Nedeľa Jún 25

Berusaiyu no Bara La rose de Versailles

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Disclaimer: Zrieknutie autorských práv sa nevzťahuje na Luisa de Fausseté, kráľovského tajomníka, kardinála Jean-Jaques de Cadenas, ani na vykreslené prostredie, do ktorého je celý príbeh zasadení, s výnimkou samotného Francúzska a načrtnutím blížiacej sa francúzskej revolúcie.

Venovanie: Tomoe-gozen, mojej múze. Erizabesu, dvornej korektorke. Mii a Misako, dvom hrdličkám.

 

Kardinál Jean-Jaques de Cadenas nebol zvyknutý na neskoré ponocovania ani vynútené audiencie, hoc sa týkali priamo kráľovského dvora. Kardinál Jean-Jaques de Cadenas bol lenivec a pôžitkár v jednom. Preto jeho osobnosť trpela zakaždým, keď sa musela nedobrovoľne zrieknuť večerného blaha, ktoré iba v niektorých prípadoch nebolo odmenené lichotivou finančnou odmenou. Akousi uspokojivou pozornosťou odčiňujúcou všetko to utrpenie, čo musel podstúpiť, kým sa postavil od večerného stola, upravil pár šedivých vlasov a zišiel dole, do kostola, kde s nesmiernym a prenikavým vzdychaním konečne otvoril spovednicu.

Dnes mal kardinál Jeane-Jaques de Cadenas veľmi zlý deň, a preto bolo jeho rozčúlenie o to väčšie, keď mu bolo oznámené, že jeho prítomnosť bude dnes večer nielenže očakávaná, ale aj žiadaná, avšak jediné, čo môže za svoje služby očakávať, bude vďačnosť francúzskeho kráľa. Napriek očividnej narážke na dôležitosť danej situácieneprikladal tejto správe veľký význam. Šľachta obývajúca kráľovský dvor mala vo zvyku využívať kráľovo meno, preto si na podobné výstrelky navykol a pokiaľ si nebol istý tým, že mu druhá strana nemá čo ponúknuť, stretnutie ukončil bez rozhrešenia.

Nahlas zakašľal a otvoril okno spovednice očakávajúc, že bude pred ňou kľačať hriešnik chabého postavenia a s niekoľkými zlatkami vo vrecku, o ktoré ho náležite pripraví, pretože sa toto popoludnie nechal uniesť krásou Madamme de Polignac. Na jej radu zainvestoval nemalý obnos do dvorných utajených hazardných hier konajúcich sa priamo pod nosom  kráľovskej rodiny. Pokiaľ by išlo o financie týkajúce sa cirkevného statku, nelámal by si nad tým toľko svoju prefíkanú hlavu, ale tentokrát sa rozhodol skúsiť šťastie s vlastným kontom, a to ho stálo niekoľko tisíciek.

Mrzuto sa usmial a odrecitoval mechanicky naučenú poučku, ktorá sa od neho bude, bohužiaľ, žiadať do súdneho dňa – do doby, kým sa nad ním nezmiluje samotný Boh a nepovolí mu zaslúžený odpočinok. A tak ako každý deň i túto neskorú večernú hodinu ukončil svoj preslov otázkou:

„Nuže hriešnik, čo ťa sem privádza?“

„Otče!“ odvetil mu ženský hlas a kardinál zbystril pozornosť.

„Otče, zhrešila som,“ zopakovala potichu žena. Naliehavosť v jej hlase i známy akcent prinútili kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas, aby sa na svoje zlaté konto konečne pozrel. To, čo zbadal, mu na pár sekúnd vyrazilo dych.

„Vaša výsosť!“ zvolal prekvapene. Kráľovná sa nervózne usmiala a bez najmenšieho zaváhania pokračovala:

„Ste viazaný spovedným tajomstvom a oddanosťou voči kráľovskému dvoru. Vašou povinnosťou je lojalita, pokora i náležitá úcta vyžadovaná kráľom Francúzska i mnou, francúzskou kráľovnou, ktorá vás dnes ponížene žiada iba o jedno. Vyspovedajte ma a náležite prehodnoťte môj hriech tak, aby sa mojej duši uľavilo. To, čo som spáchala, nie je vzdialené od zrady!“

Rozkysnuté malé telo slizkého kardinála zachvátil príval zvedavosti i vnútorné uspokojenie. Ak je to, čo kráľovná práve teraz povedala pravdou, drží dnes v rukách informáciu hodnú niekoľkomiliónovej odmeny a snáď i priepustku na kráľovský dvor, o ktorú sa bezúspešne snaží posledné dva roky. A pokiaľ by sa jej čin aspoň nepatrnou čiastkou mohol považovať za vlastizradu, vlastní i jej život. V duchu začal spriadať plán.

„Vaše veličenstvo, máte moje slovo,“ predniesol vážne a Kráľovná sa rozplakala. Plakala dlho. Tak dlho, až začal pomaly strácať trpezlivosť, avšak etiketa nepovoľovala žiadnu netaktnosť voči akémukoľvek rodinnému príslušníkovi kráľovskej rodiny. Neostávalo mu nič iné, iba čakať. Čakať a zožierať sa vlastnou zvedavosťou.

Hodiny odbyli jedenásť. Na veľké gotické okná zdobiace celú scenériu dopadli prvé dažďové kvapky a kdesi na východnej strane Paríža sa zablýskalo. Tiché mrholenie sprevádzajúce hlasným burácaním vytrhlo kráľovnú Marie Antoinettu z vlastných snových myšlienok, čo konečne pohlo netrpezlivé vyčkávanie vpred.

„Prepáčte mi to, Otče, som úplne bezradná. Milujem, hoc milovať nemôžem. Horím vášňou, hoc to mám dvorom zakázané. A trpím, hoc by som práve v tomto okamihu mala byť šťastná.“

„Myslím, že Vám nerozumiem, Vaša výsosť...“ prerušil novú odmlku nepokojný kardinál.

„Nemusíte. A ani nebudete. Nerozumiem si ani ja sama. Myslela som, že sa táto vec skončila, keď podala žiadosť o uvoľnenie z kráľovskej gardy. Chcela som veriť, že išlo iba o klam. Presne o podobne ľúbostný klam, ako pri ňom... pri strážnom anjelovi, ktorý mi nečakane vstúpil do všedného a náramne nudného života a naplnil ho niečím novým, sladkasto chutnajúcim a omamne voňajúcim. Avšak pravda je úplne iná.

Odišla. Opustila ma v čase, kedy som ju najviac potrebovala. Viem, žiadať ju, aby ostala, by bývalo nesmierne sebecké a ju by to postavilo do nelichotivej situácie, nehovoriac o tom, že by to okamžite považovala za urážku... za nedôveru kráľovského dvora! Som francúzskou kráľovnou a nemôžem po niekom, kto mi bytostne nepatrí, chcieť doživotnú oddanosť, pozornosť, náklonnosť ani lásku. No moje srdce krváca a volá po spáse!

Chce vidieť jej nežný úsmev. Cítiť jej belasý pohľad. Kochať sa jej božskou krásou a obdivovať jej neutíchajúci temperament či načúvať jej zvonivému hlasu. Smúti za ňou každý dlhý večer. Odmieta núkaný prepych kráľovských večierkov i šľachtických bálov. Kričí v rozhorčení, že sa dopustilo hriechu a nikto ho v ten osudný deň nechcel zastaviť pred rozhodnutím, ktoré mienilo učiniť.

Otče! Zhrešila som! Nechala som odísť to, čo ma napĺňalo. Zavrhla som všetko to, prečo sa mi oplatilo žiť. Usmrtila som svoju nádej a zradila samotné Francúzsko.

Otče! Vráťte mi moju Oscar!“

 

*   *  *

 

Le Château „La Trahison“ bol postavený v západnej časti Paríža. Rozlohou pripomínal menšiu maketu samotného Versailles, avšak tento chybný dojem vyvrátila zvláštna stavba sídla, ktorá pomaly, ale isto, chátrala. V dobe svojho rozkvetu budila dojem majestátnosti aj napriek tomu, že obsahovala rozmanité slohové štýly, takže návštevník pri vstupe na toto čudné miesto nadobudol pocit bezmocnosti i odporu zároveň.

Fresky, presne tak ako i jednotlivé ozdobné architektonické prvky, časom vybledli. Prišli o dojem absurdnosti, stratili gýčový nádych, čím ponúkli tichému obdivovateľovi hľadanú harmóniu. Hádam i preto sa stal Le Château „La Trahison“ súčasným prechodným domovom šľachtických rodín, ktoré potrebovali aspoň na malý okamih uniknúť parížskemu stereotypu. A možno to bola prehlbujúca sa zvedavosť, nútiaca bohatých obyvateľov mesta utrácať peniaze francúzskeho ľudu za luxus napodobeniny versailleskej pompéznosti.

V to letné ráno sedela Oscar Françoise de Jarjayes na slnkom vyhriatej fasáde letného rodinného sídla v blízkosti Le Château „La Trahison“ a pokojne načúvala hukotu mora. V ten deň si veliteľ francúzskej armády regimentu B vzal niekoľkodňové voľno, aby tak mohol zabudnúť na každodenné povinnosti a útrapy obyvateľov Paríža, mesta, ktoré sa krok za krokom pomaly a nezadržateľne blížilo k svojmu zániku. V to júnové dopoludnie chcela jedna žena zabudnúť na bremeno pridelené osudom a naplno sa oddať krásam tohto sveta. Písal sa rok 1789.

 

*   *   *

 

Tajomník Luis de Fausseté neveriacky pokrútil hlavou. Ešte raz si prebehol stručný list od kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas, aby sa mohol uistiť, či v rukách nedajbože nedrží absurdný výstrelok samotných nepriateľov francúzskeho kráľa – bolo ich viac než požehnane - no podpis bol naozaj skutočný. Nebolo pochýb o tom, že nejde o zle mierený žart, a tak mu neostávalo nič iné, len prijať pozvanie na schôdzku, o ktorú kardinál tak úpenlivo prosil.

Dôvod bol o to väčší, že mu pred malou chvíľou priniesol kráľovský posol informácie o včerajšom nečakanom odchode kráľovny Marie Antoinette z kráľovského dvora v neskorú večernú hodinu a náhlu žiadosť veliteľa francúzskej armády regimentu B, Oscar Françoise de Jarjayes, o niekoľko dňové uvoľnenie zo služby. Oscar Françoise de Jarjayes apelovala na rodinné problémy, no bolo to práve dnes ráno, kedy sa náhodou vybral navštíviť svojho dlhoročného priateľa a cestou sa zo slušnosti zastavil i v sídle rodiny des Jarjayes. Pred týždňom sa mu doniesla nelichotivá správa o nečakanom útoku na samotného Reyniera de Jarjayesa, čo mu pridalo ešte viac starostí.

Reyniera de Jarjayes bol nielen jeho dobrým známym, ale aj vysokopostaveným človekom v celej hierarchii kráľovského dvora a jeho smrť by Francúzsku nepriniesla nič, len ďalšie možné komplikácie a to by chod kráľovskej armády definitívne znemožnilo. Nehovoriac o tom, ako by tento fakt využili proti kráľovi samotní revolucionári. Všetko však vyzeralo v úplnom poriadku, preto náhlu žiadosť veliteľa francúzskej armády regimentu B nevedel pochopiť. Situácia sa však začala o čosi vyjasňovať po príchode tohto nešťastného listu a hoc to všetko vyzeralo na neprajnícky vtip, nemohol to bohužiaľ ignorovať. Už len preto, že ten podpis bol pravý.

Hodiny na kostolnej veži odbyli pol dvanástej. Masívne dvere farnosti sa s hlučným zaškrípaním otvorili dokorán a malá zhrbená postava zahalená rúškom tmy nadšene privítala dlho očakávaného návštevníka. Kardinál Jean-Jaques de Cadenas usadil kráľovského tajomníka do masívneho kresla a bez toho, aby počkal, kým si hosť vydýchne, spustil:

„Dovoľte, aby som sa Vám ospravedlnil. Žiadať vás v takúto barbarskú hodinu o návštevu je naozaj netaktné a neetické, ale nemohol som konať inak. Ako ste sa sami mohli presvedčiť, ide o delikátnu, ak nie žalostne naliehavú, situáciu a aj napriek tomu, že som viazaný spovedným tajomstvom, je blaho samotného Francúzska prvoradé!“

Kráľovský tajomník prikývol na znak súhlasu a kardinál bez zaváhania pokračoval:

„Boh ma za tento čin potrestá, tým si môžete byť istý... ale Francúzsko by ma mohlo obviniť z vlastizrady a toto, drahý pán Fausseté, by bolo neodpustiteľným hriechom voči tomu, čo si cením rovnako tak, ako svojho Pána. Smilstvo, ktorého sa dopustila tá rakúska pobehlica, má pri najlepšom cenu doživotia. Ja žiadam spravodlivý verejný súd a smrť, pretože...“

„Ešte stále ide o francúzsku kráľovnú!“ zahriakol kardinála kráľovský tajomník. Nastalo ticho, ktoré nakoniec zlomil sám Fausseté ledva badateľným povzdychom.

„Pokračujte...“

„Ako som už povedal, nevera v tak vysoko postavených kruhoch je neodpustiteľná. Tú švédsku krysu sme jej naveľa prepáčili. Dokonca sme sa zmierili aj s tým, že samotný kráľ o tom všetkom nevedel a ani vedieť nebude. Grófa Axela von Fersena stále považuje za svojho najoddanejšieho priateľa, z čoho celé Francúzsko, jeho ľud a dokonca samotná francúzska cirkev nemá najväčšiu a neutíchajúcu radosť. Ale zapliesť sa s veliteľom francúzskej armády, ktorý je v skutočnosti ženou, je neodpustiteľné, odporné a zvrátené. Nehovoriac o tom, že obe stále zastávajú najvyššie posty a sú na očiach verejnosti takmer nepretržite. Božské idoly Francúzska?! Táto diabolská hra ich bude stáť životy a ja ako vykonávateľ Božej vôle vás tu a teraz žiadam o spravodlivosť!“

Luis de Fausseté unavene zatvoril oči. Kardinál mal z časti pravdu. Ak sa táto informácia dostane von, zrúti sa celá monarchia a revolúcia zachváti takmer každú časť Francúzska. Kráľ bude verejne ponížený, kráľovský dvor stratí dôveru šľachty, francúzsky ľud sa mu otočí chrbtom a bude chcieť odplatu. Ak je teda to, čo vraví kardinál Jean-Jaques de Cadenas pravdou.

„Čo konkrétne vám vlastne Marie Antoinette povedala?“ opýtal sa po malej chvíli.

„Všetko som vám napísal v tom liste,“ skríkol podráždene kardinál, čo Luisa de Faussetéa znepokojilo ešte viac.

„Chcem to počuť priamo od vás. Inak sa budem musieť domnievať, že ma tu hanebne kŕmite klamstvom! Mohlo by vás to stáť hlavu.“

Kardinál Jean-Jaques de Cadenas sa zhlboka nadýchol a pustil sa do dlhého opisovania včerajšej nešťastnej noci. Noci, ktorá rozpútala tichú vojnu intríg na kráľovskom dvore a postavila tak Marie Antoinettu pred ťažké rozhodnutie.

 

*   *   *

 

André Grandier sa usmial. Pomaly sa sklonil nad ženu, ktorá preňho predstavovala celý svet a potichu sa začal kochať jej krásou. Cítil, že tu nebude večne, no kým ešte mohol, chcel si jej obraz vryť do pamäti najlepšie, ako vládal. Aby potom, v mrazivej tme, mohol spomínať na jemné obrysy plných pier, drobné iskry nádeje v jej očiach a vlasy zlatšie než slnko samé.

 

Oscar znamenala vášeň.

 

André Grandier sa mierne neohrabaným spôsobom dotkol ženskej tváre. Hoc jej zákutia poznal naspamäť, stále tu bolo niečo, čo ho zakaždým vrúcne fascinovalo. A pretože sa odmietal vzdať tohto zakázaného ovocia, mapoval dobre známe miesta búrlivo, detailne a s láskou, ktorá požierala jeho srdce od doby, kedy Oscar po prvýkrát uvidel.

 

Oscar patrila osudu.

 

André Grandier sa ochotne poddal novým citom. Tak, aby nedajbože nenarušil harmóniu, ktorá v to dopoludnie vládla, privlastnil si Oscar Françoise de Jarjayes, ženu mnohými obdivovanú i zatracovanú. Dar pridelený osudom i vášeň zrodenú z ruží, pretože čas sa nezadržateľne krátil a on bol priveľkým sebcom, aby mohol tomuto neúprosnému sudcovi dovoliť vziať si svoju daň za pár chvíľ úprimného šťastia.

 

Oscar bola jeho ružou.

 

Jej vlasy ho nezbedne pošteklili na šiji. Blízkosť, ktorou ho obdarovala, zaplavila jeho vnútro blahom a na tváre oboch milencov pomaly zosadala rozkoš.

„Madmoiselle Oscar!“ zakričal čísi hlas.

„Nevyrušoval by som vás, ak by to nebolo naliehavé,“ dodal ospravedlňujúco.

Oscar neochotne vstala. Namrzene podišla k dverám a prudko ich otvorila, rozhodnutá potrestať narušiteľa nenávistným pohľadom. Ten sa však razom rozplynul. Muž s jemným rumencom na tvári stojaci pred izbou v letnom sídle rodiny des Jarjayes patril kráľovskému tajomníkovi. V ruke zvieral list a pohľadom uhýbal od nahého tela veliteľa francúzskej armády regimentu B, ktorému tento nepatrný fakt akosi unikol. Pretože krása tejto ženy ho natoľko vykoľajila, bezhlavo predal odkaz a urýchlene odišiel k východu, kde mienil vyčkať na odpoveď.

Oscar s miernym rozčarovaním otvorila zapečatenú obálku. Pozorne si prečítala ozdobným písmom zostavený text a s tichým zakliatím začala hľadať po izbe svoje veci.

„Pôjdem s tebou,“ preťal napäté ticho André.

„Nie,“ odbila ho chladne, uhýbajúc mu pohľadom.

„Oscar Françoise de Jarjayes! Ja, André Grandier, sluha rodiny des Jarjayes, muž, ktorý pri tebe stratil rozum, som ti pred rokmi prisahal, že za teba položím i svoj vlastný život. Táto prísaha je cennejšia než akýkoľvek kráľovský rozkaz, pretože má cenu jedného blázna odmietajúceho vzdať sa svojho šťastia. Nenúť ma, aby som už teraz vážnu situáciu ešte viac skomplikoval!“

A Oscar nenamietala. Prijala svoj údel. Rozhodla sa vzdať terajšieho spôsobu života. Želala si prežiť posledné dni deliace ju od smrti po boku muža, ktorý pre ňu predstavoval oporu a všetko, prečo mala chuť bojovať do poslednej kvapky krvi. A pretože vo svojom vnútri bola stále ženou, vášnivo objala svojho Andrého a v teple sálajúceho z jeho náručia sa okamžite upokojila.

Sídlo kráľovského tajomníka, Luisa de Faussetéa, sa pyšne rozprestieralo pár míľ od Versaillesu. Niekoľkoárový dvor na seba pútal pozornosť veľkou záhradou a rozľahlým altánkom tvoriacim okrasný bod súkromných osláv počas teplých letných dní. Dnes bol ľudoprázdny. Fontány rokokového štýlu akosi nezapadli do príjemnej scenérie, ale zaujímavým spôsobom vypĺňali všednosť okolia hostiteľa, ktorý práve usádzal hostí do dvoch prútených kresiel na terase.

„Môžem vám ponúknuť pohár vína?“ opýtal sa Luis de Fausseté veliteľa kráľovskej armády regimentu B. Oscar záporne pokrútila hlavou.

„Som nestranná osoba. Skôr než vás z čohokoľvek konkrétneho obviním, chcem od vás počuť, že toto všetko je iba výplod chorej mysle kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas. Muža, ktorý sa kvôli vlastnej zaslepenosti odmieta zmieriť s kráľovským odmietnutím. A pokiaľ by to i pravda bola, sľúbte mi, že sa bez akýchkoľvek námietok vzdáte svojho terajšieho postu, aby ste ochránili meno svojej rodiny, ak je vám už vaša česť ľahostajná.“

Oscar sa zháčila. Kráľovský tajomník to čakal. Ak by bola Oscar naozaj vinnou, nezareagovala by podobným spôsobom, a tak, ako káže etiketa armádneho veliteľa, s najväčšou eleganciou by v tú chvíľu apelovala na dôležitosť svojho postavenia a poškvrnenú česť jej rodiny.

„Čítajte,“ rozkázal kráľovský tajomník, len čo jej podal list, okolo ktorého sa točili posledné dni pred búrkou zvanou revolúcia. Oscar sa na jeho rozkaz zahĺbila do rozsiahleho textu obviňujúceho ju i francúzsku kráľovnú z vlastizrady. Čím bola bližšie ku koncu, tým viac v nej vrela zlosť. Kypela, hromadila sa, volala po pomste, chcela vybuchnúť. No Oscar Françoise de Jarjayes nepatrila k ľuďom, ktorí by konali unáhlene a v poryve zúfalstva nad zosnovaným obvinením cirkevnej spodiny tohto mesta. Oscar Françoise de Jarjayes bola dcérou francúzskeho Reyniera de Jarjayes, veliteľom francúzskej armády regimentu B, blízkou priateľkou francúzskej kráľovny a oddaným občanom samotného Francúzska.

„Kráľovná už o tom vie?“

„Nie. Ale pevne verím, že jej to vysvetlíte. Máte moju podporu, Oscar Françoise de Jarjayes,“ odvetil kráľovský tajomník a Oscar plná znechutenia zamierila na francúzsky kráľovský dvor.

 

*   *   *

 

„Oscar!“ rozľahlo sa chodbami kráľovského paláca.

„Oscar!“ radostne zvolala francúzska kráľovná Marie Antoinetta a rozbehla sa v ústrety osoby, ktorú nadovšetko milovala. Oscar Françoise de Jarjayes sa uklonila. Presne tak, ako to mala vo zvyku, keď ešte chránila samotnú kráľovskú rodinu.

„Oscar! Aspoň na malú chvíľu zahoď všedné formality! Tak dávno som ťa nevidela.“

„Vaša výsosť,“ odbil priateľské gesto veliteľ francúzskej armády regimentu B, „dnes som tu viac-menej formálne. Záležitosť, s ktorou som za Vami prišla, je chúlostivá a pretože si vaše veličenstvo nesmierne cením, žiadam ho o súkromný rozhovor.“

Jemná červeň z kráľovniných líc sa začala kamsi strácať. Nadšenie z nečakaného a nesmierne príjemného stretnutia s človekom, ktorý bol pre Marie Antoinettu zmyslom života, sa náhle roztrieštila na tisícky drobných kúskov a pocit neistoty z prosby vyslovenej z úst zbožňovanej Oscar zachvátil každú časť kráľovninho bytia.

„Oscar,“ hlesla potichu. Zlomený hlas, náhla bledosť, poryv nevoľnosti z presvedčenia, že niekto možno zradil, prinútili francúzsku kráľovnú na malú chvíľku sadnúť si a rozdýchať vážnosť prosby Oscar Françoise de Jarjayes.

„Nechajte nás osamote,“ rozkázala prítomnému služobníctvu, akonáhle si utriedila všetky hriešne myšlienky, ktoré ju v tom momente zachvátili, aj keď sa nateraz ničím neprevinila.

„Oscar?“ oslovila po tretíkrát ženu nehybne stojacu v malom slnkom zaliatom kráľovskom salóne, uprene a nežne hľadiacu na vystrašenú francúzsku kráľovnú.

„Vaša výsosť,“ začala Oscar Françoise de Jarjayes, „... prosím vás iba o jedno. Poznáte kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas?“

Marie Antoinette prikývla.

„Vaša výsosť, je možné, že ste ho navštívili?“

Kráľovná opäť nemo prikývla.

„Tento list dostal kráľovský tajomník, Luis de Fausseté, presne pred dvoma dňami. Kardinál Jeana-Jaquesa de Cadenas v ňom hanobí nielen samotný kráľovský dvor, vašu výsosť, ale aj moju rodinu. Verím, že mu vaša výsosť pri spovedi neposkytla žiadnu zámienku na to, aby rozpútal voči kráľovskému dvoru akúkoľvek vlnu odporu. A práve preto vás žiadam, dovoľte mi zakročiť,“ Oscar Françoise de Jarjayes stíchla. Pomaly zodvihla zrak, ktorý mala po celý ten čas sklopený. Nechcela vidieť bolesť v kráľovniných očiach, ktorú by mohla nebodaj vyvolať táto správa.

„Oscar, podaj mi ten list,“ poprosila ju francúzska kráľovná, „ a potom odíď. Je to rozkaz!“

Marie Antoinetta toho večera odmietala zaľahnúť do kráľovskej spálne skôr, než sa kráľovi uráčilo konečne zhodiť zo seba pracovnú rovnošatu a navrátiť sa ku kráľovským povinnostiam. Hoc manžel nepreukazoval v súkromnej oblasti žiadnu zručnosť a po väčšine si vo chvíľach, kedy konečne zhodili oponu pred dychtivým šľachtickým publikom, nemali čo povedať, potrebovala dnes francúzska kráľovná aspoň na pár minút prelomiť ľadovú bariéru vštepenej otcovskej výchovy a vyriešiť jeden chúlostivý problém s rozmerom širokej verejnosti.

Preto francúzskej kráľovne nesmierne odľahlo, keď Louis XVI. ťarbavým spôsobom otvoril dvere vedúce do malého, útulného kráľovského salónika, aby sa mohol zbaviť každodennej špiny, ktorá sa naňho nalepí, len čo v skoré ráno zavíta do svojej dielničky, oddávajúc sa čaru kovových zámok.

„Vaša výsosť?“ zháčil sa francúzsky kráľ pri pohľade na svoju manželku, pretože predpokladal, že dávno sladko spí.

„Musím s vami súrne hovoriť. Prosím, vypočujte ma,“ zažiadala kráľova manželka namiesto chceného vysvetlenia, prečo nie je v kráľovskej spálni, prečo má na sebe vychádzkovú róbu a prečo sa na jej tvári usídlil ustarostený výraz. Kráľ nemo súhlasil. Kľakol si pred Marie Antoinettu a s čo najväčšou nehou sa jej zahľadel do očí.

 

Miloval ju...

 

„Pred istým časom som bola donútená okolnosťami vyspovedať sa. Chcela som uľaviť svojej prehnitej duši a odčiniť bezhlavé rozhodnutie, ku ktorému som sa uchýlila, keď som v návale vášni a vrúcnej vďačnosti súhlasila s prepustením Oscar Françoise de Jarjayes.

Vy veľmi dobre viete, aký vzťah som k nej prechovávala. I to, že by som nikdy v živote nedokázala vášmu veličenstvu ublížiť iba preto, že tu bola ešte jedna pre mňa nesmierne dôležitá osoba. Oscar je mojím svetlom. Nádejou v lepší život. Oporou, keď ma opustí i vlastný manžel. Preto ju nesmierne milujem a práve táto láska ma dohnala k zúfalému riešeniu. Obrátiť sa na Boha a poprosiť ho o odpustenie za hriech, ktorý sa vykonal z číreho egoizmus.

Asi mi nie je súdené žiť bez starostí a s odpustením. Zradil ma i Pán... snáď som si to zaslúžila. Avšak, nie takým spôsobom, akým mi túto ranu udelil sám osud.

Čítajte!“

 

A vždy milovať bude...

 

Louis XVI. vzal z rúk svojej ženy list, ktorý niesol stopy po plači, bezradnosti i ľútosti.

„Verím vám...“ zašepkal do ticha a list roztrhal.

Paríž spal. Hodiny kdesi v diaľke odbyli jednu a kráľovský koč, ktorý práve zdolal čierne zákutia mestských ulíc, hlučne zastavil pred hlavnou bránou farnosti kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas, kde ich s mierne znechuteným a ublíženým pohľadom privítal práve prebudený sluha.

„Vaša excelencia vás očakáva v predsieni. Pokorne prosí o prepáčenie, ale návšteva vášho veličenstva prišla veľmi nečakane, preto nemal primerané množstvo času na to, aby sa zaodel do primeraného odevu.“

„Kardinál Jean-Jaques de Cadenas sa v tomto smere nemusí obávať o svoju svetskú dôstojnosť. Moja návšteva je beztak krátka, formálna a vyžaduje si iba jeho prítomnosť, a to práve tu,“ rozhorčene odvetila Marie Antoinetta a ladne ukázala na miesto vedľa vyľakaného sluhu, ktorý príkaz okamžite pochopil.

Samotný kardinál bol zvrátenými chúťkami francúzskej kráľovny znechutený. No i tak musel uposlúchnuť rozkaz a opustiť príjemné prostredie svojej farnosti. Júnové večery bývali nesmierne dusné a teplé. Kým sa ležérnym a neveľmi rýchlym krokom dostavil na žiadané miesto, rozospievali sa hodiny na kostolnej veži opäť. Ich monotónny až plačlivo vyznievajúci tón mrazil, desil a nebojácne veštil príchod spravodlivosti.

„Vaša Výsosť,“ udychčane sa uklonil jeden z najdôležitejších cirkevných hodnostárov Paríža. Kráľovná opätovala pozdrav a jemným kývnutím hlavy prikázala sluhovi, aby jej otvoril dvere kráľovského koča. Kým jej Výsosť pomaly vystupovala, zmocnila sa kardinála zlá predtucha.

„Kardinál Jean-Jaques de Cadenas,“ začala preslov Marie Antoinetta, „týmto vás kráľovský dvor odsudzuje na trest smrti obesením.“

Kráľovnine slová sa zabodli do kardinálovho srdca sťa žeravý šíp vystrelený nepriateľom, rúhačom a zradcom, ktorý práve zavrhol samotného Pána. Nepredpokladal, že by ho kráľovský tajomník mohol zradiť. Nedúfal v Kráľovu milosť ani v odpustenie hriechu páchajúceho sa za hradbami kráľovského sídla. Neveril v nespravodlivosť, spoliehal sa na Pána a jeho prozreteľnosť. Bol predsa v práve, toto mal vyhrať.

„Vaša výsosť,“ zašepkal vyplašený hriešnik, bezhlavo sa hádžuc k nohám samotnej francúzskej kráľovny.

„Vaša výsosť!“ zvolal preľakaný parížsky kardinál, keď ho dvaja muži z kráľovskej gardy spútali a násilím odvádzali preč.

„Kráľovná Marie Antoinetta!“ prosil o milosť človek, ktorý sa dopustil životného omylu.

Výkriky sa niesli tmou ešte pár zdĺhavých minút. Potom nadobro stíchli a nehybne stojacu ženu zalial studený pot.

„Kardinál Jean-Jaques de Cadenas, zradili ste moju dôveru i náklonnosť Pána. Pokorili ste Francúzsko. Zosmiešnili kráľa.

Toto všetko by som vám ešte odpustila. No vy ste boli tak trúfalý, že ste sa opovážili siahnuť i na moju Oscar a tým ste si sám spečatili svoj osud,“ rozlúčila sa potichu francúzska kráľovná s bezvládnym telom kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas padajúceho na dno neďalekej parížskej rieky.

Marie Antoinetta nastúpila do koča. Farnosti venovala letmý a znechutený pohľad a s pocitom zadosťučinenia i s vedomosťou, že zajtra jej čin odhalia, prikázala kočišovi, aby sa vrátil naspäť do hradu. Bola rozhodnutá čeliť celému svetu.

 

*   *   *

Oscar Françoise de Jarjayes s nedôverou prepustila sluhu, ktorý jej pred malou chvíľou priniesol správu priamo z francúzskeho dvora. V nej kráľovský tajomník s nesmiernym poľutovaním informoval každého člena parížskej inteligencie o náhlej a záhadnej smrti kardinála Jeana-Jaquesa de Cadenas, ktorého telo objavili v časnú raňajšiu hodinu v rieke neďaleko jeho farnosti.

S rovnakým poľutovaním musel pripustiť, že daný páchateľ sa, bohužiaľ, doteraz nenašiel. Sluha, ktorý v ten večer strážil farnosť, odcestoval hodinu pred objavením celého incidentu mimo krajiny a v domnienke, že práve oný sluha mohol celú záležitosť vysvetliť, vyslal za ním hlavného veliteľa kráľovskej armády, aby mu tak priniesol ďalšiu zdrvujúcu správu o nečakanej smrteľnej nehode v uliciach práve rebelujúceho Paríža.

„André? Veríš na náhody?“ opýtala sa muža stojaceho na slnkom zaliatom balkóne.

„Nie...“ odvetil popravde.

„Ani ja.“

Umierala...

 

„André?“ naliehavo oslovila muža tentokrát stojaceho vedľa nej.

„Oscar?“

„Nechcem sa vrátiť späť. Sľúb mi, že ak tu už nebudem, ochrániš ju,“ zašepkala kamsi do záhybov jeho košele.

 

Mala strach...

„Sľubujem...“

 

Po prvýkrát v živote milovala...

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.