretknutý obrazmi drsnej reality vyhladovaného Paríža a francúzskeho vidieka, kde už vznikajú zárodky nového usporiadania sveta. Keď je potom jasné a nudu do všetkých strán sálajúce zrkadlo rokoka brutálne roztrieštené kladivom revolúcie, čitateľ s mrazivou prenikavosťou pocíti tento náhly prílev násilia na vlastnom tele, zasiahnutý neskutočnou hrôzou týchto okamihov, akoby bol priamym účastníkom opisovaných dejov.

Nielen historická presnosť je však príčinou nesmiernej obľuby Ruže z Versailles medzi mladými Japonkami. Dielo sa vyznačuje tiež nesmierne krásnym, poetickým jazykom, prózou, ktorá po stránkach plynie ako dlhá a súvislá, emócie do výšok bičujúca báseň. Keď Takarazuka preberá príbeh do svojho repertoáru, premení rozsiahle texty mangy bez väčších zmien na romantické árie. Z nádherného jazyka rovnako ťaží i anime, ktorá vďaka nemu dosahuje v deji nevídane čistý lyrický efekt.
Musíme tiež spomenúť na detail bohatý, výrazne dekoratívny, predsa však životom prekypujúci štýl kresby, ktorý si Riyoko Ikeda počas tvorby Ruže z Versailles vyvinula. Zatiaľ čo prvé kapitoly diela ešte prezrádzajú nevycvičenú ruku, ktorá sa v kresbe inšpirovala predovšetkým Osamom Tezukom, neskôr si všimneme zrod nového, stránky čoraz viac napĺňajúceho osobitého štýlu kresby, ktorý v polovici diela úplne vytlačí pôvodný Tezukov vplyv. Riyoko zaviedla do shoujo mangy mnohé konvencie, bez ktorých si dnes tento žáner nevieme predstaviť: kresby kvetov a stromov alebo geometrických obrazcov zaberajúcich prázdny priestor za postavami, ktoré dodávajú príbehu lyrický podtext. Detailné pohľady na časti tvárí či očí, prípadne mimo panelov umiestnené symbolické obrazy, pomocou ktorých  definuje duševné rozpoloženie svojich postáv. Predovšetkým je to však zameranie deja na vnútorné stavy a pocity hlavných hrdinov, na emocionálnu, nie na akčnú stránku príbehu – znak, ktorý bude od tejto doby navždy dominantnou črtou shoujo príbehu.

Ani toto všetko by však nestačilo na to, aby sa Ruža z Versailles stala takým nesmiernym fenoménom. Skutočným tajomstvom úspechu sú tu Ikedine fascinujúce, provokujúce a vynikajúco psychologicky vykreslené postavy.

Oscar François de Jarjayes


Burondo no kami hirugaeshi / ai no hitomi sono sugata / Pegasasu no tsubasa ni mo nite / waga kokoro furuwasu / Aaa wasureji no kimi / sora ni yobedo / kimi wa kotaezu.

(Plavé vlasy rozviate vetrom / pohľad na tú postavu vzbudzuje lásku / zdá sa, že vznáša sa na krídlach Pegasa / a rozochvieva moje srdce. / Ach, ako by som mohol na teba zabudnúť! / No keď volám tvoje meno k oblohe / ty mi neodpovedáš.)

Oscar je bez preháňania jednou z najvýznamnejších a najobľúbenejších postáv, aké sa kedy v mange či anime vyskytli. Ženská hrdinka tohto typu bola novinkou, ktorá spôsobila v japonskej komixovej tvorbe prevrat. Nebola to síce prvá hrdinka, ktorá by sa obliekala do mužských šiat – v tom už Ikedu predbehol Osamu Tezuka svojím dielom „Ribon no kishi“ (Rytier so stužkou) – no bola to práve Riyoko, ktorá motív crossdressingu využila do jeho plnej hĺbky a určila ho za vnútorný základ svojej postavy.
Prečo sa však autorka uchýlila k využitiu práve tohto dejového prvku?

Ikeda sa pôvodne vo vydavateľstve zaviazala, že jednou z postáv deja bude dôstojník francúzskej gardy, ktorý prejde z úlohy Antoinettinho najvernejšieho ochrancu do úlohy aktívneho podporovateľa revolúcie potom, čo mu kontakt s obyčajnými obyvateľmi Paríža otvorí oči k spoznaniu nesmierneho utrpenia francúzskeho ľudu. Ako však môže dvadsaťštyriročná Japonka preniknúť do hlavy niekoho, od koho ju delí bariéra inej kultúry, pohlavia i vzdialeného času a s dostatočnou psychologickou vernosťou ho predstaviť svojím čitateľom? Riyoko dlho zápasila s týmto problémom, až konečne dostala spásonosný nápad – urobiť z dôstojníka bytosť podobnú sebe, mladú ženu, ktorá sama musí zápasiť s konvenciami a očakávaniami spoločnosti.
A hoci Oscar pôvodne zrejme nemala byť až tak významným hýbateľom deja a príbeh sa mal točiť najmä okolo peripetií Márie Antoinetty, čoskoro sa vymkla Ikede z rúk a začala žiť vlastným životom, až napokon úplne zatienila postavu tragickej kráľovnej.

Čo je teda na Oscar najzaujímavejšie?

 V prípade Oscar nejde jednoducho o ženu prezlečenú za muža. Oscar je bytosť, ktorá bola od malička vychovávaná ako chlapec a rytierske, galantné, mužné správanie je jej prirodzené, prúdi v nej s každou kvapkou jej modrej krvi. Je stelesnením toho, čím by muž mal ideálne byť – je silná, bystrá, odvážna a lojálna, svojou morálkou prečnievajúca ako končiar Mont Blancu skazený a dekadentný svet dvora. Zároveň si však zachováva citovosť a emocionálnu hĺbku, ba až akúsi krehkosť mladej ženy a vyznačuje sa omamujúcim androgýnnym pôvabom. Tieto jej dve stránky, ktoré sa vôbec nebijú, ale existujú popri sebe v dokonalom súlade a plynule prechádzajú jedna do druhej, sú hlavnou príčinou nesmierneho dopadu Oscar na Ikediných čitateľov - v anime ich potom dokonale stelesnila Tajima Reiko, seiyuu vybratá za predstaviteľku tejto vtedy už všeobecne obľúbenej shoujo ikony.

 V osobe tejto nesmierne komplikovanej a ambivalentnej bytosti spojila Riyoko Ikeda viacero kontrastov. Oscar je na jednej strane vykreslená ako typický predstaviteľ feudálnej spoločnosti a jej rytierskych ideálov. Pritom je zreteľne vidieť, že tvorcom príbehu je predstaviteľ kultúry, ktorej ešte nie sú tieto ideály tak vzdialené, pretože nesmierna sebadisciplína, neochvejná vernosť, dôraz na plnenie povinností, šermiarska zručnosť, rozvaha a lakonický humor, ktorými sa Oscar vyznačuje, sú vlastnosťami, akými by sa mohol pýšiť nejeden japonský samuraj. Služba Márii Antoinette, ktorú Oscar vykonáva tak svedomite a v ktorej je schopná i sebaobetovania, sú zreteľným obrazom fanatickej oddanosti, s akou japonskí bojovníci kedysi slúžili svojim šľachticom a daimyōom – príbehu to pritom dodáva značnú historickú autenticitu.
Avšak tá istá Oscar je súčasne bytosťou skrz-naskrz modernou, prostredníctvom ktorej sa Riyoko Ikeda môže bez problémov prihovárať svojim súčasníčkam a s ktorou sa môžu mladé Japonky poľahky emocionálne zžiť. Je to osoba, ktorá prekračuje hranice spoločenskej etikety prísne určujúcej mantinely ženského a mužského správania a oslobodzuje sa od týchto zväzujúcich pravidiel, bystrá figliarka vysmievajúca sa skostnatelosti a strnulosti doby, rebelantka odporujúca svojím rodičom, človek, ktorý s mladistvým oduševnením pretrháva pretvárku sveta. Nehovoriac o tom, že je to na stránkach mangy vlastne tiež prvý existujúci bishounen, ktorý si okamžite získava vo fiktívnom i reálnom svete zástupy nadšene kvíliacich a omdlievajúcich obdivovateliek.

A napokon je to tiež vrúcne milujúca, ale nekonvenčná žena, ktorá – ako iste mnohé čitateľky Ikediných diel – musí vďaka svojej nápadnej odlišnosti od davu prežiť hlboké sklamanie v láske a prekonať nesmierne utrpenie, aby vzápätí našla skutočné ľúbostné naplnenie mimo hraníc svojej spoločenskej vrstvy – v tomto prípade v desivo intenzívnom a v očiach šľachty určite hlboko škandalóznom zväzku so svojím paholkom, ktorý je jej priateľom z detstva. Otvorenosť a úprimnosť citov, s akou Oscar otvára čitateľom svoje komplikované vnútro, sila, ktorú vyžaruje, keď v uniforme vedie svojich mužov a magnetická príťažlivosť, s ktorou k sebe pripútava srdcia mužov i žien, to všetko u čitateľov vyvoláva nezmazateľný, nadčasový dojem. A aj keď napokon zahynie, sfúknutá zo stromu života ako lupeň kvetu v najvyššom rozkvete svojich síl, jej titánsky zápas so silami, ktoré ju zväzujú ako človeka, občana i ako ženu, zostáva navždy s čitateľmi románu ako nehynúci, žiarivý ideál.  
{mospagebreak}

André Grandier


Naze ka urei no kage himete / wasure enu hito to koi shitau / shiroi omokage utsukushiku / Osukaru Osukaru / kimi wa kokoro no shiro barak a.
(Prečo sa ukrývam v tieni utrpenia / a túžim po láske ženy, na ktorú nemôžem zabudnúť? / Odetá v bielom – si čistá krása / Oscar, Oscar / si bielou ružou môjho srdca.)

André Grandier je ďalšia fiktívna postava, ktorú Riyoko Ikeda vytvorila a ktorá postupne svojím významom ďaleko prekročila pôvodný autorský zámer.

 Keď sa André prvý raz zjaví na stránkach mangy, zreteľne ešte nie je pevnou súčasťou deja – je to len akýsi mladý poskok Oscar, ktorý dôstojníčke pravidelne prináša čerstvé dvorské klebety a vtipným, britkým jazykom jej glosuje udalosti, ktoré sa vo Versailles odohrávajú. Obrat však nastane po dramatickej scéne, v ktorej Oscar s neskutočnou obetavosťou zachráni Andrého pred popravou. Vtedy sa André zaprisahá, že jedného dňa Oscar tento jej čin odplatí vlastným životom a odrazu sa stáva neoddeliteľnou zložkou príbehu, aby sa v rukách autorky napokon premenil na rýdze zlato.
(Anime, samozrejme, vykresľuje Andrého ako významnú postavu od samého začiatku. Scéna Andrého prísahy je v nej preto ešte efektívnejšia.)

Postupne sa dozvedáme, že André nie je jednoducho len služobníkom rodiny de Jarjayes, ale že je najbližším priateľom a dôverníkom Oscar. V detstve vyrastali spolu a aj po dosiahnutí dospelosti sa nevedia od seba odlúčiť, spojení navzájom veľmi silným citovým putom. Ktosi im výstižne udelí prezývku „Castor a Pollux“, prirovnávajúc ich k dvojčatám Dioskúrom z gréckej mytológie, pôvabným bratom krásavice Heleny, z ktorých jedno, svetlovlasé a jasné, bolo božského pôvodu, druhé, tmavovlasé a temné, zasa nieslo osud obyčajného smrteľníka. „Vy ste v podstate jej alter ego“, konštatuje výstižne i Girodel/Gerodére, nápadník Oscar (a obdrží od Andrého do tváre plnú šálku čokolády potom, ako mu navrhne, aby po sobáši Oscar i naďalej sprevádzal a podľa možnosti „obšťastňoval). Príroda a osud si však žiadajú svoje a tak priateľské city temného, zo sveta obyčajných ľudí pochádzajúceho „dvojčaťa“ Oscar po istom čase neodvratne zosilnejú, aby nakoniec prerástli do žeravo pulzujúcej vášne balansujúcej na hrane šialenstva.

V osobe Andrého Riyoko Ikeda stelesnila ďalší mužský ideál, ktorý však, azda po prvý raz v histórii mangy, charakterizovala nielen prostredníctvom jeho činov, ale najmä prostredníctvom jeho neskutočne temperamentných, búrlivých vnútorných stavov.
André je naozaj plnokrvný, silný, avšak zároveň i pozorný a oddaný muž. Jeho neochvejná vernosť Oscar, voči ktorej prejavuje veľkú nehu a starostlivosť a ktorú nasleduje ako tieň pri všetkých jej životných peripetiách, aby ju mohol ochraňovať, musela ohromne zapôsobiť na Ikedine japonské čitateľky. Ešte väčšmi však museli byť fascinované druhou, ďaleko nebezpečnejšou stránkou Andrého povahy.

Keď André po prvý raz navonok prejaví city k svojej mladej veliteľke, urobí to s veľkou opatrnosťou a len veľmi neochotne, vedomý si obrovskej spoločenskej bariéry, ktorá sa rozpína medzi ním a mladou šľachtičnou. „Rosalie, ty raz zabudneš a nájdeš si inú lásku – moja bolesť však je nekonečná,“ zveruje sa ďalšej nešťastne zamilovanej postave Ikedinho románu. Situácia sa však radikálne zmení po niekoľkých dramatických udalostiach: André stratí v potýčke jedno oko, Oscar prestúpi z Kráľovskej gardy do parížskeho pluku medzi neurodzených vojakov  a jej rodičia sa snažia násilne ju opäť „prerobiť na ženu“ a vydať ju... údery, ktoré v Andrém prebudia intenzívnu žiarlivosť a tentoraz už neskrývanú, vášnivú túžbu po krásnej dôstojníčke. A je to práve táto Andrého chtivosť a skoro vlastnícka posadnutosť predmetom svojej lásky, čo ho tak odlišuje od ostatných hrdinov mangy sedemdesiatych rokov. Ikeda sa ani najmenej nesnaží utlmiť pohľad do jeho zdrásanej, rozhorúčenej mysle. Máme tu všetko: myšlienky na samovraždu, záchvaty žiarlivosti, výbuchy násilia voči nápadníkom rovnako ako voči protivníkom Oscar a bláznivú, zdravému rozumu odporujúcu snahu o získanie si mladej šľachtičnej. V Japonsku, kde mužská ľahostajnosť v láske nie je ničím neobvyklým, musela Andrého bezbrehá vášeň uvádzať čitateľky Ruže z Versailles priam do tranzu. Riyoko Ikeda pritom prejavuje skutočné majstrovstvo a poryvy Andrého divokej duše zobrazuje tak, že nikdy nepôsobia umelo ani príliš pateticky.

„Či obyčajný muž nemá právo na lásku? Nemôžeš byť mojou? Či to naozaj nemôže byť?“ kričí André v jednej scéne so slzami v očiach a váľajúc sa po zemi, driape vo svojom zvieracom utrpení z vlhkej pôdy hrste trávy – výjav, ktorý by u iného autora bol len obludným klišé - tu však vyvolá u čitateľa neskutočné emocionálne súznenie s mužom, ktorému je naplnenie jeho túžob absolútne odopreté a ktorý si tak zreteľne uvedomuje holú nemožnosť svojho snaženia, ktorý však o to viac chce dosiahnuť spojenie s milovanou Oscar. Pocit katarzie, ktorý sa dostaví, keď André napokon vo svojej snahe uspeje, je vzápätí tak ohromujúci, že Ružu z Versailles navždy zapíše do vedomia divákov i čitateľov ako jedno z najgeniálnejších shoujo diel.

Mária Antoinetta


Príbeh Ruže z Versailles je však predovšetkým príbehom skutočnej historickej osobnosti, tragickej francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty.
Riyoko Ikeda sa pri zobrazovaní jej osudov opiera o Zweigov životopis, svoju spoľahlivú predlohu a naozaj epicky sa ponára do rozsiahleho sveta francúzskych dvorských intríg časov rokoka. Jej rozprávačské umenie nám predstavuje mladú rakúsku princeznú, ktorá je z bezvýznamnosti náhle vrhnutá na výslnie galantnej spoločnosti vo Versailles, ale ktorá súčasne trpí osamelosťou v manželstve s nemilovaným mužom, trápi sa v osídlach prepiatej etikety francúzskeho dvora a musí čeliť skrytej nenávisti, ktorú medzi jej šľachtickými sokmi vzbudila jej náhla popularita. Bezbranná ušľachtilosť jej čoskoro získa priateľstvo a lojalitu Oscar, vznešená dôstojnosť a krása zasa oddanosť Hansa Axela von Fersen, mladého švédskeho grófa. Riyoko však nemieni z Antoinettinho pohnutého života urobiť nenáročnú sladkobôľnu telenovelu.

Antoinetta jej umožňuje naplno rozvinúť filozofickú stránku diela. Riyoko prostredníctvom tejto postavy veľmi autenticky (možno preto, že sama je obyvateľkou monarchie) vykresľuje váhu kráľovskej moci, ktorá pod pozlátkom luxusu na seba viaže množstvo nepríjemných povinností. Antoinetta však chce zo svojho postavenia čerpať len pôžitky. Princezná, ktorej symbolom sa v mange i anime príznačne stáva motýľ, je prelietavá, neschopná rozpoznať dôležitosť vecí a správne posúdiť ľudský charakter, a preto znova a znova ubližuje svojím verným ochrancom alebo poškodzuje štát, na čele ktorého sa ocitla. Márnotratne premrháva obrovské sumy na neužitočné čačky, prepadáva gamblerstvu, celé noci trávi na tancovačkách a báloch, zahŕňa nezaslúženou priazňou svoju protežantku, Madame de Polignac a popri tom všetkom dôsledne hádže za hlavu seriózne problémy svojej ríše. Jej matku, cisárovnú Máriu Teréziu, obchádza mŕtvica, keď sa na ňu z dcérinho portrétu škerí vulgárne navlečená herečka. Z pôvodne veľmi obľúbenej mladej panovníčky sa tak stáva najnenávidenejšia kráľovná v dejinách Francúzska, meno ktorej je medzi ľuďmi nadávkou. Mária Antoinetta však nad tým všetkým aj naďalej krúži s bezstarostnosťou motýľa, uzavretá z vlastnej vôle v sladkej nevedomosti. Anime jej charakter geniálne vystihla v akčnej skratke: vo chvíli, keď Oscar zúrivo zápasí o svoj i Antoinettin život so skupinou najatých vrahov, Antoinetta začne hlučne výskať a tlieskať, dokonca i v tomto okamihu neschopná uvedomiť si vážnosť situácie.

 No aj keď Riyoko tak dôsledne zaznamenáva Antoinettine chyby a jej až tupú ľahkomyseľnosť, vo svojom portréte Antoinetty sa nebráni hlbokému súcitu. Antoinettina chorobná honba za zábavou je v podstate len zúfalým hľadaním obyčajného ľudského šťastia, ktoré je mladej žene napriek všetkému bohatstvu a moci odopreté. Jej vrúcna láska ku grófovi von Fersen sa nikdy nemôže naplniť a Antoinetta ju nikdy nemôže prejaviť navonok, hoci je to jediný zdroj, z ktorého môže kráľovná načerpať skutočnú úprimnosť a ľudské teplo. Intrigáni, pochádzajúci dokonca z najbližšieho Antoinettinho okolia, veľmi rafinovane poškodzujú mladú panovníčku a majú značný podiel na vytvorení jej pekelnej reputácie. Voči Antoinette sa postaví i osud, neodvratné premeny dejín, ktoré vo svojom súkolí čoskoro bezohľadne rozdrvia svet monarchie a šľachty bez toho, aby sa im táto žena priemerných schopností mohla akokoľvek brániť. Vlastnosti skutočnej kráľovnej získava Mária Antoinetta až v posledných rokoch svojho života, keď je už neskoro na záchranu.

Zvláštny fatalizmus a melancholický pocit nevyhnutného zániku kráľovninho krehkého a klamlivého sveta, ktorý sa s touto nesmierne tragickou postavou vpíše do  divákovho srdca, však v človeku navždy zanechá pocit bolestivej krásy. Prispeje tak k nezmazateľnému dojmu, ktorým Ruža z Versailles očarúva stále nové a nové generácie svojich divákov.

Rosalie Lamorliére


Rosalie Lamorliére (niekedy uvádzaná i ako La Moriellere), je podobne ako Antoinetta skutočnou historickou postavou. Volala sa tak mladá žalárnikova pomocníčka, ktorá sa starala  o uštvanú, predčasne ošedivenú Máriu Antoinettu počas jej dlhého uväznenia v La Conciergerie, neslávne známej parížskej väznici. A presne v tejto úlohe nakoniec Rosalie na stránkach mangy i v anime uvidíme. Ako sa s ňou však Riyoko Ikeda pohrala a aké pestré osudy jej vymyslela, než s ňou v deji dospela k tomuto momentu!

„Ak sa chceš sťažovať, príď do Versailles!“ dostane táto nenápadná „shitamachi no musume“, dievčina z chudobného parížskeho ghetta, arogantnú výzvu od šľachtičnej, ktorá pod kolesami svojho koča práve zabila jej matku. Súčasne sa zhrozene dozvedá, že má v skutočnosti šľachtický pôvod, bola však svojou vznešenou matkou po narodení odložená a vychovávaná v rodine dobromyseľnej, ale ako myš chudobnej panskej slúžky. S dojemnou, vzdorovitou hrdosťou človeka nízkeho stavu sa naozaj vydáva na kráľovský dvor, aby sa tam vrahyni pomstila. Pri osamelom kaštieli (ktorý si vo svojej naivite pomýlila s palácom vo Versailles) však napadne nesprávny terč... a dostáva sa tak do starostlivosti Oscar, ktorá jej sľúbi pomoc pri vypátraní páchateľky a ktorá ju cvičí v šerme i dvorskej etikete, aby ju jedného dňa mohla uviesť na kráľovský dvor a asistovať jej pri vykonaní pomsty.

Rosalie je jedným z najdôležitejších prvkov Ikedinho románu. Riyoko jej postavou ako lepidlom prepojila do jedného celku nevľúdny svet parížskej chudoby a žiarivý svet šľachty a dvora, vyobrazujúc ich popri sebe v mrazivom kontraste. Je to Rosalie, kto v Oscar po dlhom spánku prebudí nežnejšiu, ženskú stránku jej povahy a kto jej otvorí oči voči utrpeniu bežného francúzskeho človeka, čím spôsobí jej postupný odklon od dvora. Jej scény s Oscar sú božské – mladá dôstojníčka, dovtedy sa vyznačujúca skôr prísnosťou a sebakontrolou, pôsobí neskutočne sestersky, keď zvedavú, veľkookú dievčinu vychováva z osoby neotesaných, hrubých mravov na uhladenú mladú dámu (a tajne pritom dúfa, že ju prostredníctvom týchto činností odvedie od jej vražedného zámeru). Ich vzťah je v mange o čosi vrúcnejší, než v anime – keď po afére s grófkou de Polignac dôstojníčka po druhý raz objaví Rosalie v Paríži, kam sa dievčina ukryla pred nenávidenou kráľovninou protežantkou, opäť ju odvedie do svojho sídla, nenechá ju znášať biedu v drsnom, špinou a chorobou prelezenom meste. Riyoko sa však nezastavila pred touto hranicou.

 Už v spojení Andrého a Oscar vytvorila veľmi ambivalentný zväzok (ide síce o vzťah medzi mužom a ženou, všetkými vonkajšími znakmi však upomína na yaoi). S Rosalie zasa vplávala do neprebádaných vôd yuri.

Rosalie je naozaj až po uši zamilovaná do skvelej, majestátne krásnej dôstojníčky, ktorá si ju tak rýchlo získala svojou láskavosťou a démonickou krásou. Prenikavo žiarli na kráľovnú, ktorej Oscar oddane slúži a vo svojom chtivom temperamente sa plne vyrovná rovnako posadnutému Andrému. Svoj cit pritom neskrýva – Oscar sa však naň zdráha odpovedať, i keď Rosalie inak prejavuje hlbokú náklonnosť. „Keby som bola mužom, určite by som si vzala iba teba,“ utešuje dievčinu po divokej noci, počas ktorej sa do nemoty opila a zaplietla sa do krčmovej bitky, zatiaľ čo na ňu Rosalie doma obetavo čakala. (Táto scéna je v mange geniálna, naozaj to vyzerá tak, ako keď sa nejakej drobnej a krehkej Japonke vracia domov nachmelený manžel.) Tentoraz sú ale bariéry, ktoré zastierajú cestu k naplneniu vzťahu, príliš silné a láska Rosalie sa tak v Ruži z Versailles zaradí k dlhému radu stroskotaných túžob.

Rosalie však na svoju osudovú prvú lásku nikdy nezabudne. Keď ju vidíme v nasledujúcom Ikedinom románe, „Eroica“, už ako počestne vydatú meštianku obdarenú synom, nie je pre nás nijakým prekvapením, že Rosalie svoje dieťa nazvala „Oscar“.

Ďalšie postavy diela


Generál de Jaryayes: ďalšia skutočná historická postava. Tvrdohlavý, sebavedomý muž, otec Oscar, ktorý ju chce svojimi želaniami neustále kontrolovať a tvarovať ju podľa svojich predstáv. Človek starého režimu, neochvejne odmietajúci akékoľvek myšlienky, ktoré by mohli narušiť jeho lojalitu ku kráľovskej rodine. Jeho manipulácie a panovačnosť sa mu však prudko vymknú z rúk, keď sa mu jeho dcéra vzoprie a svojou vzburou proti autoritám zvráti všetky jeho dovtedajšie snahy. Generál Oscar nepochybne miluje, ale vďaka svojej panovačnosti a drsnosti sa s ňou zaplieta do neustálych búrlivých konfliktov. V ich rozháranom vzájomnom vzťahu zrejme Ikeda vyobrazila svoj vlastný vyhrotený vzťah k otcovi.

Hans Axel von Fersen: reálny milenec Márie Antoinetty. V podstate veľmi charakterný muž, úprimný priateľ opustenej kráľovnej. Keď Oscar zachraňuje Andrého pred popravou, von Fersen je jediným človekom, ktorý sa po jej boku postaví na obranu obvineného chlapca a získa si týmto spôsobom u dôstojníčky veľkú úctu a obdiv. Oscar sa kvôli Frsenovi dlho trápi tajnou platonickou láskou. Von Fersen však svoju dušu navždy upísal Antoinette.

Victor Clement de Girodel (alebo Gerodére):
fiktívna postava, neodbytný nápadník Oscar, ktorý sa napriek svojmu odporu k ženám úporne snaží o sobáš s mladou dôstojníčkou. Aby sa ho Oscar zbavila, narafičí mnohé bláznivé kúsky, predstiera dokonca, že je lesbičkou, Girodel sa ale ani náhodou nedá oklamať. V anime je od samotného začiatku jej pobočníkom a podobne ako André jej pomáha pri ochrane kráľovninho života.

Marron Glacé:
pestúnka Oscar, zemitá a zdravým sedliackym rozumom nadaná staršia žena, ktorá krásne odľahčuje dramatický dej svojimi sarkastickými komentármi. Je to príbuzná Andrého, ktorá neochvejne slúži rodine de Jarjayes. Mnohokrát sa tiež snaží chrániť Oscar pred generálovým hnevom.

Alain de Soisson: vojak z parížskeho pluku Oscar, nikým nezvolený hovorca svojich druhov v uniforme. V anime muž o trocha starší od Oscar a Andrého a hrdý na svoj jednoduchý pôvod, v mange muž o dosť mladší, pochádzajúci z radov schudobnenej drobnej šľachty. Obetavo sa stará o matku žijúcu v parížskom ghette a o mladšiu sestru. Spočiatku je nesmierne popudený predstavou, že má mať za veliteľa ženu – neunikne však diabolskému, neodolateľnému šarmu Oscar. Je to tiež hrdina nasledujúceho Ikedinho románu, „Eroica“, v ktorom Riyoko rozobrala život Napoleona Bonaparteho.

Bernard Chatelet:
parížsky novinár a spojenec revolucionárov, blízky spoločník Robespierra. Jeho osudy sa nepretržite preplietajú s osudmi Oscar a jej priateľov. V prezlečení za „čierneho rytiera“ vyrazí Andrému oko a navždy ho tak zmrzačí. Neskôr sa uchádza o Rosalie a stáva sa jej manželom. Nakoniec pomáha Oscar spojiť sa s organizátormi revolúcie. Je to fiktívna postava, Riyoko Ikeda sa však pri jej vytvorení inšpirovala skutočným účastníkom Veľkej francúzskej revolúcie, Camille Desmoulinsom.

Jeanne de la Motte (alias Jeanne de Valois): opäť skutočná historická postava, nesmierne dômyselná a trúfalá podvodníčka, účastníčka známej aféry „kráľovninho náhrdelníka“. Prekvapivo to bola tiež naozajstná posledná príslušníčka rodu Valois, ktorý pred Boubonovcami vládol Francúzsku. V deji Ruže z Versailles je okrem toho nevlastnou sestrou Rosalie. Šokuje svojou bezohľadnou snahou o získanie dvorského postavenia, pri ktorej sa neštíti kráčať cez mŕtvoly. V jej cynickej povahe je ale zároveň akási obdivuhodná nezlomnosť, pýcha a nezávislosť. Železnou rukou ovláda svojho slabošského manžela Nicolasa. V súlade so skutočnými historickými udalosťami nenapraviteľne poškodí reputáciu Márie Antoinetty.

Madame de Polignac: reálna historická postava, anjelsky vyzerajúca, no vypočítavá a surová protekčná známa Márie Antoinetty. Jedna z najväčších Nemesis pre Oscar a jej chovanicu Rosalie. Svojou lakomosťou doženie k samovražde vlastnú dcéru Charlotte.

Riyoko nás okrem tohto výpočtu hrdinov jej diela zahrnie ešte ďalším panoptikom postáv. Sú to sokyne Márie Antoinetty ako grófka Jeanne du Barry, postavy revolúcie ako Robespierre či Saint-Juste, reálne postavy príslušníkov kráľovskej rodiny, významných ministrov aj mysliteľov, v jednej krátkej scéne sa tu dokonca mihne aj Napoleon, v období Ruže z Versailles ešte len bezvýznamný mladý poručík. Zhromaždí sa tu teda takmer celý svet vtedajšieho Francúzska, aby nás dokonale uviedol do naširoko otvorených brán Veľkej francúzskej revolúcie.

Bonusy

 

Ako to už u milovaných diel býva, Riyoko sa nedokázala nikdy celkom rozlúčiť s hrdinami, ktorých prostredníctvom Ruže z Versailles stvorila a k svojej práci nakreslila niekoľko doplňujúcich dobrodružných príbehov, takzvaných gaidenov.

 Prvý gaiden, „Kokui no hakushakufujin“ (niečo ako „Krvavá grófka“), bol vydaný v roku 1974 a bol to drsný hororový príbeh inšpirovaný – aké to prekvapenie!!! – slovenskou legendou o Alžbete Báthoryovej (Oscar v Čachticiach... príjemná predstava!). Temná sadistická grófka, s ktorou musia Oscar, André a Rosalie zápasiť, sa v tomto príbehu volá Elisabeth de Montclair. Rosalie sa okrem toho žiarlivo potýka o Oscar s mladou rivalkou, Caroline de Roufebiur. V deji vystupuje aj malá Lulu, neter Oscar, ďalší z Ikediných fiktívnych výtvorov.

Štyri ďalšie, tentoraz už humorné gaideny, nakreslila Riyoko v priebehu rokov 1984 a 1985. Lulu, figliarska malá neter Oscar, v nich svojimi kúskami poriadne trápi príslušníkov domácnosti Jarjayesových.
Ale ani týmto nevyschla studnica inšpirácie malej Japonky.

V roku 2006 vydala Riyoko sériu štvorobrázkových manga-stripov. Toto dielo „Berubara Kids“, opäť oživilo jej hrdinov, tentoraz však v kawaidnej „chibi“ podobe. Riyoko v tomto prípade neumiestnila svoje postavy do autentického prostredia, ale sa s nimi rozmarne pohrala, nechávajúc ich prekonávať mnohé malé absurdity, používať anachronistické vynálezy alebo komentovať nimi svet svojej vlastnej, japonskej kultúry.

Snáď nás táto veľká rozprávačka poctí ešte mnohými dielkami svojich šikovných rúk a vytvorí k rozsiahlemu svetu Ruže z Versailles ďalšie novinky. Oscar a jej priatelia by si to rozhodne zaslúžili.


Názov: Rose of Versailles
Autor: Riyoko Ikeda
Japonský názov: ベルサイユのばら Režia: Osamu Dezaki, Tadao Nagahama
Alternatívny názov: Berusaiyu no Bara
Hudba: Kouji Makaino
Kategória: Seriál
Scenár: -
Dĺžka: 40 epizód
Žaner: Romantika, Dráma
Dátum vydania:
1979
Štúdio: Tokyo Movie Shinsha