Piatok Máj 26

Padlí anjeli - Časť 3. Z očí do očí

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Tma. Je len počuť hlasy. Lara pomaly otvorila oči. Strašne ju bolela hlava. Chcela si ju reflexívne chytiť, ale zistila, že má za chrbtom zaviazané ruky a zapchaté ústa. Najprv sa ich pokúšala rozviazať, ale po mnohých pokusoch to vzdala.

„Kde to sakra som? A ako som sa sem dostala?“ kládla si v mysli Lara otázky. Poohliadla sa okolo. Bola v nejakom stane, kde bol strašný neporiadok a páchlo to tam ako na hnojisku. Niekto ju priviazal o hlavný stĺp chrbtom ku vchodu.

„Áaa, slečna sa prebudila,“ ozval sa hlas od chrbta. Lara sa obzrela za seba. Vo vchode stál tlstý, nosatý a strašne zapáchajúci muž. Podľa toho zápachu Lara odhadla, že toto je jeho stan.

„Hehe, ty si ale pekná, slečinka, nechcela by si si trochu užiť s poriadnym mužom?“ predklonil sa k Lare a chytil ju zospodu za bradu. Lara ihneď pocítila, čo mal tento nosáč na obed. Pivo, cesnakovú polievku a pripálené kura. Lara sa od neho otočila od nechuti k nemu, alebo z toho smradu(nevedela, čo je horšie). Nosáč sa k nej ešte viac predklonil, chystal sa ju pobozkať. Lara sebou hádzala a mrvila sa.

„Hehe, presne tak, bojuj, tak sa mi to páči,“ vyžužlal ožratým hlasom a už prvácky špúlil pery.

„Kapitán...“ ozval sa hlas od dverí.

„Čo chceš, nevidíš, že mám prácu?“ odštekol ožratý nosáč na vojaka, ktorý Laru zachránil.

„Pane, akurát prišiel posol so správou, že rebeli plánujú zaútočiť na severnej ceste do Alhamrie!“

Nosáč sa usmial a venoval tento deravý úsmev aj Lare. Tej sa z jeho smradu zdvíhal žalúdok.

„Zbaľte veci, ideme na tú cestu, tam si ich počkáme...“ zaštekal nosáč na vojaka.

„...a túto slečnu hoďte k ostatným.“ Jeho úsmev bol strašne nepríjemný, až odporný. Vojak zasalutoval, pribehol k Lare a rozrezal jej lano za chrbtom. Ale skorej ako sa o niečo pokúsila, doslova niesol Laru za vlasy do klietky na kolesách, v ktorej boli iné ženy. Vojak otvoril dvierka a surovo hodil Laru dnu. Hneď k nej pribehli všetky ženy na ochranu. Vojak sa zasmial.

„Kapitán má dobrý vkus...hehe,“ a treskol dverami klietky.

Keď sa Lara poobzerala, videla, že je v nejakom stredovekom vojenskom tábore a je, samozrejme, zajatec. Nechápala tri veci: ako, kde a prečo sa tu ocitla.

„Si v poriadku?“ zaskočila Laru dievča asi v jej veku.

„Hej, som....ale kde to som?“ odpovedala Lara a stále sa obzerala po tábore cez mreže.

„Si vo vojenskom tábore...“

„To som si nevšimla...“ skočila jej drzo do reči Lara..

„...Čiernej milície!“ dokončilo dievča s naštvaným výrazom. Lara pomaly odvrátila pohľad z tábora a venovalo dievčati nechápavý výraz.

„Kde? Asi som sa prepočula, lebo som počula tábor Anjelskej milície...“ dievča malo smrteľne vážny výraz.

„Alebo som sa neprepočula?“ preglgla Lara.

„Ustúpte, asi je tu nová, ja jej to vysvetlím,“ predierala sa davom dievčat a žien jedna babka opierajúca sa o palicu.

„Vysvetlí čo?“ Lara nechápala už vôbec nič.

 

„Prosím, pustite ma za ňou!“ bežal Andy za doktorom, ktorý mal na starosti Laru.

Ledva dýchal potom, čo musel bežať celú cestu do nemocnice. Bol to skoro zázrak, že na ceste mu vydržalo jeho slabé srdce.

„Ak niesi rodina, tak ťa tam bohužiaľ nemôžem pustiť. Je mi ľúto,“ odsekol doktor.

„Tak mi aspoň povedzte čo jej je!“ takmer kričal Andy.

„Bohužiaľ, ani to nemôžem,“ odsekol doktor. Andy ostal stáť s pohľadom v zemi. To doktora zaskočilo.

„Prosím, ani neviete, aké je to pre mňa ťažké. Pred dvoma mesiacmi som prišiel o najlepšieho priateľa, a pritom poriadne neviem, ani ako. Nedovolím, aby som prišiel o moju najmilšiu osobu tak isto, ako pred dvoma mesiacmi, tak prosím.....prosím......prosím......“  Zrazu kvapla pod Andyho postavu slza. Doktor si vzdychol a napravil si okuliare. Prišiel k Andymu a pomohol mu posadiť sa na lavičku.

„To dievča je v kóme, a prístup k nej majú len doktori a najbližšia rodina. Ale keďže mám veľa pacientov a práce, môžem niekedy prehliadnuť niekoho, kto sa do jej izby vkradne cez návštevné hodiny,“ vravel doktor, zatiaľ čo si naprával okuliare. Andy sa na neho pozrel.

„Ďakujem...“ vzlykal Andy.

„Choď, ale len na pár minút.“

„Ďakujem,“ odvetil šťastne Andy a podal doktorovi ruku. Doktor bol prekvapený, ale rukou mu potriasol. O pár okamihov sa Andy vkriadal do Larinej miestnosti. Pritom stále myslel na rozhovor s doktorom.

„A je to vážne? Kedy sa zobudí z kómy?“ pýtal sa Andy doktora so stisnutou rukou.

„Zatiaľ nevieme presne určiť, kedy sa zobudí. Môže to byť desať minút, ale aj dvadsať rokov.“ Pri tej druhej možnosti Andy preglgol.

Pomaly, pomaličky Andy zatvoril dvere do Larinej izby. Keď sa cez sklenené okienko na dverách presvedčil, že na chodbe nikto nieje, kto by ho rušil, pozrel na Laru. Hneď sa mu podlomili kolená. Lara ležala na posteli ako Snehulienka, akurát bola pripojená na prístroj, ktorý s každým úderom Larinho srdca zapípal. Andy pomaly, so strachom a slzami vo svojich očiach, kráčal k Lare. Keď k nej prišiel, kľakol si na zem a chytil ju za ruku. Bola studená. Andy si ju priložil na tvár, aby ju zohrial. Potichu, ani nevedel ako, začal plakať.

 

Lara nechápavo pozerala na stará ženu, ktorá jej akurát všetko dovysvetľovala.

„Už chápeš?“ opýtala sa babka.

„...nie...“ odpovedala s nechápavým výrazom Lara. Babka si len vzdychla a začala znovu.

„Takže, toto je očistec, kam sa odoberajú duše potom, ako opustia svoje telo. Opustiť telo môže z rôznych dôvodov. Napríklad keď zomrieš...“

„ZOMRIEŠ?!“ zakričala prekvapene Lara.

BUM! Babka ju ukľudnila úderom svojej palice do hlavy.

„Čekaj, nechaj ma dohovoriť...“ Lara preglgla. Mohlo to byť už len horšie.

„Keď duša opustí telo, tak ide do očistca, aby bolo ovplyvnené či dobre, alebo zle predtým, ako sa vráti na svet.“

„Ahaa.“ zatvárila sa chápavo Lara.

„Počet duší sa na svete nemení, menia sa len jej schránky známe ako telo.“ dokončila babka.

„To znamená, že moja duša mohla byť napríklad predtým napríklad Adolf Hitler, a ani o tom neviem?“ takmer panikárila Lara.

„Môže byť, ale v očistci sa jeho duša mohla zmeniť na dobráka, napríklad na Georga Busha.(to si moc nepomohol, pomyslela si Lara)“ spokojne dovysvetľovala babka, lebo už sa jej to tretí krát nechcelo hovoriť. Lara už plne chápala. Trvalo jej to trochu dlhšie ako obvykle, ale došla nato. Lara si vzdychla.

„Takže som posmrti....“ pomyslela si Lara pri pohľade von z klietky, ktorú za sebou ťahali kone. Vtom si všimla vpredu na ceste nejaký voz, pri ktorom stála žena a mávala na nich. Konvoj vojakov a väzňov začal spomaľovať v bezpečnej vzdialenosti.

„Prrr, stojte! Vojak, choďte zistiť, čo tá žena chce.“ zavelil Kapitán(nosáč).

„Pane!“ zasalutoval vojak a rozbehol sa k nej. V tej diaľke nebolo nič počuť. Bolo vidieť, že sa o niečom bavili. Vojak zasalutoval pred ženou a rozbehol sa späť ku konvoju.

„Tak čo?“ pýtal sa kapitán-nosáč.

„Pane, má zlomené koleso na voze a jej kočiš je starý, nezvládne to. Pýta sa, či jej nepomôžeme.“ zasalutoval udychčaný vojak.

Na tvári kapitána-nosáča sa zjavil úsmev. Mal slabosť pre ženy v problémoch.

„Vezmi si dvoch najsilnejších mužov, aby videla, aká sme mocná jednotka, a pomôžte jej.“ škeril sa nosáč. K vojakovi pribehli dvaja muži a spolu hneď bežali k vozu.

„Tak, keďže takáto oprava nejaký čas trvá, môžeme sa trochu zabaviť...“ uškeril sa nosáč a pozrel sa na Laru. Začínala mať nepríjemný pocit.

„...mám tu nejakú nedorobenú prácu.“ zachechtal sa nosáč pri pohľade na Laru. Nosáč luskol prstami. Zrazu ku klietke pribehli dvaja vojaci. Jeden ju odomkol a druhý vliezol dnu pre Laru. Tá sa bránila, dokonca mu jednu peknú vlepila, ale vojak ju chytil sa vlasy a niesol ju k nosáčovi.

„Ostatní ostante tu, vy dvaja za mnou, pridržíte mi ju.“ Lare sa pri týchto slovách takmer zastavilo srdce. Dvaja vojaci ju niesli za strom, kde ju hodili o kmeň. Lara si udrela hlavu, ale skôr ako sa spamätala, bola priviazaná a dvaja vojaci jej držali nohy od seba.

„Ty mrcha, mala si šťastie, takže ti to teraz vynahradím. Počkaj, ako si ťa pomaličky vychutnám“ škeril sa nosáč.

„Pane, ak s ňou budete hotový, môžeme aj my?“ spýtal sa slintajúco jeden vojak.

„Keď chcete, ale nech vám neutečie...ale teraz som na rade ja...hehehe.“ škeril sa nosáč a začínal naťahovať ruku za Larinými prsiami.

„Musím niečo vymyslieť, a to rýchlo...“panikárila Larina myseľ. Ruka už sa takmer dotýkala gombíkov.

„P-p-počkať!“ zakričala Lara. Dvaja vojaci vzadu sa na ňu chladno pozreli, ale nosáč nereagoval.

„Skús tú srandu, a kopnem ti do gulí tak, že ti vyletia tvojou smradľavou hubou!“ povedala kľudne, z smrteľne vážnym výrazom v očiach. Nosáčova ruka sa zastavila. Nosáč sa len zachechtal.

„Ak sa odtiaľto dostaneš, tak kľudne...“ Tak toto nezafungovalo.

Jeho ruka už odopínala košeľu.

„Prosím, voľakto...“ zúfala Lara a zatvorila oči.

„Hej, môžem sa pridať?“ ozval sa hlas spoza dvoch vojakov. Tí sa ani neotočili a stále sledovali nosáča.

„Fajn, ale do rady!“ zaštekal jeden a pritom sa stále pozeral na nosáča. Už sa mu nejako podarilo rozopnúť tretí gombík.

„To je škoda, lebo ja nerád čakám...“ozval sa hlas. To vojakov znepokojilo a pozreli sa za seba.

Hviezdičky. Osoba vojakom navzájom tresla hlavami. Ten náraz vyrušil nosáča od práce. Obzrel sa, ale tiež toho nič moc nevidel, lebo neznáma osoba mu jednu vrazila päsťovkou, až nosáč omdlel.

„Nieeeee!“ kričala Lara, ktorá si nič nevšimla.

„Boha, to je vďačnosť.“ vzdychla osoba zatiaľ čo prerezal lano, ktoré držalo prekvapenú Laru o strom..

„Poď, máme malo času.“ náhlila osoba Laru. Lara otvorila oči.

„Kto si?“ vykoktala prekvapená Lara.

„No predsa tvoj záchranca.“ žmurkla na ňu osoba. Pred Larou stál muž, zahalený v plášti s kapucňou, a s maskou cez tvár. Nebolo ho poriadne vidieť, ale Lara mu nejako prirodzene verila.

„A to si nemohol prísť skorej?“ vyčítala mu.

„To by nebol tak efektný vstup...“ prekvapivo povedal záchranca.

„Počkaj!“ zakričala Lara.

„Čo je? Pohni sa!“ naliehal neznámy. Lara mi vytrhla svoju ruku a vrátila sa k ležiacemu nosáčovi. Akurát sa prebral, päsťovku mu stlmil jeho veľký nos. Akurát otvoril oči, a čo uvidel, to ho veľmi nenadchlo. Stála nad ním Lara s diabolským úsmevom. Lara sa napriahla a....! Larina noha sa tvrdo zaborila medzi nosáčove nohy. Jeho ksichtom sa mihla grimasa neskutočnej bolesti s vyšpúlenými očami. Hneď nato nosáč zase omdlel. Záchranca sa snažila stlmiť svoj smiech.

„Ty hajzel, nevravela som ti to?“ povedala sebauspokojená Lara keď si oprášila ruky o seba. Záchranca sa chytil za čelo.

„No, poďme, nemáme čas...ostatný ich nezdržia večne ani nedopovedal, a už ťahal Laru za sebou, pričom v dialke sa ozývali zvuky boja.

„Počkaj, nie tak surovo...au!“ bedákala Lara. Záchranca ju doslova niesol cez les ku konvoju. Zrazu zastavil. Chvíľu sa obzeral, ale nič nepovedal.

„Čo je? Nemáme čas, tak po...“ Lara nedokončila, lebo ju záchranca odsotil na zem, pričom si udrela hlavu o kameň. Cítila, ako stráca vedomie. Bolo počuť náraz kovu o kov. Lara zo zeme s námahou otvorila oči a pozrela sa za záchrancom. Lare sa zmenšili zreničky. Záchranca zastavil čepeľ jedného z nosáčových posluhovačov ľavým predlaktím svojej ruky. Záchranca bol silnejší a odhodil ho rukou. Odhodený vojak sa pripravoval na ďalší výpad, ale záchranca bol rýchlejší. Vytiahol meč spod plášťa a s otočkou mu odsekol hlavu. Potom Lara omdlela.

 

Lara pomaly otvorila oči. Pozerala sa na strop stanu. Ucítila chlad na čele. Pomaly natiahla ruku a chytila si ho. Mala na čele namočený kúsok látky.

„Aha, už sa zobudila.“ začula Lara hlasy. Obzrela sa a uvidela záchrancu a jedného vojaka, ako spolu hrajú karty na stolíku.

„Máš pravdu, choď za veliteľom, ja tu počkám.“ prikázal záchranca vojakovi.

„Vykonám!“ povedal vojak a vyšiel zo stanu. Záchranca sa postavil a sadol si k Lare na posteľ. Lara bola grogy, ledva ho vnímala. Záchranca si vzdychol a zložil si kapucňu z hlavy a masku z tváre. Záchranca mal Takmer biele vlasy, ktoré mu vytvárali dlhú ofinu. Jeho šedé oči hovorili, že veľa toho zažil.

„Pardon zato, že som ťa tak prudko odsotil, ale bol by nás zabil...ospravedlňujem sa.“ povedal a jemne sa pritom poklonil. Lara bola prekvapená.

„Tu sa nemusíš báť, tu si medzi priateľmi...“ povedal záchranca a vstal. Smeroval ku dverám. Medzi dverami však narazil na ďalšieho vojaka, ktorý bol zahalený ako záchranca. Lara hneď vedela, že je to ich veliteľ. Záchranca ho potľapkal na rameno a vyšiel zo stanu. Veliteľ jej kupodivu neprekážal, cítila, ako keby ho dlho poznala. Možno preto je veliteľ, pomyslela si Lara. Pokúsila si sadnúť, ale začala sa predkláňať dopredu a začínala padať na zem. Jej pád ale niečo zastavilo. Pozrela sa pred seba a uvidela, že veliteľ ju chytil. Jemne ju zase uložil do postele. Keď ju ukladal, z krku sa mu vyvesil prívesok. Bol to taký istý, aký Lara dala Dávidovi. Keď ju uložil, pozrela sa mu od očí. Boli také isté, ako mal Dávid, plné starostlivosti uvedomujúce dôležitosť vecí. Keď ležala, veliteľ si sadol vedľa nej a pozeral sa na ňu. V očiach mu bolo vidieť radosť, ale aj útrapu a strach.

„...vid?“ zašeptala Lara. Veliteľ sa predklonil, aby ju lepšie počul.

„Dávid?“ zašeptala Lara pred jeho tvárou a dlaň mu priložila na líce. Jeho oči sa preľakli. Odvrátil sa od Lary. Lara sa posadila na posteľ. Veliteľ sa postavil a podišiel pár krokov. Stále bol otočený chrbtom ku Lare. Začal si pomaly dávať dole kapucňu a masku cez ústa. Od chrbta bolo vidieť, že sa nadýchol, a začal sa otáčať. Lare bilo srdce ako divé. Vtom sa jej zastavilo, a oči mala plné dojatia, radosti a nádeje. Pred ňou stála osoba, ktorá mala na krku Larin prívesok, dlhšie čierne a trochu zanedbané vlasy a modré nežné oči. Túto osobu Lara spoznala v priebehu stotiny. Neverila, že ho ešte uvidí z očí do očí. Pred ňou stál Dávid, veliteľ vojakov.

 

Tak toto bolo nečakané. Lara sa stretla s mŕtvym Dávidom. Aké ďalšie prekvapenia nás čakajú? A ste na ne vôbec pripravený? Tak to si vyskúšate v ďalšej časti Časť 4. Ples mŕtvol

Poznámka: Ja o lekárskych veciach nič neviem, takže kto hej, akceptujte moje vymýšľanie.

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.