Piatok Máj 26

Úschovňa „STARÝCH“ vecí

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Úschovňa „STARÝCH“ vecí

-------------------------------------------------------------------------------------

Položila si klobúk do lona a usmiala sa:

„Povedali mi, že robíte zázraky.“

„O tom, bohužiaľ, nič neviem,“ odvetil jej veselo takmer štyridsaťročný muž vysokej pestovanej postavy, ktorý si ju premeriaval s neskrývanou dychtivosťou. Lichotilo jej to.

„Mám problém,“ začala vopred pripravenú repliku, „a vy jediný mi dokážete pomôcť.“

„Myslíte?“

Horlivo prikývla:

„Ide o jedného môjho vzdialeného príbuzného. Viete, dlho tu už nebude...“

„Právnické oddelenie je o poschodie nižšie,“ prerušil ju rozhorčene. Zamračila sa. Našpúlila plné pery a odvrkla:

„Ak by ste ma nechali dohovoriť, zistili by ste, že som tu správne!“

Muž ľahostajne pokrčil širokými plecami, pohodlne sa oprel o mäkké operadlo a vyčkával. Mladá žena pochopila jeho tichú výzvu a pokračovala:

„Ide o môjho strýka. Pred desiatimi rokmi sa vrátil z cudziny. Nesmierne bohatý!“

„Čo keby ste prešli k jadru veci?“ skočil jej do reči po druhýkrát, čím ju nahneval.

„Pán Odin! Takto sa naozaj ďaleko nedostaneme!“

„Máte úplnú pravdu. Azda aj práve preto som vás požiadal o skrátenie.“

Kŕčovito zovrela klobúk, stále položený v lone, a varovne sa vzpriamila:

„Vaše správanie ma poburuje! Ak by som nebola v chúlostivej situácii, už dávno by som odtiaľto odišla.“

„Milá slečna, ak mi ešte slúži pamäť, o čom zatiaľ nepochybujem, vyhľadali ste moje služby sama. A vzhľadom na to, že môj čas je naozaj drahocenný, odporúčam vám vyjsť s pravdou von skôr, než o vás stratím záujem. Unavujete ma!“

Očervenela.

„Ja... teda... viete... vec sa má tak... chcem peniaze a to okamžite!“

„Vidíte? Ani to nebolelo,“ rozosmial sa nahlas a mladá žena sklopila zrak. Neveľká, útulne zariadená miestnosť sa ponorila do ticha.

„Pomôžete mi teda!“ vyhŕklo z nej, keď jeho prsty začali zamyslene bubnovať po okraji stola.

„Neviem. Záleží to od toho, čo konkrétne by ste po mne chceli a koľko ste za to ochotná zaplatiť.“

„Momentálne veľa peňazí nemám, ale keď mi pomôžete, môžem vám dať toľko, koľko si zaželáte!“

„Potom by sme sa mohli dohodnúť,“ pritakal na súhlas a žena si radostne vydýchla.

„Vravíte, že váš strýko odišiel do cudziny a keď sa z nej po rokoch vrátil, pribudla na jeho konte zarážajúco vysoká suma?“

„Áno!“

„A vzhľadom na isté „okolnosti“ by ste aj vy veľmi rada dedila, nemýlim sa?“

„Ale ja dediť budem. V tom je ten problém! Pozrite sa,“ a z drobnej dámskej kabelky vytiahla starostlivo poskladaný dokument. Podala mu ho.

„Strýkova posledná vôľa, teda jej kópia, aby som bola presná. Som v nej zahrnutá. Len...“

„Len?“

Mladá žena si povzdychla. Do modrých očí sa jej nahrnuli slzy.

„Tá suma! Veď je to smiešne! Za to, čo som pre neho urobila... chcem viac a chcem to okamžite! Odmietam čakať roky, kým konečne umrie! V mojom veku,“ potichu zavzlykala, „sa žena potrebuje do istej miery rozmaznávať. A hlavne zabávať! Chce cítiť, že je žiadaná a spoločnosť ju zbožňuje. Takéto veci však niečo stoja. Ide o tie otravné drobné investície do rozmarov, na ktoré má každý jeden človek aspoň raz vo svojom jednotvárnom živote nárok. Snáď mi rozumiete, pán Odin.“

„Ale samozrejme. Nie ste prvá ani posledná.“

„Ako prosím?“

Podal jej bezcenný dokument, pomaly vstal a podišiel k oknu, ktoré mu ponúklo výhľad na slnkom zaliate predmestie. Ona ho za ten krátky čas dychtivo sledovala, pretože jej niečo našepkávalo, že neodmietne.

„Každý deň za mnou príde niekto s rovnakou prosbou o pomoc. A ja, podľa okolností, týmto bezvýznamným žiadostiam vyhoviem.“

„Takže... takže mi teda pomôžete?“

„Vari som vám tvrdil opak?“

„Nie! Ale do tejto chvíle ste mi ponúkli iba neistý prísľub a ja vás žiadam o konkrétnu odpoveď!“ zvýšila hlas a on sa vrátil na svoje miesto.

„Aký je váš plán? Okrem tohto srdcervúceho divadla, ktoré tu na mňa peknú chvíľku hráte!“

„Neviem, o čom hovoríte!“ zasipela.

„Kým nebudete úprimná, ďaleko sa nedostaneme! A vy predsa neodkladne potrebujete moju pomoc, nie je tak?“

„Dobre teda! Tak ako zvyšok rodiny, aj ja strýkom do istej miery pohŕdam. Odkedy sa vrátil, nič mu nie je dobré a na všetko sa neustále ponosuje. Veď to poznáte, starí ľudia!

Navštevujem ho síce iba cez víkendy, kedy vedieme dlhé polemiky o samých banálnych veciach, čo je zakaždým veľmi únavné. Ale aj tak ma to svojim spôsobom otravuje! Kým som však v závete, som ochotná túto obeť, pochopiteľne, podstúpiť. Lepšie povedané – bola som ochotná urobiť všetko preto, aby som v závete ostala i naďalej. Až do doby, kým som sa nedozvedela, akú smiešnu sumu mi chce zanechať.

Toto má byť spravodlivosť? Cena za moju obetavosť? Nie! Ja potrebujem viac! Oveľa viac. Zaslúžim si to predsa!“

Letmo prikývol.

„Asi pred týždňom som stretla istú blízku priateľku, a len tak medzi rečou spomenula, ako ste jej pomohli. Vraj sa v niektorých záležitostiach právneho rázu vyznáte priam fantasticky, a teda pre vás nie je nemožné prehlásiť toho či oného príbuzného, ktorý je naozaj iba na príťaž, hoc oplýva neskrývanou vitalitou a neoblomným zdravým, za nesvojprávneho a pod nejakou dobrou zámienkou ho umiestniť do starobinca, v ťažšom prípade do ústavu, ktorý by sa o jeho krehkú psychiku, pomätenosť, ako to väčšina ľudí nazýva, odborne postaral.“

„Akože sa tá vaša priateľka volá?“ opýtal sa so záujmom.

„Nevidím dôvod, prečo by som vám jej meno mala prezradiť!“

„Nie, to nemáte. Zhrnieme si to teda. Vy po mne chcete, aby som vášho strýka čo najrýchlejšie a zároveň najcitlivejšie odstránil.“

„Presne tak. Avšak s tým rozdielom, že ho ešte k tomu všetkému prinútite spísať nový závet, v ktorom by mi odkázal takmer všetko!“ dodala naoko ľahostajne. Príťažlivo pôsobiaci muž, takmer štyridsiatnik, vytiahol z vrchnej zásuvky prázdny papier a podal ho oproti sediacej  mladej žene.

„Chcem, aby ste mi sem napísali všetky potrebné informácie, ktoré by mi boli vo vašom prípade nápomocné. Keď tak urobíte, necháte mi tu malý preddavok, poplatok za ďalšie papierovačky, rovnako ako vašu adresu a telefónne číslo. Ozvem sa, len čo budem mať všetky potrebné záležitosti vybavené.“

„Ste naozaj úžasný!“ zvolala nadšene a pustila sa do roboty. „A čo cena?“

„O nej budeme diskutovať v záverečnej fáze. Zatiaľ sa ňou vonkoncom netrápte.“

„Ďakujem, pán Odin! Neviete si predstaviť, ako veľmi ste mi pomohli!“

„Nemáte za čo. Ak je to nateraz všetko, želám vám príjemný zvyšok dňa!“

Mladá žena vyčarovala na tvári vďačný úsmev, na hlavu si nasadila klobúk citrónovej farby a so spokojným výrazom opustila útulne zariadenú miestnosť nachádzajúcu sa presne medzi štvrtým a piatym poschodím. Ibaže tejto drobnej absurdnosti nevenovala vonkoncom žiadnu pozornosť, a to ani vtedy, keď nastúpila do výťahu.

„Prízemie,“ vydala rozkaz.

„Prízemie?“ zopakoval prekvapene liftboy.

„Áno, prízemie! Mám si tam vyzdvihnúť jedno potvrdenie.“

„Aha! Vy musíte ísť od pána Odina!“

„Možno. Dokedy budem čakať?!“ okríkla ho netrpezlivo.

„Hneď to bude, madam!“

Dvere sa nehlučne zatvorili, svetlo v kabínke párkrát zablikalo, akoby chcelo mladú ženu pred niečím varovať, a výťah sa lenivým tempom začal pomaly spúšťať smerom nadol.

Na prízemie však nedošiel.

-

Telefón zazvonil iba raz. Načiahol sa, zodvihol slúchadlo a počúval.

„Pán Odin, suma, ktorú ste žiadali, bola pred malou chvíľou splatená,“ ozvalo sa z neho.

„Rád by som vás pochválil...“

„Vari nie ste s mojimi službami spokojný?“ naliehavo ho prerušil hlas v telefóne.

„Som. Až priveľmi! Ibaže pred mesiacom došlo k drobnej chybe a daná čiastka nebola splatená v celej svojej výške!“

„Myslím, že vám nerozumiem, pane.“

„Ide o istú priateľku mladej slečny, ktorú ste pred pol piatou viezli na prízemie. Spomínate si na ňu?“

„Ale áno pane! Drobná, zavalitá, plná energie, dychtivá po peniazoch! Úplný opak tej nevrelo pôsobiacej dámy,“ odvetil o čosi pokojnejšie liftboy.

„Máte úžasnú pamäť!“

„Ďakujem pane.“

„Navštívi ma o necelú hodinu. Viete, čo máte robiť?“

„Isteže! Mrzí ma...“

„Pokúste sa ma tentokrát nesklamať!“ ukončil rozhovor a krátkym kývnutím naznačil prísne sa tváriacemu mužovi, aby sa usadil.

„Ospravedlňujem sa vám za zdĺhavé čakanie, ale súrne som potreboval vybaviť skutočne chúlostivú záležitosť!“

„Rozumiem vám. Nakoniec, obaja sme svojim spôsobom pracovne vyťažení,“ prehovoril muž rezko.

„Som nesmierne rád, že si rozumieme, pán... ?“

„Bol by som vám nesmierne vďačný, ak by moje meno ostalo pre vás nateraz jednou veľkou neznámou. Teda do doby, kým si nebudem stopercentne istý vašou pomocou!“ snažil sa ospravedlniť svoju netaktnosť vyziabnuto pôsobiaci klient.

„Ako vám teda môžem byť nápomocný?“

„Ďakujem za vašu diskrétnosť, pán Odin! A ako? Nuž, ide o moju starú mamu...“

KONIEC

„Raz za čas sa nenápadne túla po Midgarde.

Preoblečený za starca, podopierajúceho sa palicou, odpláca láskavosť bohatstvom, zdvorilosť múdrosťou a chamtivosť...“

Odin – otec všetkých.