Utorok Máj 23

Padlí anjeli - Časť 7. Červený mesiac

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Koč pomaličky zastavil pri riečke, pričom z neho skoro za jazdy vyskočili dve ženske postavy, pričom obydve sa držali za nos.

„Ale vážne Alan, ďalej sa nepohneme pokým zo seba nezmyješ ten príšerný smrad! A to ber ako rozkaz!“

„Poslúchni ju, lebo aj mne sa zdvýha žalúdok!“

Zatial čo obydve lapali po dychu, Dávid ktorý sedel na kočišovom mieste sa len hehnil. Mal šťastie, že sedel vonku. Len tak zavetril vnútrajšok, a hneď mu smiech prešiel. Z koču najprv vyletela truhla a za ňou nasledoval Alan.

„Haha, vážne veľmy vtipné. Môžem za to, že najkratišia cesta z podzemia do kuchyne je cez kanalizáciu? A mali ste vidieť aké problémy mi robilo vyštverať za u kuchynského výťahu pre jedlo až tam hore? Pche, nevďačníci“ Alan naštvane kopol do truhly, ktorá sa otvorila. Vnútry ležala zviazaná žena s trochu vystrašeným, ale stále smrtelným pohladom. Potom zavetrila Alana, a kyselo sa zatvárila. Dávid sa držal na uzde aby ho Alan nepočul.

„Fajn, nech je po vašom, jak chcete......bože.....“ lamentoval Alan, pričom sa rozhadzoval rukami a kráčal za najbližší dostatočne veľký balvan, za ktorým by sa mohol vyzlieť. Lara a Hela sa len usmievali. Hela sa pozrela na Laru.

„Tak ty si Lara, čo?“ spýtala sa Hela s úsmevom.

„Hmmm?“

„Veľa som o tebe počula od Dávida. Rozprával o tebe skoro v jedom kuse.“ Lara sa začervenala. Obydve sa pozreli na Dávida, ktorý sa zatiaľ staral o ženu v truhle.

„Je to silný a dobrý chalan........máš dobrý vkus.“ Lara sa začervenala.

„Ďa-ďakujem.“

„Ale ty.....ty si silnejšia.“ Lara nevedela, ako to myslí, pričom nahodila jej klasický blbý výraz. Hela sa len pousmiala.

„Odteraz strávime spolu dosť času, tak prejdime k serióznejšim veciam.....“ povedala Hela a vystrela pred seba ruku.

„Ja som Helena, ale skoro každý mi volá Hela. Teší ma.“ Lara sa usmiala, a podala jej ruku.

„Ja som Lara.“

 

Dávid u úsmevom sledoval, ako sa baby spoznávajú. Vtom sa žena v truhly zase zamrvila. Dávid na ňu pozrel, a zase kopol do otvorenej truhly. Ten kop bol silnejší, pričom sa celá truhla zatriasla. Žena sa zamrvila viac, a vydala nespokojný zvuk.

„Fajn, ak sa ti nepáči, tak tú truhlu zatvorím....“

„HmMMhhmmFFMM!!!!“ zaprotestovala zviazaná žena. Dávid sa len usmial.

„Tak buď dobré dievča a nerob problémy.“

 

„....ale niečomu stále nerozimiem.“ perušila ticho Lara. Hela sa na ňu pozrela.

„Zlo má celú armádu, ale Dobro má len hrstku rebelov? To nejak nedáva zmysel.Však dobra je viacej ako zla, nie?“ Hela trochu zvážnela.

„Kdo ti povedal, že Dobro nemá armádu?“ Lara prekvapene počúvala.

„Samozrejme, že máme armádu, ale tá je teraz zaneprázdnená inými bitkami. Áno, dobra je viac ako zla, ale zase nie až o toľko, a úprimne si to povedzme, Zlo je trochu silnejšie. Bolo, je, a vždy bude. My, rebelovia, sme len hrstka dobrovolne naverbovaných pod mojím velením, pričom ja som bola pridelená Dobrom aby som bola ich velitelkou. Preto je nás tak málo, a preto robíme také akcie, ako robíme. Zákerné, ale efektné.“

„Tak prečo si hovoríte rebelovia? Však ste rovnocenný vojaci zo silami Dobra, nie?“

„Dobrá otázka, ale nie. Vojaci dobra sú väčšinov aniely, alebo vysoko postavené duše. A okrem toho, my sme samostatná jednotka, nedostávame rozkazy od Dobra, preto sa nedá povedať, že sme pod im velením. Áno, som aniel, a bola som vybraná aby som ich viedla, ale keď som sa dozvedela že to bude samostatná jednotka, neváhala som. Bojujem sa správnu stranu, a to je hlavné.“ Lara sa tvárila, že rozumie. Čo ale Hela nevedela bolo, že Lara sa len tak tvárila.

„A ešte jednu otázku....“

„Jakú?“

„....vedia duše, že sú duše? Sú si vedomé, že zomreli, a sú tu, v očistci?“ Hela si lahla do trávy.

„Nie, nevedia. Keď prechádzajú cez bránu...“ Laru zamrazilo. Ten moment mala stále čerstvo v pamäti.

„...tak sa ukáže pravá tvár tvojej duše. Keď je zlá, tak sa ocitne tam, kde to ovláda Zlo. Ale to neznamená že sa nemôže zmeniť. Od toho je Očistec.“ Hela sa spokojne usmiala a pozrela sa na Laru, ktorá sa tvárila zamyslene.

„Čo je, trápy ťa niečo?“ spýtala sa Hela.

„Áno.....keď som sem prišla, tak som to nevedela.....ale jedna stará babka to vedela...ako je to možné?“ Hela zvážnela.

„Naozaj? Hmmm, to je divné...“

„A ako to, že Dávid a ja si pamätáme veci zo svojích životov?. Ako je to môžné, keď ostatný nemajú ani páru?“ Hela nepočúvala, a strčila si steblo trávy do úst.

„Všetky otázky majú odpoveď. Na tie tvoje dostaneš čoskoro dopoveď.“ zamrmrala Hela a ďalej pozerala na oblaky.

 

Z chlapčenských záchodov vykukla Janina hlava, ktorá skontrolovala či je čistý vzduch. Všetko v poriadku. Jana pomali vykročila zo záchodov, a za sebou ťahala Andyho. Obaja si dávali pozor, lebo bolo desať minút po zvoniení. Keby ich chytili počas hodiny mimo triedy, tak by mali problém. Jana sa pohybovala ako nejaký tajný agent. Rýchli pohlad na schodisko a ukázala Andymu palec hore. Obaja boli už pred dverami svojej triedy. Jana otvorila dvera a hneď spustila:

„Pardon pani profesorka, ale pani riaditeľka si nás zavolala ževraj nejaké súrne problémy, hehe....“ na Janu pozerala celá trieda. Ale bez profesorky. Chvíľku bolo trápne ticho.

„....hej, kde je profka?“

„Asi mešká, rýchlo si sadnite.“ To nemuseli Jane a Andymu vravieť dvakrát. Rýclo si sadli, a akurát včas, lebo z chodby bolo počuť kroky. Dvere sa otvoril, a v nich stála ich profesorka. Mala vystrašený výraz, a trochu sa klepala. V triede bolo ticho, nikdo nevedel čo sa deje.

„Akurát som mala stretnutie s riaditeľkou, ktorej volala Larina mama....“ Andy a Jana už chápali.

„....Laru....Laru zrazilo auto. Momentálne je v nemocnici, a jej stav je stabilizovaný, ale....“

Trieda nechápala. Andy zalomil ruky a Jana zatvorila oči a pozerala do plafónu.

„.....ale je v kóme. V kóme. Doktory nevedia, kedy sa zobudí. Môže, ale nemusí.“ V triede zavládlo hrobové ticho. Do Andyho očí sa tlačili slzy, ale spomenul si nato čo mu povedala Jana, a potlačil ich. Medzi žiakmy sa začalo šuškať. Profesorka sa doslova zvalila do svojej stoličky a podoprela si hlavu rukami. V triede bolo stále ticho. Vtom Jana vstala. Všetci na ňu pozerali.

„Dnes.....poďme ju dnes navštíviť.“ Chvíľku bolo zase ticho. Andy sa usmial, pričom mal stále oči zakryté päsťami. To sa dalo čakať. Utrel si oči a postavil sa.

„Poďme.“ povedal v stoji Andy, pričom sa usmial na Janu. Tá prikývla späť.

„Ja a Jana ju pôjdeme dnes navštíviť. Kdo chce príjsť, nech príjde. Kdo nie, jeho vec. Ale ak vám na Lare aspoň trochu záleží, tak príďte.“ Jana sa usmiala.

 

Koč sa vynorl z lesa. Pred ním sa ukázala malá dedinka. Lara sa vyklonila z okna, že skoro vypadla. Hela sa usmiala.

„Toto je dedinka Ebla, tu nás nebudú hladať. Máme tu dočasnú základňu. Tu si odpočinieme a zajtra sa presunieme na hlavné velitelstvo.“ Lara prikývla. Len pohlad na ten výhlad ju robil veselou. Malá dedinka uprostred polí, malý vodný mlyn ktorého spájala cesta s malou radnicou a hostincom, a farba, ktorú dotváral západ slnka. Lara sa zo srdca usmala. Dávidovy sa tiež zvyhli kútiky úst.

 

„Konečne posteeeeeeel!“ skonštatovala Lara pri tom, ako bezvládne padla do postele vo svojej izbe v hostinci.

„Odpočiň si, potrebuješ to. To, čo si dokázala včera v noci by unavila aj najelpších.“ Dávid bol rád, že Lara je zase vo svojej kožy. Lara prikývla, a zeliezla pod posteľ.

„Keby si ma potrebovala, tak moja a Alanova izba je hneď vedla. Dobrú noc.“ Ako sa snažil odísť, tak ho Lara chytila za rukáv.

„Môžeš tu prosím ostať, pokým nezaspím? Prosím?“ Dávid sa len usmial a sadol si do kresla. Lara spokojne zavrela oči, a hneď zaspala. Dávid sa pozeral von oknom. Pod nimi akurát prechádzal Alan.

 

Alan kráčal do domu, kde bola Hela. Alan zaklopal, a vstúpil. Hela pozerala na mapu s ostatnými nadriadeními. Hela sa na neho pozrela, a mlčky ukázala na stoličku. Alan  len pokýval hlavou na nesúhlas. Hela prikývla, a sústredila sa ďalej na poradu.

„Fajn, viete, čo máte robiť, rozchod!“ vojaci zasalutovali a bez slova odišli. V izbe ostal len Alan a Hela.

„Tak, čo by si rád?“ spýtala sa Hela, a naliala si pohár vína.

„Vieš, kde je Ilda?“

„Hej, viem. Momentálne je na ceste sem, musela ísť pomôcť stavať ďalší tábor, kam sa presunieme. Prečo sa pýtaš?“

„Len tak, musím si s ňou niečo vyriadiť. Kedy sa asi vráti?“

„Hmm, ak všetko pôjde v poriadku, tak zajtra ráno.“

„Fajn, keď sa vráti, tak jej povedz, že som sa po ňej zháňal.“

„Fajn vyriadim, ale choď sa vyspať, mal si rušnú noc.“ Alan sa zahehnil.

„Heh, ty máš čo hovoriť...bola si tam dlhšie ako ja.“ Alan za sebou potichu zatvoril dvere, a vytiahol si spod košele prívesok, ktorý mu dala Ilda. Pozrel sa na§, vzdychol si, a strčil si ho späť za košelu. Zívol si. Bol viac unavený, ako myslel. No nič, natiahol sa, a pobral sa do svojej izby.

 

Dupot koní. Veľa koní. Náhle zastavenie. Z prvého koňa zosadne mohutný muž. Bol to veliteľ. Jeho čierne brnenie splíva s tmou a veľký meč čo má na chrbte sa leskne v mesačnom svetle. Z tmy sa vynárajú ostatné kone, a každý má na chrbre vojaka. K veliteľovy pribehol človiečik, a ukázal na dedinku, ktorá bola neďaleko. Veliteľ sa obzrel. Každému vojakovy na koni bolo jasné, čo sa bude diať ďalej. Aj v tej čiernočierej tme bolo vidieť jasný úsmev veliteľa. Bol to zlovestný úsmev.

 

Kroky. Dávid sa zobudl. Niekdo je v jeho izbe. Plíži sa. Pomali sa natiahol po dýke, ktorý mal na nočnom stolčeku. Blíži sa k Alanovy. Už je skoro pri ňom. Teraz! Dávid vyskočil z postele a .... zastavil. Vedla spiaceho Alana sedela jeho sestra, Ilda. Dávid si vzdychol.

„Si sa mala vrátiť až zajtra ráno.“

„Veci išli lepšie ako sme predpokladali, tak sme vyrazili včera večer. Som počula, že sa po mne už zháňal. Heh, hlúpy mladší bratia. Čo by robil bezo mňa?“ Ilda sa spokojne hladkala spiaceho Alana, a hrala sa mu s vlasmy. Ilda sa naklonila, a sesterky ho pobozkala na čelo.

„Fajn, aj ja idem spať, len mu ráno povedz, že už som tu. Aj ja sa musím vyspať. Zatím.“ Ilda sa pomaly vyplížila z miestnosti. Dávid si len vdychol.

„A ozaj....“ vykukla spoza dverí Ilda.

„....pekné pyžamo.“ Dávid po nej hodil papuču, a spokojne zaliezol pod perinu.

 

Zajatá Kanna sedela v pivnici hostinca. Mala nohy a ruky pripútané ku stene ťažkými reťazmy. Nemohla zaspať. Kdo by v jej situácií mohol? Pri dverách za stolom sedeli dvaja vojaci, a snažili sa udržať hore hraním kariet. Zrazu započula zvuk. A oni tiež. Ako keď niečo padá, ale letí, alebo....

 

TRESK!!! Zvuk rúcania tehiel, vrieskania, a kričania o pomoc. Dávid sa posadil. Alan bol už načapený pri okne.

„Čo sa to kurva deje!?!“ stratil nervy Dávid.

„Zaútočili na nás!!“vrieskal Alan, pričom sa snažil vtrepať sa do nohavíc.

„Kurva, kurva!“ zahrešil Dávid, a začal na seba nahadozovať šaty.

Obaja vybehli z izby ako stádo. Za nimi sa otvoril dvere z vedlajšiej izby. Z poza nich vykukla rozospatá Lara.

„Heeeej, čo sa deje?“ zívla Lara, a pretrela si oči. Dávid sa otočil a začal ju ťahať zasebou.

„Heej, čo sa deje? Odpovie mi niekdo?“ Kričala Lara, a skoro si vykĺbila rameno ako ju za sebou ťahal Dávid.

„Heeeej, odpovie mi niehumf!?“ Larine ústa zakryla Dávidova ruka. Dávid si priložil ukazovák na pery. Lara prikývla. Alan pomali vykukol spod obloka. Len tak-tak sa stihol zase skrčiť keď okolo okna prebehli vojaci.

„Ako nás našli? Ako vedeli, že pôjdeme sem?“ Lara už chápala. Dávid potichu zahrešil.

„Ako to tam vyzerá?“ spýtal sa Dávid.

„Zle. Vidím....vidím dvesto mužov a ......“ BUM! Zase ten zvuk rúcania domov.

„.....balistu.“

„Balistu??? Oni si na dedinu zobrali dvesto mužov a balistu?“

„Hej, išlil na istotu.“ Dávid zase zahrešil.

Škrýpot dverý. Všetci sa rýchlo otočili, a boli pripravený na všetko. Z tmavého kúta miestnosti sa vynorila krývajúca postava zo šípom v boku.

„Hel-!“ zadržala sa Lara, aby nekričala. Hela sa usmiala, a hneď padla na zem. Všetci sa k nej hneď rozbehli.

„Hela, si v poriadku?“ začínala panikáriť Lara. Dávid a Alan ju začali provizórne ošetrovať.

„To je v poriadku, už som mala horšie zranienia, ale stále som vyčerpaná, čiže sa liečim pomalšie....hnghhh!!“ Hela spravila grimasu pritom, ako jej Alan dotiahol šatku okolo krvácajúceho boku.

„Hela, ako to tam vyzerá?“ spýtal sa Alan, pričom Dávid upokojoval Laru.

„Zle, velmy zle. Prečíslili nás, a toto sú elitné jednotky. Nemá to význam, musíme ujsť.“

„A čo tá kanna? Môžeme ju použiť ako rukojemníka.“ navrhol Dávid. Hela sa zamyslela.

„Nepropagujem takéto techniky, ale nemáme na výber. Ostalo nás nažive len pár, a tý ich zdržia, zatiaľ čo mi ujdeme.“ Lara zhýkla a Dávid zaťal zuby. Toto nenávidel. Keď sa niekdo obetoval, aby ho zachránil.

„Alan, medzi tými, čo držia je Ilda.“ všetci sa zhrozili.

„Mala sa vrátiť zajtra ráno, ale prišla dnes v noci.“ Alan sa pozrel na Dávida, ktorý len prikývol. Lara sa zhrozila.

„Idem za ňou!“ Alan sa rozbehol ku dverám.

„Nie, nejdeš. To je rozkaz!“ zasyčala Hela.

„Ona ma potrebuje! Nepokúšajte sa ma zastaviť.“

„Alan!“ zakričala Lara. Alan sa zastavil, a obzrel sa. Za ním bola Lara, ktorá skoro plakala.

„Prosím, vráť sa v poriadku.“ Alan začal váhať. Bola to jej voľba, aby sa on mohol zachrániť. Cítil, ako ho jej náhrdelník tlačil pod tričkom.

„Fajn, tak inak.“ prerušil ticho Dávid.

„Lara a Hela pripravia kone v stajni. Ja prinesiem väzňa, a ty pôjdeš za Ildou, a skúsiš ju priviesť späť. Môže byť?“ všetci prikývli.

„Fajn, zraz o päť minút v stajni, pome!“ Všetci sa zdvihli, a rozbehli sa spraviť svoju úlohu.

 

Zajatá kanna sa snažila dostať sa z pút, ale nedarilo sa jej to. Jej strážcovia odbehli pre nejakou chvílou. Už to skoro má, už je skoro vonku....zrazu sa otvorili dvere, a v nich stál Dávid. V mysli zahrešila.

„Poď, pôjdeš so mnou!“ natiahol sa za ňou Dávid.

„Už je neskoro! Hemží sa to tu vojakmy Zla. Keď ma odtiaľto dostanú, tak ťa vlastnoručne zabijem. Už sa teším, ako budme cítiť tvoj život unikajúci medzi moje prsty. A tvoja banda to má spočítané. Keď ma oslobodia....“

„Hej, presne tak. Keď ťa oslobodia. Ak ťa oslobodia.“ skočil jej do reči Dávid.

„Čo tým myslíš, AK ma oslobodia?“ Už to skoro má, už ich má skoro odpútané.

„Presne to, čo vravím. Pôjdeš so mnou, a nič sa ti nestane.“ Už to skoro má.... a Dávid sa blíži.

„Heh, len v tvojích snoch.“ Zrazu vystrelilo koleno do Dávidovho citlivého miesta. Hviezdičky. Kométy. Mliečna dráha. Skoro stratil vedomie. Videl, ako sa nad ním kanna skláňa.

„Najprv sa postarám o tvoju partiu. Tomu tvojmu parťákovy niečo dlžím....tak buď dobrý, a počkaj tu.“ povedala kanna, pričom dala Dávidovy bozk na čelo. Sakra, ako sa mohol nechat takto nachytať? Sakra sakra!

 

Alan pribehol na roh námestia, kde boli jasné známky po ťažkých súbojoch. Prosím, prosím, nech je v poriadku. Prosím. Alan zahol za roh. Hneď ako to uvdiel, tak skočil späť. Ilda oblkúčená piatimi kannamy, okolo ktorých sú ďalší vojaci. Je len otázkou času, kedy Ilda povolí. Ilda akkurát dostala kopíjou do lítka. Alan počul jej výkrik bolesti. Ilda sa zahnala späť, ale krátky meč skončil v jej rameni. Ďalší výkrik bolesti. Alan sa skoro neudržal, a rozbehol sa tam.  Ale to by bola samovražda, a on to vedel. Zrazu sa všetko ukludnilo. Alan znova vykukol spoza rohu. Akurát prišiel velieť. Jedna z kánn prišla k nemu a zasalutovala.

„Kapitán, toto je posledný odpor.“ Alanovy sa náhle spravilo strašne nevolno. Kapitán sa usmial, a pomali pristúpil k Ilde. Ilda sa mu pozrela do očí, a usmiala sa.

„Kapitán Kaii, jaká to česť. Čím som si to vyslúžila?“ Alan neveril čo počuje. Kaii?

„Ilda, stále dokazuješ, že si bola najlepšia z najlepších. Je škoda, že si sa mi otočila chrbtom.“

„Po tom, čo si mi spravil, tak sa čuduješ? A vôbec, skôr či neskôr by som ťa aj tak zabodla do chrbta.“ Kaii sa usmial, a pošúchal sa po brade.

„Máte dve veci, čo chcem. To dievča, a tú kannu.“ Ilda si klakla, a chytila sa za rameno.

„Heh, mali ste ju v zajatí pár dní, aj tak vám utiekla. Načo ju potrebujete znova?“ Kaii sa usmial. Rukov sa natiahol za svoj meč na chrbte.

„Helena? Kdo vravel, že mám na mysli Helenu?“ Ilda ani Alan nechápali. Kaii si vdychol, pričom vytiahol svoj meč a prstom sa hral s jeho hranou. Zrazu sa spoza davu vojakov vynoril niekdo, do koho by to nepovedala. Bol to Dan, ktorý mal na sebe uniformu veliteľskú uniformu. Bol to ten Dan, o ktorom vravela Lare, že si má naňho dávať pozor. Ten istý Dan.

„Dan? Čo tu robíš? Nie...nehovor mi že....“ koktala Ilda. Dan sa len usmial, a pomali odkráčal ku svojmu koňovy. Ilda stratila trpezlivosť.

„Ty hajzel, si nás zradil. Počkaj, keď ťa dostanem, tak si budeš priať, aby si sa nenarodil!!“ Kaii sa náramne bavil. Toto bola očakávaná reakcia.

„Ale pokračujme. Kde je to dievča a tá ka...“

„Kapitán!!!“ všetci sa obzreli. Stála tam nedávno zajatá kanna. Kaii sa usmial.

„Kapitán. Kanna Sora pripravená plniť vaše rozkazy.“ Kaii sa usmial.

„Fajn, tak nám ostáva už len jedna otázka: kde je to dievča?“ Alan začal strácať svoju chladnú hlavu.

„Heh, keby som vedela, aj tak ti nepoviem.“ Kaii sa usmial.

„Ja viem, takú odpoveď som očakával. Priveďte ich!“ vojaci sa otočili, a za pár sekúnd klačali vedla Kaiia ženy a deti, ktoré tu žili. Ilda preglgla.

„Ak niekdo nezačne čoskoro hovoriť, tak potečie mladá krv....a to nechcme, že nie?“

„Kapitán!“ Sora vykrýkla.

„Musím protestovať. Toto sú len ženy a deti. Bude to len zbytočné prelievanie krvy.“ Kaii sa zatváril znechutene.

„Ozaj, zabudol som ti povedať....“ zrazu Soru zozadu chytili dve kanny, a zložili ju na zem. Vôbec to nečakala. Ani Ilda, ani Alan.

„...neprišli sme ťa zachrániť, prišli sme ťa zabiť. Pre prípad, že budeš vedieť príliš veľa.“ Sora cítila, ako sa jej zmenšili zrničky od strachu.

„Ale neboj sa, teba si necháme nakoniec. Najprv sa ešte raz spýtam túto Ildy, kde je to dievča.“ Ilda mu vrátila studený pohlad. Alan znova vykukol spoza rohu. Vtom ho uvidela Ilda. Ani nežmurkla. Alan cítil jej očný kontakt. Kaii strácal trpezlivosť.

„....fajn, ako chceš.“ Kaii sekol mečom, a pred Ildu spadla hlava sotva dvanásťročného chlapca. Ostatný väzni začali kričať, a snažili sa dostať zo zovretia vojakov. Alan sa potichu plýžil, a tasil meč. Ilda Pomali zatriasla hlavou na nesúhlas. Alan nechápal. Ilda sa naposledy usmiala.

„Na niečo si zabudol, Kaii.“ zašepkala Ilda. Kaii sa predklonil, aby počul.

„Hej? Čo také, moja milá?“

„.....že som najlepšia z najlepších. Mám to v krvy. A ak som ťa nedostala ja, tak on ťa dostane určite.“ Ilda sa mu pohŕdavo pozrela do očí.

„Heh, už sa nato teším.“ povedal nemilosrdne Kaii. Kaii začal kráčať od Ildy. Vtom sa náhle otočil a ....

Andy skočil späť za roh, pričom sa zložil na zem a oprel sa o stenu.  Nemohol tomu uveriť, ale zvuk dopadajúcej hlavy ho vrátil späť ku zmyslom. Do očí sa mu liali slzy. Náhrdelník na jeho krku začal byť chladný a ťažký. Alanov svet sa zrútil. Už nemá zmysel žiť. Vtom si spomenul na Laru. Spomenul si, ako jej povedal, že sa vráti. Slúbil. Nedodržal slub Ilde, že jej vráti jej náhdelník, tak musí splniť aspoň tento malí slub. Musí. Naposledy sa pozrel spoza rohu.

Všetky deti a ženy plakali a vrieskali. Kaii sa tváril znechutene. Pche, nuda.

„Pane, čo so ženami a detmi?“

„Už ich nepotrebujeme, zabite ich všetky.“ Sora sa zhrozila.

„Kapitán, ak vývážite tieto životy mojím, ktorý je cennejší? Ich, alebo môj? Zabite mňa, a ich nechajte ísť!“ Kaii sa zastavil. To chytilo jeho pozornosť. Kaii sa usmial. Mal rád, keď má niekdo silné emócie.

„Vravíš, že ich životy niesú dôležité? Že radšej sa obetuješ pre dobro ostatných?“ Sora prikývla. Kaii sa vyškeril.

Vedla hlavičky desaťročného chlapca prisála hlava jeho matky. Všetky deti plakali a ženy vzlykali. Kaii si to doslova užíval. Sora sa nikdy takto necítila. Cítila strach, bolesť a lútosť. Kaii sa nezastavil. Prepichol malé dievčatko, a ďalšiej žene rozsekol žalúdok. Vtom si Sora niečo všimla. On sa smeje. On zabíja a smeje sa. On si to doslova užíva. Krv sa liala do mláčky, v ktorej sa odrážal červený mesiac. Do Soriných očí sa lialy slzy.

Padlo posledné telíčko. Kaii si oblízol pery, a otočil sa znova na Soru.

„Už si technicky mŕtva. Zničená, bez vôli žiť. Skoncuj zo svojím životom ako uznáš za vhodné.“ Kaii vedla nej pomali prekráčal, pričom jej hodil malú dýku.

„Na, aby sa mohla zabiť bezbolestne. Vojaci! Odchod! Máme čo doháňať!“ zavelil Kaii, a nakočil na svojho koňa. Za ním ho nasledovali vojaci.

Sora len tak ležala. Vedla nej bola dýka. Chvílu sa na ňu pozerala, potom ju zobrala a priložila si ju na krk. Nie. Takto to neskočí. Chytila dýku, a rozbehla sa do tmy..

V stajňách bola Lara, Hela a Dávid. Dávid stále cítil bolesť, ale snažil sa to na sebe nedať najavo. Dvere sa pomali otvorili. Alan vošiel bez slova. Všetci vedeli, čo to znamená. Lara sa snažila byť silná. Alan bez slova skočil na koňa. Po jeho líci tiekla slza.

„Poďme.“ povedal ticho Alan. Všetci prikývly. Dvere sa otvorili, a všetci sa nechali ožarovať svetlom vypálenej dediny, pokým sa nestratili v tme.

 

Fajn, konečne ďalšia časť za mňou. Ku koncu som mal trochu fofry, ale skúsil som to nedať najavo. Ale späť k príbehu. Ako ovplivný táto nielen Alanová bolestívá stráta naších hrdiov? A čo s naším novým charakterom, bývalou Kannou? Na tieto a ostatné otázky dostanete odpoveď v ďalšiej časti Časť 8. Smečka vlkov

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.