Piatok Máj 26

Padlí anjeli - Časť 6. Tanec čepelý

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Lara sa držala Dávidovy okolo ruky a kráčali po vydláždenom chodníčku, pokiaľ sa pred nimi neobjavil dvere a dvaja sluhovia. Sluhovia videli Laru prichádať a bez slova každý z jedenj strany otvoril masívne, ale bohato zdobené drevené dvere. Lara sa ocitla v sále, kde sa Ples mŕtvol odohrával. Bol už v plnom prúde, všade boli tancujúce páry, obsadené stoly, skupinky baviacich sa a sluhov, ktorý týmto davom obdyvuhodne rýchlo a efektývne prechádzali s táckami plnými jedla a pitia.

„Wow...“ vypotila zo seba Lara. Prvýkrát bola na plese, a zdalo sa jej, ako keby sa ocitla v inej dobe za čias Rakúsko-uhorska.

„Kľud, musíme pôsobiť prirodzene. Chvíľku tu budeme, potom začneme.“ pošepkal Dávid do ucha Lare. Tá sa spametala zo svojho prvotného šokou, bez slova prikvla a ešte viacaj sa pritisla okolo Dávida a pomali zostupovala zo schodou. Všetky mužské oči v sále sa upriamili na Laru. To ju dosť znervóznilo.

„Zdá sa, že sme urobili rozruch, ale nie taký, aký sme plánovali....“ Lara prikývla a pozerala sa, či nemá nikde flak, alebo niečo, keď na ňu každý pozerá. Preglgla. Zrazu pocítila, ako ju Dávid chytil za ruku.

„Nie, nikde namáš flak....“ snažil sa ju upokojiť Dávid

„Tak prečo sa na mňa pozerajú? Štve ma to!“ vravela Lara a ďalej si skúmala šaty.

„....pretože si krásna.“ povedal nesmelo Dávid a začervenal sa. Lara najprv bola v šoku, ale potom sa usmiala.

„Musíme sa chovať prirodzene, tak sa tak chovaj. Poď, ideme tancovať.“ vravela šťastná Lara a tiahla Dávida doprostred parketu. Dávid nechápal a skôr, ako si to všimol, Lara už bola pri hudobníkoch a vravela im, čo majú hrať. Dávid sa len chytil za halavu. To už ale Lara stála priňom a dávala sa do pozície, z ktorej začínal tenec. Dávid sa usmial, dal sa tiež do pozície a začalala hrať hudba.

 

V tmavej chodbe pod hradom pri mocných a mohutných drevených dverách stáli svaja vojaci. Z tmy sa vynorili ďalší dvaja a prišli k tým, čo stoja pri dverách.

„Striedanie stráží, teraz máme šichtu my.“ povedal jeden z tých, čo teraz prišiel. Dvaja pri dverách sa na seba pozreli a nahlas si vydýchli.

„Uff, už to máme zasebou, nechel by som tu byť, keby sa ju pokúsili zachrániť rebeli.“

„Tomu ver, ešte že to máme zasebou....inak, počul som, že v tanečnom sále tancujú nejaký pár úžasný tanec...“ rozprávali sa dvaja vojaci a zmizli v tme chodby. Nový dvaja sa postavili na ich miesto. Chvílu bolo ticho. Zrazu sa z uličky ozvalo poknutie, tichý výkrik, švihnutie, kvapkanie na zem a dopad dvoch tiel. Dvaja pri dverách sa dali do pozoru a jeden z nich chcel zatiahnúť za lano, ktoré viedlo ku zvonu, aby spustil poplach. Z tmy ale vyletel nožík a zaboril sa mu do krku. Vojak bezvládne padol na zem. Druhý bol v šoku čo sa stalo a skôr ako sa uvedomil, z tmy vynorila postava a mocným a rýchlim skokom mu z otočky kopla pätou do brady, pričom mu puklo v krku a zvalil sa vedla druhého vojaka. Alan sa postavil zo zeme a vitiahol nožík z krku vojakovy a utrel ho do jeho uniformy, aby nebol od krvy. Alan sa postavil pred mohutné drevené dvere, ktoré boli ešte navyše spevnené železným okovaním. Poškriabal sa na hlave a opzrel sa na zámok, ktorým boli zamknuté dvere. Bol dosť komplikovaný, ale nie preňho. Znova vytiahol svoj nožík a zapichol ho do zámku.

Zrazu sa predním dvere otvorili. Alan len vzdychol a pozrel sa dnu. Vnútry stála žena s otvorenými okovami na rukách, vedla ktorej ležali štyri telá vojakov a v rohu miestnosti hrnček.. Jeden mal zlomený väz, druhý bol prepichnutý mečom jedného z vojakov, tretý mal nôž v krku a poslený bol uškrtený jej ťažkými okovami. Alan z pohladu na mrtvoli vedel,ako skončili. Keď sa jej podarilo rozviazať púta, žena zavolala jedného k sebe, že chce piť. Potom ho použila ako ľudský štít, vytiahla mu nôž, čo bola bežná výbaba vojakov z pochvy a hodila ho jednému do krku. Druhý z boku sa na ňu rozbehol s mečom, ale ona rýchlo dala predseba svoj “štít“, pričom sa okolo neho obkĺzla a jednou rukou vojakovy s mečom z otočky chytila bradu a rýchlim miknutím mu zlomila väz a hodila poslednému, ktorý bol v šoku, okolo krku ťažké reťaze, ktorými mala spojené ruku. Podla jeho odhadu sa to stala za necelých päť a pol sekundy.

„Ideš neskoro.“ ozvala sa žena.

„Pardon pane, ale keď sa niedko musí plížiť kanalizáciou a ....“ žena mu skočila do reči.

„Prosím, ušetri ma detailov, stačí, že musím čuchať ten smrad....pôjdeme?“ Alan prikívol.

 

Tamtamtam! Bubny dokončili velmi dimanickú pesničku, pričom Lara a Dávid sa celý potili a vzdychlali. Mali zasebou vrcholový výkon krýženca tanga, rokenrolu a jivesu. Ozval sa potlesk. Všetci, dokonca aj sluhovia a vojaci sa na nich pozerla. To bol ich zámer, odpútať všetkých pozornosť. Pomali sa presúvali ku stolu, aby sa napili, pričom stále ľudia tlieskali a niektorý ich poklapkávali po ramenách.

„Ide ti to, nezabudla si to.“ povedal Dávid kompliment Lare. Lara stále lapala po dychu, ale usmiala sa.

„Ty si tiež nebol špatný nato, že si to netancoval rok a pol.“ Dávid sa zasmial.

„Mám dobrú partnerku....to je polka úspechu.“ Lara sa tiež zasmiala a vzala si z tácky, ktorú niesol jeden sluha dvoje šampanské. Jedno si zobrala a druhé podala Dávidovy. Ten sa usmial, a zobral si ho. Spolu si cinkli a napili sa. Hudobnýci začali hrať novú pesničku. Bol to slaďák. Lara ani na sekundu neváhala, a už zase tlačila Dávida na parket. Orchester hral peknú, pomalú pesničku, ktorá v šere honosnej sály dávala dokonalú romantickú atmosféru. Lara sa pritisla k Dávidovy a pohupovala sa do rytmu.

„Vieš, kedy sme naposledy takto tancovali?“ spýtala sa Lara, pričom sa trochu začervenala a pritisla sa Dávidovy na hruď. Dávid ani nerozmýšlal.

„Samozrejme. Na konci venčeka, keď všetci boli už preč, my jediný sme tancovali aj keď sa už aj hudobníci balili. Ale stále sme tancovali, dokonca aj keď nás vyhnali z kulturáku, že už by rád upratovač zamkol. Ale my nie, my sme tancovali u nás v parku.....“ Dávid sa odmlčal.

„Čo je, niečo ťa trápy? Nejak si stíchol.“ spýtala sa Lara, pričom sa stále jemne pohupovali v rytme pomalého blues.

„....hej, tancovali sme v našom parku, v tom, kde sme sa lúčili pred mojím odletom....ktorý sa nikdy nestal.“ Dávidovy bolo očividne ťažké o tom hovoriť. Lara vedela, že sa nevedomky spýtala na jeho tabu. Na jeho poslené chvílky na živom svete.

„.....prepáč, to som nemala hovoriť.“ začervenala sa Lara, pričom schovala svoju tvár na Dávidovej hrudi. Zrazu pocítila, ako ju Dávid objal.

„Nie, keby sa ma to hocidko na svete spýtal, tak ......ani neviem, čo by som mu spravil. Ale ty si Lara, moje dievča, moja láska, môj život. Pre teba by som tancoval aj celú noc a deň, len aby som zase videl tvoj úsmev, tak prosím, nekaz jednu z tých málo šťastných chvíl, čo sa mi tu doteraz stali.“ Lara nevedela, čo má povedať. To bolo to najkrajšie, čo jej kedy povedal. Lara sa len viac pritisla k jeho hrudi a vyskočila jej slzička radosti.

 

Alan a velitelka sa potichu a nenápadne presúvali cez katakomby bod hradom, kde sa konal ples. Už boli skoro vonku a mali ešte 10 minút čas do polnoci, kedy si pre velitelku príde popravčia čata a všimne si, že je preč. Pred nimi bola križovatka. Pri nej zastavili a Alan si spomínal, kade sa ide von. Vtom veliteľka niečo začula.

„Kry sa!“ ani nedopovedala a skočila do lavej uličky, zároveň s ňou Alan skočil do pravej, pričom mal pod sebou nepríjene dlhé a strmé schody dole. Alan to počul až teraz. Pred nimi sa zo tmy vystrčili štyri postavy. Jeden z nich bol vysoko postavení velitel a druhý kat pričom ich  doprovádzali dvaja vojaci.Alan zahrešil. Mali si pre ňu prísť až o desať minút. Pozrel sa na veliteľku. Jej výraz mu stačil na odhadnutí jej taktiky. Alan na ňu len kývol. Spolu čakali. Ich kroky sa približovali.

Vtom, ako jeden muž, z pravej chodby vystrelila kovová ruka a z lavej noha. Ten šťastnejší vojak dostal kovovou rukou do hlavy, pričom mu popraskala lebka a odletel niekoľko metrov dozadu s prudom krvy z hlavy. Ten druhý také šťastie nemal. Veliteľkyn dobre mierený kop mu akurát zarazil ohryzok do krku, a vojak sa schúľal na zemi snažiac sa popadnúť dych. Kat bol trochu v šoku, a pokým sa spametal, tak veliteľ vojakov mal už vytasený meč. Alan sa rozbehol na veliteľa a ladným tanečným krokom sa uhol jednoduchému výpadu, pričom chytil obe ruky, ktoré držali meč. Alan sa usmial veliteľovy do očí, pričom mu jednou rukov zapchal ústa a druhou, ktorou držal zápestie trhol tak šikovne, že veliteľovy zlomil odydve ruky v lakťoch. Veliteľ sa snažil o výkrik, ale ten už nedokončil, lebo mu rukou, ktoru mu držal zapchaté ústa trhol a veliteľ sa pomali zložil na zem. Kat sa medzitým spametal, a rútil sa na veliteľku bez známiek myslenia a horizontálne švihol svojou veľkou sekerou. Veliteľka sa rýchlo hodila na zem, pričom jej sekera preletela blýzko nad hlavou a zaryla sa do steny. Veliteľka spravila kotul dozadu a vidí, ako kat držý sekeru a snaží sa ju vytiahnúť zo steny. Len si vzdychla a kopom z otočky s výskokom mu pätou prilepila ksicht na stenu.

Alan prešlapol cez telá, a prišiel k veliteľke. Ten, ktorý dostal do ohryzku, sa stále trepotal na zemi, pričom sa mu odopla prilba.

„To bolo rýchle. Stále ste vo forme.“ povedal kompliment Alan.

„Ani nie, som na to zvyknutá. A kto je tu s tebou?“ pýtala sa veliteľka, pričom si nevšimla, že prilba sa približovala ku schodom.

„Dávid a ešet jedno dievča.“ Prilba už bola skoro na kraji.

„Dievča? Kdo, Ilda?“ Vojak to mal konečne za sebou a bezvládne mu padla ruka na zem, pričom trochu postrčil prilbu dole schodmi.

„Nie, je to...“

KLING, KLANG!

Nedokončil, prerušil ho náraz prilby na schody. Rýchlo sa obzrel, ale nedokázal tomu zabrániť. Prilba padala dole schodmy, pričom robila neznesiteľný hluk.

KLONG, KLING!

Na konci schodov boli dvere. Alan zaostril oči, a všimol si nápis na dverách. Stálo na nich KASÁRNE. Alan sa pozrel na veliteľku, a obydvaja sa dali do behu. Zozadu počuli náraz prilby o dvere, ích otvorenie, a následne prebehnutie asi päťdesiatich vojakov. Pri pomyslený, kdo ide za nimi a v akom množste ešte zrýchlili. Pred sebou uvideli malí odtokový kanálik.

„Ak pôjdeš rovno, tam nájdeš bránu, ktorú keď zavrieš, dáš nám dosť času na únik, spoliehame na teba!“ zakričal Alan na veliteľku, ktorá len prikývla. Alan sa ešte viac rozbehol a skočil na zem, pričom sa došúchal rovno do odtokového kanála.

 

Andy kráčal do školy. Nič nevnímal, bol ako bábka priviazaná o nite. Nikoho si nevšímal, len vošiel do svojej triedy a sadol si na svoje miesto. Chvíľu tak sedel, a premýšlal...

„ANDY!!!!“ vrátil Andyho do reálneho sveta výkrik. Stála pred ním Jana, a vyzerala dosť naštvane. Andy si len vzdchol.

„To ani nevieš povedať dobré ráno, keď ťa niekdo pozrdavý, alebo čo?“ urážala sa Jana.

„......nič, len ma nechaj na pokoj......“ povdal potichu Andy a pozrel sa von oknom.

„A vlastne, kde je Lara?“ To sa nemala pýtať, Andym len miklo a schoval si hlavu pod ruky na lavicu. Jana už len z pohladu na neho videla, že niečo nieje v poriadku. Ani chvíľu neváhala, chytila ho za ruku a vytiahla ho von z triedy na záchody a išla s ním do kabínky. To ho tak prekvapilo, že sa nezmohol ani na odpor a ani na žaidne slová. Jana zamkla kabínku.

„Tak, a teraz mi pekne všetko vysvetlíš.....“

„Ale za ....“

„Je mi jedno, že začína hodina, hovor!“  Andy si len vzdychol, a ukázal Jane, nech si sadne na sklopenú záchodovú misu. Jana si sadla a preložila nohu cez nohu. Andy sa oprel o zamknuté dvere, a začal.

„Lara mala nehodu. Zrazilo ju auto.“ Andy Jane nebol pri týchto slovách pozerať do tváre.

„.....kedy, preboha?“ potichu ho prerušila Jana.

„V piatok...“

„Ale vtedy sme mali oslavu...“

„Ja viem...“ Andymu začala po líci tiecť slza, a poskladal sa na zem.

„....ja viem...“ neprestával, a pritom potichu vzlykal. Jana bola v šoku.

„........preboha, je v poriadku?“

„.......v kóme.....môže sa prebrať o hodinu, o mesiac, ale nemusí.....“

„Jak sa to stalo?“

„....potom, ako sme sa vštci rozišli, išiel som ju odprevadiť . Ale zabudol som si klúče v bunde, ktorú som jej požičial, keď bola taká zima. Než som prišiel k nej pre kľúče, ona...“ Andy sa trochu nadýchol, aby popadol dych.

„...Lara mi ich išla doniesť....vtedy.....vtedy sa to stalo...“ Andy už bol skoro úplne položený.Jana nevedela, čo má povedať. Preglgla.

„Profka o tom vie?“ Andy len zakrútil hlavou.

„Tak jej to choď povedať....budem ťa podporovať!“ skúsila sa ho povzvudiť. Ale Andy si len schoval hlavu do dlaní.

„Nie, proste nemôžem, bola to moja chyba, s tým sa nezmierim......“

„Ale môžeš! A to aj urobíš....“ zakričala na Anydho Jana, pričom ho chytila za golier a skoro ho nadvihla.

„......ak si chlap, za ktorého ťa mám, tak to spravíš. To proste nieje tvoj štýl, odísť s stiahnutým chvostom. A okrem toho, musíš vysvetliť profke, prečo Lara chýba. Som si istá, že aj ostatný v triede sú zvedavý. A po škole ju môžeme ísť spolu navštíviť.“ Začervenala sa Jana, a trochu uvolnila ruku, ktorom držala Andyho golier.Andy cítil, ako sa tiež trochu začervenal a ako sa mu na ústa vracia úsmev. Na toto nemohol nič povedať, len potichu prikývol. Jana sa usmiala, postila mu golier a trochu ho oprášila.

„Neboj, Lara je silné dievča, som si istá, že bude v poriadku a o chvíľu sa vráti späť medzi nás. Prečo by mala mať naša najsilnejšia kamarátka nejaké problémy?“ dodala Jana s úsmevom.

 

BUM! Na hlavné dvere v tanečnej sále spadla ťažká železná mreža. Všetci sa obzerali, čo sa deje. BUM! Padla aj na vedlajšie. Dávid si zakusol do pery. BUM! Medzitým padli mreže aj na okná, a začali do sály vbehávať vojaci.

„Čo sa to sakra deje?“ spýtala sa panicky Lara.

„....sme odhalený...“ preglgol Dávid. Pritisol Larinu ruku a rozebhol sa ku svojej paličke, ktorú si odložil pri stole. V sále vládla panika a nepokoj. Vtom dnu vstúpil niekdo, kto vyzeral ako veliteľ, a začal rozprávať.

„Vážený dámy a páni, rebeli zaútočili na zámok. Preto budete odprevadený do úkrytu, v ktorom pobudnete až do odvolania. Toto je rozkaz!“ Dávid zahrešil.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Lara.

„Terez sme šlachta....a ak nás s nimi odvezú, zistia, kdo sme....a zato je poprava.“ Lara preglgla. Nejak to neskrýval. Dávid sa akurát predral s Larou cez dav a dostal sa k svojej paličke. Vojaci začali odvádzať hostí niekam dozadu. Jeden vojak sa zastavil pri Lare a Dávidovy.

„Pane, slečna, tu nemôžete ostať, je to tu nebezpečné, musíte ísť s nami.“ Skúšal sa prihovoriť milým tónom. Dávid sa usmial.

„Ďakujem za radu, ale nie.“ Vojak nechápal. A už nič chápať ani nemusí, pretože Dávid rýchlim pohybom vytiahol z paličky schovatú úzku čepel, ktorou mu oddelil hlavu od tela. Vytryslkla krv. Ženy začali kričať a vrieskať. V sále začala byť ešte väčšia panika, ako bola predtým. Lara ani nedýchala.

Dávid si Laru pritisol bližšie k telu, a snažil sa cez dav dostať ku dverám. Zrazu z davu na neho vyskočil vojak. Sekol mečom diagonálne. Dávid s Larou pri tele spravil otočku okolo jeho meča, dostal sa za neho, a výpadom dozadu cez svoje rameno mu prepichol hlavu. Ale než toto dokončil, už pri ňom, stály šyria vojaci. Dávid sa začal zaháňať mečom všade okolo seba. Dav sa vyplašil, a utekal kade lahšie. Výsledná situácia bola taká, že Dávid s Larou boli v strede kruhu, pričom už ôsmi vojaci boli na vonkajšiej strane. Každý jeden z nich sa usmieval. Dávid preglgol. Vedel, že sám by mal väčšiu šancu, ale teraz sa musí starať aj o Laru. Lara sa panicky rozhliadala, potila sa a preglgala.

„Dávid, jak sa z tohto dostaaaa....!!“ nedopovedala. Dávid ju silno trhol za ruku tak, aby sa Lara akurát uhla seknutiu mečom. Teraz ju zase držal pri tele. Lara mu cez rameno videla, ako sa vojak naprahuje na ďalší výpad.

„POZOR!“ ale Dávid o ňom vedel. Rýchlo sa predklonil s Larou pri tele, pričom spravil výpad a trafil prvého vojaka do hrude, pričom Lara pri Dávidovom tele spravila až extrémny záklon. Meč len o pár centimetrov minul Dávidovú hlavu. Ale ako bola Lara v záklone, vykpla nohou, aby udržala rovnováhu. Vykopla vojakovy rovno do brady, pričom mu z úst vyletelo pár zubov. Dávid neprestával. Ako bol v predklone, silno chytil Laru za ruku, a skoro ju hodil do strany. Lara kričala. Ale Dávid ju stále držal sa ruku, takže spravila nádhernú piruetu, pričom sa jej zdvihla sukňa. Vojaci to nečakali, a boli trochu v šoku, vidieť snehobiele nohavičky. Dávid na pritom druhej strane mečom spravil zase poloblúk, a ten sa zastavil až o hlavu vojaka, ktorý mal ten najkrajší poslený moment zo všetkých naokolo.Vojaci sa trochu zlakli, a trochu ustúpili. Dávid mal čas na vydýchanie, Lara na zorientovanie sa. Zostávali šiesti. Keby tu bol niekdo, kdo by mu kryl chrbát...

Vojaci sa začínali organizovať, a to nebolo dobré.

„Choď zavolať posili! A to hneď!“ zakričal jeden, pričom si prehodil meč z ruky do ruky.  Dávid v duchu zahrešil. Toto nevyzerá dobre. Jeden vojak, asi najslabší, sa oddelil z kruhu a zašal šprintiť von zo sály. Dávid mal čas na rozhliadnutie situácie. Všade vojaci. On sám. Lara len prekáža, ale nemôže ju tu nechať. Nikde východ. Jediné dvere sú hlavné, kde na nich čaká pár desiatok stráží, alebo kuchyňa, odkiaľ nosili sluhovia jedlo a pitie. Kuchyňa je samostatná jednotka, takže je to v podstate jednosmerka...ale sú tam okná. Ale sme na treťom poschodí, a skok z neho na zem je...bolestivý. Dávid sa nadýchol. Keby mal nejakoho, kto by ho kryl. Začul kroky pár desiatok čižiem. Snažil sa ešte viac ukludniť. Už ich videl. Lara tiež, čo bolo vidiež na jej výraze. Dvadsať, nie tridsať vojakov sa rútilo cez hlavnú chodbu do tanečnej sáli ako povodeň. Dávid zase zahrešil. Keby mal ešte niekoho...

Bolo počuť seknutie mečom a jeho náraz o kamennú stenu. Dávid bol nechápal, čo počuje. Na dvere do tanečného sálu spadla obrovská mreža, pričom pod sebou nechala pár vojakov. Prešli len dvaja. Dávid sledoval lano. Na jeho preťatom konci, ktorý končil pri kuchyni stál Alan. Bol celý od zbytkov jedla a odpadu.

Vojaci nevedeli, čo majú robiť. Toto teda nečalali. Alan sa trochu usmial, a rozbehol sa priamo na vojakov. Vytipoval si jedného nešťastníka, ktorý stál akurát medzi ním a Dávidom s Larou. Rozbehol sa, ako len vládal. Vojak spravil primitívny výpad mečom horizontálne. Vážne by ich mali lepšie cvičiť, pomyslel si Alan, keď sa hodil o zem a podšúchol sa popod ostrie meča, medzi vojakové nohy, pričom mu medzi nimi prečiel svojím mečom, priamo k Dávidovy. Postavil sa chrbtom k Lare a Dávidovy. Teraz každý mal jednu stranu, ktorú kryl, pričom Lara stála v strede medzi nimi krytá z obydvoch strán.

„Sakra, ti to trvalo....“ usmial sa popod fúzy Dávid. Konečne sa do nich môže pustiť bez obáv.

„Sorry šéfe, chýbal som ti?“ usmial sa cez rameno Alan a žmurkol na Dávida. Hej, už sa do ních môžem pustiť, pomyslel si Dávid.

Títo vojaci boli ozaj zle cvičený. Priamy výpad zhora nadol priamo na Alana. Tomu stačil len jeden krok doprava , a bol mimo nebezpečia. Dávid s Larou spraili krok dolava. Medzi Dávidom s Larou a Alanom bola zarezaná čepel do podlahy. Ďalší vojak sa snašil podseknúť Alanovy nohu. Alan sa len usmial. Vojakova čepel narazila do jeho kovového predlaktia, ktoré často používa ako štít. Pravou rukov, v ktorej držal meč dal vojakovy, ktorý sa márne snažil vytiahnúť meč zo zeme lakťom do tváre, a hneď nato mečom prepichol hrdlo vojakovy, ktorému odrazil meč. Na druhej strane meča vojaci nezaváhali. Išli priamo na Dávida. Výpadu zhoda dole sa nebol zase problém uhnúť, ale priamemu sa vyhli piruetov v smere výpadu. Pokým sa stihol vojak pripraviť na ďalší výpad, všimol si, že sa Dávid a Lara dávajú do drepu. Už chápal prečo. Alan sa dostal prirodzeným pohybom na druhú stranu meča, keď hentomu vojakovy prepichol hlavu. Teraz robil polobluk zo svojou ľavačkou, ktorá pristála na tváry vojaka. Ako pokračoval v pohybe, dostal extra silu svojej pravačky s mečom, ktorá skončila v hlave druhého vojaka. Dávid mu dobre kryl chrbát. Už vykryl osem výpadov, a medzitým ulahčil situáciu o ďalších dvoch vojakov. To znamená, že ostávajú dvaja. Po svojom poslednom výpade držal Laru za ruku Alan. Stále s ňou hádzal, až jej skoro vykĺbil rameno. Privinul si ju krútivím pohybom k tele, pričmo nechal, aby na neho vojak útočil. Keď bola tá správna chvíla, vymrštil ju dopredu jej otočkami. To vojak videl, uskočil, a hneď na Alana vyrazil, lebo akurát si privinul k telu Laru a bol zranitelný. To ale nevidel, čo sa deje na druhej strane. Na Dávidovej strane, Dávid si spravil náskok na svojho vojaka, ktorý sa neustále bránil. Jednou silnou ranou kombinovanou s kopom odhodil vojaka na dostatočnú vzdialenosť, aby sa stihol otočiť. To už Alan vedel, čo má robiť. S Larou sa skoro hodili o zem do podrepu, pričom tesne na ich hlavami preletela Dávidova čepel, ktorá ostala v hrudí vojaka. Ale vojak za Dávidom bol už stál za ním a pripravoval sa na výpad. Alan to postrehol, a mečom mu nohu prepichol a pripevnil k podlahe. Vojak neskutočne zakričal, a pustl meč. Alan uskočil doprava. Zlava totiž prichádzal Dávid, ktorý nechal meč vojakovy v hrudi. Vytiahol meč vojakovy z nohy, a opkračoval v pohybe. Okrúhlim pohybom zbavil vojaka s dierou v bruchu utrpenia. Alan na druhej strane vytiahl meč z brucha vojaka, a tiež krúživým pohybom ukončil život toho druhúho. Obydvaja sa naraz poskácali k zemi. Ostalo stáť len trojica tanečníkov, ktorý akurát dokončili svoj taneč čepelí. Vojaci pomali, ale iste zdvýhali mrežu, ktorá im zaterasovala vchod do tanečného sálu.

„Pome, nemáme čas!“ zavelil Alan a rozbehol sa do kuchyne. Lara a Dávid ho nasledovali, aj keď nevedeli, čo chce spraviť. Alan vykopol okno, trochu sa porozhliadol pod sebou, a skočil. Lara a Dávid skoro vykríkli od strachu a prekvapenia. Sú predsa na tretiom poschodí, a to už je nejaká výška. Zrazu....nebolo počuť dopad. Dávid sa išiel pozireť k oknu, čo sa stalo. Skoro sa usmial

„Lara, ideš prvá!“ Lara nechápala. Pribehla k Dávidovy, a pod nimi bol pristavený ich koč, ktorým sa tam dostali. Vpredu sedel Alan, a bol pripravený vyraziť. Vďaka výške koču, to boly už len dve poschodia, a to sa dá. Lara preglgla. Pomali sa odhodlávala. Znova preglgla. To ju ale už Dávid trochu posrčil, a ona letela priamo do koča, našťastie padla cez tenkú koženú strechu, ktorá jej pád dosť stlmila. Lara bola trochu v šoku. O to viac, keď vedla nej sedela v poklaku žena s lukom, a strielala do všeckého, čo malo vojenskú uniformu.

Nevedela, či je otrasená z toho pádu, toho letu, alebo z jej krásy a chladného podlau. Jej perfektá línia len viac vyžarovala s natiahnutým lukom, jej sivé oči vyzerali ako keby toho mali zasebou oveľa viac, ako Dávid alebo Alan. Oveľa viac. A pritom jej sivé, skoro až biele  dlhé vlasy vlali vo vetre a odrážali svetlo mesiaca a hviezd.

„Vy ste...“ nedokončila, lebo vedla nej pristál Dávid. Trochu sa oprášil, zobral ďalší pripravený luk, a začal strielať tiež. Lara bola už fakt mimo.

„...mimochodom, nazdar Hela.“ povdal len tak medzi salvami šípov Dávid.

„Nazdar. Kto je táto slečna?“ spýtala sa žena a začala mieriť šípom na východ z pozemku zámku, ktorý bol už plne obsadený vojakmy a zabarikádovaný všeliakou háveďou, ako stoly, stoličky, ale aj koče aj s koňmy.

„Toto je Lara, tá, o ktorej som ti rozprával.“ povedal skoro pýchou červenajúci sa Dávid. Lara jej na znak pozdravu podala ruku. Žena sa usmiala. Z šípu, ktorý mala pripravený na vystrelenie, začalo svietiť biele svetlo. Lara ani nezbadala, že šíp už opustil luk, a letí vzduchom, pričom za sebou nechával bielu stopu svetla. Šíp letel, a ako letel, stopa za ním sa stávala silnejšiou. Zo šípu sa stal lúč svetla, ktorý zmietol záteras a všetkých vojakov. Lara nevedela, čo na to povedať. Žena jej s úsmevom podala ruku. Bola anjel.

„Ja som Helena. Som veliteľka rebelov..“ Povedala veselo, pričom na Laru žmurkla. Lara nechápala, čo sa to deje. Vtom sa spametala.

„Nebudú nás prenasledovať na koňoch? Veď majú tam stajne a ...“

„Nie, nebudú, o tom som sa postaral!“ zakričal Alan, z kočíšskeho miesta, keď poháňal koní plným cvalom von cez novo vznikunutý východ.

„Ako?“ skoro kričala Lara. V tom rachote kolies koču ju skoro nebolo počuť.

„No, prerezal som im každé sedlo, čo som našiel....“ povedal spokojne Alan a trochu sa ušklebil. Lara cítila, ako sa začína smiať s ním. Zrazu z truhli, na ktorej sedela usítila nejaké buchotanie. Lara ju pomali otvorila a...

„Alan....?“ Lare sa potili ruky, ako držala veko truhli a pritom sa pozerala na jej obsah.

„No?“

„Prečo je tá žena v truhle?“ Takúto otázku Dávid ani Helena nečakali, a hneď sa pozreli do truhli. Dnu v bezvedomí ležala mladá kanna, o ktorú sa mal “postarať“.

„Tak toto ne.“ chytil sa za hlavu Dávid.

„No čo, nemal som ju kam upratať, a rukojemník, a ešte k tomu kanna sa môže hodiť.“ Nikdo ho ale nepočúval. Možno aj preto, že koč už bol dávno mimo pozemku zánku, a už sa rútil po lesnej cestičke.

Na zámku akurát na balkón vybehol veliteľ. Videl, ako lúč svetla bez problémov prebúral blokádu. Zahrizol sa do spodnej pery.

„Zavolajte mi Soru! A za nimi, sakra!“ kričal veliteľ, pričom dostal skoro infarkt. Veď práve koč prešiel bránov a rútil sa do nezdáma. Vtom pribehol vojak.

„Pane, znemožnili nám prenasledovanie, zničili každé sedlo. A Sora nieje na žiadnom stanovisku. Podla jedného svedectva ju jeden sluha ukladal do toho koča.“ povedal vojak, pričom ukázal na koč, ktorý práve mizol v lese. Veliteľ si zahrizol do pery tak silno, až mu z nej tiekla krv.

„Nič sa nedá robiť, zavolajte mi Kaiia.“ zvychol, pričom sa chytil za hlavu. Vojak preglgol, zasalutoval, a odišiel. Vojak si v hlave premietal: fakt chce zavolať TOHO Kaiia?

 

A sakra, nejak sa to začína ešte viac zauzlovať. Jak to vyzerá s našimi utečnecami a ich návštevníkom. A čo ten veliteľ Kaii? Prečo je taký obávaný a známy? A čo sa sakra stane v Larinej triede? Sakra, na to si budete musieť počkať v ďalšiej časti Časť 7. Červený mesiac

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.