Utorok Máj 23

Uspávaka

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Uspávanka“

Muž, ktorý za bieleho dňa má rád, pri mesačnom svite búrlivo miluje.

(Henri René Albert Guy de Maupassant – francúzsky novelista a románopisec)

 

„Pomôžem vám?“ opýtala sa podávajúc ruku na pomoc.

„Nie, nie, dieťa milé, zvládnem to aj sama,“ poďakovala útla stará pani odhodlane sa  brodiac rozbahneným chodníkom.

„Vás som tu ešte nevidela.“

„Asi preto, že nie som miestna,“ odvrkla starena dvíhajúc bez tak už umazanú sukňu, aby sa vyhla mláke.

„Takže ste tu na návšteve?“ vyzvedalo dievča ďalej.

„Aj áno, aj nie.“

„Nerozumiem.“

„Moja milá, prišla som sa pozrieť iba na to, ako sa má moja dávno zosnulá priateľka,“ vysvetlila žena o čosi vľúdnejšie a sucho sa zasmiala.

„Lenže k nášmu cintorínu vedie aj oveľa pohodlnejšia cesta. A naozaj nechcete pomôcť?“ zopakovalo dievča otázku, keď obe odrazu zastali pred biedne vyzerajúcou lávkou.

„Môj košík, nože ho vezmite, je priťažký. Zvyšok zvládnem.“

Dievča poslušne prikývlo a pomohlo jej na druhú stranu.

„Ďakujem.“

„Za málo. Chodievate sem často?“ opýtala sa rovnako zvedavým tónom a rezko hojdala ženiným košíkom zo strany na stranu.

„Dvakrát do roka. Mám to tu rada. A pozor na kvety! Stáli ma jedny skromné raňajky,“ vyhrešila ju stará pani a dievčina sa zapýrila.

„Chodievala by som sem častejšie, ale nedovolia mi to. A pri tom je toto miesto roky opustené. Nie je to zvláštne? Taká nádherná záhrada a každý ju radšej obíde, než by sa v nej aspoň na malú chvíľku poprechádzal,“ vysvetlilo dievča smutne a zamyslene dodalo:

„Zrejme to bude chodníkom. Je pomerne ťažké sa ním prebrodiť, ak neustále prší. A to sem raz za čas zavíta i záhradník, ktorý sa o celú túto nádheru kedysi zvykol starať. Vraj je mu smutno. Ja však viem, teda z toho, čo som počula, že ho sem ťahá miestna povera!“

„Povera?“

„Presne tak. Údajne tu straší!“

„Straší?“

„Áno, straší.“

„Čo nepoviete, moja milá.“

„Ešte pred tým, než sa pozemok odkúpil, využíval sa s veľkou obľubou na skutočne hrozné veci! Viete, bosoráctvo a tak. Neviem, koľko pravdy na tom je, ale dodáva to tomuto miestu úžasnú atmosféru, nemyslíte?“

Stará pani neodpovedala.

„Och, asi si teraz o mne myslíte, že som blázon!“ vyšlo z dievčiny sklamane.

„Skôr si myslím, že veľmi rada snívate. Ako každá mladá slečna vo vašom veku. Čo môže byť časom na príťaž,“ vyhrešila ju priateľsky.

„Máte úplnú pravdu! Asi preto mám oveľa radšej verziu o krásnej Mesačnej deve, ktorá nad týmto miestom bdie.“

„Dieťa moje, veriť na rozprávky vo vašom veku?“

Odula hornú peru:

„Ak by to bola rozprávka, nestratilo by sa predsa každý mesiac jedno dievča, nemyslíte?“

„Á... vy asi teraz hovoríte o tých početných zmiznutiach, nad ktorými si Scotland Yard láme už šesť mesiacov hlavu, nie je tak?“

„Viac-menej aj áno.“

„Nuž, na takéto malé mesto je to naozaj ojedinelý zjav. Polícia je právom bezradná. Och,  je to hrozné, naozaj hrozné. Dnešné časy sú veľmi, veľmi kruté,“ povzdychla si stará pani a nie veľmi ochotne prijala ponúkané rameno.

„Ale kdeže! Polícia zbytočne všetko nafukuje!“ zvolalo dievča pobavene. „Ja náhodou viem, kde sú. Len mi to akosi nikto nechce uveriť.“

„Akože?!“

„Veď aj vy ste ma vysmiali, keď som vám povedala, kto toto miesto stráži!“

„Preboha živého, dieťa moje milé, kam vy na tieto výmysly len chodíte?!“

„To nie sú žiadne výmysly! A aby ste vedeli, dnes večer to budem ja!“ hrdo vypla svoju hruď a zakopla.

„Hopla! Som ja ale nešikovná! Kvety sú však celé!“ dodala ospravedlňujúco, keď pristála na mokrej zemi.

„Vy ste hotová živelná pohroma!“ zalamentovala starká. „Bežte sa domov ohriať, inak vám bude čoskoro zima. Zvyšok cesty prejdem i sama. Natoľko to tu poznám.“

„Ale čo cesta späť?“ namietla.

„Poniže brány je zástavka. Záhradu som videla, vrátim sa pohodlnejším spôsobom.“

„Keď inak nedáte. Rada som vás spoznala!“

„I ja, ale už bežte, inak nachladnete,“ rozlúčila sa s ňou stará dáma a dievčina sa poslušne pobrala domov. Keď však zamyslene prechádzala pozdĺž jazierka, ktosi na ňu veselo zvolal:

„Slečna Rose, kamže?“

„Pán Lamb! Domov! Potrebujem sa osušiť a upraviť, aby som dnes večer vyzerala dobre,“ vysvetlila skrčenému pomerne robustnému chlapovi za živým plotom, ktorý sa svižne hrabal v ílovitej zemi. Nedúfala, že tu v toto sychravé ráno nájde ešte niekoho.

„Vy to nepotrebujete, slečna Rose,“ rozosmial sa na plné pľúca a mohutnou rukou si zotrel z čela pot.

„To tvrdíte vy, ktovie, čo by na to povedala ona. Myslíte si, že sa dnes večer na mňa nahnevajú, ak ma nenájdu doma?“

Muž odhodil motyku a narovnal sa.

„Slečna Rose, viete veľmi dobre, že dnes sa vám odpustí čokoľvek. A my predsa nechceme jej jasnosť zarmútiť, nie je tak?“ žmurkol na ňu lišiacky. Dievčina zamyslene prikývla.

„A vy? Čože takto skoro?“ začala vyzvedať, keď jej pohľad padol na rozkopanú zem.

„Veď viete, záhrada zase raz hnevá,“ vysvetlil a opäť sa pustil do práce.

„Nemusíte to predsa robiť, nie je tak?“

„Nie to nie, ale mám to tu veľmi rád.“

„Mala by som zrejme už ísť, inak prechladnem! Zbohom, pán Lamb!“

„Zbohom, slečna Rose! A pamätajte, dnes večer vás čakáme!“

***

Mesiac osvetlil prízemným mrazom pomaľovanú trávu i štrkom vysypaný široký chodník. Na jeho konci stáli vedľa seba mlčky dve postavy. Muž a mladá žena. Uzimení,  roztrasení, v očakávaní.

„Akú to má chuť?“ opýtala sa, keď jej podával mliečny pohár.

„Akú len budeš chcieť,“ zašepkal.

„A príde si vôbec po mňa?“

„Len čo to vypiješ.“

Zodvihla ho, priložila k perám, nenapila sa však.

„Čo ak ju sklamem?“

„Také niečo sa stať nemôže...“ snažil sa tíšiť jej strach.

„Ony sa asi nebáli, tak ako ja, že je to tak?“ neprestávala klásť otázky a on ju nežne pohladil po tvári. Vedel, že nezáleží na tom, ako si po ňu smrť príde. Dôležité je, že príde. Viac nepotreboval.

„Vôbec nie. Báli sa ešte viac. Niektoré sa dokonca rozhodli odísť, ale nakoniec som ich prehovoril,“ pochválil sa, a tým v nej vzbudil zvedavosť.

„Ako sa vám to podarilo?“

„Už je čas.“

„Viete veľmi dobre...“

„Povedal som, že je čas,“ zvýšil hlas, „Nechceš predsa, aby na teba musela čakať, že nie, Rose?“

„Nie, to nie, ale...“

„Tak to vypi!“

„Bojím sa...“

„Báli ste sa všetky. Aj tak som nakoniec dostal to, na čo som mal vždy nárok,“ odvetil a jeho oči zahoreli túžbou. Už nedokázal ďalej čakať.

„Na čo ste mali vždy nárok?“ zopakovala takmer nečujne, pretože ju vyľakal. On sa však iba usmial. Pokojne, otcovsky, presne tak, ako dnes ráno, keď okopával svoje kríky.

„Vieš, mám rád spln, ktorý sa nemusí sfarbiť dočervena.“

V rukách úzkostlivo zovrela pohár a urobila krok spať. Dva, tri... túžila rozbehnúť sa tam, odkiaľ prišla, zabránili jej v tom dve mužské ruky, ktoré so slastným pôžitkom začali jemne lámať väzy. Presne tie veľké, ťažkou prácou morené ruky, čo takmer šesť mesiacov platonicky milovali túto zem, toto miesto, tieto mladé devy i tento mesačný svit.

„Záhrada sa predsa nesmie zanedbávať,“ vysvetlil jej spýtavému mŕtvemu pohľadu a pustil sa do kopania.

Dnešný večer bol veľmi chladný.

Tam, kam si za svitu mesiaca chodievali líhať stratené milenky na dobrú noc, už po siedmy raz,  pribudol ďalší hrob.

Rozľahlá záhrada, neďaleko pochmúrne pôsobiaceho miestneho cintorínu, sa ponorila do hlbokej tmy. Iba rytmické vnáranie sa kovu do hliny vystríhalo všetky túlavé topánky, aby sa dnes tomuto posvätnému miestu radšej vyhli.

Pri mesačnom svite... iba vtedy... vedel milovať.