Utorok Apr 25

Padlí anjeli - Časť 5. Ples Mŕtvol

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Lara sa pomali zobudila a pretrela si oči. Pomali odokryla závoj, ktorý bol jedinou prekážkou pred tým, aby niekdo vstúpil do jej stanu. Prudko jej do očí udrelo slnečné svetlo. Lara takéto krásne ráno už dlho nezažila, a bola hneď v dobrej nálade. Rýchlo sa obliekla a išla sa trochu opláchnuť vodou z potoka. Ako tak prechádzala táborom, už ju nejaký vojaci pozdravovali, iný len na ňu pozerali. Lare to bolo trochu nepríjemné. Pomali svojím tempom prišla k jazierku, kde sa kúpava Dávid. Lara sa predklonila, nabrala si dlaň vody a chrstla si ju do tváre. Hneď bola osviežená a už chápala, prečo sa v tejto vode Dávid kúpe. Pomali sa poumývala a išla na raňajky. Ako zase prechádzala tábor, spomýnala na včerajší ropzhovor s Dávodom.

„Zajtra na poludnie odchádzame, zatiaľ naším hosťom.“ povedal Dávid.

„Ešte moment!“ prerušila ho Lara. Dávid sa na ňu pozrel s očakávaním otázky.

„Ešte mi vysvetli tú Čiernu milíciu a prečo si sa vlastne do tohto zamiešal ty.“ Dávid sklopil oči. Tú prvú vec čakal, ale tú druhú nie, a o tej sa mu ťažšie hovorilo.

„Čierna milícia sú v podstate duše, ktoré sa pridali ku Zlu, ale niesú zatiaľ anjelmi.Sú podriadené anjelom, pracujú pre ních, a sú ích posledná línia ochrany.“ Dávid sa postavil na zo stoličky, lebo na tú druhú sa mu ťažko odpovedalo.

„A k tej druhej otázke...“začal pomali Dávid, pričom sa opieral o stoličku. Nadíchol sa a pomali začal.

„Keď som sem prišiel, ako som vravel, tento príbeh my rozprával jeden človek. Volal sa Elias a bol to veliteľ rebelov. Bol my skoro tak blízky, ako ty a Andy. Bol mojím učiteľom v tomto svete. Naučil ma všetko, čo potrebujem na prežitie v tejto vojne. Naučil ma narábať s mečom, prežiť v ťažkých podmienkach, loviť, všetko. Neučil ma, aby som za nich bojoval, ale aby som vedel v tomto svete prežiť. Ale jedného dňa, keď som sa vracial z rýb, tak tábor bol spálený, všetci, i ženy a deti zabitý, a on bol v strede tábora bolo jeho teľo pribité na kríž a spálené. Naraz sa začala táto vojna týkať aj mňa, a bude sa, pokým bude.“ Dokončil Dávid s pohladom v zemi. To Laru zaskočilo. Chcela ho objať, ale keď sa k nemu priblížila, Dávid sa zdvihol, ako keby sa nič nedialo.“

Lara prechádzala táborom s miskou niečoho, čo sa dá nazvať ovsená kaša. Pozrela sa na ňu, a znechutene ju položila na neďaleký kmeň stromu. Zrazu uvidela tú ženu, čo minule dávala obedy a potrebovala pomoc s kočom, keď bola zajatá nosatým. Niekam sa ponáhlala. Lara bola zvedavá a navyše sa jej nechcel jesť ten belbajz, preto sa potichu zdvihla a začala ju sledovať. Išla niekam dozadu tábora, kde na ňu čakal záchranca. Vtedy si Lara spomenula na ďalšiu časť jej konnerzácie s Dávidom.

Lara  si sadla a vzdychla si. Už všetkému chápala. Dávid sa potichu zasmial.

„Ako som vravel, zajtra na poludnie ideme ty, ja a Alan na ples, tak sa priprav.“ snažil sa skončiť konverzáciu Dávid, ale Laru to len viac oživilo, lebo začula neznáme meno.

„Alan? To je kdo?“ spýtala sa Lara. Dávid sa zasmial.

„On sa ti ešte nepredstavil? To sa mu nepodobá. Už ste sa stretli, ako mi vravel, aspoň trikrát.“ Lara sa snažila rozmíšlať, ale moc jej to nešlo.

„Neviem, poraď mi...“ začervenala sa Lara. Dávid sa začal ešte viac smiať.

„Okej, poradím ti: dlhšie biele vlasy, sivé oči, kovová lavá ruka.“ Vravel Dávid, pričom sa snažil stlmiť svoj smiech. Lare sa zväčšili zorničky.

„Alan? On sa tak volá? To som nevedela....“ vravela zaskočená Lara. Vtom sa uvedomila.

„Kovová lavá ruka? Tak to som nevedela...ako sa to stalo.“ spýatla sa Lara. Dávid sa v sekunde prestal smiať a zase sa začal tvráiť vážne.

„Tak, poviem ti to od začiatku. Alan bol polanjel, ktorý bojoval pre Zlo. Mal svoje dôvody. Zlo využívalo svoju silu a jeho strach o svoju rodinu, kde bol tábor Zla. Dovtedy bol len obyčajný vidiecky chalan s jedinou starosťou, a to kedy siať obylie. Keď sa v jeho dedine postavl tábor, bol nútený bojovať za Zlo. Ale potom, ako jeho rodinu zabili tmaví anjeli, tak chcel ho zvnútra zničiť, čo sa mu ale nepodarilo. Bol prichytený, a potrestaný. Aby každý videl, že sa pokúsil proti Zlu bojovať, tak mu zaliali lavú ruku do kovu.“

„Polanjel? To je čo?“ skočila mu do reči Lara. Dávid si vzychol, zase musel vysvetlovať.

„To je, keď majú deti anjel a duša. Potom sa môže narodiť pol-anjel, alebo občajná duša, ake ktorá sa nereinkarnuje, ale nikdy nie anjel. Polanjely sú silnejší ako duše, ale slabší ako anjely.  Alan bol takýmto polanjelom, ale jeho sestra nemala také šťastie, ona je obyčajné dieťa.“

„Sestra? On má sestru?“ skočila mu do reči zase Lara.

„Áno, volá sa Ilda, dokonca aj ona pracovala pre Zlo ako Kanna. Kanny sú elitné čisto ženské bojové jednotky duší, sú podriadené iba anjelom a sú na rovnakej úrovni ako polanjely. Ale hneď, ako sa Ilda dopočula od Alana že anjeli vyvraždili jej dedinu s ích rodinou, tiež mu pomáhala ničiť zlo znútra, ale hneď ako ho chytili, tak ušla a spojila sa s nami, a pripravila pôdu pre Alanov príchod k rebelom.“

Lara sa schovala za strom. Síce jej do toho nič nebolo, ale po včerajšiom rozhovore sa o nich začala vacej zaujímať. Počula, ako sa rozprávajú.

„Čo je, chcem si predtým ešte zaplávať.“ zatváril sa Alan znechutene

„Tu máš, vezmi si to.“ povedala Ilda a vytiahla si spod rukávu  košele náramkovú retiazku s bielim kamienkom.. Alan si len vzdychol.

„Počuj, už niesme malý, už nemusíme robiť tento rituál...“

„Ale no, vieš, že mi s tým spravíš radosť, tak si ho vezmi.A vrátiš mi ho keď sa vrátiš, ako vždy, dobre?“ vravela Ilda s trochu detinským hlasom. Toto robili vždy, keď išli na misiu, a vždy po nej jej Alan prívesok vrátil. Alan si vzdychol a natiahol ruku, aby si ho zobral. Ilda sa potešila a skočila mu na krk. Nebola to tá krivilačná Kanna, akú čakala Lara, ale bola to milujúca sestra. Alan nastavil ruku, aby mu Ilda mohla pripevniť náramok na ruku. Ilda sa celý čas usmievala. Lara si vzdychla a povedala si, že viacej toho nemusí vidieť a pomali sa odplížila, zatiaľ čo Ilda sa usmievala na Alana. Lara sa konečne vrátila ku pni, na ktorom mala položenú “ovsenú kašu“. Chytila si misku, párkrát ju premiešala lyžičkov, a potom si uvedomila, že nemá hlad. Ako sa tak pozerala do obsahu misky, tak sa k nej príblížil nejaký tieň. Lara si prikrila oči rukov, aby videla.

„Nazdar, môžem si prisadnúť?“ ozval sa tieň. Lara konečne uvidela postavu pred sebou celkom jasne. Bol to ten chlap, čo mu povedal kde je Dávid v prvý deň. Lara usmiala a trochu sa posunula, aby mu spravila miesto. Muž sa tiež usmial a sadol si na vešký peň vedla Lary. Konečne si ho mohla poriadne pozrieť. Mal krátke čierne vlasy a nad pravým okon jazvu, ktorá sa mu ťahala až po sánku.

„Ešte som sa nepredstavil, ja som Dan.“ povedal muž a podal Lare ruku.

„Ja som Lara, teší ma.“ usmiala sa Lara a podala mu ruku. Zdalo sa jej, že Dan má studenú ruku.

„Teba si pametám, ty si sa vtedy pýtala na šéfa, čo?“ začal konverzáciu Dan. Lara sa trochu začervenala.

„Áno, aj ja si ťa pametám, ďakujem, že si mi vtedy pomohol.“ Poďakovala trochu nesmelo Lara.

„Niet začo, dáme nemôžem povedať nie“ odvetil Dan a usmial sa. Dan si všimol, že má stále plnú misku ovsenej kaše.

„Tebe nechutí?“ Tak túto otázku Lara nečakala.

„N-n-nie, chutí, len niesom hladná....“ odpovedala zaskočená Lara. Pravda bola taká, že toto by nedokázala zjesť, ani keby to bolo to posledné jedlo na tomto svete....vlastne Očistca.

„To je v poriadku, ani mne moc nechutí.“ potichu povedal zahambený Dan. Tak toto Laru prekvapilo, a trochu sa zasmiala. Dan sa zasmial tiaž, ale potom zvážnel.

„Začul som, že ideš na nejakú akciu....“ vravel Dan a pritom si lyžičkou premiešaval hmotu, čo mal v miske.

„Hej? Ty si o tom počul?“ vytriskla na neho Lara.

„No, niečo hej, ale nie moc....môžeš mi to povedať ty?“ povedal Dan a prestal si miečať obsah misky. Lara sa zatvárila sklamane.

„Ja o tom vlasnte tiež nič neviem, viem len, že ideme na nejaký ples a ....“

„Lara!“ zakričal na ňu ženský hlas. Lara sa obzrela. Volala na ňu Ilda.

„Lara, poď sem, máme prácu!“ ozvala sa zase. Lara si vzdychla.

„No, už musím ísť, ale ešte sa stretneme, dobre?“ navrhla mu Lara.

„Neboj, určite sa stretneme.“povedal Dan s nezvyčajným zdôradnením slova určite. Poklonil sa a odišiel. Ked bol otočený chrbtom k Lare, zlomyselne sa usmial.

„Lara, no poď, máme prácu!“ volala na ňu stále Ilda. Lara už stála pri nej. Ilda išla prel ňou a viedla ju do jej stanu.

„Tak poď, pomôžem ti prezliecť sa pred briefingom. Oh, a inak...“ Ilda sa otočila a podala Lare ruku.

„....ja som Ilda. Teší ma.“ Mala strašne pekný a milý úsmev. Lara úsmev opetovala a podala jej svoju ruku.

„Lara, teší ma....a ja viem, kdo si, Dávid mi to včera povedal, aj to o Alanovy.“ Ilda sa prekvapene otočila.

„Hej? No, tak ti nemusím nič vysvetlovať, a dám ti len dve rady.“ povedala vážne Ilda. Lara preglgla, toto bude určite niečo dôležité. Nechala Ildu hovoriť aj napriek tomu, že sa hrabala v skrini, a nejak nevenovala Lare pozornosť.

„Rada číslo jedna: nenechaj sa vyviesť z miery bratrom, je to ....charakter. Skoro až blbec.“

„Hee?“ Tak toto Lara nečakala. Čakala niečo v zmysle majstrov šaolinu, ako buď ako voda, alebo niečo podobné.

„Je to osobitný človek, a treba ho tak brať....a mimochodom, budete mať tú akciu spolu, tak mi neho daj pozor, dobre?“ žmurkla na Laru Ilda, ktorá sa stále hrabala v skrini.

„A tá druhá rada?“ opýtala sa nedočkavo Lara.

„Vlasne hej, na tú by som zabudla....“ povedala Ilda, ktorá konečne vytiahla zo skrine všetko, čo považovala za vhodné. Všetky veci položila na postel a prišla k Lare.

„Rada číslo dva: nepribližuj sa moc ku Danovy.“ Ilda sa pozerala Lare do očí. Tak toto Lara nechápala.

„Prečo nie? Vyzerá ako fajný človek.“ spýtala sa prekvapená Lara. Ilda jej to hneň objasnila.

„Neviem, ale mám z neho divný pocit, a vždy kde sa objavil, tak tam prišla milícia, a skončilo to vždy veľmi zle.“ vravela ustarostene Ilda. Lara sa usmiala.

„Aha, takže je to vlastne niekdo, kdo priťahuje nešťastie?“

„No, dúfam, že len hej, a nebude to viac.“ vravela Ilda a vzala si do rúk všetky veci, čo vyhádzala zo skrine.

„No, toto si obleč, mala som dosť času to všeliak zladiť...dúfam, že sa ti to bude páčiť.“ Ilda podala Lara šaty, čo mala včera a všetky tie doplnky. Lara ich zobrala a išla sa prezliecť. Mala pocit, že Ildu pozná už strašne dlho, ale osobne ju poznala len nie menej ako päť minút. Proste ako keby sa našli. Ilda zrazu prerušila ticho.

„Už si? Lebo ešte máme briefing so všetkými v Alanovom stane.“ súrila Laru Ilda.

„No jo, už som....“ povedala Lara a vyšla spoza prezliekacijej steny. Keď ju Ilda uvidela, povedala iba: „Wow....“ a ostala stáť s otvorenými ústami.

Dámi sa spolu pobrali do Alanovho stanu. Ilda vstúpila ako prvá. Dávid a Alan sa už len doupravovaváli vo svojích šatoch. Ilda začala.

„Dámy a Páni, predstavujem Vám našu jednečnú hviezdu večera....Laru!“ Ilda hovorila ako nejaký moderátor v nejakej televíznej šou a pritom roztiahla záves. Najprv chalanom do očí udrel bielý stĺp svetla, ale ako si nato ich oči zvykli, ostali im dokorán otvorené ústa.

Lara tam stála v tých istých červených šatoch, ale teraz bola úplne zmenená. Mala na sebe čelenku s červeným smaragdom, ktorý sa dokonale hodil ku farbe jej vlasov a šiat, a make-up čo mala, dokonale zvrazňoval už aj tak dosť výrazné oči...

„L-L-Lara?“ vykoktal zo seba Dávid. Alan sa uvedomil a prestal slintať.

„Čo je, nepáčim sa ti?“ povedala prekvapene Lara a otočila sa na päte, aby ju videli celú.

„To nie, určite nie, len........si krásna.“ vyktoktal Dávid a cítil, ako sa začervenal.

Lara bola prekvapená. Nečakala, že to povie tak priamo pred každým okolo. Ale to ju tešilo. Pozrela sa na Ildu, a tá jej ukázala palcom hore. Lara sa usmiala. Dávid si odkašlal. Tak začneme, nie? Všetci súhlasili.

 

Andy stál vedal postele, kde ležala Lara a vo dverách stála Larina mama. Bola celá spotená, udichčaná a s rozmazaným make-upom. Vyzerala ako keby práve prišprintovala z práce a že sa to práve dozvedela. Chvílu bolo ticho. Larina mama začala robiť pomalé kroky k Lare. Andy nič nevravel, len ustupoval. Vedel, že teraz nebude stáť v ceste. Larina mama sa pozrela na tvár svojej dcérky a odhrunula jej vlasy z čela. Najpr sa pokúsila usmiať, ale následne sa zrátila a začala plakať na postel, pričom tisla Larinu ruku. Andy nevedel, ako má reagovať. Preto ticho stál, a nič nevravel.

„Sakra, čo mám teraz robiť? Jak jej to mám vysvetliť, že jej dcéra tu leží kôli mne? Sakra, sakra, sakra!“ zahrešil Andy v mysli. Snažil sa odvrátiť pohlad, ale Laina mama zavzlikala, čo ho prinútilo sa na ňu znova pozrieť.

„Sakra, si chlap, ne? Tak niečo sprav!“ povedal si Andy a zaťal dlane v päsť. Pomali sa priblížil k Larinej mame a podal jej vreckovku. Larina mama sa na neho pozerla a spod sĺz sa snažila vytvoriť úsmev, ale moc jej to nešli.

„Pani, prosím, poviem Vám všetko čo viem....“ vravel Andy a pomali ťahal Larinu mamu von z izby na chodbu, kde si sadli na lavičku. Larina mama stále vzlikala.

„Teraz vám poviem to, čo mi povedal doktor. A nebudem to prikrášlovať...“ Larina mama si utrela slzy a tvárila sa, že počúva. Andy sa nadýchol a začal.

„Laru zrazilo auto kôli mne a teraz je kôli mne v kóme. Doktor povedal, že sa môže zobudiť o 5 minút, ale aj o pár rokov, a že ani nemusí. Všetko je to moja vina. Keby si vtedy moja blbá sklerotická hlava spomenula, tak Lara by teraz...“ nedokončil. Svedomie mu to nedovolilo. Laina mama prestalal plakať a pomali objala Andyho. To ho zaskočilo. Počul, ako mu Larina mama šepká do ucha.

„Netráp sa tým, to nieje tvoja vina, a nikdy nebude. Lara bola proste v nesprávnom mieste na nesprávnom mieste. Ani ten šofér za to nemohol.“ To Andyho prekvapilo. Nikoho neobviňovala. Larina mama pokračovala.

„Keď mi do práce volala políca a povedala mi všetko ohladne tej nehody, tak som čo najrýchlejšie išla sem, aby som ju videla. Ale ty si ma predbehel. Asi ju máš naozaj rád.“ Adny sa začal červenať, sadol si na lavičku a tvár si schoval do dlaní.

„Lara je silné dievča, som si istá, že sa zobudí. Teraz treba už len čakať.“ Andy už vedel, pokom Lara zdedila svoju silu, istotu a rozhodnosť.

„Nebojte, ja sa o Laru postarám, keď tu nebudete. A čo ja poviem, tak to dodržím.“ Andy hodil na Larinu mamu rozhodný a vážny pohlad, pričom mu stekala slza po líci. Larina mama sa usmiala a utrela mu slzu svojou vreckovkov.

„Fajn, berem ťa za slovo.“

 

Koč s troma osobami na palube sa pomali hýbal ku svojmu cielu cez les. Na mieste kočiša sedel Alan a bičom popoháňal pár koňov. Mal na sebe kočišovú uniformu ktorá ladia s kočom. V zadnej časti sedel Dávid v upravenom obleku, ktorý sa dokonale strihom aj farbou hodil k Larinmu. Dávid sa pozrel na Laru, ktorá vyzerala byť nervózna.

„Lara, si v pohode? Vyzeráš nejaká nesvoja.“ prihovoril sa jej Dávid. Lara si prestala okusovať pravý palec.

„Nie, som v poho, len si niesom istá, či si to pametám.“ Lara skoro koktala, tak bola nervózna. Dávid si vzdychol.

„Veď to nieje také zložité, my na hlavnom parkete odvedieme pozornosť naším tancom a Alan zatiaľ oslobodí šéfa a zdrhne, mi sa nenápane vytratíme a je to! Jednoduché!“ vravel spokojne Dávid a ďalej si leštil vreckovkou držiak svojej vychádzkovej palici, ktorá bola súčasť obleku.

„To som nemyslela, až taká blbá niesom....“ Lara stíchla a začervenala sa.

„...len si nesom istá, či si pametám kroky toho tanca, dlho sme ho netancovali. Naposledy asi na konci deviny, nie?“ Dávid si vdzychol.

„Hej, asi pred jeden a pol rokom. Neboj, budem ťa viesť a ak si to nebudeš pametať, tak budeme imprizovať.“ snažil sa Laru upokojiť a chytil jej ruku. Lara sa začala červevať, ak to teda bolo možné. Dávid sa pomali predklonil k Lara a ona sa pomali predkláňala k nemu. Ich pery sa pomali blížili k sebe. Buch buch! Prerušil ich zvuk klopania na drevenú stenu koču. Cez okno sa hore nohami ukázal Alanova tvár.

„Už sme tu, pripravte sa.“ V koči vládlo ticho a Dávid a Lara sa každý tváril ako keby nič.

„Neprerušil som vás pri niečom?“ spýtal sa stále dole hlavou visiaci Alan.

„Nie, vôbec nie.......ehm......tak sa pohneme, nie?“ začervenal sa Dávid a snažil sa tváriť nezaujate.

„Ahaa, lebo ak som vás pri niečom vyrušil, tak pardon.“ povedal  Alan a jeho visiaca hlava zmizal z okna.

Ich koč pomali išiel ďalej a zstavil sa až pri veľkej bráne do ešte väčšieho dvora. Ku koču hneď priklusal vojak, zasalutoval a vypýtal si pozvánku. Alan mu ju podal a zdvorilo sa usmial. Vojak na ňu hodil očko, vrátil ju Alanovy a zasalutoval. Alan mu zasalutoval naspeť a koč postupoval po ceste cez obrovský dvor, ktorý zdobili sochy, stromy a fontány, pričom cestu ukazovali zapálené fakle.

 

Pri vchode stála jedna Kanna, pričom pozorovala prichádzajúce koče a pozorene si z diaľky obzrela každého, kdo prešiel cez bránu. Ku Kanne sa zozadu priblížia postava.

„Tak čo Lea, stále v pozore?“ oslovila ju postava, pričom jej položila ruku na rameno.

„Pana, budem stále v pozore, dokedy nepopravíme šéfa povstalcov.“ povedala  Kanna, pričom v jej hlase bolo počuť chlad, istotu, rozhodnutie a žiadné emócie.

„Ach, už sa neboj, je pol dvanástej, už by sa nič nemalo stať, za pol hodinu nebude koho zachranovať.“ Kanna stále pozerala na cestu a práve pozerala na koč, v ktorom bola Lara.

„Pane, ak dovolíte, bude pokračovať a nepridám sa k oslavám pred polnocou.“

„Ach, ako chceš, tak sa potom po polnoci nahlás u mňa, dobre?“

„Pane.“ Kanna sa pomali začala presúvať na iné miesto, pričom stále pozerala na Larin koč.

Keď bola bližšie, pozrela sa kočišovy do očí. A on ju videl...

 

Koč sa nadobro zastavil až pred vchodom do paláca. Všade naokolo boli vojaci. Keď koč zastavil, tak Alan otvoril dvere. Prvý vystúpil Dávid a podal ruku Lare. Keď vistúpila Lara, tak sa Alan potichu povedal Dávidovy.

„Máme menši problém...majú tu jednu Kannu. S tým sme nepočítali.“ Dávid potichu zahrešil.

„Musíme pokračovať, dávaj si na ňu extra pozor, jasné?“ Alan si odfrkol.

„To mi nemusíš vravieť. Viem, aké sú nebezpečné.“ Alan sa ako pravý sluha poklonil a nenápadne sa vytratil z hlavného davu.

Dávid dobehol Laru a nastavil jej ruku. Lara ako pravá dáma sa okolo nej chytila. Videla, že Dávida niečo trápy.

„Niečo nejde podla plánu?“ Dávid sa na Laru pozrel a všetko jej povedal.

„Hej, je tu Kanna, s tým sme nepočítali. A jedna Kanna je nebezpečnejšia ako sto vojakov.“ Lara pri týchto slovách preglgla, a nenápadne sa presúvali na Ples Mŕtvol.

Alan bol už na mieste. Musel sa dostať donútra cez odtokový otvor. Toto bola jedniná chvíla, kedy ho niekdo mohol prerušiť. Pomali a opatrne odstraňoval mrežu, ktorá ju chránila. Zrazu počul za sebou kroky. Chcel tasiť dýku, čo mal scovanú v bote.

„Ani sa o to nepokúšaj!“ ozval sa zozadu dievčenský hlas. Alan pocítil, ako ho niečo popicháva na chrbte. Zdvihol ruky za hlavu a postavil sa.

„Sakra...budem hádať....ste Kanna!“ snažil sa trochu improvizovať. Počul, ako sa dievča zasmialo. Pocítil, ako sa ostrie viac zapichlo do jeho chrbta.

„No, len vo výcviku, ale ak ťa privediem, tak budem plnohodnotná, a ja si tú šancu nenechám len tak úsjť.“ To ho trochu prekvapilo. Výcvik?

„A smiem vedieť, ako ste zistili, že niesom za koho sa vydávam?“ Bolo zase počuť úškrn.

„Veľmi jednoducho. Kočíší majú šnúrky znútra von, nie zvonku du.“Alan si vzdychol.

„A sakra, školácka chyba., ale...“ Alan sa odmlčal.

„...je mi ľúto, ale aj ja musím niečo urobiť, a nič ma nezastavý.“ Rýchlim pohybom sa Alan otočil, pravou rukou chytil ostrie a v smere otočky mu jeho lavá ruka spravila polobluk a nezastavila sa, až pokým neho päsť nerazila na tvár. Nerobilo mu to dobre udierať dievča, ale nemal na výber. Jeho rana bola tak silná, že Kannu odhodila a v lete spravila peknú otočku. Keď dopala na zem, bola v bezvedomí. Alan ju potreboval niekam schovať, tak ju chytil za nohy. Ako sa na ňu pozeral zistil, že má krátke čierne vlasy a ofina jej padá cez lavé oko. A zistil, že ho po chrbte popichovala kopijou, čo bolo pre Kanny nezvyčajné. Alan si vzdychol.

„Sakriš, len sme sem prišli, a už sú problémy, som zvedavý, čo bude ďalej.“ Alan chytil Kannu za nohy a odtiahol ju do tmy.

 

 

A je to tu! Konečne sa Lara a Dávid dostali na Ples Mŕtvol. Ako to bude pokračovať? Budú ešte nejaké problémy? A kam vlassne Alan schoval telo tej Kanny? A ako vyzerá šéf rebelov? A čo Andy? Ako sa dohodnú s Larinou Mamou? Na tieto a iné otázky si môžete prečítať odpoveď v Čast 6. Tanec čepelý

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.