Piatok Máj 26

Padlí anjeli - Časť 4. Trojica Anjelov

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Lara nemohla uveriť. Pozerala sa Dávidovy priamo do jeho hlbokých očí. Celá sa chvela. Stále tomu nemohla uveriť. Pomaly sa postavila z postele. Stále sa trochu nakláňala zo strany na stranu. Pomaly k nemu pristúpila a pozrela sa mu na hruď, na ktorej visel prívesok, ktorý jej mu dala. Pomaly sa ho dotkla na hrudi a cítila, ako dýcha a tlčie mu srdce. Prišla k nemu ešte bližšie. Natiahla ruku a dotkal sa mu líca. Bolo teplé. Dávid si prichytil jej dlaň na líci. Zatvoril oči a vychutnával si teplo jej dlane. Pomaly ju chytil okolo pása a pritiahol si ju na hruď. Cítil, ako keby získal niečo, čo kedysi dávno stratil. Zrazu pocítil ako mu na hrudi Lara plače. Tiež cítil, ako mu slzia oči.

„Haha.“ zasmiala sa Lara potichu pričom bola stále na Dávidovej hrudi. Dávid sa na ňu nechápavo pozrel. Lara sa usmievala cez zaslzenú tvár.

„Nedal si si ho dole ani po smrti, ako si vravel.“ povedala šťastne Lara a ukázala na jeho prívesok. Tiež sa potichu zasmial a pritiahol si ju k hrudi ešte tesnejšie.

Ich chvíľu prerušilo klopanie na trám pri vchode. Dávid spozornel a odsunul si Laru od teľa.

„Vstúpte.“ povedal prísne Dávid. Lara nechápala jeho zmenu chovania. Do stanu vošiel vojak podobne oblečený ako záchranca a Dávid.

„Pane, máme správy, že sa anjeli presúvajú z Kláštoru Unredu do Alhamrie.“ Lara sa pozrela na Dávida. Z jeho pohľadu jej prebehli zimomriavky po chrbte. Už to nebol ten pohľad, ktorý poznala. Už v sebe nemal lásku, milosť a porozumenie. Jeho sivé oči sa zmenili na studenú bezodnú studňu, pri ktorej sa človek bál predkloniť, aby do nej nespadol.

„Fajn, povedz ostatným, nech si začnú baliť veci, dnes o polnoci ideme do Nodnolu.“ zavelil Dávid. Vojak sa na päte otočil a vyšiel von. Dávid ho nasledoval, ale pri dverách sa otočil a prišiel k Lare.

„Oddychuj, toto sa ťa netýka, tak sa prosím, zbytočne do toho nepleť, dobre?“ Lara ho nespoznávala. Dávid ju uložil do postele a dal jej pusu na čelo. Ako odchádzal, Lara si všimla, že si zase zastrkáva prívesok pod brnenie. Lara sa tvárila, že zaspáva. Hneď ako Dávid odišiel zo stanu, otvorila oči a začala premýšľať, čo sa to tu sakra deje. Chvíľu v posteli premýšľala, potom sa ale postavila a začala hľadať niečo, do čoho by sa prezliekla, aby bola menej nápadná.

„Dávid, ak si myslíš, že tu budem len tak ležať, tak ma vôbec nepoznáš.“ vravela si Lara pritom, ako si cez seba hádzala starý plášť s kapucňou. Keď vyšla zo stanu, udrelo jej do očí svetlo. Jej oči si pomaly začínali zvykať. Zrazu uvidela, že je uprostred nejakého tábora, ale bol lepšie organizovaný, a o dosť menší, ako ten, kde bola zajatá. Pomaly prechádzala medzi stanmi. Pri každom bol jeden - dvaja podivne oblečení vojaci, ako bol Dávid. Každý niečo robil, jeden si brúsil meč, ďalší si balili stan. Lara bola fascinovaná, aká je tu disciplína a poriadok. Keď tak pozerala, všímala si, že väčšina sa ponáhľa za hlavný stan, kde sa zobudila. Pomaly sa prikradla a všimla si, že žena, ktorá prosila anjelskú milíciu o pomoc s opravou vozu tam ostatným nakladá polievku do starých hlinených misiek. Musím nájsť Dávida, a všetko zistiť, vravela si. Keď sa pomalý odkrádala, narazila do hrude jedného vojaka. Preglgla.

„Čo je, ty nie si hladná? Ak sa nepoponáhľaš, tak zjedia to najlepšie.“ spýtal sa jej. Larine srdce začalo byť ako splašené, ale vydýchla si. Nespoznal ju.

„N-n-nie. Ešte niečo musím vyriešiť s veliteľom.“ zaklamala Lara. Vojak sa poškrabal na hlave a chvíľu premýšľal.

„Veliteľ? Hmmm.....myslím, že sa kúpe v miestnom jazierku, ako vždy.“ Odpovedal vojak, ktorý sa poškriabal na brade.

„Ď-ďakujem.“ vykoktala vystrašená Lara a rozbehla sa od neho smerom von z táboru.

„Hej, ty si nová? Nikdy som ťa tu nevidel!“ zakričal na Larin chrbát vojak. Ale Lara ho už nepočula. Vojak sa poškrabal na hlave a chcel sa poponáhľať sa, aby aj jemu ostala nejaká polievka.

Lara bola už mimo tábora. Bol to kľudný lesík, a z diaľky bolo počuť vodu. Lara sa pomaly prikradla za strom a ešte pomalšia a opatrnejšie vystrčila hlavu. Ten pohľad jej vyrazil dych. Krásne malé jazierko, do ktorého stekal vodopád, pri ktorom bol postavený na zrúcanina kláštoru bolo ako keby vystrihnuté z rozprávky. Lara takmer stratila ostražitosť. Rýchlo sa spamätala a zase sa schovala. Riadne sa poobzerala, ale Dávida nikde nevidela. Videla len jeho šaty na opačnom brehu. Začula nejaké fučanie, a rýchlo sa schovala. Videla, ako sa Dávid vyšplhal na vrch kopčeka, odkiaľ do kľudnej vody padal vodopád. Hlboko sa nadýchol a skočil hlavičku. Lara ho sledovala zo zatajeným dychom, Dávid skákal z peknej výšky. Keď sa ponoril do vody, tak cítila, ako jej poskočilo srdce. Keď sa Dávid spokojne vynoril, tak si vydýchla a ďalej ho pozorovala. Išiel ku svojím veciam na druhom konci. Zatiaľ si Laru nevšimol. Keď ho Lara pozorovala, všimla si, že sa mu na krku niečo ligoce. Pozrela sa pozornejšie a uvidela, že Dávid si nedáva ten prívesok naozaj dole. Dávid už vychádzal z vody. Bol už pol pása vonku. Vtom sa Lara zarazila a s červenou tvárou sa vrátila za strom. Všimla si, že Dávid nemá žiadne spodky. Kúpal sa nahý. Lara cítila, ako sa jej tvár červená. Preglgla a znova sa chystala sledovať Dávida. Pomaly si vystrčila hlavu.

BUCH! Veľa Larinej hlavy sa pritisla dlaň. Lara sa zľakla. Pocítila, ako jej ku chrbtu niekto pritisol dýku.

„Boha, takto oplácaš našu dobrotu? Špehuješ nášho veliteľa?“ ozval sa zozadu hlas. Lara ho poznávala. Bol to jej záchranca pred nosáčom.

 

Andy sa zobudil. Spal v kľaku s hlavou položenou na posteli, kde ležala Lara, pričom ju stále držal za ruku. Úplne stratil pojem o čase. Pozrel sa na hodinky. Bolo už dávno po návštevných hodinách. Pretrel si oči a začul rozhovor dvoch sestričiek.. Bavili sa o kontrole izby 204. Larinej izby.

„A sakra, ak ma tu nájdu, tak mi vynadajú. Skrýša, skrýša, skrýša....“ začal v mysli panikáriť Andy. Rýchlo sa začal po izbe obzerať. Sestričky už otvárali dvere.

„...a potom som mu môj pohár vyfrsla do tváre.“ spokojne povedala jedna sestrička.

„Tak, dobre si mu dala. To si zaslúžil.“ Odpovedala druhá, pričom zatvorila dvere.

„Ech?“

„Čo je?“

„Nieje tu ten chlapec.“

„Kam asi tak išiel...“

Andy pod posteľou preglgol. Takže o ňom vedeli. Ale prečo ho nebonzli? Chvíľu bolo ticho a bolo počuť ako niečo píšu a ťukajú do skúmaviek. Zrazu bolo počuť, ako sa jedna sestrička  trochu zasmiala.

„Je to pekné....“

„Čo myslíš?“

„Predsa láska mladých ľudí. Keby ma môj bývalí mal aspoň z polovice tak rád, ako tento chlapec toto dievča, tak by som bola druhá najšťastnejšia žena na svete...hneď po tejto.“ povedala prvá sestrička a pohladkala Laru na hlave.

Andy pod posteľou myklo a cítil, že sa začal červenať.

„Hej, máš pravdu, asi ju musí mať naozaj rád, keď pri nej sedel celý deň, držal ju za ruku a ešte pri nej zaspal.“

„Ale že.“ vzdychla si druhá.

„No, ešte musíme vyčekovať tretie oddelenie, tak si pohnime.“

„Máš pravdu...“ povedala druhá a spolu odišli, pričom sa stále bavili o tom, aké skvelé je to byť mladý.

Andy stále ležal pod posteľou, a rozmýšľal nad slovami sestričiek. Na svete sú predsa aj milí ľudia. Andy si vzdychol a vyliezol spod postele. Lara tam stále ležala, ako keby sa nič nestalo. Pokúšal sa usmiať, ale moc mu to nešlo. Trochu ho rušilo, že bolo z vonku počuť dupotanie. Už sa chystal odísť, keď dupotanie prestalo. Andy sa načiahol za kľučkou, ale nedotkol sa jej. Niekto ho z druhej strany predbehol a otvoril pred ním. Andy sa zľakol. Pred ním medzi dverami stála Larina mama, spotená s rozmazaným make-upom a vystrašenými očami.

 

Laru to už nebavilo. Zase bola zviazaná, a navyše mala cez oči pásku, takže nevidela, kde je. Po tom, ako ju záchranca objavil, ako špehuje Dávida, zozadu ju omráčil. Už ju fakt nebavilo byť stále obeťou. Počula, že niekto vstúpil do miestnosti. Prišiel k nej, zdvihol ju zo zeme a niekam ju vliekol. Lara už neodporovala, lebo vedela, že to nikam nevedie. Dlho ju nevliekol, a dal jej z očí dole pásku. Bola zase v Dávidovom stane, ale teraz tam okrem neho bol aj záchranca a ešte dvaja vojaci, ktorý boli vyššie postavený. Asi nejaký seržanti. Vojak, ktorý ju priviedol ju tvrdo posadil na stoličku. Lara si obzrela všetkých prítomných. Všetci na ňu hľadeli ako na zločinca, len Dávid sa jej nepozeral do očí. Dávid si vzdychol a sadol si na stoličku za vrch stola. Všetci si sadli tiež a záchranca začal.

„Keďže teraz na teba nemáme čas, si tu len preto, aby si vedela, že sa tvojím prípadom budeme zaoberať hneď, ako sa vrátime z akcie. Zatiaľ ju odveďte a strážte ju.“ Zahlásil chladne záchranca a kývol rukou. Dávid si zakrýval oči dlaňou. Lara vzdychla a nechala sa viesť von zo stanu. Keď boli už skoro vonku, tak do stanu vbehol ďalší vojak. Bol celý zadychčaný a hneď spustil.

„Pane, tie šaty jej nepadnú, bude to vyzerať nápadne medzi ostatnými.“ zahlásil vojak.

„Bože, tak nech si to skúsia všetky...“ takmer na vojaka zakričal záchranca.

„Pane, to sme skúšali, ale žiadnej to nepasuje, každej sú tie šaty moc velké, alebo tesné.“ preglgol vojak.

„Naozaj si ich vyskúšali všetky?“ začínal panikáriť záchranca.

„Áno, pane,“ odsekol vojak.

„Tak to budeme musieť niečo vymyslieť, ale rýchlo, len dnes je takáto šanca.“ vravel naštvaným hlasom záchranca.

„Jaké šaty? Jaká šanca? O čo tu sakra ide?“ si v mysli vravela Lara a vrhla očkom na Dávida. Ten mal hlavu v dlaniach. Všimol si, že sa na neho Lara pozerá. Zrazu dostal nápad.

„Vojak, ste si istý, že si tie šaty vyskúšali skutočne všetky ženy?“ povedal Dávid a začal sa usmievať.

„Áno pane, všetky.“

„Aj táto?“ povedal kľudne Dávid a ukázal na Laru. Všetci sa na ňu tiež pozreli. Lara si preglgla. Všetci v miestnosti na ňu doslova zízali. Chvíľu bolo trápne ticho.

„To by šlo.“ ozval sa záchranca.

„Heeeee?“ zľakla sa Lara.

„Tak toto sa nemôže podariť!“ vyskočil jeden z seržantov zo stoličky.

„Súhlasím!“ vyštekol druhý. Dávid tresol rukou o stôl. Zrazu každý stíchol.

„Poznám ju už dlho...“ každý v miestnosti sa pozrel najprv na Dávida, potom na Laru.

„...a zatiaľ ma nikdy nesklamala, aj keď som od nej chcel nemožné, preto verím, že ma, nás, nenechá, a komu sa to nepáči, nech mi to povie priamo.“ ticho pokračovalo neuveriteľne dlho. Záchranca prikývol k Dávidovým slovám. Dvaja seržanti sa na seba pozreli, vzdychli si a sadli si. Záchranca potľapkal Dávida po ramene.

„Doneste tie šaty, vojak!“ zavelil Dávid. Vojak zasalutoval a odbehol.

„A ty, pusť ju, teraz má pred sebou dôležitú misiu.“ rozkázal Dávid druhému vojakovi, ktorý držal Laru. Ten tiež zasalutoval a odbehol. Chvíľu bolo zase ticho. Lare to bolo nepríjemné, lebo všetci si ju obzerali, ako nejaký tovar. Len Dávid nie, ten bol úplne kľudný.

O chvíľu dobehol vojak so šatami prehodenými cez rameno a podal ich Lare.

„Môžeš sa prezliecť vzadu, nebudeme ťa rušiť.“ snažil sa Laru upokojiť záchranca, ale len ju znepokojil viac. Lara preglgla a pozrela sa na Dávida. Ten mal spokojný pohľad, plný očakávania a radosti. To Lare dodalo odvahu.

„Tak fajn, skúsim si ich, ale potom mi poviete všetko, o čo tu sakra ide.“ povedala Lara a odobrala sa dozadu do stanu.

Dávid sa len zasmial. Pomaly k nemu pristúpil záchranca.

„Si si istý, že to zvládne?“ spýtal sa potichu. Dávid sa usmial.

„Lara je ten najsilnejší človek, akého poznám.“

„Len aby to zvládla aj psychicky...“ vzdychol Dávid.

„Si ju do toho nechcel zatiahnuť, čo?“ stále šepkal záchranca.

„Nemáme na výber.“ utrel si čelo Dávid,

„Uf, som len zvedavý, ako to zvládne.“ povedal nahlas záchranca a prišiel k mise z ovocím.

„Je tu predsa nová, a aj tebe trvalo pár mesiacov, než si sa všetkému naučil.“ skonštatoval záchranca, vytiahol si jablko a zahryzol doňho.

„Vžak ži do len predžtav, že...“ začal s plnými ústami hovoriť.

„bude žtále v nebež...“ nedokončil, dokonca mu jablko spadlo na zem. Ostal stáť s otvorenou pusou, v ktorej mu bolo vidieť nedožuté jablko. Pred všetkými stála Lara v plesových šatách, v ktorých vyzerala ako princezná z rozprávky.

„Tak čo, môže byť?“ povedala Lara nedočkavo s otočkou. Jej nie-moc vysoká postava, hnedé oči a hnedé, trochu ryšavé vlasy pod ramená s touto róbou vytvárali dokonalý efekt. Každému prítomnému padla sánka. Záchranca sa pozrel na Dávida a ukázal mu palcom hore.

„Fajn, poviem ti, o čo tu ide, ale najprv si vyzleč tie šaty, budeme ich ...ty ich budeš ešte potrebovať.“ povedal Dávid, pričom ukázal ostatným, aby odišli zo stana. Všetci sa zdvihli a odišli, zatiaľ čo sa Lara znovu prezliekla do svojich normálnych šiat. Keď sa vrátila zozadu, čakal na ňu Dávid, ktorý sedel za stolom. Lara pomaly prišla k nemu a sadla si vedľa neho. Čakala, ako Dávid začne, ale on len sedel, a nič nevravel.
„Keď som zomrel...“ začal Dávid.

„...prechádzal som okolo brány. Tá brána mi povedala, že môj čas na svete skončil, ale že som sa zachoval statočne, môžem si zo sebou na onen svet zobrať jednu vec, zviera, či osobu.“ Lara preglgla. Osobu?

„Síce som ťa túžil zase vidieť, ale nechcel som to takto, preto som si zo sebou zobral po tebe to druhé najvzácnejšie.“ povedal Dávid a vytiahol si spod koženého brnenia Larin prívesok.

„Keď som sa objavil tu, na tomto svete ako ty, tiež som ničomu nechápal. Lietali tu anjeli a vyzerá to tu ako v stredoveku, ale všetko má svoj zmysel. A ja ti to všetko vysvetlím...“ povedal Dávid, nadýchol sa, a znovu začal.

„Keď som sa tu objavil, tak to tu už bolo uprostred vojny, ktorá trvá už asi dvesto osemdesiat rokov. Toto je druhá časť veľkej vojny Dobra proti Zlu. Vojna v očistci má priame následky na život na svete. Prvá sa začala v období inkvizície, keď sa bez akejkoľvek príčiny začalo diať veľa zlých vecí, ako upaľovanie čarodejníc, tridsať, ale aj storočné vojny, a iné. V tejto prvej fázy bojovali na strane neba trojica anjelov: Eldion, Liamond a Alis.“ Pri poslednom mene sa niečo stalo s Larou. Začalo jej rýchlejšie byť srdce a začala sa potiť.

„Táto trojica porážala Zlo až do doby, pokým Liamond nedostal záhadnú chorobu, proti ktorej nepoznali liek ani tí najlepší lekári, alebo kňazi. A bolo to o to horšie, že Liamond a Alis boli do seba zaľúbený. Alis bola nešťastná, keď Liamond ležal na smrteľnej posteli. To trhalo srdce Eldionovi, ktorý bol do Alis tiež zamilovaný. Preto aby zachránil svojho priateľa a zase uvidel na tvári svojej milovanej úsmev, musel žiadať o pomoc silu mocnejšie, ako je Dobro,  To bolo dovtedy pre anjela, strážcu duší niečo neslýchané. Ale keď si ho Zlo vypočulo, ako prosí, dalo mu možnosť. Zlo chcelo, aby obetoval sebe najmilšiu vec, preto obetoval pre seba to najcennejšie - svoje krídla. Bola z neho obyčajná duša, ale bol šťastný, keď videl Alis objímať Liamonda a spolu sa smiať. Aby Eldion zatajil svoj skutok, rozšíril chýr, že ho vrahovia a zlý zabijaci zabili. Odišiel a nikdy sa nevrátil. Odvtedy ho nikto nevidel. Samozrejme, Zlu to hralo do karát. Jedným skutkom vyradili dovtedy slávne Biele trio z hry. Eldion sa už nikdy neukázal, Zlo dostalo znovu oživením Liamonda vládu nad jeho myslením a ten zase nepriamo ovládal Alis. Zlu sa nemohlo dariť lepšie. Zo začiatku sa Liamond správal normálne, ale postupom času ho to viacej ťahalo k zabíjaniu, drancovaniu a zlým myšlienkam. Jedného rána sa Liamond zobudil s chuťou zabíjať a vyvraždil celé mesto. Keď sa to dozvedela Alis, neverila a letela sa tam pozrieť. Liamond už nebol anjel. Stal sa z neho diabol. Alis so slzami v očiach vedela, čo je povinnosť anjelov, ale mohla zabiť svojho milovaného.“ Dávid sa odmlčal, aby znovu nabral dych. Hovoril už nejakú tú chvíľu.

„Alis nebola schopná zaútočiť na Liamonda, preto mala oveľa vážnejšie zranenia ako on. Keď už bola Alis na konci zo silami a Liamond ju išiel doraziť, dostal výjav zo svojej minulosti. Videl v ňom, ako všetci traja, Alis, Eldion a Liamond sú spolu a sú šťastný. Alis sa usmievala a bola nesmierne šťastná. Vtedy sa Liamond uvedomil, a povedal Alis: Už niesom osoba, ktorú si milovala, som tvoj nepriateľ. Nechcem ťa vidieť zomierať mojou rukou, preto ma rýchlo znič, než som pri svojom starom vedomí. A nesmúť nado mnou. Ja som nebol tvoja osudová láska, tou bol Eldion, ktorý pre teba obetoval všetko. Preto nesmúť, a ži ďalej šťastne a veselo, ani ja, ani on by si to tak neprial.“ Lara sa triasla ako osika. Toto Lara už počula vo svojom sne. Dávid pokračoval.

„Alis vedela, že má pravdu, preto sa snažila ukončiť Liamondove trápenie. Liamodovu myseľ zatiaľ zase ovládlo Zlo, a rozbehol sa na Alis, ale ona ho od Zla oslobodila. Alis bola ale na konci so silami a odišla za Liamondom .Odvtedy stále pretrváva vojna, či už slabšie, alebo silnejšie, a bude ešte dlho trvať.“

Dávid sa postavil, a nalial si trochu vody do pohára. Napil sa, a zase pokračoval.

„Ako som povedal, toto je druhá fáza, prvá síce skončila víťazstvom Dobra, ale Zlo sa len tak nevzdalo, a vrátilo sa v ľudskom 20. storočí. To preto je nazývané storočie vojen. Prvá svetová, druhá svetová, Vietnam, Somálsko, Falklandy, Irak, Kórea, vyber si, za to všetko môže vojna v očistci. Vieme, že nad Zlom nezvíťazíme, ale aspoň sa ho pokúsime udržať na uzde.“ Dávid sa pozrel na Laru. Bola vystrašená, ale vyzerala že všetkému chápe. Dávid pokračoval.

„Tento príbeh mi rozprával môj priateľ a majster, Beldar, ktorý ma naučil prežiť vo vojne Dobra a Zla. Nechcel som sa do toho zaťahovať, ale potom, ako ho anjelská milícia zabila, nebolo mi všetko jedno. Keďže bol veliteľ povstalcov, bol zvolený nový...a to je naša zajtrajšia práca.“ dokončil Dávid s pohľadom do prázdneho pohára. Lara chvíľu rozmýšľala.

„Všetkému rozumiem, až na dve veci. Po prvé: ale ako je možné, že anjeli, strážcovia duší, prešli na stranu Zla?“ spýtala sa Lara. Dávid sa poškrabal na hlave, a zase začal rozprávať.

„Anjel je anjel, ale anjel je stále tiež len duša, ktorá si zaslúžila ním byť. Má rovnaké potreby, ale aj nedostatky. Keď sa pred asi sto rokmi, to bol začiatok 20. storočia začala šíriť fáma, že anjeli sú nadradení nad duše, tak prečo by mali dušiam slúžiť. Ale niektoré verili tomu, čomu mali a ostali na strane Dobra.“ dokončil Dávid, pričom si znova nalial.

„Fajn, a teraz tá druhá vec: k čomu potrebujete mňa v tých šatoch.“ Dávid sa usmial, čakal túto otázku.

„Pretože ako som už vravel, mám nového veliteľa. Je z nás pre anjelov najnebezpečnejší, najnepolapiteľnejší a najnezabiteľnejší. Ale anjelom sa podarilo ho chytiť, a na toho oslavu konajú ples...Ples mŕtvol. Na tento ples sú pozvané všetky skazené duše, čo v očistci niečo znamenajú. Na plese bude veliteľ verejne popravený úderom polnoci. Preto potrebujeme, aby si pomohla zahrať sprievod, ktorý oslobodí veliteľa. Ale do ničoho ťa nenútime, táto akcia je dobrovoľná. Preto sa ťa teraz pýtam, pomôžeš nám?“ spýtal sa vážnym hlasom Dávid. Lara na neho chvíľu pozerala, potom sa postavila a začala.

„Takže ma potrebujete, aby som pomohla nastoliť mier nielen v očistci, ale aj vo ľudskom svete. Budem tým chrániť všetkých známych, či živých, alebo tých, ktorý keď zomrú, aby sa mali lepšie ako za života.....kedy a kde?“ vravela odhodlane Lara. Dávid sa usmial, vedel, že sa na Laru môže spoľahnúť.

„Zajtra na poludnie odchádzame, zatiaľ buď naším hosťom.“

 

OMG, na čo sa to Lara nechala nahovoriť? Bude v priamom ohrození svojho posmrtného života! Čo sa všetko môže stať na Plese mŕtvol? A čo Andy? Ako to vysvetlí Larinej matke, ktorá donedávna o kóme svojej dcéry nič nevedela? To sa dočítate v ďalšej časti Časť 5. Ples mŕtvol

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.