Utorok Máj 23

Antikvariát

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Antikvariát“

Keď sa šéfinšpektor Lyod konečne predral hustým porastom, podliezol červenú pásku a s otráveným výrazom na tvári nadvihol zarosený igelit, musel neochotne skonštatovať, že absurdnejší úkaz doteraz naozaj nevidel.

„To je všetko, čo máme, pane,“ vysvetlil trpko mladý poručík a perom si poškrabal mastné čelo.

„Doklady?“ opýtal sa Lyod a zvraštil huňaté obočie.

„Žiadne, pane.“

„Nejaké cennosti?“

„Nič, pane.“

„Ste si istý, že si z vás niekto kruto nevystrelil, poručík?“

„Áno, som si tým istý, pane!“

„Tak mi potom povedzte, čo konkrétne má táto hŕba šiat podľa vás predstavovať!“ odvrkol rozčúlene Lyod, keď pomaly vstával.

„Obeť, pane!“ pohotovo odvetil poručík horlivo listujúc vo svojich poznámkach.

„Pred mesiacom nám bolo nahlásené zmiznutie jedného postaršieho zberateľa starožitností a podľa popisu si dovolím tvrdiť, pane, že sme ho práve našli.“

Šéfinšpektor Lyod sa hlasno rozosmial a ironicky dodal:

„Takže podľa popisu! Potom mi isto viete povedať i to, kam zmizlo telo.“

„Nie, to neviem, pane,“ zamrmlal rozpačito poručík a podal Lyodovi pár gumených rukavíc.

„Ďakujem, ale nebudem ich potrebovať. Tu som totiž skončil.“

„Ale...“

„Do večera očakávam podrobné hlásenie,“ ukončil rozhovor šéfinšpektor Lyod a s rovnako nadšeným pohľadom, aký sa mu na tvári usadil, keď zistil, kde miesto činu vlastne je, sa pobral naspäť.

„Už som na podobné dobrodružstvá pristarý!“

***

Skepticky si premeral vstupnú halu, drevený vešiak, prachom pokryté stoličky i kyslo sa tváriaceho muža, ktorý práve teraz neveľmi zručne zápasil s jeho premočeným cestovným plášťom.

„U-už na vás čaká,“ zafučal a krátkym mávnutím ruky naznačil smer cesty, vedúci do rozľahlej obývacej izby.

„Ak sa sám seba pýtate, prečo som si pre našu schôdzku vybrala práve toto miesto, možno vás milo prekvapí zistenie, že som ho viac-menej zdedila,“ privítala ho srdečne žena v stredných rokoch.

„Pani Doylová?“

„Slečna Doylová,“ opravila ho rázne a jemne sa zapýrila.

„Ospravedlňujem sa za svoju netaktnosť, nevedel som...“

„To je v poriadku, pán Cain. Nesadnete si?“

„Isteže, veľmi rád.“

Zelené poťahy sa napli, vysušené ozdobné lemovanie hlasno zapraskalo a slečna Doylová sa energicky načiahla po žltkastý popolník, ktorý stál na drobnej ebenovej poličke hneď povedľa.

„Fajčíte?“ opýtala sa ho s rovnako nežným úsmevom, s akým ho pred malou chvíľkou srdečne vítala. Imponovalo mu to.

„Nie, ďakujem.“

„Máte pravdu, raz na to doplatím,“ poznamenala len tak mimochodom, keď si zapálila.

„Takže,“ začala, „ak som to správne pochopila, zaujímate sa o moju zbierku kníh.“

„Konkrétne ide o osemnáste storočie. Podľa zoznamu, ktorý ste mi pred istým obdobím zaslala, pár takýchto cenností vlastníte,“ vysvetlil zámer svojej náhlej návštevy pán Cain a z ľavého vrecka vytiahol hodvábnu vreckovkou, ktorou si utrel pot.

„Rozumiem. A ako sa na vás tak pozerám, žiadna cena pre vás nebude privysoká, nie je tak?“

„Predpokladám, že sa dohodneme,“ pritakal o čosi menej nadšene.

„Môžem sa vás na niečo opýtať, pán Cain?“

„Samozrejme.“

„Ako ďaleko ste ochotný zájsť?“

„Myslím, že vám nerozumiem, slečna Doylová,“ odvetil zmätene a nervózne sa pomrvil. Slečna Doylová uhasila cigaru, zamyslene odložila popolník, pomaly sa postavila a podišla k pootvoreným dverám, cez ktoré do miestnosti presvitalo svetlo z neveľkej lampy na chodbe. Chvíľu sa kochala vyblednutými ornamentmi, čo pokrývali takmer celú ich plochu, kým mu opäť venovala celú svoju pozornosť:

„Moje knihy sú unikátne. Ale to isto viete.“

„Toho som si plne vedomý.“

„Unikátne sú práve v tom, že rozprávajú príbehy, ktoré niekto, niekde, pred istým časom prežil. Myslím, že správne sa tomuto úkazu povie – autentickosť. Preto, pochopiteľne, neponúknu žiadnu inovatívnu myšlienku a ani vám detailne nevysvetlia, ako a prečo sa to stalo. Sú všedné, úplne obyčajné,“ pokračovala vo svojom monológu slečna Doylová.

„To, čo je však na nich také cenné, je samotný spôsob ich získania. A práve on je takmer nevyčísliteľný, čo nám tento obchod trošku komplikuje.“

„Chcete tým vari povedať, že k žiadnemu obchodu...“ rozčúlil sa pán Cain, keď sa žena posadila za pracovný stôl a pohŕdavo  si ho začala premeriavať.

„Ale kdeže, pán Cain! Iba som nahlas uvažovala o tom, aké zaujímavé spomienky by ste mi dokázali ponúknuť vy sám!“

„Spomienky?!“

„Samozrejme. Musíte ich mať veľmi veľa!“

„Tuším, že vám nerozumiem, slečna Doylová. A úprimne, nemám čas na to, aby...“

„Jedna jediná spomienka za všetky knihy, ktoré tak veľmi chcete. Jedna jediná spomienka. Beriete?“

„Ale... ale...“ zakoktal sa pán Cain, „ čo... čo by ste tým získali?“

Slečna Doylová sa naklonila.

„Viac, než si viete predstaviť. Prijímate moju ponuku, pán Cain?“

***

„Ešte raz a pekne po poriadku,“ bezradne hlesol šéfinšpektor Lyod, keď si po druhýkrát za tento večer vypočul pomerne zvláštnu výpoveď vyľakaného muža v sivom obleku, ktorý sa vyše hodiny krčil na nepohodlne pôsobiacej stoličke v jeho kancelárii.

„Vy mi tu tvrdíte, že váš zamestnávateľ...“

„Pani! M-moja pani. So-som majordóm, i keď viem, ž-že to vyznieva v dnešnej dobe viac-menej ko-komicky,“ prerušil ho útly muž a ulízal si neposednú ofinu čiernych vlasov.

„Dobre teda, slečna Doylová podľa vašej výpovede unáša...“

„N-nie, nie! Vy mi nerozumiete! Ona ich ne-neunáša! O-ona kradne! Ich spo-spomienky a... a potom ich u-ukladá do svojich kníh!“ rozčúlil sa muž ešte viac a šéfinšpektor Lyod pôsobivo prevrátil očami.

„Pán Adams,“ rezignoval Lyod, „Aj keby tomu tak bolo, stále sa to nedá klasifikovať ako trestný čin!“

„Ja n-nie som blázon! Vi-videl som to na vlastné oči! Videl! Čím viac dáte, tým menej z vás zo-zostane! N-nakoniec sa jednoducho vy-vyparíte! Puf! A už nie ste!“ energicky rozhodil rukami pán Adams a venoval šéfinšpektorovi veľavýznamný pohľad. Lyod neveriacky pokrútil hlavou, bezradne sa oprel o kožené operadlo a párkrát sa zhlboka nadýchol.

„Pán Adams, dohodneme sa, dobre?“

Muž nadšene prikývol.

„Ja vás teraz neobviním z verejného výsmechu na margo policajného činiteľa, vy mi z vďačnosti za tento môj šľachetný čin zase sľúbite, že okamžite vyhľadáte odbornú pomoc, súhlasíte?“

Pán Adamas zbledol.

„J-ja a-ale...“

„Pán Adams! Pomaly mi dochádza trpezlivosť! Veď nemáte ani len dôkaz!“

„M-mám! Te-teda, m-máte ho teraz vy-vy,“ úpenlivo sa snažil presvedčiť Lyoda o pravdivosti svojho zistenia majordóm.

„My?“ zbystril Lyod pozornosť a oprel sa mohutnými lakťami o stôl. Pán Adams sa trpko usmial, načiahol sa po svoju tašku a chvíľu sa v nej hrabal, aby odtiaľ vytiahol raňajší výtlačok miestnych novín, ktorý podal Lyodovi.

„Dnes rá-ráno ste na-našli neďaleko o-odtiaľto kôpku šia-šiat bez te-tela. I-ich ma-majiteľ sa má pri-prihlásiť na v-vašej policajnej st-stanici,“ zhrnul obsah krátkeho oznamu majordóm.

„Ak je to všetko, čo ste mi chceli na záver našej plodnej debaty povedať...“

„Volal sa C-cain Arvhibald!“

„Dobre. No ponesiete si za to všetko následky,“ nechal sa konečne prehovoriť šéfinšpektor Lyod, „Poručík! Postarajte sa nateraz o pána Aadamsa.“

***

„Môžem vás ponúknuť čajom, šéfinšpektor Lyod?“

„Nie, ďakujem, som tu pracovne a sľubujem, že vás dlho nezdržím, pani Doylová,“ odmietol rázne a zapálil si cigaru.

„Slečna,“ opravila ho nežne podávajúc mu starý popolník.

„Vraj ste poznali pána Caina. Arvhibalda Caina.“

„Viac-menej áno. Prejavil záujem o moju vzácnu zbierku kníh,“ odvetila pobavene a odpila si. Šéfinšpektor Lyod vytiahol malý poznámkový blok a čosi si doň zapísal.

„Všetky potrebné informácie nájdete tu,“ predbehla ho skôr, než stihol položiť ďalšiu otázku.

„Dúfam, že výdobytky modernej techniky nebudú pre vás španielskou dedinou.“

„Nie, to istotne nie,“ očervenel Lyod, keď sa načiahol po disk, ktorý slečna Doylová položila na stôl.

„O čo konkrétne mal pán Cain...“

„Záujem?“ dokončila a Lyod začal pomaly strácať trpezlivosť.

„Bol by som vám povďačný, ak by ste ma láskavo nechali robiť si svoju prácu, slečna Doylová!“

„Och! Naozaj sa veľmi ospravedlňujem za svoju netaktnosť, šéfinšpektor! Je to po prvýkrát, čo ma niekto za niečo podozrieva a ja...“

„Stačí, ak mi zodpoviete ešte pár otázok,“ prerušil jej nadšenie.

„Samozrejme. Pán Cain chcel odo mňa odkúpiť pár kníh z osemnásteho storočia. Vzhľadom na to, že sa ich suma nedala v daný deň presne stanoviť, dohodli sme sa na ďalšom stretnutí, aby sa tieto drobné nejasnosti mohli v pokoji vyriešiť. Pán Cain súhlasil a minulý piatok ma skoro ráno navštívil v mojom antikvariáte.“

„Pôsobil na vás pán Cain nervózne? Prípadne... zdal sa vám v oný deň akýsi nesvoj?“

Slečna Doylová sa zamyslela.

„Nie. Skôr bol nadšený. Viete, nečudujem sa mu. I ja by som jasala nad takou ponukou!“

„Ponukou?“ zopakoval zvedavo posledné slovo a slečna Doylová šibalsky zažmurkala.

„Čo keby ste mi porozprávali o vašich posledných sviatkoch? Alebo si nostalgicky zaspomínali na svoju prvú lásku? Možno by ste ma dokázali ohúriť i svojím temperamentom, pracovitosťou, zaujímavými faktami z posledného prípadu či dobrým tipom na vynikajúci podnik v tomto veľkomeste!“

„Slečna... slečna Doylová...“

„Môžem vám odprisahať, že som sa nezbláznila, pán šéfinšpektor. Iba som vám priblížila možnú finančnú stránku týchto nehnuteľností. Peňazí mám neúrekom! Ale obyčajné spomienky na zanedbateľné za to svojím spôsobom veľmi krásne maličkosti... veľmi rada totiž počúvam!“ rozplývala sa naďalej.

„Ak máte chuť a čas, rada vám niečo ukážem!“

Podišla k mohutnej knižnici odkiaľ vytiahla dve knihy a obe položila na stôl pred prekvapeného Lyoda.

„Táto,“ ukázala na jednu z nich, „patrí pánovi Adamsovi. Je v nej ukrytý zvláštny príbeh o jednom smutnom detskom sne. Nie je ani pridlhý, ani prikrátky. Úplne stačí na to, aby sa ním v plnej výške vyplatil žiadaný tovar.“

Šéfinšpektor Lyod zažmurkal, poškrabal sa rozpačito na plešine a venoval slečne Doylovej jeden zmätený pohľad.

„Je to tak jednoduché! Pozrite sa!“

Opatrne otvorila druhú knihu.

„Táto na ten svoj príbeh ešte len čaká,“ vysvetlila, keď sa Lyod nechápavo pozrel na prázdne stránky.

„No tak! Odhoďte zábrany! Dotknite sa jej a spomínajte! Spomínajte na samotný život, jeho neduhy, krásne chvíle i nevydarené sny. Na vašu rodinu, blízkych priateľov alebo samotných neprajníkov. Na ťažkú prácu, príjemný oddych, náhle prekvapenia či sklamania. Je toho toľko!“ zvolala.

Dotkol sa jej iba raz. Na malú chvíľu. Stačila však na to, aby si ho získala. Celého, celučičkého.

***

Poručík Scott sa bezradne poškrabal po čele. Znechutene zatvoril poznámkový blok a podal postaršiemu seržantovi dva páry gumených rukavíc.

„Odprisahal by som, že patria šéfinšpektorovi Lyodovi! Ibaže... kým sa nenájdu doklady,“ povzdychol si, keď nadvihol čierny zarosený igelit.

„Koľko dní sa pohrešuje?“ nezaujato sa opýtal seržant skláňajúc sa nad nálezom.

„Zajtra to bude pomaly mesiac,“ odvetil poručík a zodvihol zrak k oblohe.

„Tuším, že bude pršať.“

 

Poznámka autora: Poviedka bola publikovaná v ženskom čísle online magazínu Istrozin (dvojčíslie 28/29).