Utorok Máj 23

Ostrov Grófa Monte Christa

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Ostrov Grófa Monte Christa“

 

Malá loď sa nebezpečne naklonila na pravú stranu a s Maxwellom sa zatočil celý svet. Napriek kapitánovmu uisteniu, že táto slečna si už na šírom mori odžila to svoje, samotná cesta neprebiehala tak, ako očakával.

„Vaša prvá plavba, čo?“ opýtal sa ho pobavene starký a venoval mu jeden súcitný pohľad, ktorý okamžite vystriedala ironická grimasa.

„Túto krásku som odkúpil od nie veľmi sympatického benátskeho kupca. Bol to najrýchlejšie uzavretý obchod v celom mojom živote! A poviem vám, priateľu, stál za to.“

Bodaj by nie, keď loďka pôsobí dojmom, že sa čoskoro rozpadne, pomyslel si svoje Maxwell, snažiac si nájsť také miesto, ktoré by ním nehádzalo zo strany na stranu. Bezúspešne.

„A čože ste sa, priateľu, rozhodli práve pre ostrov Monte Christo?“ nedal sa tak ľahko odbiť kapitán lode, ktorý bol očividne zvyknutý na utáraných zákazníkov.

„Ale,“ mávol Maxwell ľahostajne rukou, „Pozvali ma.“

„Vaša rodina?“

„Nie.“

„Aj mi to bolo čudné. Povráva sa, že gróf obýva ten ostrov úplne sám. Takže obchod?“ vyzvedal ďalej. Maxwell sa zhlboka nadýchol a pomaly začal rátať do päť, aby potlačil prichádzajúcu nevoľnosť.

„Asi,“ vyšlo z neho nakoniec kŕčovite.

„Vy to neviete?“

Maxwell záporne pokrútil hlavou, čo bola veľká chyba. Jeho prázdny žalúdok spustil ďalšiu vlnu protestu.

„Počujte, priateľu, byť vami, nepobudol by som na tom mieste veľmi dlho. Miestni hovoria, že sa na ňom dejú čudné veci.“

„Sľubujem, že si dám na seba dobrý pozor,“ precedil cez zuby a snažil sa zamestnať obrysom hradu, ktorý sa črtal ďaleko pred ním.

„Strašidelný, že?“

Prikývol.

„Stojí si tam stáročia. Už ani neviem, koľkí páni sa v ňom vystriedali. Ale očividne mali všetci zvláštny zmysel pre humor.“

„Myslíte?“ chytil sa novej témy a starký si radostne odpľul. Vždy mal rád zvedavú spoločnosť.

„A nie? Pomenovať ostrov po knihe, kto to kedy videl?!“

Maxwell si zhlboka povzdychol. Keď dnes ráno odchádzal, tešil sa, že spozná malý kus sveta. A to aj napriek tomu, že doručená žiadosť o neodkladnú návštevu, na mieste, o ktorom doteraz nikdy nepočul, v ňom vzbudzovala akúsi nedôveru.  Zlý pocit ho neopustil ani potom, čo uvidel zúbožené plavidlo, ktoré ho malo na ostrov Monte Christo v popoludňajších hodinách dopraviť. O jeho prepravcovi nehovoriac.

„A to ste ešte nevideli zátoku Styx, priateľu. Mňa tá scenéria dojme zakaždým až k slzám. A to sa, prosím pekne, plavím touto trasou necelých sedemdesiatpäť rokov. Verili by ste tomu? Sedemdesiatpäť rokov!“ pochválil sám seba kapitán lode a prudko zatočil doľava, takže sa Maxwell nevoľky ocitol medzi vlastnou batožinou a s náhlou bolesťou hlavy.

„Och,“ zaprotestoval hlasno, ibaže kapitán lode bol zase raz mysľou inde.

Možno zátoka Styx ponúkala sľúbené divy, ktoré by stáli za chvíľku pozornosti, Maxwell však nebol v stave, kedy by dokázal patrične oceniť ich čaro. I preto zvyšnú časť cesty predriemal skrčený niekde v kúte, aby sa tak aspoň dajako ochránil pred poletujúcimi predmetmi vo vnútri zúboženej lode. V momente, kedy sa drevené dno plavidla dotklo teplého piesku zátoky, precitol.

„Vidím, že ste to nakoniec prežili v zdraví, priateľu,“ dobrosrdečne sa na neho starký usmial a pomohol mu vyložiť pár ošumelo vyzerajúcich kufrov.

„Cestovná horúčka,“ roztrasene zo seba vypľul ospravedlnenie Maxwell za to, že nebol dvakrát príjemným spoločníkom.

„Ja osobne som sa bavil! Tak, hádam sa niekedy zase raz stretneme,“ rozlúčil sa s ním vysmiaty starký. A keď sa veslo nehlučne zaborilo do morskej vody a čerstvý vzduch odohnal nevoľnosť, spomenul si Maxwell na jednu maličkosť.

„Kedy by ste boli ochotný opätovne ma vyzdvihnúť?“ zakričal za vzďaľujúcou sa loďou.

„Nepovedal som vám to? Ja sa nikdy po nikoho nevraciam!“

„Na-o-zaj?! Úžasné,“ zamrmlal si popod nos, uchopil kufre a vybral sa strmým kopcom priamo k bráne tajomného sídla, dúfajúc, že nasledujúce stretnutie bude oveľa príjemnejšie. Predstava tepla, bohatého pohostenia i mäkkej postele netrvala však dlho. Vlastne skončila pri polorozpadnutej bráne a lokajovi, ktorý prišiel hosťa vyzdvihnúť s kyslou grimasou na tvári a zaplátaným oblekom.

„Áno?“ vyšlo z neho rozhorčene, len čo mu Maxwell odpovedal na jeho privítanie rovnako zanietene.

„Pán,“ zasekol sa náhle muž nízkeho vzrastu a rýchlo siahol do vrecka svojho vychádzkového saka, odkiaľ vytiahol pokrčený list. „Pán Orwell ma sem pozval. Vraj je tu niečo, čo súrne potrebuje prebrať.“

Lokajova tvár sa rozjasnila.

„Á, pán Blake!“

Maxwell neochotne prikývol.

„Plukovník Orwell, majiteľ tohto veľkolepého osídlia, je mi cťou, že vás poznávam,“ predstavil sa vysoký muž a Maxwell si v duchu vynadal za svoj skreslený odhad.

„Potešenie na mojej strane, plukovník... plukovník?!“

„Isteže. Vari máte námietky?“

„Áno, teda nie... chcem povedať, že ten ctihodný starý muž tvrdil, že toto sídlo vlastní istý gróf,“ snažil sa Maxwell o rýchle a hlavne bezbolestné vysvetlenie, pričom takmer narazil do kamenného chrliča.

„Pozor! Nieže si ublížite skôr, než si stihnete prezrieť celý interiér! Je naozaj famózny. Mimochodom, gróf či plukovník, nie je to v konečnom dôsledku úplne jedno?“

„Keď... keď na tom trváte.“

„Skôr sa snažím prispôsobiť. Jedli ste vôbec niečo? Nie? Potom sa vám východné krídlo bude veľmi páčiť!“ aby sa zbytočne nezdržiavali, plukovník Orwell okamžite odbremenil svojho hosťa od nadbytočnej batožiny.

Schody. Mnoho schodov. A priamo do neba! prebehlo Maxwellovi mysľou, keď uvidel celú tú nádheru, ktorá tvorila vstup do spomínaného východného krídla hradného komplexu. Odrazu vedel, že práve táto časť bude počas jeho krátkeho pobytu tou najmenej obľúbenou.

Keď sa jeho výpočty blížili k číslu osemdesiatosem, prestal s nikam nevedúcim počítaním a začal sa modliť za to, aby táto nečakaná zdravotná prechádzka čo najrýchlejšie skončila. Nielenže bol unavený, veď prežil strastiplnú niekoľkohodinovú plavbu po mori, ale k tomu všetkému sa mu pripomenul i na smrť vytrasený žalúdok, ktorý sa najhlasnejšie, ako sa dalo, dožadoval svojho denného prídelu jedla.

„Najradšej na tom všetkom mám tento krásny výhľad!“ vyrušil Maxwellove preklínanie majiteľ hradu, netrpezlivo postávajúci pri jednom z tých nechutne vyzdobených gotických okien.

„Škoda, prepásli sme západ slnka. Viete čo? Nabudúce použijeme výťah, aby sme si to skrátili. Čo vy na to?“

„Výťah?! Vy tu máte výťah?!“ zvolal nešťastne a takmer zaryl nosom do zeme.

„Pozor na schody, niekedy vedia byť veľmi nebezpečné. A áno, máme. Predpokladal som, že by ste podobné dobrodružstvo patrične ocenili, očividne som sa zmýlil. Dúfam, že mi to raz odpustíte,“ zo srdca sa rozosmial plukovník Orwell a pomohol svojmu hosťovi vstať.

„Skôr než sa mi podarí vyrobiť si ďalší problém, máte rád francúzsku kuchyňu?“

„Ešte som ju nikdy neochutnal,“ odvrkol dotknuto Maxwell, zbierajúc zo zeme obsah vysypaného kufra, ktorým pred chvíľou stlmil svoj pád.

„Tak budem musieť povedať kuchárovi, aby rátal aj s náhradným plánom. Povedzme, že tradičná večera by nemala nič pokaziť,“ skonštatoval vážne pán hradu a pri pohľade na nástenné hodiny vedľa impozantnej antickej busty sa zamračil.

„To je už toľko? Ten čas ale letí. Jedáleň je priamo pred vami, ja sa k vám pridám, len čo vybavím istú neodkladnú záležitosť. Porúčam sa.“

A Maxwell po prvýkrát za tento deň ostal sám ako prst.

*  *  *

Aj dnes meškal. A rovnako tak, ako každý večer, i tento mal na to svoj dôvod. Odhrnul ťažký flanelový záves a vstúpil na balkón.

„Povieš nám, kde si bola?“ adresoval výčitku žene v námorníckom oblečení postávajúcej pri nízkom zábradlí s pohárom vína v ruke.

„Na mori,“ odvetila veselo a napila sa, „Snažila som sa zabaviť.“

„To by mohlo viac-menej všetko vysvetliť,“ prerušil ju, aby dal najavo svoje pohoršenie.

„Už zase?“

„Čakala si niečo iné? Tvoja posadnutosť obrátiť tento svet raz za rok hore nohami je neznesiteľná.“

„Cítim vo vzduchu kus nepríjemnej irónie.“

„Nemáme na výber.“

„Ale máš. I tak tu musia pár dní pobudnúť,“ predniesla svoju námietku energicky odháňajúc od seba nočného motýľa.

„Dobre vieš, že tristo šesťdesiatdva dní je sakramentsky dlhá doba! A ja veľmi nerada čakám...“

„To ty sa mu budeš raz spovedať,“ odvrkol, keď sa z jej strany nedočkal náznaku pokory, ktorý mu patril.

„Preboha! Nezáležalo mu na nás doteraz, prečo by to malo byť práve dnes iné? Príkaz je, koniec koncov, jasný. Spríjemniť pobyt čakania. Mimochodom, ten muž nežil na vysokej nohe, prečo teda tento ošumelý zjav?“ podpichla ho tak, ako to mala vo zvyku zakaždým, keď sa schyľovalo k hádke a on jej venoval jeden zo svojich pobúrených pohľadov.

„Býval maliarom. Nie síce úspešným...“

„Rovno sa priznaj, že ti došli nápady!“

„Kiežby! Skôr nechápeme tento ich zvláštny svet. Prispôsobiť sa ľudskej márnotratnosti, ktorá sa zo dňa na deň mení, je nesmierne ťažké!“

„Sám dobre vieš, že táto práca po istom tisícročí začne naberať na jednoliatosti. Príde deň, keď kvôli svojim každodenným výhovorkám o tých nebožtíkov prídeš.“

Jej výčitka ho prinútila zamyslieť sa aspoň na krátku chvíľu nad tým, či je vynaložená snaha pochopiť príčiny ľudského konania tentokrát správna. Viac-menej bola. Urobil teda krok vpred a vystrel krídla.

„Nemyslíme si, že by si dokázala vládnuť lepšie. Za týchto okolností a v tomto storočí. Snažíme sa aj napriek tomu, že sme unavení. Kým však budú odtiaľto odchádzať všetci rovnako spokojní ako doteraz, budeme napredovať tak, ako sme sa rozhodli, keď sme prevzali nadvládu nad týmto medzisvetom,“ odvrkol dotknuto.

„Potom budem dúfať, aby táto duša nebola tou poslednou,“ ukončila rozhovor a nežne mu vložila nedopitý pohár do rúk.

„O pár hodín bude svitať a náš hosť ocení spoločnosť.“

Znechutene sa pozrel pred seba. To, čo uvidel, nebolo ničím iné od toho, čo vídaval snáď každý večer. Všetko bolo, je a aj bude rovnaké. Bez ohľadu na to, koľko mŕtvych duší prevedie na druhú stranu. Pomaly teda poskladal svoje unavené krídla a s náznakom neskrývaného odporu odišiel prispôsobiť svoj výzor smrteľníkovi, ktorý riekou Styx preplával iba prednedávnom.

*  *  *

Maxwell sa najprv poškrabal na zátylku, potom prešiel k ľavému ramenu a skončil pri orlom nose, ktorý neznášal od tej doby, čo sa náhodou uvidel vo výklade jedného veľkoobchodného reťazca.

„Zrejme tu máte blchy,“ skonštatoval, keď do činnosti zapojil obe ruky, aby uľavil pocitu svrbenia a mohol tak demonštrovať svoje rozhorčenie.

„Blchy?!“ nechcel uveriť tejto sťažnosti hostiteľ, ktorého očividne nemiestna hláška pobúrila.

„Inak si to nepretržité svrbenie neviem vysvetliť.“

„Nie ste na niečo alergický?“

„Pokiaľ viem, tak nie.“

„Možno ste sa iba zle vyspali.“

„Nemyslím si, že môj spánok môže za to nepretržité svrbenie.“

„Ale blchy?! Tu... u nás?!“ nechcel stále uveriť plukovník Orwell svojmu hosťovi.

„Ak nájdete inú príčinu svrbenia...“

„Žeby vyrážka?“ vyskúšal plukovník hádať ešte raz a Maxwell si okamžite vyhrnul rukávy.

„Nič!“ skonštatovali jednohlasne pri pohľade na obnažené miesta červené iba po nepretržitom škriabaní.

„Chcete, aby som vám zavolal doktora?“

„Nie, zatiaľ to nebude nutné, možno som iba prehnane nervózny.“

„Nervózny?“

Maxwell nemo prikývol a okamžite na to sa poškrabal na čele.

„Viete, som tu pomaly druhý deň a naozaj netuším prečo. Nechceli by ste mi to vysvetliť?“

„A prečo nie?“ rozveselil sa týmto náhlym prejavom záujmu plukovník, „Raz za čas si sem rád niekoho pozvem.“

„T-to je všetko?“ nechcel uveriť vlastným ušiam Maxwell.

„Vlastne je tu ešte niečo. Počul som, že maľujete, a to veľmi pekne.“

„Nie, predávam kvety. Už pekných desať rokov.“

„Ako prosím?!“ zvolal preľaknuto hostiteľ, pričom sa horúčkovito začal hrabať v úhľadne poukladanej hŕbe spisov na svojom stole.

„Inú prácu som doteraz nezohnal a uživiť sa dajako musím,“ vysvetlil Maxwell potichu, snažiac sa čo najnenápadnejšie skryť príval červene, ktorá začala pri jeho odstávajúcich ušiach. Ibaže plukovníka jeho vysvetlenie očividne neupokojilo.

„Vy... vy teda naozaj nie ste maliar?“ nástojčivo trval na svojom majiteľ hradu.

„Nie. Teda, áno! A-aby som bol konkrétny, raz za čas si rád niečo nakreslím a ide mi to obstojne. Aspoň takto sa k mojim prácam vyjadrilo pár mojich známych,“ opravil sa Maxwell, dúfajúc, že toto priznanie nespôsobí nečakané komplikácie.

„Takže predsa len maľujete!“ zvolal nadšene plukovník a o čosi pokojnejšie sa oprel o kožené operadlo svojho kresla.

„Iba sem-tam. Verte mi, nie je to nič svetoborné!“

„Ste veľmi skromný človek, pán Blake. A to sa mi na vás páči.“

„Veď ma ani nepoznáte,“ zašomral dotknuto útly muž, škrabkajúc sa tentokrát za ľavým uchom. Plukovník Orwell bol však iného názoru.

„Môj nos nikdy neklame, verte mi!“

„Keď myslíte.“

„Dlhoročná, skúsenosťami overená prax, môj milý!“

„Nežijete tu náhodou sám?“ posnažil sa Maxwell o náhlu zmenu témy snažiac sa dostať k svojej lopatke, ktorá peknú minútu nepríjemne svrbela. Nerád totiž býval stredobodom akejkoľvek pozornosti.

„Ani náhodou! Vždy je nablízku niekto zaujímavý! Teraz ste to napríklad vy a váš úžasný maliarsky talent, ktorý by som rád zneužil, za predpokladu, že mi to dovolíte,“ zmaril jeho snahu plukovník Orwell, ktorý sa opätovne prinavrátil k jeho ničím nezaujímavej záľube.

„Lenže ja nič nepredávam!“ zvolal rozhorčene, čím plukovníka očividne pobavil.

„Ale darovať môžete, nie je tak?“

„Teoreticky môžem. Prakticky... nič, čo by som darovať mohol, tu a teraz pri sebe nemám.“

„V tom žiadny závažný problém nevidím! Vlastním súkromný maliarsky ateliér. Vari nemáte chuť stráviť posledné dni vášho pobytu tvorením niečoho fantastického?!“

„Úprimne, ani nie. Teda, neberte to v zlom, pán plukovník, ale potichu som dúfal, že vám ide o oveľa väčší obchod, než je darovanie akejsi abstraktnej zmesi geometrických tvarov,“ priznal sa Maxwell sklamane.

„Myslím, že vám nerozumiem, pán Blake.“

„Kubizmus. Fascinuje ma kubizmus, pán plukovník Orwell,“ vysvetlil závažnosť situácie mladý muž škrabkajúci sa na upotenom temene hlavy.

„A... aha,“ dostal zo seba prekvapene majiteľ hradu a zamračil sa na africkú masku po svojej pravici, ktorá sa mu práve teraz očividne vysmievala.

„Môžem sa vás na niečo opýtať, pán Blake?“

„Vzhľadom na to, že ste sa vypytovali doteraz, môžete,“ privolil hosť neochotne.

„Nesnívali ste niekedy o niečom veľkom?“

„Nie, nesníval. Znie to čudne, ale vždy som bol spokojný s tým, čo mám.“

„Ani v detstve?“ pokračoval vo svojom výsluchu plukovník.

„Aha, vy ste mali na mysli takýto typ snov. Potom áno, sníval som. Pamätám sa, že som sa chcel stať buď maliarom, alebo spisovateľom. Rád si totiž vymýšľam.“

„Takže... ak by ste mali odrazu tú možnosť stať sa na pár minút slávnym, prijali by ste ju?“ vyzvedal sa ďalej.

„To záleží od okolností, pán plukovník. Ak by vám to neprekážalo, rád by som vás teraz poprosil o toho doktora, to svrbenie je naozaj neúnosné!“

„Ako? Doktora? Iste, iste... Zavolám ho.“

„Ste naozaj láskavý. Ak je to všetko, pôjdem sa prejsť, pán plukovník. Možno pobyt na čerstvom vzduchu mi pomôže,“ ospravedlnil sa rýchlo Maxwell a ťarbavým krokom sa vzdialil z izby. Plukovník Orwell sledoval jeho odchod s výrazom plným zmätenia.

„Nečakané komplikácie?“ vyrušil ho zo zadumania príjemný ženský hlas.

„Očividne sa bavíš.“

„A nemala by som sa?“

Plukovník Orwell sa načiahol po svojej ozdobnej africkej maske a obrátil ju tvárou k žene, ktorá práve teraz sedela oproti nemu, na mieste, kde sa iba pred nedávnom zanietene škrabal jeho čestný hosť.

„Nedokázala som odolať. Musíš však uznať, že mi ten úškľabok vyšiel,“ zanôtila škodoradostne.

„Podozrievame ťa i za to svrbenie.“

„Podobné primitívne žarty nevyhľadávam. Povedzme, že proces očisty sa začal o čosi skôr, ako si predpokladal.“

„To nie je možné!“ zvolal pobúrene a ona si spokojne potiahla z cigarety.

„Over si to. A potom začni dumať nad tým, ako svoje zlyhanie vysvetlíš. Málokedy sa totiž stáva, aby duša prišla o rovnocennú možnosť výberu,“ odvrkla a tvár plukovníka Orwella pobledla.

„My neveríme!“

„Udivuješ ma. Či to vari nevidíš?! Neexistuje žiadny zlatý stred. Buď dáš, alebo berieš. Ty si zatiaľ iba vzal. A to sa mu zrejme znepáčilo oveľa viac, než moje malé nevinné výstrelky.“

„Máš veľmi naivné názory,“ prešiel do ofenzívy očakávajúc, že ju tým rozhnevá.

Žena sa usmiala. Dlaňou prešla po vyrezávanom priečelí písacieho stola až k hŕbke spisov, na ktorej bolo práve teraz napísané: „Maxwell Blake, narodený prvého januára tisíc deväťsto sedemdesiatpäť...“

„Potom nežiadaj o pomoc.“

„To nebudeme. Sme totiž presvedčení, že máme danú situáciu pevne pod kontrolou. Aj napriek nečakanému zvratu.“

„Nie som si istá tým, či je správne nazývať pojašenosť nečakaným zvratom udalostí.“

„My áno,“ trval na svojom.

„Máš ešte niečo na srdci?“

„Nie, to bude nateraz všetko,“ odvetila, vstala a podišla k prvému gýčovému obrazu, ktorý zdobil plukovníkovu pracovňu, aby sa mohla vrátiť tam, odkiaľ prišla. Do sveta krehkých antických múz a bezhraničnej fantázie.

Plukovník Orwell osirel.

*  *  *

Už nemal čo stratiť. Hlasno zaklopal a čakal.

„Áno?“ ozvalo sa ospalo spoza dverí a plukovník Orwell vošiel dnu.

„Hlboko sa ospravedlňujem za túto neskorú návštevu. Je tu však istá vec, ktorú by som s vami rád prebral, pán Blake.“

Maxwellova strapatá hlava neochotne vykukla spoza veľkej páperovej periny a prebodla majiteľa hradu veľmi mrzutým pohľadom.

„Doktor, ktorého ste zavolali, mi, bohužiaľ, nepomohol, a práve preto som sa rozhodol zajtra nad ránom odísť. Odkaz so srdečným poďakovaním som vám nechal na stole vo vašej pracovni,“ zamrmlal, otáčajúc sa na druhý bok, čím chcel dať jasne najavo, že sa rozhovor práve skončil.

„A o to ide, pán Blake,“ začal plukovník, „Obávam sa, že váš návrat nie je možný.“

„Tak na to by som sa rád pozrel!“ zaprotestoval Maxwell stále ukrytý pod snehobielymi prikrývkami. Plukovník Orwell vyčaroval prívetivý úsmev a namieril si to priamo k prútenému kreslu, ktoré stálo pri kamennom kozube. Oheň tíško tlel a on sa rozhodol posadiť sa čo najbližšie k príjemne uspávajúcemu teplu.

„Pán Blake, budem k vám úprimný...“

„Tak to by som prosil. Možno mi konečne vysvetlíte, prečo ste ma sem vôbec pozvali! A nesnažte sa to zase raz zvaliť na obrazy!“ rozčúlene vykrikovala a nadskakovala hora páperia.

„Nie, to nie. Ale budem sa musieť brániť tým, že si iba plním svoju prácu, ktorá mi bola daná v momente môjho zrodu,“ trpezlivo pokračoval vo svojom vysvetľovaní, dúfajúc, že zaujme pozornosť svojho hosťa natoľko, aby vstal z postele a pozorne počúval. Maxwell však zaryto mlčal.

„Viete, naozaj som sa snažil. Zrejme nie natoľko, aby ste sa tu cítili dobre.“

„Čo keby ste prešli priamo k veci? Som unavený a o pár hodín ma čaká strastiplná plavba k pobrežiu! Potrebujem si poriadne oddýchnuť.“

„Pán Blake, vari vám kapitán lode nepovedal, že sa dvakrát pre toho istého pasažiera nevracia?“

Ťažká perina sa zatriasla vo vlne nového protestu:

„Nie som včerajší, pán plukovník! A ten starec určite nie je jediný prepravca v tomto okolí.“

„Obávam sa, pán Blake, že je.“

Posteľná bielizeň nečakane vyletela do vzduchu a Maxwell štvornožky preliezol na okraj postele, kde sa posadil.

„Vy sa mi vyhrážate?!“

„Nie, to by som si nikdy nedovolil.“

„Tak o čo vám potom ide?“

„Splniť vám jedno želanie, aby ste mohli v pokoji prejsť na druhú stranu, pán Blake.“

„Vy ste pili!“

„Bohužiaľ nie, ale teraz by som niečo ostré srdečne prijal.“

„Už viem, vy ste blázon!“

„O nič menší, než vy, pán Blake.“

„A dosť! Zo mňa si nik strieľať nebude!“ zrúkol Maxwell celý popolavý v tvári, keď ho plukovník po druhýkrát za tento večer netaktne urazil.

„Sadnite si, prosím, pán Blake.“

„Už mám toho vášho rozkazovania plné zuby! Okamžite sa spojte s pobrežím a oznámte im, aby si po mňa prišli. Aj keby ma to malo stáť dvojnásobok sumy, ktorú som vynaložil na plavbu sem!“

„Pokiaľ by nejaké pobrežie existovalo, urobili by sme to pre vás veľmi radi, pán Blake. Vec sa má však tak, že sa práve teraz nachádzate uprostred ničoho. I preto je vaša požiadavka nereálna,“ snažil sa ho naďalej upokojiť vysoký muž v ošúchanom tvídovom saku a s jednou škaredou záplatou na ľavom kolene nohavíc. Maxwell si však tvrdohlavo stál za svojím.

„Pán Blake, povieme to teda inak. Dňa štvrtého júla roku dvetisícdesať vás v neskorých večerných hodinách nešťastnou náhodou zastrelili. Vzhľadom na to, že každá duša, ešte pred tým, než o jej ďalšom pobyte rozhodne vyššia mocnosť, má právo na jedno splnené želanie, boli ste po dobu vykonania tohto privilégia, umiestnený do nášho medzisveta. Vy ho, ak nás pamäť neklame, nazývate o čosi prozaickejšie – Očistec.“

Jeho srdce náhle vynechalo jeden úder. Potom druhý i tretí... Maxwell Blake sa pomaly zodvihol z miesta, ktoré ešte pred chvíľou považoval za roh rozľahlej manželskej postele. Mramorová dlážka, ak tam vôbec nejaká bola, chladila. Chladila tak, ako pohľad muža sediaceho oproti nemu, ktorý práve teraz nebol ani vysoký, ani útly, ani starý, ani ošúchaný, ani bohatý či populárny. Ten muž, ak ním naozaj bol, jednoducho neexistoval.

„Kto ste?“ opýtal sa potichu.

„Prievozník,“ odpovedal mu stroho.

„Čo... čo so mnou bude?“

„To je nám zatiaľ neznáme.“

„Mám... mám ešte nárok na to spomínané... želanie?“

Muž – nemuž súhlasne kývol a Maxwellovi sa podlomili kolená.

„Rád by som...“ nedokončil, pretože Prievozník rozprestrel svoje biele krídla a vzlietol, ponechávajúc ho napospas farebnej zmesi živelne formujúcej jeho nový svet. Svet plný abstraktných obrazcov, geometrických  tvarov, hranatých ľudských tiel a zvláštnej tmavosti. Svet plný jeho šťastia, na ktoré roky čakal.

*  *  *

S neskrývaným nadšením mu vtisla do dlaní ďalší pohár bieleho vína.

„Učíš sa rýchlo,“ pochválila ho, hladkajúc jeho sivé vlasy, „Uvidíš, do ďalšieho tisícročia to určite prebolí! A zatiaľ mi prezraď, čo si ten nebožtík vlastne želal?“ neodolala pokušeniu dozvedieť sa viac.

„Neuveríš, ale večeru s Picassom,“ odvetil skrúšene a ona vybuchla v hlasný smiech. Aj bez nej vedel, že svoj súboj s božskými veternými mlynmi nateraz prehral.