Utorok Máj 23

Bédoier a jeho pán

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Šak, keď inak nedáte,“ súhlasil nevoľky a pustil sa do pridelenej roboty.

„Kto to kedy videl, aby sa potok prebrodil na etapy? Najprv s dobytkem, potom s vecáma... ej veru, bolo mi to treba?“

Bédoier, muž zavalitej nízkej postavy, prezývaný aj ako Gascon, si na plece vyložil ďalší súdok vína a vnoril sa po pás do vody. V tomto ročnom období pekelne štípala a on sa v nej musel máčať hneď niekoľkokrát, pretože si jeho milosť jednoducho zmyslela, že on teda nebude riskovať ani svoj urodzený zadok a ani tie jeho haraburdy, ktorými sa vyparádil na cestu späť a ktoré teraz, starý a takmer nahluchlý paleflenier, musí v rukách vláčiť na druhú stranu, aby sa im niečo nedajbože nestalo.

„Ej veru, mamko, dobrá ste vy vraveli,“ povzdychol si, keď mu na brehu zostal iba jeho verný oslík, „Náč som sa ja stoj čo stoj hlásil do služby!“

Zdvihol sa slabý vietor. Zaklial raz, dva razy, klial neustále. Premočené šatstvo sa mu lepilo na telo a chladilo. Útechou mu bola vidina dobre vykonanej práce, za ktorú i tak nedostane pochvaly, a pri srdci zase hriala predstava blížiaceho sa hostinca. Snáď sa do tej doby vyvaruje akýmkoľvek omrzlinám, lebo aj o kožušinu ho, jeho jasnosť, obrali! Vraj do nej potrebovali súrne skryť akúsi cennosť. Nohy, tak tie by ešte prežil, ale ten zvyšok!

„Hotovo!“ zvolal radostne, len čo sa kopytá jeho osla dotkli zmrznutej zeme. Nadšenie  však razom pominulo. Tie pánske haraburdy, ako ich Bédoier rád nazýval, bolo potrebné opäť naložiť a keďže panstvo neprejavilo o túto prácu záujem, ostalo to zase raz na ňom.

„Šak prečo nie? Nak sa chorľavý starec činí, za čo ho asi platia? A čo, že chudák Gascon pri robote zdechne od vyčerpania,“ mrmlal si popod nos nakladajúc na kone všetko to, čo pred malou chvíľkou krvopotne poprenášal.

„Aspoň kožušinu kebich dostal naspak!“ okríkol svojho osla, keď nasadal, pretože sa mu okato vysmieval priamo do tváre a Gascon na podobné zvieracie divadielka nemal náladu. Nielenže ho neustále oziabalo, ale ani jeho urodzenosť nejavila záujem o na kosť zmrznutého chlapa, ktorý mu vždy urobil všetko, čo mu na očiach videl. Niežeby mal dvakrát na výber.

„Keď o mňa prídu, potom uvidia, že lepšieho nenájdu,“ zahromžil smerom k vznešenému pánskemu chrbtu a odpľul si.

„Hijé, mrcina!“ pohnal teda svojho jediného priateľa, aby mohol byť okamžite po ruke, ak si jeho jasnosť, Godefroy de Provance, syn Lancelopa de Provance, veľkého kacírobijcu, a Geneviery z Malicourtu, o ktorej už veľký básnik Mante Allidiery skladal poémy, nebodaj zmyslí, že mu je dlhá chvíľa. Vtedy musel, chudák Gascon, vziať do ruky svoj sedliacky um a vydumať veci, ktoré by jeho veľkodušnosť mierne rozptýlili. A keďže nevynikal ani v speve, ani v tanci, ba ani jazykom nevedel poriadne narábať, jeho zručnosti radšej nespomínajúc, veľa mu toho neostávalo.

„Jedného dňa,“ snažil sám seba presvedčiť o veľkodušnej povahe svojho pána, „ma konečne ocenia! Na to dám svúj krk!“

Vietor zosilnel, Bédoiera striaslo. Cesta sa neustále kľukatila, na okolitú krajinu sadala tma a hostinca nikde.

„Onô, vaša majestátnosť!“ zvolal rozčúlene Gascon pri pohľade na nehostinnú pustatinu, intenzívne si mädliac skrehnuté ruky, to jediné, čo teraz cítil, „Nestratili sme sa len tak náhodou?“

Na jeho otázku mu však bolo zodpovedané neurčitým kývnutím hlavy a Gascona premkol akýsi nepríjemný pocit, ktorý sa tentokrát netočil navôkol prázdneho brucha, lež zachovania pokrvnej línie sedliackeho rodu z Ganskonska. A to sa mu vonkoncom nepáčilo.

*   *   *

Za lepšieho svetla by starý táraj mohol uvidieť, ako obočie rytiera Godefroya strhal nervózny tik. Toto sa Bédoierovmu pánovi stávalo vždy, keď jeho prudkú povahu zachvátila zlosť. Bol však príliš unavený, aby nepodareného Gasconca dôraznejšie zahriakol. Ako z obrovskej diaľky k nemu doliehalo neustávajúce starcovo hromženie. Sťažoval sa na všetko, stále, bez oprávneného dôvodu, chvíľu využívajúc iba nato, aby sa niečo povedalo.

V mysli si vôbec nevedel spomenúť, ako k nemu vlastne prišiel. Odprisahal by, že ich cesty sa spojili na úteku zo zajatia sultána Machdalina. Bédoier však zanovite opakoval čosi iné. Pred dvomi rokmi vraj spoločne vyplávali z Massalie, v zlom, ale prevažne v dobrom prežili každú nástrahu číhajúcu v Arabmi preplnenej Svätej zemi, aby sa teraz, dvaja starí priatelia ostrieľaní životom – toto Gaskonec obzvlášť rád prízvukoval – vracali do Avignonu, kde ich mal privítať sám Benedikt.

„Pre pokoj večný hlave Jána Krstiteľa, čo robíš s tým somárom?!“

Nešťastné zviera híkalo na plné pľúca, až zaliehalo v ušiach.

„Šak mrcina nie a nie sa uzrozumieť, či chce po ušách alebo po papuli. Ona není hlúpa, viete? To vám iba žaluje, že na dneska má toho plnú rit.“

„Čuš a niečo s ním urob, lebo prenocujeme rovno tu!“

„Nože, somárik, hni sebú, lebo ti roztrepem kotrbu, já tu kvúli tebe k pakostnici neprídem. A ozaj, ešte stále idú dobre? Lebo čím ďalej, tým vác mi moje inštinkty velevážené ráčia oznamovať, že ich tento večer nezohreje ženský úsmev...“

Godefroy už na toto nemienil odpovedať. Zo všetkého najlepšie poznal príbeh o nešťastnom Bédoierovi, s ktorým, ako suchá ratolesť, vyschne celé jedno pokolenie gaskonskej sedľače. Vo chvíľach dobrej nálady mu zvykol vravievať:

„Koho ideš balamutiť, nenažraný kocúr. Stavil by som tri prsty na ruke a svojho dobrého koňa, ktorého kobyla povila v stajniach francúzskeho kráľa, že po Adamovom je druhým najrozšírenejším pokolením pod slnkom to tvoje.“

Ak už musel Gaskonca znášať, potom iste kvôli jeho schopnosti v okruhu štyroch míľ vyňuchať peknú ženštinu, ochotnú očariť rytierskeho synka. I tomu ale pomaly odzváňalo. Pred časom sa pri úteku z Palestíny zastavili na Cypre, kde vnady istej kontesy Godefroya zasiahli rovno tam.

Nahlas si zavzdychal.

„Zase myslia na Berengáriu?“

„Hľaď si svojho somára. Už som ti vravel, aby si bez vyzvania prestal púšťať chlebáreň na špacírku.“

„Šak ja nič, božeuchovaj, aby som bol prekážkou vašej, no, citom, či ako to najnovšie vymysleli tí trtáci od básnického maglajzu. Já len, kebich mal tú vašu chladnokrevnosť. Takú  nechať napospas bohví čomu a polkú sveta sa terigať za svatým otcom; tomu sa hovorí viera! Panenka ochraňuj lono nevinného stvorenia, lebo ako že je mi božá trojica na pomoci, niet lepšieho od mojeho pána, ktorý by si ho väčšmi zaslúžil amen.“

„Nevinné Kristove rany, naozaj zmĺkni, lebo amen urobím tebe!“

„Šak ja nič, šak ja nič...“

Ale Bédoier mal pravdu. Nebyť istej veci, rytiera by ani hrôzy neodpustiteľné pekelné neodhovorili od dobytia srdca mladej kontesy. V sedlovej brašni, teraz obloženej Gasconovou kožušinou, skrýval nanešťastie artefakt, ktorý zmení myslenie sveta. A vlastne nezmení, lebo ho za primeranú hodnotu vymení s pápežom Benediktom. Potom už načim len dúfať, že Bédoierova modlitba zostane vypočutá, kým sa vráti na Cyprus.

Nie nadarmo ťahal celú svoju malú perepúť s uvraveným spoločníkom po najodľahlejších cestách-necestách francúzskeho vidieka; ľahko by sa mohlo stať, že na juh do Avignonu ani nedôjdu. Šťastie, že ten táraj nič netuší; jemu zveriť tajomstvo, to je ako vyspovedať sa na preplnenom rínku. Ale osada Pétite-Glonmarcy by už naozaj mohla prísť do cesty. Priateľ, u ktorého sa naposledy zastavili, mu presne napovedal. Žeby sa bol pomýlil?

„Chcel by som, oné, niečo povedať, keď mi, veľavážený pán, dovolia,“ prerušil rytierove úvahy starý otrava.

„Nevyrušuj ma, premýšľam!“ okríkol ho Godefroy. Jakživ nemohol pochopiť prekliatie, ktorým ho život v podobe toho mamľasa potrestal. Stratil niť myšlienok a pohrúžený jej hľadaním, sprvu mu ani nedošlo, čo Bédoier vlastne vraví.

„Dobre, keď dopremýšľate, tak vám enem povím, že už keď sme prekračovali tú pľuhavú rieku, všimnul som si, jak za nami idú ňáke chlapiny. No ale já, hlava dubová, až teraz mi to prišlo na rozum.“