Utorok Máj 23

Padlí anjeli - Časť 2. V inom svete

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Bol ďalší krásny jarný deň. Počasie vonku doslova volalo ľudí na dlhé prechádzky a športovanie. V Larinej škole akurát zvonilo na koniec vyučovacieho dňa. Za Larou sa hnala dievčenská postava s okuliarami a špinavoblonďatými vlasmi.

„Hej, Lara, počkaj!“ zakričala na Laru jej najlepšia kamoška Jana. Lara sa len zastavila, ale neotočila sa zaňou.

„Uff, kam sa tak ponáhlaš? No nič, počuj, necheš ísť s nami na kúpalisko? Zajra je tam koncert jednej dobrej skup...“

„Nie,“ prerušila ju tichým hlasom Lara. To Janu trochu vystrašilo. Už je to druhý mesiac, čo Dávid umrel. Pár dní potom Lara neprišla do školy. To bolo pre Laru najťažšie obdobie v jej živote. Niekoľko dní nejedla, nepila, len bola zatvorená v izbe, z ktorej sa ozýval jej plač.

„A prečo nie?“

„Lebo musím ísť domov....“ odfrkla Lara s pohľadom v zemi. Tak toto Jana už nemohla počúvať.

„Lara, viem, že ti to neuľahčím, ale musím ti to povedať, “ zakričala Jana na Laru, ktorá bola stále otočená k nej chrbtom.

„Viem, že Dávida ti to nevráti, ale musíš začať zase žiť! Áno, viem, že tebe z celého sveta chýba najviac, ale slzy ti ho nevrátia. Čo by ti nato povedal Dávid, keby videl svoju milú ako chuderu, ktorá nevie nič iné, len ....“

„Jana....“ prerušila ju Lara.  Jane sa z jej chladného hlasu zastavil tep. Vtom sa Lara nečakane otočila. Plakala.

„Ty ani netušíš, ako sa cítim, tak ma nechaj tak!“ vykríkla Lara cez slzy a rozbehla sa domov. Jana len pozerala, ako sa jej Lara vzďaľuje z dohľadu. Skôr než si to uvedomila, tiekla jej slza po líci zo súcitu nad Larou.

Lara dobehla domov, privolala výťah a začala čakať, kým dôjde. Ale Lara nevydržala. Začala plakať. Pokým sa predňou otvorili dvere výťahu, čupela na zemi a hlavou medzi kolenami. Keď sa konečne dostala do svojej izby, hneď skočila na postel a vankúšom si zakryla hlavu, aby ju nebolo počuť plakať. Ubehla asi pol hodinka od jej príchodu domov. Lara zdvihla oči od vankúša a zahľadela sa na fotku Dávida s čienym pásikom, ktorú mala na stole. Lara sa zdvihla z postele, utrela si slzu a nežne zdvihla Dávidovu fotku. Začala podvedome rozmýšlať o slovách, ktoré jej povedala Jana.

„Žiť ďalej....“ potichu povedala Lara pre seba. Predstavovala si, čo by jej asi povedal Dávid. Určite by ju nechcel vidieť, ako celý zbytok života narieka, je smutná a plače. Čím viacej sa na jeho fotku pozerala, tým bola viacej ospalejšia. Už ani len nevládala mať otvorené oči. Ľahla si na posteľ a zaspala.

Lara sa ocitla v sne. Bolo to pokračovanie toho jej sna, čo už mala veľakrát. Žena ležala na zemi v kaluži krvi. To Laru vydesilo. Toto bolo prvýkrát, čo videla pokračovanie svojho sna. Ako keby niekto chcel, aby ho uvidela v ten najlepší moment. Lara zhrozene stála. Vtom sa uvedomila a pribehla dievčaťu na pomoc.

„Si v poriadku?“ spýtala sa Lara, nevšímajúc svoje ruky, ktoré boli celé od dievčatinej krvi.

„....y sa nev...“ zašepkalo dievča. Lara už vôbec nechápala. Keďže dievča ležalo na bruchu, pretočila ju na chrbát. V ten moment Lara zostala v šoku. Pozerala sa na seba, ako leží vo kaluži vlastnej krvi. Mala biele vlasy a modro-biele zdobené brnenie, a meč, s ktorým vybojovala víťaztvo mal rúčku  bohato zdobenú s anjelskými motívmi . Lara ledva dýchala zo vzrušenia. Bolo chvíľu trápne ticho.

„Nikdy sa nevzdaj, ži ďalej, on by to tak nechcel...“ povedalo dievča.

„Č-č-č-čo? Ja neviem, o čom to hovoríš,“ vykoktala zo seba prekvapená Lara.

„Máš pred sebou celý život, nepremárni ho smútkom.“

„To teraz nie je dôležité, musím ťa dostať do nemocnice, alebo ťa aspoň ošetriť,“ Lara sa postavila a z plného hrdla zakričala.

„JE TU NIEKDO? POTREBUJEM POMOC!“ ticho jej bolo odpoveďou.

„Hehe, nikto tu nie je, okrem neho, “ povedala žena a ukázala na mŕtveho muža.

„Ale ja ťa....“ začala nad ňou plakať Lara.

„Môj čas prišiel, tvoj je ďaleko pred tebou, tak ho len tak nepremárni,“ povedalo dievča a nakoniec pridala nežný úsmev. Lara už plakala, vedela, že nič nezmôže.

„Nebuď smutná, ži ďalej, keď nie pre seba, tak preňho.“ Pri týchto slovách Laru pohladkala na líce, na ktorom ostal krvavý flak v tvare dlane. Dievča sa podledný krát usmialo. Jej  dlaň bezvládne padla na zem. Lara pocítila chlad na celom tele. Tma sa zväčšovala. Už ju úplne pohltila. Už nepočula ani svoj krik.

 

CRRRRRN! ozvalo sa z budíka na posteľnom stolíku. Lara otvorila oči. Prudko vstala a chytala dych. Prespala celý deň aj noc.

„Bol to len sen, alebo znamenie, alebo niečo horšie?“ takéto myšlienky sa hnali Larinou hlavou. Vtom si uvedomila, že zaspala s Dávidovou fotkou v náručí. Položila nohy na zem.

Chlad jej prešiel celým telom. Takúto chladnú zem ešte necítila. Pomaly podišla ku stolu. Pozrela sa na Dávidovú fotku. Už sa naňu nepozerala ako predtým. Ako keby mal iný výraz v tvári. Zľahka ju položila na stôl. Chcela odísť z miestnosti, ale uprostred dverí sa zastavila. Vrátila sa ku stolu a pretočila Dávidovu fotku obrazom nadol.

„Kde je Lara?“

„Zase sa zrútila?“

„Ja som počul, že chce spáchať samovraždu, aby sa znovu stretla s Dávidom na druhom svete.“

„Prestaňte chalani!“ prerušila chlapčenskú debatu Jana.

„Lara nieje nejaká padavka, len ju to zobralo oveľa viac, ako hocikoho,“ kričala na bandu chalanov.Všetci sa totiž s Dávidovou smrťou už zmierili, nejakí viac, iní menej.

„Povedz im niečo, Andy,“ naliehala Jana na Andyho. Ten sedel v lavici vedľa bývalého Dávidovho miesta. Andy prerušil svoj pohľad von oknom a chladne povedal:

„Chalani, Jana má pravu, dajte jej pokoj, alebo si to vydiskutujte so mnou. Námietky?“

Chalani len preglgli a rozišli sa.

„Ďakujem, neviem, ako by som to zvládla sama,“ povedala Jana a trochu sa začervenala.

„Niet začo, však vieš, že ani pre mňa to nieje ľahké, stále mi nieje do spevu,“ odpovedal Andy, ktorý sa vrátil k pohľadu von oknom. Už mu všetko bolo jedno. Inštiktívne sa pozrel na Dávidovu lavicu. Neuvidel tam svojho najlepšieho priateľa, ale jeho fotku. Pozerala naňho aj takú dlhú dobu po jeho smrti. Jeho fotka na lavici ďalej ostáva, lebo Lara chcela, aby ju nikto odtiaľ nezobral, okrem nej. Už tam bola dva mesiace, takže nikdo nečakal, čo sa stane o pár okamihov.

„Bré ráno,“ ozval sa známy hlas od dverí. Všetky pohľady sa tam rýchlo upriamili. Andy hneď spozornel. Vo dverách stála Lara. Každý bol trochu v šoku, toto bolo prvý krát od Dávidovej smrti, keď pozdravila. Lara vykročila do triedy. Jej spolužiaci pred ňou ustupovali ako voda pred Mojžišom.  Lara nesmelo prešla triedou a zastavila sa pred Dávidovou lavicou. Pozrela na Dávidovu fotku. Každý čakal, že začne plakať, alebo niečo podobné. Lara sa nadýchla a zdvihla fotku z lavice. Chvíľu na ňu pozerala, ale neplakala. To prekvapilo ešte viac, ako jej pozdrav. Lara pomaly podala fotku Andymu. Ten sa na Laru nechápavo pozrel.

„Prosím, odlož to, dobre? Viem, že tebe ho môžem zveriť.“ Andymu a každému v triede padla sánka. Tak toto nikto nečakal. Lara prekonala svoj smútok, a pritom včera bola ako zmoknuté kura. Andy sa uvedomil a milo, aj keď zo smútokom, sa usmial.

„Samozrejme...“ povedal trochu prekvapeným hlasom Andy. Lara mu podala Dávidovu fotku. Andy sa zdvihol a išiel ku skrini, pričom sa stále pozeral na fotku. Otvoril skriňu a chcel ju dať dovnútra, ale naposledy sa otočil za Larou. Tá mu na súhlas kývla hlavou. Andy si vzdychol a položil Dávidovu fotku do skrine.

„Zbohom, Dávid...“povedal si pre seba a zatvoril skrinku. Lara si vzdychla a otočila sa za Janou. Jana preglgla. Lara k nej prišla, pozrela sa jej do očí, a začala:

„Ďakujem, že si ma svojim hlasom priviedla zase k životu...“  Lara sklonila zrak do zeme.

„Bez teba by som to nezvládla....“ na zem pod Larou padla jej slza.

„Už takéto voľačo nechcem nikdy zažiť...“ Lara si utrela slzy.

„Prosím, už nie...“ hodila sa Lara do Janinho náručia.

„Neboj, už nikdy sa takéto niečo nestane...“ objala ju Jana. Andy sa koneče úprimne usmial. Takúto Laru si pamätal. Veselú, milú a trochu nezodpovednú.

„Jana?“ ozvala sa Lara, ktorá si utierala slzy o Janinu hruď.

„Čo, moja malá?“ odpovedala milo Jana.

„Ešte platí to kúpalisko?“ spýtala sa Lara, ktorá už neplakala, ale už sa usmievala. Jana bola prekvapená. Usmiala sa, a odpovedala:

„Jasné, poď s nami.“

„Pôjdem.“

Keď vyučovanie skončilo, Lara sa ponáhľala domov.

„Lara!“ zakričal na ňu známi mužský hlas. Lara sa obzrela. Bežal za ňou Andy. Keď k nej konečne dobehol, v predklone a s rukou na srdci lapal po dychu. Lara sa usmiala a podala mu ruku. Andy sa na ňu pozrel a chytil ju za ruku. Lara mu pomohla postaviť sa.

„Uff, toto mi už nerob, však vieš, že mám sla...“

„Slabé srdce, ja viem,“ Lara sa zasmiala.

„Čo je na tom také vtipné? Boha, ako invalid...“zahrešil Andy.

„Ale milý invalid...“ povzbudila ho Lara. Andy sa začervenal. Prijímať komplimenty od Lary bolo preňho ako keby od kráľovnej Anglicka dostal titul sir.

„No, čo by si rád? Viem, že by si len tak nebežal so svojím srdcom, chcela som vyskúšať, za aké dôležité to považuješ, keď ti to stojí za ten šprint,“ povedala so šibalským úsmevom Lara. Andy na ňu doslova zízal. Vtedy sa uvedomil, a aby prerušil trápne ticho, tak si odkašľal, nadýchol sa a začal.

„Si si istá, že chceš to, čo si spravila v triede?“ zvedavo sa spýtal. Čakal, že buď sa Lara rozplače, alebo mu dá facku. Lara sa pozrela do zeme, ale neplakala.

„Prečo to chceš vedieť, ty pochybuješ o mojom rozhodnutí?“ povedala Lara s odvrátenou tvárou. Andy preglgol.

„Nie, len ja s tým ešte niesom celkom...“

„Ja to vyriešim!“ skočila mu do reči Lara.

„Hech? A ako, ak sa smiem spýtať?“ odvetil prekvapene Andy.

„Spravíme pre Dávida fajnú goodbye party, ešte sme nejakú nemali,“ povedala s nadšením Lara. Andy prekvapene pozeral na Laru, ako na prsoch začala počítať počet pozvaných.

„Hech, Lara?“ prerušil jej myšlienky Andy.

„No, čo by si rád?“ usmiala sa Lara, a pritom stále počítala.

„Ako to myslíš, goodbye party?“ Andy mal na tváry nechápavý výraz. Lara zase zosmutnela a pozrela sa do zeme.

„Dnes som mala sen. Snívalo sa mi pokračovanie toho môjho sna. Tá žena na zemi som bola ja,  ona mi povedala, že ak nežiť pre seba, tak aspoň preňho. Dávid by ma nechcel vidieť takúto. Toto som si uvedomila vďaka tej žene. A ja to hodlám dodržať. Už nikdy nebudem smútiť za ostatnými, ale veselo spomínať, pokým sa zase neuvidíme, či už o pár dní, alebo až na druhom svete. Takto som sa rozhodla a už to nikto neovplyvní. Viem, že ty s tým tiež niesi ešte celkom zmierený, ale rob ako chceš, ale ja už nebudem smútiť.“

Andy si myslel, že Lara začne plakať, ale nezačala. Zvihla pohľad a milo sa na Andyho usmiala. Andy sa začínal červenať.

„Tak čo, pomôžeš mi s tou party?“ Andy si musel dať pozor, aby nemal otvorené ústa. Osoba, ktorá len včera nehovorila mu dnes radí, ako žiť. Ale vedel, že  Lare nemôže povedať nie...

„Hech...“ zasmial sa Andy.

„To berem ako áno,“ dodala s úsmevom Lara.

Vten deň dostala Larina mama šok, lebo jej dcéra, ktorú nemohli nejak rozveseliť prišla domov, ako keby sa nič nedialo. Pozdravila, najedla sa, začala sa učiť, proste ako keby sa nič nedialo. Jej mama mala stále v pamäti to ráno, keď prišla domov z parku, kde jej to Andy povedal. Nič nehovorila, bola biela ako stena a plakala. Mama sa jej niekoľko krát pýtala, čo je, ale ona len plakala a nič nehovorila. Až keď zavolala Andyho rodičom, tak pochopila. Dokonca aj Robo jej dal pokoj na dlhý čas. Ale táto Lara sa vôbec nepodobala na tú, čo jej to niekoľko krát pokúšali uľahčiť a rozveseliť. Bola energická , veselá a milá.

„Mami, kdo je hento a čo spravil s našou Larou?“ spýtal sa nechápavo Robo a ukázal na Laru, ako tancuje v kuchini a niečo pečie. Mama si zatvorila ústa od údivu a pokúsila sa mu to vysvetliť.

„No, viem, že to bude znieť divne, ale TOTO je naša Lara...“ povedala mama, pričom sa obzrela, čo robí Lara. Akurát dávala na koláče čerešne. Keď ich išla strkať do rúry, mama ju zastavila.

„Nie, nie, nie! Ešte na ne daj škoricu.“ takmer zakričala mama.

„Jaj, vidíš!“ pleskla sa po čele Lara. Jej mama sa už nemohla pozerať a spýtala sa.

„Stalo sa dnes niečo v škole?“ Lara ako keby nevnímala.

„Nie, prečo by sa malo?“ odpovedala Lara, pričom sa pozerala do rúry.

„Už si sa s tým teda zmierila?“ Lara sa prestala pozerať do rúry a pozrela na mamu. Takýto pohľad u Lary nikdy nevidela.

„Hej, a už nikdy, nikdy, nebudem taká, aká som bola tieto dva mesiace.“ Z jej hlasu sršala sebaistota a odhodlanie.

„Takže aj fotka...“ pokračovala mama.

„...je preč,“ dokončila Lara. Jej mama sa usmiala a objala ju. Bola nesmierne rada, že už je to za Larou.

„Inak, načo sú tieto koláče?“ Lare  zaiskrili oči.

„No predsa na Dávidovú goodbye party, krorú sme nemali!“

Jej mama chvíľu len ticho pozerala a potom sa začala nahlas smiať. Čakala čokoľvek ako dôvod, ale toto nie.

 

Na ďaľší deň, keď prišla Lara do školy všetci na ňu pozerali ako na na svätú. Každého pozývala na goodbye party, dokonca aj učiteľov. Aj napriek pochybnostiam, všetci prišli a v dobrom spomínali na Dávida. Smialo sa, trocu sa plakalo, ale oslava mala úspech. Keď bolo po všetkom, Lara a Andy ostali, aby trochu poupratovali. Oslava sa totiž konala u Andyho doma, takže sa muselo aj upratať.

„To bol dobrý nápad, ako ťa to napadlo?“ začal zľahka Andy.

„Ani neviem, ale som rada, že sa to tebe aj ostatným páčilo,“ vravela Lara pritom, ako zametala. Andy zase cítil, ako sa začína červenať.

Nie, teraz nie...  pomyslel si Andy. Vtedy si to Lara všimla. Prišla k nemu a chvíľu na neho pozerala.

„Andy, ty si...“ začala Lara a predklonila sa k Andymu, ktorý sa zľakol.

Už to vie, vie, čo k nej cítim. Sakra, chcel som jej to povedať priamo do očí vo vhodnú chvíľu , ale ona tu už vie. Sakra, sakra!  myslel si Andy, pritom pevnejšie stisol metlu.

„Si chorý?! Preboha, nemáš teplotu, že nie?“ povedala Lara. Andy ako keby spadol do strany. Trochu dosť to s ním otriaslo. Lara totiž vôbec nevedela o jeho citoch.

„No, možno trochu, hehe, zajtra ostanem ležať, “ Andy si v duchu vzdychol. Takto je to lepšie. Keď doupratovali, na tento incident úplne zabudli a ako vždy, Andy odprevadil domov Laru. A keďže bola zima, Andy jej požičial svojú bundu.

„Tak zajtra...“ povedala vo dverách Lara.

„Jasné, zatiaľ, “ odvetil Andy stojac pri otvorených dverách výťahu.

„Počkaj....“

„Hmmm?“

„Môžem si požičiať túto bundu? Keď ju mám pri sebe, tak sa necítim tak....sama“ Andy sa usmial.

„Ty nikdy nebudeš sama.“ Lara sa usmiala.

„Ale vrátiť vypratú!“ Lara sa len zasmiala, a potichu zatvorial dvere.

Keď sa za ním zatvorili, konečne si vydýchol. Mal to za sebou. Celú cestu domov premýšľal o Lare, prečo ju má rád, a či sa má o ňu postarať, ako si to s Dávidom sľúbili. Vedel, že sa postará, ale nevedel presne ako. Keby s ňou začal chodiť, to by bolo ako keby mu ju ukradol, a to najlepšiemu kamošovi nerobí, aj keď je mŕtvy. Keď stál pred svojím domom začal hľadať kľúče. Nevedeľ ich nájsť. Vtom si spomenul, že kľúče má v bunde, ktorú požičal Lare.

„Ach jo, čo sa dá robiť, človek sa niekedy nabehá, “ vzdychol si Andy a zamieril k Larinmu domu. Ako tak išiel, začal mať divný pocit. Ako keby sa niečo zlé malo stať. Bol skoro v polke cesty, keď okolo neho prešla sanitka. Nevenoval jej prílišnú pozornosť, ale keď odbočila k Larinmu bytu, spozornel. Ten jeho zlý pocit za zhoršoval na ešte horší. Keď pribehol k už stojacej sanitke, zbledol od hrôzy, strachu a beznádeje. Na zemi pri aute ležala Lara.

„LARA!“kričal Andy a rozbehol sa k Larinmu telu. Do cesty sa mu však postavil doktor.

„Chlapče, tu nič nezmôžeš, nechaj to na nás...“ Andy vedel, že má pravdu a začal trochu plakať.

„Hej, Jano, poď sem, potrebujeme ťa!“ zavolali na doktora, ktorý držal Andyho.

„Ideme!“ zakričal doktor a nechal Andyho samého. Andy bezmocne pozeral na Laru.Okolo nej behali doktori a dávali jej prvú pomoc. Pri aute stál vodič, ktorý bol v šoku.

„...nič som nemohol spraviť, sama mi tam vbehla, ja za nič nemôžem...“ mumlal si stále šofér.

Andy ani nedýchal. Keď prišiel o krok bližšie všimol si, že Lara niečo drží. Zohol sa a narovnal si okuliare, aby to videl. Vtom zbledol ešte viac. Držala jeho kľúče od domu.

Lara otvorila oči. Už nebola na ceste k Andymu domov, ale na neznámom mieste. Všade bola tma, zima a ticho. Keď sa obzrela za seba, nič nevidela, ani horizont.

„Kde to sakra som? Ako som sa sem dostala?“ hnali sa myšlienky Larinou hlavou.

Otočila sa naspäť. Lara sa zľakla. Objavili sa pred ňou obrovské čierne drevené dvere, ktoré tam ešte pred piatimi sekundami neboli. Dostala skoro infarkt. Vtom sa dvere pomaly s vrzgotom začali otvárať. Keď sa dvere úplne otvorili, Lara preglga. Bolo v nich vidieť len oslepujúce svetlo.

„...oď d...“ začula Lara hlas vo svojej hlave.

„Čo? Kto to povedal?“ pomyslela si Lara.

„Choď dnu.“ Zase sa ozval hlas. Lara si vzdychla a spravila krok dopredu. Čím bola bráne bližšie, tým ľahšie do nej vstupovala. Keď Lara vstúpila do svetla, chvíľu nič nevidela. Svetlo bolo také silné, že zatvorila oči.  Keď znova otvorila oči, stála na kopci v prekrásnej krajine a v diaľke videla stredovekú dedinu.

„Wau...“ konštatovala Lara s otvorenými ústami. Vtom sa jej pod nohami prahnali dva tiene vtákov. Lara zdvihla zrak, aby uvidela. Zrazu ostala v šoku. To totiž neboli tiene vtákov, ale dvoch anjelov, ktorí leteli k tej dedinke.

„Čo to do p...“ Lara nedopovedala, niečo jej zozadu zapchalo ústa. Lara sa snažila brániť, ale niekto ju zozadu ovalil. Lara stratila vedomie, ale jedno jej bolo jasné. Už nebola doma. Ocitla sa v novom svete.

 

OMG, čo teraz? Ďalší z hlavných charakterov išiel na večnosť. Alebo nie? A ako sa z toho spamätá Andy? A kde sa to vlastne Lara ocitla? To sa dozviete v ďalšej časti Časť 3. Z očí do očí

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.