Utorok Máj 23

Carpe Diem

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Carpe diem“

Venované Danke Mačudovej.

Fráter Benoît odrazu zastal, dvakrát sa rýchlo prežehnal a zaklopal. Prešľapujúc z nohy na nohu pokorne čakal, kým sa dvere neveľkej kutice neotvoria a on nebude môcť vstúpiť dovnútra. Napriek rozhorčeniu, ktoré sa usadilo na jeho prísnej tvári, mal strach.

Laudetur Jesus Christus,“ zamrmlal, keď sa ocitol v sklade plnom prachu, „Dúfam, že máte dobrý dôvod, budiť ma v takúto bezbožnú hodinu, fráter Emmermann!“

In aeternum, in aeternum,“ ozvalo sa podráždene spoza zaprášeného suda, „Isteže mám, fráter Benoît.“

„Nemohli by sme ísť niekam...“ chcel vzniesť námietku zavalitý mních pri pohľade na stiesnené priestory, avšak fráter Emmermann ho prerušil ráznym mávnutím ruky.

„To, čo vám teraz poviem, sa musí uchovať v tajnosti! Aspoň do doby, kým sa nezačne vyšetrovanie.“

„Vyšetrovanie?!“

„Isteže! Vari ste len nečakali, že sa táto nepríjemná záležitosť prehliadne?!“

Starý mních pokrútil záporne hlavou.

„Tak vidíte. Nemáme na výber.“

„Fráter Emmermann! Práveže máme! Máme na výber! Stačí, ak budeme stáť za jedným a tým istým vysvetlením. Tutti!“

Mladší mních s bruchom ako sud vybuchol.

„Fráter Benoît! Nebuďte smiešny! Veľmi dobre viete, že dnes by nás takéto mlčanie stálo oprátku. Časy sa menia, to veľmi dobre viete. Kláštor je na mizine. Ako inak by ste chceli vysvetliť náš pomerne vysoký mesačný príjem?“

„Do interných záležitostí nášho rádu...“

„Fráter Benoît!“ zahriakol ho prísne mladší brat a lysý mních stíchol.

„Takže im chcete povedať pravdu?“ prehodil trpko.

Fráter Emmermann prikývol.

„Celú pravdu?“

„Celú.“

„Veď sa nám vysmejú!“

„Radšej to, než by sme mali visieť. Vy veľmi dobre viete, o čo tu ide. Dôkazy nepustia. Je len otázkou času, kedy ich tie mŕtve telá privedú priamo k nám. Stavím svoj vlastný krk, že to bude ešte dnes!“

Fráter Benoît celý očervenel. Zlostným pohybom si napravil rádový odev a prebodol frátra Emmermanna pohľadom plným pohŕdania.

„Máte strach, nič viac!“

„Pochopiteľne,“ odsekol dobre živený mladší mních, „Kto by nemal? Nakoniec, v hre je všetko, čo máme!“

„Nebolo by, ak by sme mlčali! Je dávno známe, že brány nášho kláštora sú otvorené pre kohokoľvek. Preto je úplne pochopiteľné, že nás denno denne kadekto poctí svojou návštevou, obyčajne s malichernými pohnútkami. Dúfam, že ste pochopili, kam tým mierim, fráter Emmermann!“

„Aj tak to na našej situácii nič nemení, fráter Benoît. Buď ma v mojom rozhodnutí podporíte vy, alebo sa budem musieť s touto záležitosťou urgentne obrátiť na nášho predstaveného, čo by znamenalo iba toľko – vyrukovať s úplne celou pravdou von.“

Zvráskavená tvár frátra Benoîta zbledla.

„To by ste neurobili!“

„Ale veď vy sám mi nedávate na výber!“

„Vy ma vydierate!“

„To by som si nikdy nedovolil, fráter Benoît. Prieči sa to môjmu presvedčeniu,“ zahriakol ho fráter Emmermann a stíšil hlas:

„Radšej vykúpim svoju vinu odpustkom z menšieho zla, než neodpustiteľným hriechom!“

„Ak vaša pravda veci skomplikuje, popriem všetko, fráter Emmermann.“

„Nič iné od vás ani neočakávam,“ poznamenal mladších mních ironicky, čím rozhovor ukončil. Keď sa však chcel fráter Benoît vzdialiť, aby sa pripravil na raňajšiu modlitbu, fráter Emmermann ho odrazu zastavil.

„Fráter Benoît, ako sa má ten úbožiak, ktorého za brieždenia našiel fráter Jacques pred hlavných vchodom takmer mŕtveho?“

Robustný mních ľahostajne pokrčil plecami.

„Bude to zázrak, ak sa dožije dnešného večera.“

„Už sa vie, o koho ide?“

„Nie. Zatiaľ to však nie je podstatné. Ak teraz dovolíte, fráter Emmermann, rád by som si dožičili pár minút ticha.“

Rádový mních prikývol, prežehnal sa a pobral sa naspäť do izby, kde vyčkával, kým kláštorný zvon nezačne svojim prenikavým dunením zvolávať bratov do skromne zariadenej modlitebne.

V to ráno zahalila benediktínsky kláštor hustá mliečna hmla.

 

xxx

 

Inšpektor Isaac Grégoire zamyslene poklepal po správe, ktorú mal pred sebou a ktorú prednedávnom doručil obhliadač z miestnej pitevne, kam dnes v skorých ranných hodinách priviezli telo neznámeho muža. Našlo sa neďaleko mestskej kanalizácie a údajne ho objavil akýsi tulák. Vraj si tam zháňal dačo dobré pod zub. Nebyť tých zvláštnych okolností, čo muža usmrtili, nevenovala by sa tomuto prípadu žiadna zvláštna pozornosť. Ibaže nespočetné poranenia, ktoré obeť utŕžila pri zápase o vlastný život, boli natoľko zvláštne, až si daná nepríjemnosť vyžiadala dôkladné prešetrenie.

„Zhrňme si to teda,“ rozkázal sám sebe, keď si zamyslene premeriaval veľkú čiernu tabuľu s vlastnoručne zostavenými poznámkami.

„Do čerta!“ zahrešil, keď ktosi zaklopal.

„Vstúpte!“ zakričal rozladene a do miestnosti vošiel strážnik s kusom popísaného papiera.

„Pane, práve nám bol doručený telegram,“ začal stroho, mávajúc zožltnutou správou priamo pred inšpektorom, akoby sa snažil odohnať od seba dotieravú muchu.

„Telegram?“

„Áno pane. Už vieme, ako sa obeť volala,“ odvetil zadychčane.

Inšpektor Grégoire zvedavo nadvihol husté, dobre pestované obočie a mlčky čakal. Strážnik teda pokračoval ďalej:

Monsieur André Gérald, bankár. Južný okrsok ho pohrešuje takmer dva dni. Zmiznutie nahlásila služobná ešte v ten deň, čo sa nevrátil domov. Podľa jej slov mal monsieur Gérald neodkladnú pracovnú schôdzku, neplánoval sa na nej zdržať pridlho. To, s kým sa mal večer stretnúť, jej nie je známe a ani sa na to nepýtala.“

„Ďaleko sme sa teda nedostali.“

„Rád by som s vami súhlasil pane, ale je tu ešte niečo!“ nedal sa odbiť mladý muž, „Výtlačok miestnych novín asi spred mesiaca. Krátky článok na prednej strane informuje o masívnom skupovaní kláštorných pozemkov. Kupcami sú monsieur François Goseke, majiteľ akejsi pochybnej právnickej firmy v susednom meste, monsieur Gary Jules, doktor z východného kantónu, ktorý pred nedávnom konvertoval na islamské náboženstvo, čo vyvolalo v štvrti Le Grande niekoľkodňový rozruch, a náš monsieur André Gérald!“

„Pripomeňte mi, že vás mám najbližšie navrhnúť na povýšenie!“ radostne zvolal inšpektor Grégoire, horlivo si robiac na tabuli poznámky.

„Čo adresy tých dvoch mužov? Vieme, kde ich máme hľadať?“

Urastený strážnik očervenel.

„Viete, pane. Vec sa má tak, že spoločníci monsieura Géralda sú mŕtvi. Ich telá sa našli na hlavnej ceste neďaleko benediktínskeho kláštora včera poobede. Kláštor má údajne finančné problémy, čo by viac-menej vysvetlil ten veľký obnos peňazí, ktorý pri sebe obete v ten deň mali. Všetko je ešte v štádiu vyšetrovania. S istotou však vieme povedať, že obaja títo muži boli zohavení rovnako, než nami nájdená mŕtvola monsieura Géralda,“ vyjachtal.

Inšpektor Grégoire prestal písať a otočil sa k popolavému mladému mužovi, ktorý nervózne postával opodiaľ pracovného stola, žmoliac si spodnú časť svojej uniformy.

„Vy si zo mňa robíte žarty!“

Non, to naisto nie, pane!“

„Ste si touto informáciou stopercentne istý?“

Oui, overil som si ju priamo u detektíva Huga. Prisľúbil, že všetko, čo by mohlo pomôcť pri vyšetrovaní, nám ešte dnes doručí osobne.“

„Ale čo! Nuž, keď inak nedá... a čo ten starý tulák? Už sa prebral?“

Strážnik sa krátko poškrabal na veľkom nose.

„Ale áno pane. Len...“

„Len?“ prerušil ho inšpektor Grégoire hlasným zavrčaním.

„Jeho výpoveď je naozaj zvláštna!“

„V akom slova zmysle?“

Mladý muž sa posadil a hlasno si vydýchol.

„Raz tvrdí, že videl veľkého psa, druhýkrát to bol údajne muž.“

„Vedel by ho identifikovať?“

„Nie. Podľa jeho slov, na to, že bol včera spln, veľa toho nevidel, aj keď sa snažil.“

„A čo to zviera?“

Strážnik záporne pokrútil hlavou.

„Možno by ste sa s ním mali porozprávať, pane. Pri seržantovi Scottovi nebol dvakrát zhovorčivý. Aj keď lekár tvrdí, že dávno vytriezvel a je teda schopný vypovedať.“

„A zrejme to aj urobím, za predpokladu, že ste skončili.“

Ružovolíci strážnik pritakal na znak súhlasu, postavil sa a bez slova odišiel. O pár minút neskôr inšpektor Grégoire vyšiel zo svojej kancelárie a zamieril si to priamo do cely, v ktorej od rána zadržiavali pochybného a zatiaľ jediného svedka celého tohto absurdného incidentu. Zhrbený útly starec, mohol mať niečo cez deväťdesiat, pokojne sedel na lôžku. Neistý pohľad zabodnutý do zeme, na tvári mu pohrával bezzubý úsmev a zvráskavené ruky mal položené na roztrasených kolenách, ktoré o seba rytmicky narážali. Polohu zmenil iba vtedy, keď v zámke hlasno cvaklo.

„Už vari môžem ísť?“ zašušlal pri pohľade na dobrosrdečne sa tváriaceho muža.

„Bohužiaľ nie. Ale uisťujem vás, že to už nebude dlho trvať.“

„To ste mi povedali pred niekoľkými hodinami. Teda nie vy osobne, ale iní tí naškrobení pánkovia v uniformách. Myslia si, že sú veľmi dôležití.“

„Verte, aj ja mám občas presne ten istý pocit,“ zasmial sa veľký chlap a podal starému tulákovi tabatierku.

„Vraj ste sa po nej pýtali.“

„Pýtal, pýtal. Nechceli mi ju dať. Majú to vraj zakázané! ZaKáZaNé!“ hláskoval.

„To majú,“ súhlasil muž s veľkými rukami.

„Ďakujem. Tak... čo chcete tentokrát?“

„Nič zvláštne. Vraj si neviete poriadne rozpamätať na útočníka.“

Starec mlčal. V rukách nemo prevracal novo nadobudnutý majetok, to jediné, čo vo svojom živote mal. A tak teda inšpektor Grégoire pokračoval:

„Raz tvrdíte, že ste videli psa...“

„Nie, psa nie. Bol to vlk!“ skočil mu do reči podráždene starý tulák a prívetivo vyzerajúci postarší muž sa pomrvil.

„Povedali ste vlk?“ zopakoval po starcovi nedôverčivo.

„Áno... aj nie. Keď som začul krik po prvýkrát, uvidel som, aspoň tak sa mi marí, veľmi veľkého vlka. Zmizol za rohom a ja som sa veľmi vyľakal. Tak som si rýchlo našiel úkryt a poslušne čakal.“

„Čakali ste?“

„Bál som sa! Kto by nie? A nepozorovane sa odtiaľ utiecť nedalo! Chcel som vyčkať, kým to zviera neodíde.“

„Rozumiem.“

„Nie, nerozumiete! Vrátil sa odtiaľ chlap! Vysoký, mohutný, na jednu nohu kríval. Chvíľu sa rozhliadal po okolí a mne v tom krátkom momente prebehol pred očami celý môj biedny život!“

Mon Dieu! Hádam mi tu nechcete nahovoriť, že išlo o vlkolaka!“ rozčertil sa muž v úhľadne vyžehlenom sivom obleku.

„To tvrdíte vy, monsieur!“

„Veď ste mi práve povedali, že ste videli divé zviera, ktoré na seba vzalo ľudskú podobu!“

„Tak to teda nie!“ trval na svojom starec, „Ja iba neviem, čo presne sa tam v tú noc stalo. Ako s tým však veľactení páni naložia, tak to už nie je moja starosť. Môžem už ísť?“

„Môžete. Bol by som však rád, ak by ste ostali v meste.“

„Kam by som, preboha, na staré kolená chodil?!“

Inšpektor Grégoire bezvýznamne pokrčil plecia.

„Človek nikdy nevie.“

xxx

 

Fráter Emmermann si rýchlo uhladil svoj rádový oblek a posadil sa. Len čo tak urobil, dvere nie veľmi pekne zariadenej policajnej kancelárie sa otvorili a muž, vysoký, mohutný, a s rukami ako lopaty, rezko vstúpil dnu.

„Brat Emmermann?“ opýtal sa.

„Fráter Emmermann,“ opravil ho mních.

„Prepáčte mi to, fráter Emmermann!“ ospravedlnil sa policajný inšpektor, keď sa usádzal do kresla.

„To je v poriadku, il signore inšpektor.“

„Tak teda, fráter Emmermann, čo vás trápi?“

„Tie dve mŕtve telá pred našimi bránami, il signore inšpektor.“

„Aha.“

„Dopočul som sa, že ste zahájili vyšetrovanie a keďže kláštor má svoje vlastné starosti, rozhodol som sa, aj keď s istými pochybnosťami, že vám radšej všetko poviem,“ začal s vysvetľovaním. Inšpektor Grégoire sa pohodlne oprel o operadlo a bez toho, aby mnícha prerušil, počúval ďalej.

„Určite ste sa dopočuli, že náš kláštor má drobné finančné problémy, ktoré sa nakoniec vyriešili, samozrejme iba na isté obdobie, predajom lukratívnych pozemkov. Záujem o ne prejavili presne tí zámožní páni, ktorých telá sa včera našli na hlavnej ceste, keď nás chceli poctiť svojou návštevou. Výsledná suma odpredanej nehnuteľnosti sa rozdelila, sami o to žiadali, na dve rovnaké čiastky, pričom tá prvá nám bola vyplatená pred niekoľkými mesiacmi a tá druhá sa stanovila na včerajší, pre nás veľmi smutný deň.“

„Predpokladám, že výšku jednej splátky mi nebudete môcť prezradiť.“

„Rád by som, il signore inšpektor, ale vzhľadom na to, že ide o internú záležitosť nášho rádu... viete, ako to v týchto prípadoch chodieva.“

Inšpektor Grégoire sa zamračil.

„Čiže finančný obnos, ktorý sa u obetí našiel...“

„Zrejme nebol úplný.“

„Lenže obyčajnému lúpežnému prepadnutiu...“

„Veľkosť a hĺbka tržných rán, ktoré smrť v oboch prípadoch spôsobili, akosi nezodpovedá.“

„Presne tak. Fráter Emmermann, vaša informovanosť ma udivuje.“

Mních sa zapýril.

„A mimochodom, telá sú tri.“

„Tri?!“ vyľakane zvolal fráter Emmermann a rýchlo sa prežehnal.

„Ako? A kto?“

Monsieur André Gérald, bankár. Tretí spoločník. Telo sa našlo dnes nadránom. Podobný spôsob usmrtenia ako pri prvých dvoch obetiach. Poznali ste ho?“

No, il signore inšpektor, nepoznal. A pravdu povediac, aj zvyšné obete boli viac-menej cudzie. Mne ide vlastne iba o to, aby som uchránil svojich bratov od nepríjemností, čo by sa mohli počas vyšetrovania dostať na povrch a s ktorými naozaj okrem predaja nemáme nič spoločné.“

„Nuž, nemôžem vám to naisto sľúbiť, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách, fráter Emmermann.“

„Ste veľmi láskavý človek, il signore inšpektor. A náš Pán to určite ocení!“ poďakoval sa fráter Emmermann, zbierajúc sa na odchod.

„Už to vidím,“ zamrmlal si popod nos inšpektor Grégorie, keď benediktínsky mních opustil miestnosť. Zo zadumania ho prebralo hlasné neodbytné zvonenie.

„Pri telefóne inšpektor Isaac Grégoire,“ zrúkol do slúchadla.

„Doktor Ábelart,“ ozvalo sa z druhej strany stroho, „Chcel som vás iba oboznámiť so záverom pitevnej správy, ktorú vám čochvíľa doručí môj asistent. Správa by mala byť tak kompletná.“

„Je to naozaj neodkladné?“

„No dovoľte!“ rozčúlil sa muž na druhej strane.

„Tak to teda skráťte, pán doktor! Naozaj nemám čas.“

„Vyprosím si takéto nemiestne zaobchádzanie s mojou osobou! Nuž si teda na obsah hlásenia počkajte, porúčam sa!“ telefónne slúchadlo ohluchlo.

„Patológovia!“ zaklial, nechal si privolať seržanta a prikázal mu, aby správu okamžite potom, čo sa doručí na policajnú stanicu, priniesol. Seržant, ktorý na prvý pohľad nepôsobili dvakrát inteligentným dojmom, prikývol a čochvíľa vytrvalo vyklopával na dvere policajného inšpektora. Ten si prevzal úradný dokument s neskrývanou nevoľou. Všetky doteraz získané informácie prípad skôr zamotali, než by pomohli nájsť minimálne jedno prijateľné vysvetlenie, čoho dôkazom bol aj samotný obsah pitvy vykonanej na mŕtvom tele prednedávnom pohrešovaného bankára. A tá viac-menej nepriamo potvrdila výpoveď starého tuláka. Tržné rany na tele, veľké na to, aby mohlo ísť o psa, a primalé na to, aby mohlo ísť o medveďa alebo inú podobne veľkú šelmu, zodpovedali stisku a sile o čosi väčšieho vlka, ktorého stopy sa mimochodom na mieste činu vôbec nenašli. A tak sa vyšetrovanie dostalo do slepej uličky.

„Čert to ber! Už aby som poberal slušný dôchodok.“

 

xxx

 

Mliečna hmla, ktorá sa nad ránom usadila navôkol benediktínskeho kláštora, neustúpila ani v neskorých večerných hodinách, takže mrzutému pohoničovi komplikovala cestu k hlavnej bráne. Brička sa vliekla slimačím tempom, chladný vzduch štípal a policajný dôstojník pomaly strácal trpezlivosť. O pár minút však brička zastala. Boli na mieste.

„Dobrý večer, il signore inšpektor,“ privítal ho ten istý rádový brat, ktorý ho dnes podvečer navštívil na pracovisku.

„Aj vám, fráter Emmermann. Aj vám.“

„Mrzí nás to. Ale ten muž si vyslovene žiadal iba vás.“

„Kde ho nájdem?“

„Tadiaľto,“ naznačil fráter Emmermann smer cesty a inšpektor ho mlčky nasledoval. Až keď prešli spleťou rôznych chodieb a chodbičiek, v ktorých by sa istotne nepovolaná osoba nadobro stratila, opýtal sa frátra Emmermanna na to, ako sa k nim oný muž vlastne dostal a čo všetko o ňom bratia vedia.

„Našli sme ho v ten istý deň, čo vy mŕtve telo signora Géralda. Bol vo veľmi zlom stave. Celý od krvi, zrejme sa s niekým pobil, aj keď zranenia, ktoré utŕžil, neboli smrteľné. Ležal v bezvedomí pred vchodom do našej záhrady. Objavil ho fráter Jacques, keď v záhonoch hľadal salviu officinalis. Fráter Jacques je lekár.“

„Ako dlho bol ten muž v bezvedomí?“

„To nevieme naisto, ale prebral sa iba pred chvíľou a okamžite na to začal blúzniť. Vyrozumeli sme, že sa chce vyspovedať, keď však za ním prišiel fráter Dominicus, odmietol ho so slovami, že v tomto prípade by bolo najlepšie zavolať po miestneho policajného dôstojníka, keďže za čin, ktorý spáchal, sa od nás zrejme odpustenia nedočká,“ vysvetľoval ďalej fráter Emmermann, vedúc inšpektora k izbe neznámeho muža.

„Povedal vám aspoň svoje meno?“

No, il signore inšpektor.“

„Čudné, naozaj veľmi čudné.“

Mních prikývol a zastal.

„Sme na mieste. Počkám vás pred izbou, ak dovolíte.“

„Ak by som vás potreboval, zavolám.“

Chorý muž nehybne ležal na starej posteli, v kamenej izbe, ktorá bola vybavená iba tým najnutnejším. Jedna drevená stolička, skriňa pod malým oknom, krčah s vodou a drevený kríž zavesený nad ťažkými dubovými dverami. Inšpektor Grégoire podišiel bližšie, aby si mohol dôkladne prezrieť spiacu bledú tvár, na ktorej sa usadil kajúci výraz. Tento muž mohol mať niečo do tridsať rokov a podľa oblečenia, dôkladne poskladaného na stoličke, usúdil, že by mohlo ísť o celkom zámožného chlapa, ktorý svojím zjavom akosi nezapadal do tohto ich mestského prostredia. Inšpektor Grégoire si nahlas odkašľal a muž sa pohol.

„Vraj ste sa dovolávali miestnej polície,“ prehodil, akoby tento rozhovor trval celé hodiny.

Muž hlasno zavzdychal a s veľkou námahou sa posadil.

„Volám sa inšpektor Isaac Grégoire. A vyhovel som vášmu želaniu.“

Muž krátkym pohybom hlavy naznačil, že rozumie.

„Viete, monológy sú mojou slabou stránkou. Bol by som vám veľmi povďačný, ak by ste mi prezradili, prečo ste po mňa poslali.“

„Aby som sa priznal,“ rozhodol sa prelomiť mlčanie a inšpektor okamžite vytiahlo z náprsnej kapsy poznámkový blok a jednu dobre zastrúhanú ceruzku, pripravený zaznamenať všetko, čo tento zvláštny chlap povie.

„Myslím, že to nebudete potrebovať,“ rozosmial sa, čím inšpektora zneistil.

„Nikto by tejto fantastickej spovedi neuveril!“ vysvetlil dobre vyzerajúci čiernovlasý muž na jeho spýtavý pohľad.

„Zrejme vám akosi nerozumiem, monsieur...“

Monsieur Alphonse Meyer, som Nemec.“

„Aha! Takže ste tu na návšteve?“

„Dalo by sa tak povedať.“

„Vzdialení príbuzní?“

„Niečo podobné, herr inspektor.“

„Viete, kto vám to,“ inšpektor ukázal na mladíkove ruky posiate drobnými ranami, „urobil?“

„Viem.“

„Konečne sme sa niekam pohli!“

„Keď myslíte.“

„Vari pochybujete?“

Muž sa rozosmial.

Herr inspektor! Tie poranenia som si spôsobil ja sám!“

„Vy si zo mňa nemiestne uťahujete!“ zavrčal robustný policajný dôstojník nahnevane, vracajúc blok i ceruzku naspäť do náprsnej kapsy.

„V mojom súčasnom stave? Čo by som tým získal?“

„Pozornosť, na ktorú, mimochodom, nemám čas.“

Her inspektor, prijmite moje úprimné ospravedlnenie. To viete, nemecká výchova.“

Inšpektor odul hornú peru, čím chcel dať najavo, že ospravedlnenie síce prijal, ale stále je správaním čiernookého muža pobúrený.

„Už ste uvažovali nad tým, prečo sú smrteľné rany na telách všetkých troch mužov svojím spôsobom také zvláštne? A kam teda zmizli stopy šelmy, ktorá ich, podľa logických záverov, ktoré sú i tak ťažko uveriteľné, mala spôsobiť?“

„Odkiaľ to...“

„Bol som na mieste činu.“

„Takže ste videli útočníka!“ zvedavo vyhŕkol policajný dôstojník.

„Nielen to.“

„Hovorte!“ pobádal strhaného muža.

„Iba vtedy, ak mi dáte vaše slovo, že vyšetrovanie, na základe môjho priznania, okamžite zastavíte a ešte jednu noc mi dovolíte zabíjať!“

Inšpektor Grégoire zmeravel. Mladý muž, ktorý nemohol mať viac než tridsať rokov a ktorý donedávna blúznil vo vysokých horúčkach, neschopný akéhokoľvek pohybu, sa náhle postavil a podišiel pod malé okno, ktoré do miestnosti prepúšťalo slabý mesačný svit.

Hustá mliečna hmla, ktorá dnes ráno zosadla nad benediktínsky kláštor, sa pomaly začala rozplývať.

„Lykantropia. Hovorí vám to niečo, herr inspektor?“

Policajný dôstojník bezradne pokrčil plecia.

„Ide o akýsi druh chorobnej predstavivosti, kedy si úplne zdravý jedinec začne o sebe myslieť, že sa vie premeniť na vlka. Mierne naivné tvrdenie, nemyslíte?“

„Vy tou chorobou...“

„Či ňou trpím? Nie, božechráň!“

Alphonse Meyer prešiel do stredu izby.

„Dušou som cestovateľ. Lepšie povedané, nemám veľmi na výber, ak chcem prežiť. Zvykol som si žiť na vysokej nohe. Čo však nie je možné bez potrebného finančného zaopatrenia. A keďže obaja páni mali ten istý cieľ cesty, namietali, keď som im ponúkol spoločnosť. Áno, bol som svojím spôsobom nepozorný.“

Monsieur André Gérald?“ zašepkal inšpektor a muž prikývol.

„Mal som predvídať, že ešte na niekoho čakajú. Nepovolaného svedka bolo nutné odstrániť. Našiel som ho rýchlo. Ten špecifický pach strachu sa jednoducho nedal prehliadnuť!“

„Povedali ste pach?“

Herr inspektor! Mám teda vaše slovo, že tento nešťastný prípad necháte otvorený do doby, kým sa bezpečne nevytratím z vašej krajiny?“

„Vy ste sa vari zbláznili!“

„Kiežby,“ odvetil Alphonse Meyer ironicky s pohľadom zodvihnutým k obloku.

Monsieur Alphonse Meyer!“

Už čochvíľa sa hmla načisto rozplynie.

„Zatýkam vás za trojnásobnú vraždu...“

Vábi.

„... monsieura Géralda...“

Volá.

„... monsieura Goseka...“

Preklína.

„... a monsieura Julesa. Máte právo nevypovedať,“ ukončil zatýkanie policajný úradník a Alphonse Meyer, s putami na rukách, poslednýkrát v tento večer upriamil svoj zrak na jasnú nočnú oblohu.

„Viete, herr inspektor, ešte stále máme spln...“