Štvrtok Mar 30

Próza: Labyrint (Martin Hatala)

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Labyrint

 

I.

 

Keď som prišiel k radnici, bolo asi jedenásť. Mal som namierené za Berniem Ohlsom, hlavným vyšetrovateľom prokuratúry. Poznal som ho už roky a vždy keď som nemal do čoho pichnúť, dohodil mi nejaký prípad, s ktorým si uniformy nechceli lámať hlavu. Väčšinou to boli veci ako stvorené pre niekoho z môjho fachu.

Chvíľu som tam stál a obdivoval nový chodník, ktorý tam za posledný týždeň stihli položiť. Žiarivo biele bloky, ešte stále nepoznačené vlhkým a rozpáleným vzduchom v L.A. viedli prichádzajúceho pomedzi dva záhony až pred sklenené vstupné dvere. Výjav by bol dokonalý, keby ma od neho nedelila asi sedemstopová diera bahna, vápna a kamienkov, ktorú ešte nestihli prikryť. Po včerajšom daždi ostalo blato celkom neprechodné.

Pretože som mal čas, asi tak pol cigarety som zvažoval svoje možnosti. Prvá bola vydať sa priamo. So slušným rozbehom by som to možno zvládol na jeden odraz a skončil by som iba s jednou špinavou topánkou. Ak by som ju, pravda, v hustom blate nestratil. Druhá možnosť bola pošliapať časť záhonu, podobne ako to urobilo niekoľko ľudí predo mnou.

Napokon som odložil cigaretu do úst a vybral si druhú alternatívu. Po pár baletných krokoch medzi tulipánmi som už stál na novom chodníku a otriasal hrudky blata z topánok a spoza spodného lemu nohavíc, podobne, ako to zrejme robili už viacerí. Sledoval som bahnité stopy až k vchodovým dverám.

Ticho vo vstupnej hale mi nahováralo, že niečo nie je v poriadku. Starý vrátnik s unavenými červenými očami, ktorého som tu zvykol vídať nesedel na svojom obvyklom mieste. V hale vlastne nebol vôbec nikto. Uhasil som cigaretu v popolníku pri dverách a chvíľu sa obzeral.

Jedinú spoločnosť mi robil iba lesklý čierny chrobáčik s ružovou hlavičkou. Pomaly sa plazil k vchodovým dverám a krútil tykadlami. Dopochodoval až k nim a začal sa na ne neohrabane škriabať. Keď sa mu to konečne podarilo, dostal sa vždy len tesne nad výšku rámu, pretože sa nedokázal udržať na klzkom skle. Stále padol na znak na dlážku, nervózne zakopal tenkými nožičkami, otočil sa a skúsil to znova.

Odrazu sa ku mne doniesla ozvena. Niekoľko hlasov ku mne doliehalo spleťou chodieb a kancelárií, ktorých má radnica vyše desať poschodí.  Znelo to akoby na mňa niekto volal z hlbokej dutej nádoby. Pustil som sa na druhý koniec vestibulu, do chodby ku schodisku. Keď som odbočil za roh, ocitol som sa v čakárni plnej ľudí.

Nikdy predtým tam nebola, a tak som tam iba stál a vyzeral prekvapene. Z pohľadov, ktoré na mňa dopadali som súdil, že v tom nie som sám.

Bolo tu horúco, vlhko a smrdeli tu mokré šaty a zlý dych. Obzrel som sa za seba, a miesto vestibulu som sa díval do dlhej chodby olepenej okrovou tapetou s ľaliami. Až teraz som si všimol, že sa mi medailón na krku naliehavo chveje.

 

II.

 

„Vitajte v klube,“ ohlásil významne objemný muž v starom hnedom obleku. Rozvaľoval sa na lavičke hneď pri mne a premeriaval si ma skleným pohľadom spod nevkusného klobúka. V ruke držal starú pokrčenú ploskačku.

„Chris!“ ozvalo sa odrazu z opačného konca miestnosti. Z húfu sediacich odrazu vyrástol Bernie Ohls. Bol to relatívne nežne vyzerajúci muž. Na ulici by ste o neho ani nezavadili pohľadom, ale ja som vedel, že má za opaskom už deväť chlapov. Dnes vyzeral obzvlášť unavene. Prekľučkoval pomedzi ľudí, ktorí zaberali takmer každé voľné miesto na podlahe a pevne mi stisol ruku. Rozmýšľal som, kedy som ho naposledy videl bez saka, kravaty a s rozopnutými gombíkmi na košeli.

„Ani nevieš ako rád ťa vidím,“ oznámil mi a znelo to až podozrivo úprimne. V mojom obore to človek nepočúval často.

„Práve som za tebou išiel,“ odvetil som ešte stále trochu nesvoj.

Obzeral som si čakáreň, v ktorej sme stáli. Steny boli ošúchané v miestach, kde sa ich dotýkali operadlá drevených lavíc. Tie stáli pozdĺž dvoch stien oproti sebe. Tretia stena bola zo skla, s nápisom „Archív“ na dverách. Podvihol som si klobúk trochu vyššie a preletel pohľadom po ľuďoch okolo. Väčšina sedela poskrúcaná na laviciach a podľa ich rozmanitých polôh sa dalo odhadnúť, že tam už sedia nejaký čas. Zvyšok sa váľal po zemi.

Garderóba už bola značne uvoľnená. Saká skončili pod hlavami alebo na kolenách a topánky v  rade pod lavicami.

„Vy ste ten...“ ozval sa opäť objemný muž a naklonil sa bližšie. „Ten... Orchard? Ten zabijak príšer?“

Odvetil som, že som, ale to ma už Bernie bral za rameno kamsi preč. „Redšej sa prejdime,“ povedal nenápadne a zašli sme do úzkej chodby. Miesto nej sme sa však ocitli v akejsi nízkej kancelárii s drobným oknom.

Bernie ma iba pokojne viedol ďalej: „Neboj sa. Nakoniec aj tak skončíme v tej  poondenej čakárni.“

Za ďalším rohom nás čakala dlhá chodba, podľa výhľadu asi tak na siedmom poschodí.

„Čo sa tu, dopekla, deje, Bernie?“

„Nemám ani tušenie,“ odvetil a poškrabal sa za golierom. Až vtedy som si všimol, že má košeľu naruby. „Včera ráno som normálne prišiel do práce a odvtedy som sa nevedel dostať von. Jediné, čo sme zistili je, že vždy keď zájdeš za roh skončíš niekde úplne inde. A je to celkom náhodné. Počul si už o niečom takom?“

„Nie viac ako ty,“ povedal som a zaťahal ho za rukáv.

Usmial sa: „Ktosi to spomenul pred pár hodinami. Najprv ako vtip. Vraj sme všetci prešli túlavou trávou[*]. Povedali sme si, že uškodiť to určite nemôže.“

Teraz sme kráčali po kancelárii akejsi sekretárky. Ešte tu rozvoniaval jej sladkastý parfum. Zhodli sme sa na tom, že je to celkom dobré miesto, a tak sme si sadli. Bernie sa uvelebil v kancelárskom kresle a ja som sa oprel o ťažký tmavý stôl s písacím strojom. Pripálili sme si cigarety a  môj spoločník po krátkom hľadaní v zásuvkách objavil drobnú fľašku.

Pričuchol k nej: „Slabší Gibson.“ Dopriali si dlhší dúšok a podal mi fľašu. „Tak čo? Napadá ti niečo?“

„Iba to že by si sa potreboval vyspať,“ odvetil som a trochu si odpil. Drink bol namiešaný skutočne precízne. Vo fľaši dokonca plávali kúsky cibule. Napadlo mi, že príležitostná barmanka už takýchto drinkov asi namiešala stovky.

Bernie nepovedal nič. Iba mykol plecami a so zaklonenou hlavou vyfúkol vejár dymu.

„Aj keby mi napadlo,“ začal som opatrne, „nevedel by som čo s tým.“ Poklepal som si po puzdre s revolverom, čo som nosil vzadu na opasku. „Toto by mi príliš nepomohlo.“

„Nepomohlo,“ odvetil a položil takmer prázdnu fľašku na stôl. „Tuším si hovoril, že to tvoje naháňanie monštier nie je len o strieľaní.“

Tentoraz som mykol plecami ja. Miesto vyfukovania dymu som však dorazil Gibson. „Ako vieš, že skončíme zase v čakárni?“

„Skúšal som to už viackrát,“ vysvetľoval Bernie. „Obišiel som celú budovu. Každý napokon dôjde iba do tej čakárne. Myslíš, že je to dôležité?“

Povedal som, že neviem. Môj spoločník sa nervózne mrvil v kresle a evidentne hľadal slová. Trvalo to asi minútu. „Ešte čosi,“ povedal nakoniec. „V noci sme sa pokúšali zaspať.“ Poškrabal  si podbradok a zadíval sa do stropu, akoby tam mal napísaný text. „Dočerta Orchard ja už ani neviem, či sa mi to zdá alebo nie,“ zamrmlal a prudko sa postavil. „Opováž sa povedať, že som príliš unavený alebo čosi také. Ale snívalo sa mi, že ma ktosi prepichol vidlami.“

Nepovedal som nič.

„Všetkým sa nám to snívalo,“ dodal pomaly.

Pripálil ďalšiu cigaretu. „To isté?“ opýtal som sa so zapaľovačom pod nosom.

Pokrútil hlavou a pomaly sa prechádzal po kancelárii. „Každý, koho som sa pýtal, mal ten istý sen. Nedokázali sme už potom zaspať. Myslíš, že to s tým všetkým nejako súvisí?“

„Zrejme,“ odvetil som a  zadíval sa z okna. Po včerajšom daždi ešte nestihol stúpnuť opar, a tak som teraz videl na sever ponad asfaltom zalepené strechy až k horám. „Na ktorom sme poschodí?“

„Štvrtom. Ale pochybujem, že by nám to nejako pomohlo.“

S cigaretou v ústach som zodvihol kreslo príležitostnej barmanky a poťažkal ho. Potom som ho vyhodil z okna. Cez rinčanie skla som začul iba Bernieho „Dočerta, Orchard“.

 

III.

 

Keď sme sa pozreli cez rozbité okno dole na chodník, nebolo tam žiadne kreslo. Trochu ma to sklamalo. Vypustil som dym a pozrel bokom na Bernieho.

„Myslím, že by sme mali ísť,“ oznámil.

Medailón, čo mi poskakoval na retiazke mi vravel čosi podobné. Vyšli sme z kancelárie kamsi do suterénu. Po krátkej prechádzke sme boli tak, ako predpovedal Bernie, opäť v čakárni. Dusné ticho však tentoraz vystriedal hluk a chaos. Skupinka ľudí sa v rohu pri čomsi skláňala a navzájom sa okrikovala.

S Berniem sme sa začali tlačiť pomedzi ľudí. On vyvreskujúc, aby sa všetci upokojili, a ja s cigaretou v ústach. Všetci sa skláňali nad staršou úradníčkou, ktorá ležala na vrchnom diele svojho bordového kostýmu. Človek nepotreboval byť hlavným vyšetrovateľom prokuratúry, aby pochopil, že nespí. Bernie je však aj tak skúsil pulz.

Ľudia nad nami sa postrkovali a kričali čoraz hlasnejšie jeden cez druhého. Navzájom sa obviňovali a hádali sa, čo urobiť s telom. Bernie ešte niekoľkokrát zakričal, ale nikto mu nevenoval pozornosť. Napokon mi spod saka vytiahol automat. Vedel presne kde ho nosím a aj to, že v ňom nikdy nemám strieborné guľky tak, ako v revolveri na opasku. Dvakrát vystrelil do stropu.

Keď sa ozvena utíšila, všetci mlčali. Iba muž v hnedom obleku hlasno zafučal a strhol sa zo spánku. Zdal o čosi červenší a objemnejší ako pred chvíľou.

Všetky pohľady sa upínali na Brnieho Ohlsa, okolo ktorého bol zrazu kruh voľného miesta. „Je tu nejaký doktor?“ opýtal sa do ticha a podal mi naspäť moju zbraň. Nikto mu neodpovedal. Ľudia sa iba obzerali jeden po druhom.

„Dobre,“ povedal nakoniec. „Bez doktora sa môžeme iba dohadovať, čo sa stalo. Teraz to už nebude dlho, kým nás nájdu. Všetci ostaňme pokojný a-“

„Dočerta s tým!“ vyštekol muž stojaci pri Berniem. Vyzeral ako predavač áut. Čas si však už vybral svoju daň na jeho úhľadnom účese a hladko oholenej tvári. „Dokedy tu budeme takto sedieť? Tá žena je mŕtva. Čo viac chcete? Potrebujeme odtiaľto čo najskôr vypadnúť.“

Niekoľko ľudí súhlasne prikyvovalo, ale väčšina sa iba mlčky prizerala.

„Skúšali sme to,“ odvetil Bernie s profesionálnym pokojom. „Nikam to nevedie. Budete blúdiť z chodby do chodby, ale nakoniec aj tak skončíte tu. Radšej by sme mali šetriť sily.“

„A na čo?“ rozhodil predavač áut rukami. Potom začal rozprávať o tom, že je tu od včerajšieho obeda a o tom, že nie je zvyknutý sedieť na zadku tak ako úradníci. Ja som sa medzitým zohol k mŕtvej. Tvár mala pokojnú a pleť už takmer celkom bielu. Očividne umrela v spánku. Bernie sa márne snažil upokojiť stále väčšiu skupinku nespokojencov. Ich rozhovor však náhle uťal ženský výkrik. Výkrik, za ktorým okamžite každý pribehne. Fungoval hádam ešte lepšie ako môj automat.

Keď som sa postavil, videl som, ako mladá sekretárka vyskočila z lavice a na jej miesto sa pomaly zosunulo nevládne telo mladíka, ktorý sedel vedľa. Nemohol mať ani dvadsaťpäť. Pokojná bledá tvár sa podobala tomu, čo mala žena pri mojich nohách. Ľudia sa odsunuli čo najďalej od mŕtvoly a dívali sa na ňu vyvalenými očami. Chystal som sa k nemu vykročiť, keď som na zátylku zacítil čísi pohľad.

Môj medailón sa rozvibroval.

Otočil som sa a díval sa do mladej ženskej tváre. Ten pohľad som poznal celkom presne.

Prudko sa postavila a pustila sa behom von z čakárne. Nasledoval som ju. Bernie za mnou čosi zakričal, ale skôr ako stihol dokončiť, objavil som sa vo veľkej kancelárii s dvoma radmi stolov.

Bežala rýchlejšie, ako som čakal. V okamihu bola na druhom konci a stratila sa mi za dverami z matného skla. Musel som zrýchliť. Keď som vybehol z dvier, boli sme v malej miestnosti so zakladačmi. Takmer ihneď sa mi stratila za rohom. Tentoraz to bola dlhá chodba s oknom na konci.

Vytrhol som revolver z puzdra na opasku a namieril. „Stoj!“ zakričal som. „Mám v tom striebro.“

Zastala. Vzdychla si a pomaly sa otočila. Nenamáhala sa dvíhať ruky, hoci som jej mieril priamo na jej ukážkový dekolt asi zo siedmych yardov.

„Tak vy ste ten Orchard,“ usmiala sa a založila ruky vbok. Ten pohľad stál za to. Bola navlečená v úzkych čiernych šatách prepásaných opaskom. Vyzerali jednoducho, draho a zdalo sa, že ich ušili priamo na nej. Na hrudi mala dva gombíky v tvare hviezdy. Spod sukne jej trčali štíhle nohy s kalifornským bronzom.

„Presne ten,“ odvetil som a pristúpil bližšie. Revolver som nechal tam, kde bol.

„Počula som o vás už kadečo.“

„Dúfam, že len samé dobré veci,“ uškrnul som sa.

„Ako pre koho,“ odvetila a skrútila končeky úst nadol. „V podstate z nich vyplýva, že sa vo vašom okolí neoplatí robiť veľa problémov, ak...“ opäť sa usmiala, „...ak má človek podobný jedálniček ako ja.“

Napovedal som nič. Zastal som hlavňou pár palcov od jej lesklej hrude. Voňala naozaj dobre.

„Skôr ako sa opýtate,“ povedala pomaly. „Nič s tým nemám.“

„Ani s nočnými morami a vidlami?“

„S tým trochu,“ zaklipkala nevinne očami. Mala to dokonale nacvičené. Začal som sa trochu potiť. „Ale slávny zabijak monštier to iste pochopí. Alebo boli tie chýry o vás také prehnané?“

Zamyslel som sa a bolo to na mne vidieť. Pobavilo ju to.

„Ste ako malý chlapec, Orchard,“ blysla na mňa zubami. Tesáky mala biele a iba trochu dlhšie ako je to normálne. „Ale nemôžem vám to zazlievať. Necíťte sa kvôli tomu zle.“ Studenú ruku mi položila na líce a nahla sa bližšie. Na ruke s revolverom ma chladila dvojica gombíkov v tvare hviezdy.

„Tie vidly sú spomienka,“ povedal som.

„Nie veľmi príjemná, ale stále ešte živá. Preto som ju vybrala.“ Hovorila pomaly a ticho. Na tvári som cítil jej dych.

„Prečo tú námahu?“

„Snažte sa trochu,“ šepla. „Isto na to prídete, Christopher.“ Potom ma mäkko pobozkala a zmizla. Skrátka zmizla.

 

IV.

 

Keď som sa konečne vrátil do čakárne bolo tam opäť ticho. Ťažké a husté. Nalepilo sa na mňa niekoľko pohľadov. Jeden z nich bol Bernieho. Vyzeral už celkom zničený. Pod očami mal tmavé kruhy a ruky mu iba ovísali pri tele.

Sadli sme sa na prázdnu lavicu oproti mužovi v hnedom obleku. Keď ma uzrel, dvihol ploskačku na moje zdravie a pripil si. Zdal sa mi obrovský.

„Kde si dočerta tak zmizol?“ zavrčal na mňa Bernie.

„Kohosi som stretol,“ odvetil som a sledoval ľudí okolo. Každý si našiel miesto na lavičkách, niekoľkí sa prechádzali po čakárni. Ozývali sa iba tlmené a nepokojné rozhovory. Predavača áut som nenašiel a odhadoval som, že sa s ním stratilo ešte ďalších desať ľudí. Čakáreň teraz vyzerala poloprázdna.

„Dokopy štyria,“ začal Bernie ticho. „Všetci zrejme umreli v spánku. Telá sme odniesli.“ Poškrabal sa za uchom a vytiahol z košele pokrčenú cigaretu. „Poniektorí sa rozhodli hľadať cestu von. Nemal som chuť ich zastavovať. Nemajú sa kam stratiť.“

Mlčal som.

„Dofrasa, Chris, čo sa tu robí?“

„Neviem to celkom presne,“ odvetil som a zložil si klobúk. Hoci nemohlo byť viac ako jedna hodina, cítil som, že na mňa pomaly ide únava.

„Ale viem prečo ste mali tie sny.“

Bernie zodvihol obočie: „Prečo?“

„Mali ste tu upírku,“ povedal som a Bernie vyzeral ešte o čosi prekvapenejší. Pohodlne som sa oprel a začal vysvetľovať: „Vedia ti vnuknúť sny. To preto, aby si sa neprebudil, keď sa do teba zahryznú. Táto vaša zjavne vedela, že v danej situácii nie je najmúdrejšie zaspať. Tak vám vnukla svoju najhoršiu spomienku a zrejme sa aj celkom snažila, aby to bolo presvedčivé.“

Kým si Bernie spomenul, že ma v ústach cigaretu, prehorela mu do polovice. Chvíľu sa na mňa díval a potom uprel pohľad do podlahy.

„Povedala ti prečo nemáme spať?“

„Myslím, že to za ňu povedali tí štyria, ktorých ste odtiaľto vynášali nohami napred.“

Vtedy som si všimol čierne zrnko na linoleu predo mnou. Bol to môj chrobáčik z vestibulu. Šermoval tykadlami a úpenlivo sa plahočil naprieč čakárňou kamsi pod lavičku. Každú chvíľu zastal akoby si potreboval vydýchnuť a potom sa pomaly pustil ďalej trochu iným smerom. Všimol si ho aj chlap v hnedom obleku. Zodvihol ťažkú nohu a rozpučil ho.

Siahol som po revolver a v čakárni zreval výstrel. Nasledoval krik a ľudia vyskočili na nohy. Tlsťoch na mňa ešte chvíľu neveriacky pozeral, potom sa prevrátil nabok. Bernie mi schytil zbraň, ale ihneď ju zase pustil. S otvorenými ústami sledoval, ako sa muž v hnedom obleku scvrkáva a stráca tvar, akoby to bol iba nafukovacia hračka.

Krik utíchol a ja som pristúpil bližšie. Z tlsťocha ostala iba kôpka šiat a ružovej kože. Odložil som revolver a zamieril za roh. Bola za ním chodba vedúca od archívu ku schodom tak, ako mala byť.

„Čo sa tu dočerta stalo?“ ozval sa Bernie za mojim chrbtom.

„Nemal blato na topánkach,“ odvetil som a Bernie si prezrel svoje podrážky. „Všetci majú špinavé topánky a dáždnik. Včera celý deň pršalo. On nemal ani jedno. Navyše som ho videl spať.“

„Celý čas sa nedvihol zo svojho miesta. Isto by si niekto všimol keby zabil štyroch ľudí.“

„Myslím, že je to jednoduchšie,“ povedal som. „Myslím, že stačí, aby pri ňom človek tvrdšie zaspal a už sa nezobudí.“

Ľudia nás začali obchádzať a rýchlymi krokmi sa uberali k schodom. Bernie si zobral sako a išli sme za nimi. Zakrátko sme boli vo vestibule a dívali sa, ako sa všetci hrnú na ulicu. Stáli sme tam s Berniem, fajčili a čakali.

Zakrátko sme sa dočkali. Prešla okolo nás a vo dverách mi poslala vzdušný bozk.               Chytil som si na pozdrav cíp klobúka a kývol hlavou.

„Myslel som, že vampírom slnko vadí,“ poznamenal môj spoločník kyslo.

Povedal som, že nie všetkým.

Potom sme sa rozlúčili a Bernie šiel dole do garáže. Ja som si poopravil puzdro s revolverom a pustil sa za ňou.

 

 

 


[*] pozn. autora: Írska povera o Stray sod (túlavej tráve/túlavom trse) hovorí, že ak do nej človek stúpi, stratí sa a nebude sa vedieť zorientovať ani v známom prostredí. Zatúlanie sa dalo zvrátiť tým, že si človek obliekol šaty naruby.

 

 

 

 

Diskusiu k súťažnému príspevku nájdete na fóre AnimeDream.sk.