Utorok Apr 25

Padlí anjeli - "Nejaká pamiatka"

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Tma. Nie je nič vidieť. Je len počuť výkriky a rinčanie kovu o kov. Z tmy sa vynarajú dve postavy. Oproti sebe stoja muž a žena. Sú uprostred súboja na život a na smrť. Obaja vo svojich rukách držia meče, ale každý vypovedá o ich povahe. Žena má dlhé biele vlasy a vyzerá unavene. Má okolo seba bielo-modrú auru. Muž je na tom lepšie, aj keď nie o veľa. Jeho červená aura vyzerá hrozivo.  Obidvaja sú zaliati potom a krvou, či už svojou, alebo protivníkovou. Súboj trvá pre oboch príliš dlho. Žena nevydrží a začne sa opierať o meč. Muž sa to snaží využiť a rozbehne sa na ňu. Tá je však rýchlejšia a muž s početnými zraneniami padá na zem v kaluži krvi. Žena padá na kolená a...

Crrn! Tento zvuk prerušil Larin sen. Ale nedala sa tým nejak znervózniť. Len sa uškrnula, odklepla budík, utrela si slinu a prevalila sa na druhý bok. Vtom sa potichu otvorili dvere a ešte tichšie sa zase zatvorili. Lara sa akurát škrabe na bruchu a je stále v ríši snov. Nad ňou sa nakláňala postava so zlomyseľnými úmyslami.

„BLEBLEBLE!!!!!“ zakričal Larin mladší brat Robo. Lara sa v momente s rukou na srdci, vydeseným výrazom a krvavými očami pozerala na Roba, ako sa náramne zabáva.

„Hehe, aj ked to urobím milionkrát, vždy ma to dostane!“

„Tak si to uži, lebo si to spravil poslednýkrát vo svojom živote!!!“

„Hech, to ma najprv budes musieť chytiť!“

„Ty jeden....“

„Hehehe...“

Žuch! Larin vankúš skončil v Robovom vyškerenom ksichte.

„VYPADNI!!!“

„No jo, no...“

Lara si zívla. Už je to nejaký čas, čo mala tento sen. Najprv is myslela, že je to nočná mora, ale keď ho videla asi už piatykrát, tak sa ani nebála. Znova si ľahla na posteľ a začala premýšľať o ďalšom nudnom dni v škole. Kútikom oka zahliadla budík. V ten moment sa jej  ako-tak kľudná tvár zmenila na volačo s veľkými očami, otvorenými ústami, roztrapatenými vlasmi a niečo medzi prekvapeno-vydeseným výrazom. Budík ukazoval pol ôsmej. Ani nie o päť minút sa už Lara, ktorá bola pred chvíľou v ríši snov, hnala dolu schodmi.

„Sakriš, zase idem neskoro, som zvedavá, čo mi povedia chalani.“

Ako sa blížila ku škole, zahliadla v diaľke dve postavy. Akurát si ju všimli a veselo jej už z diaľky ukazujú, že ide neskoro. No jo, ja viem, pomyslela si Lara. Keď k ním dobehla, obidvaja sa náramne zabávali.

„Sorry, že idem neskoro, no, išla som vo výťahu, ale ...“

„... vypadol prúd, a ty si tam musela  čakať, pokým ťa nevyslobodili, že?“ doplnil chalan.

„Presne tak, ako to vieš?“

„Lebo toto si vravela včera...“

„Hehe, asi mi začínajú dochádzať výhovorky.“

Na tento dotaz sa partia len zasmiala. Boli to jej kamoši už od základky, ale už spolu druhý rok chodia na strednú. Dávid chodil na hokej a aj tak vyzerala jeho postava. Bol dosť vysoký, a jeho modré oči, ktoré boli schopné pohľadom zabíjať, ale aj nežne hladiť, mu jasne svietili cez jeho čiernu ofinu. Andy bol zas hnedovlasý, a trochu menšej postavy. Tiež hral s Dávidom hokej, ale kôli slabému srdcu ho prestal. S jeho blond vlasmi a hnedými očami, ktoré mu pozerali cez jeho okuliare vyzeral veľmi inteligentne, čo bol.

„Ale nie, teraz vážne, teba to baví , keď si prišla už tretíkrát neskoro tento týždeň?“spýtal sa Andy.

„Nie, nie, len som...“Lara sa začala červenať.

„... zase si mala ten sen, že?“ spýtal sa Dávid.

Lara len pokrútial hlavou na súhlas.

„Bojím sa, že to niečo predpovedá, minule som videl taký horor, kde čo sa ti snívalo,že si zomrel, a potom si fakt tak zomrel!“

„Ale, ničoho sa neboj, nič také sa nestane,“ začal ju upokojovať Dávid.

„Ale ja... Lara sa začínala červenať.“

„Už to pusť z hlavy, dobre?“ povdal Dávid a upokojil ju bozkom na líce.

Andy sa otočil a tváril sa, že to nevidí. Lara a Dávid chodia už spolu skoro rok a pol. Už na základnej, keď k ním prestúpila, hneď sa do nej zalúbili. Andy a Dávid uzavreli medzi sebou dohodu. Nech si Lara vybere kohokoľvek, ostanú priatelia a keď jeden nebude môcť, tak ten druhý sa o ňu postará. Ale Larino srdce si vybralo Dávida a Andy mu mohol len zablahoželať.

„Vieš, čo je dnes za deň?“ začal Andy.

„Neee, nehovorte mi, že je zase najaká písomka,“ povedala Lara so zúfalým výkrikom a s grimasou, ako keby jej práve niekdo prešiel mačku.

„To tiež,(Lara si len vzdychla), ale dnes má náš pán hokejista posledný zápas pred odletom.“

Dávid sa začervenal. Dnes bol ten deň, keď hrá posledný zápas za svoj klub. Už nejakú dobu ho pozorovali skauti z Ameriky a dnes je to posledný deň, kedy hrá za svoj klub.

„Ale že, dnes ide naša hviezda enháel predviesť, čo dokáže,“ povedala Lara a chytila ho okolo ruky. Dávida to tešilo, že ho povzbudzujú, ale vedel, že sa bude musieť s najlepšími priateľmi rozlúčiť, hlavne s Larou.

„Prestaňte, veď viete, že je to “len“ na rok,“ dodal Dávid.

„No, len na sakra dlhý rok,“ povedal Andy s dávkou svojho prízvuku, ktorý nikto nevie nahradiť.

„Už sa teším, ako ich rozbijete, odkiaľ vlastne sú?“ spýtala sa Lara s trochu priblblím ksichtom, ktorý sa tváril, že rozmýšla.

„Neviem, ale asi nejaký Česi, asi Liberec,“ povedal Andy.

„Jojo, Liberec, tvrdí hošani,“ podotkol Dávid.

„To neva, lebo ich čo?“ spýtala sa Lara so nezvyčajnou energiou.

„ROZBIJEME!!!“ dodali chalani dvojhlasne.

Následne bolo počuť len smiech, pri ktorom sa trojica pobrala do triedy.

 

Po škole, keď chalani odprevadili Laru domov, Lara stála uprostred svojej izby. Jej byt bol prázdny. Následne Lara spadla do svojej postele, a začala plakať do svojho vankúša. Nevedela si predstaviť, že celý jeden rok bude vzdialená od Dávida asi päťtisíc kilometrov, ak nie viac. Jej mysľou sa preháňali spomienky, či už pekné, alebo tie horšie. Vtom ju vyrušil štrngot kľúčov. Rýchlo si utrela slzy do vankúša, a na posteľ hodila polohu s knihou v ruke. Akurát načas, práve vošla jej mama.

„Tak čo, jak sa máš?“ spýtala sa mama, ktorá v rukách držala nákupné tašky.

„Ale, jako vždy...“ odvetila Lara, a najviac sa snažila, aby nebolo počuť jej smutný hlas.

Jej mama si len vzdychla. Chvíľu bolo trápne ticho. Lara mamu nevnímala, bola vo svojom svete, kde sa utešovala. Zrazu pocítila, ako si mama sadla na jej posteľ.

„Predomnou nič nemusíš skrývať, som tvoja mama, poznám ťa lepšie ako hocikto.“

„Mama...“ povedala Lara. Už to nezadržala a vrhala sa mame do náručia a hlasne plakala.

„Viem, že je to len na rok, ale je to tiež až na rok...“ vzlikala Lara do maminej modrej blúzky.

„Ja viem, ale je to pre jeho dobro, mala by si byť rada, že je šťastný,“ povedala mama s teplým úsmevom. Takýto úsmev vedel vyliečiť aj ťažko ranené srdce. Lara si utrela slzy a ďalej počúvala. Mama jej posunula ofinu.

„Ale si už veľké dievča a keďže je toto jeho posledný zápas a deň u nás, mali by ste sa poriadne rozlúčiť, nemyslíš?“ Lara už ani neplakala. Len si utrela zvyšné slzy a usmiala sa.

„Máš pravdu, dnes sa rozlúčime, ako keby mal navždy odísť.“

„Ale, neber to tak vážne.“

„O Dávidovy len vážne...“ dodala Lara so smrteľne vážnou tvárou. Jej mama  sa na nej len usmiala.

 

Bolo hneď po zápase. Dávidov hokejový klub sa akurát vracial po víťaznom zápase do šatne a kričal svoj bojový pokrik. Lara a Andy, ako vždy, sa prišli pozrieť na zápas. Dávid pomohol víťaztvu gólom a asistenciou. Andy a Lara stáli pred zimákom a bavili sa o tom, ako sa najlepšie rozlúčiť s Dávidom.

„Čo keby sme sa išli úplne total rozbiť? Našiel som nový podnik v meste,“ navrhol Andy.

„To určite, ešte by zmeškal let a čo potom?“ zamietla Lara.

„Pravda...“ vzdychol Andy.

„A čo keby sme išli do reštiky, čo má tvoja mama?“ navrhla Lara.

„Neodporúčam, pamätáš, čo sme tam minule vyvádzali?“ povedal Andy s vydeseným výrazom.

„Heh, na to som úplne zabudla...“ povedala Lara a trochu sa zasmiala.

„A čo keby sme išli do parku a tam potichu a v kľude spomínali, a tešili sa, kedy sa vráti?“ navrhol temný hlas, ktorý sa ozval spoza nich. Obidvaja sa otočili. Stál za nimi vysmiaty Dávid.

„Hej, ako dlho tu stojíš?“ vyrkíkla Lara.

„Od tej reštiky...“povedal Dávid s úškrnom.

„WOW, ani sme si ťa nevšimli, ako si to urobil?“ spýtal sa Andy.

„Ani neviem, asi je to jedna z mojích skrytých tajných schopností,“ povedal Dávid a buchol si do hrude.Ozval sa výbuch smiechu.

„Tak čo, ide sa do parku?“ navrhla Lara.

„Súhlas!“

„Súhlas!“

„Okej, ideme do parku!“ hnala chalanov Lara. Park bol super miesto na jej plán.

Ubehli asi tri hodinky, čo spolu ležali v tráve, pozerali na hviezdy a spomínali.

„Oh, to už je toľko hodín? Asi už pôjdem,“ vyskočil Andy.

„Už ideš?“ prekvapene sa spýtal Dávid.

„To vieš, už je pomaly jedenásť a moji rodičia...“ Andy sa snažil klamať čo najlepšie, ako vedel.

„No nič, tak mi aspoň daj zbohom,“ povedal Dávid a roztiahol ruky, aby ho mohol objať. Andy ho objal a potľapkal na chrbte.

„Ale bozkávať sa nebudeme, že nie?“ povedal Andy s vystrašenou tvárou.

„Ak chceš, tak sa obetujem...“ povedal Dávid s lišiackym úsmevom. Lara sa zasmiala.

„Úchyl,“ pokrútil hlavou Andy. Jak kráčal od zamilovanej dvojice, pozrel sa na Laru.

„Ďakujem!“ otvárala ústa naprázdno.

„Niet zač!“ potichu odpovedal Andy.

 

„...koľko ti trvalo, pokým si ho prehovorila?“ ozval sa z ničoho nič Dávid.

„Neviem, o čom hovoríš?“ odvetial v rozpakoch Lara. Cítila pritom, ako sa červená.

„Haha, Andy nevie vôbec klamať.“

„Vôbec neviem, o čom hovoríš...“ snažila sa z toho vykrútiť Lara.

„Tak, o čom si to osamote chcela hovoriť?“ naklonil sa k nej.

„No, bojím sa, že...“

„Ty sa nemusíš báť, však na teba nemôžem zabudnúť.“

Toto bolo pre Laru trochu nečakané. Začalo jej biť srdce rýchlejčšie ako doteraz.

„Ty sa neboj, a vieš prečo?“

„Nie...“ cítila, aká je celá červená a ako jej buší srdce, ako keby išli explodovať.

„Lebo ťa milujem.“

Lara len otvárala ústa, ale nič nehovorila.

„Čo, povedal som to moc rýchlo, mám to povedať pomalšie?“začal prekvapene Dávid.V tom to Lara nevydržala a začala sa nahlas smiať. Upokojila sa a utrela si slzu smiechu z oka.

„Nie, len si ma predbehol...“

Dávid nahodil na tvári nechápavý výraz.

„Lebo aj ja teba milujem.“

Teraz bol v šoku Dávid, ani jeden netušil, akú váhu majú tie slová, pokým ich nepočujú.

„Ha, teraz si ty v rozpakoch!“ pristihla ho Lara, pričom naňho ukázala prstom. Dávid si len vzdychol.

„... a bola by som nesmierne rada, keby si v tej Amerike nosil na krku tento prívesok...“ preglgla a pokračovala:

„Aby si na mňa mal nejakú pamiatku,“ povedala nesmelo Lara a podala mu prívesok v tvare srdiečka.

Dávid sa na nič nezmohol. Len ticho pozeral na prívesok.

Tak čo, vezme si ho, alebo nie? ozývalo sa v Larinej mysli. Vtom Lara počula vzdych.

Nie, nevezme si ho, čo teraz?

Larina myseľ sa blížila na pokraj zrútenia. Zrazu pocítila dotyk jemnej ruky, ako berie prívesok. Prekvapená Lara sa pozrala pred seba. Vtom ju Dávid nečakane pobozkal na pery. Lara bola v ešte väčšom šoku ako pred chvíľou.

„Hlupáčik, to je to najmejej, čo pre teba v Amerika môžem spraviť,“ povedal Dávid a priviazal si prívesok na krk. Lara bola nesmierne šťastná. Až začala plakať.

„Tento prívesok si nedám dole ani po smrti a ty vieš, že čo poviem, to dodržím.“

Lara bola v tomto momete najšťastnejší človek na svete. Lara chcela využiť atmosféru na bozk, ktorým by vyjadrila zbohom. Ale Dávid ju zastavil.

„Nebudeme sa lúčiť, ako keby si ma už nikdy nemala vidieť, že nie?“ povedal s úsmevom na tvári.

„Nie, to teda nebudeme...“ povzdychla si Lara.

„Tak ja už pôjdem,“ povedal Dávid a oprášil si zadok. Lara bola smutná, že jej to nevyšlo.

Cmuk!

Než sa Lara spamätala, Dávid ju pobozkal na líce.

„Neboj, o rok som späť, tak na mňa počkaj.“

„Budem čakať!“

 

Lara sa zobuila vo svojej posteli. Bola šťastná, lebo povedala čo mala na srdci a ešte viac, že Dávid bude nosiť jej prívesok. Bola taká šťastná, že dokonca ani Robo(jej mladší brat, ak ste zabudli) ju nenaštval. Len sa naňho usmiala. Robo sa tváril nechápavo čím viac sa Lara tvárila šťastnejšie, ale skoro mu padla sánka, keď mu Lara povedala braček.

„Hej, mamy, s Larou niečo je,“ skonštatoval Robo ako nejaký lekár.

„Naozaj? Mne sa zdá v poriadku, dokonca ešte zdravšia, ako inokedy,“ povedala mama a usmiala sa.

Vtom zazvonil Lare mobil. Na displeji svietilo meno „Andy“.

„Ach, dnes je tak super deň, čo by si rád?“ začala z vesela Lara. Ale Andy neodpovedal. Bolo počuť len vzlykanie a tichý plač.

„Haló, Andy, si tam?“ Lara zvýšila hlas.

„Prepáč, radšej ti to poviem osobne... môžme sa stretnúť v parku pri pomníku, čím skorej, tým lepšie. Buďem čakať. Zatiaľ.“

Položil. Lara sa zatvárila nachápavo. No nič, nikdy nepovedala kamarátovi nie. Obula sa a išla do parku.

Už z diaľky bolo vidieť pomník. Keď k nemu prišla,uvidela siluetu  nejakej postavy. Keď sa pozrela bližšie, bol to Andy. Sedel na lavičke pri pomníku. Vyzeral neskutočne skleslo. Keď k nemu Lara prišla, uvidela, že plače. Lara nechápala. Andy si ju všimol, utrel si slzy a vystrel sa. Vtom si Lara všimla, že má na pravej ruke čiernu pásku. Nieko jemu blízky mu zomrel. Lara si vedľa neho sadla. Chvíľu bolo ticho. Andy začal pomalým, rozvážnym tónom.

„Zavolal som ťa sem, lebo niekdo zomrel. A nie hocikto....“ utrel si slzu a pokračoval. Lara bola z toho celá otrasená. Boli síce kamoši, ale nejaké úmrtie by sa jej netýkalo. Lara ho objala. Na počudovanie, ju Andy neobjal späť, ale chytil ju za ramená, až to Laru bolelo.

„Počkaj, neskončil som...“

Lara bola už úplne zmätená. Andy sa nadýchol,sklonil hlavu a pokračoval.

„Dnes, tesne pred odletom Dávid zomrel na letisku. Snažil sa pomôcť pani, ktorej ukradli kufor, ale oni mali nôž. Hneď na mieste zomrel...“

Andymu bolo ledva medzi vzlykmi rozumieť. Ale keď zdvihol hlavu, aby uvidel Laru, naskytol sa mu najhorší pohľad v jeho živote, horší ako v samotnom pekle. Lara sa chvela, jej telo tomu nemohlo uveriť. Vedela, že Andy by si z nej takýto krutý žart nespravil. Nemohla ani plakať. Andy pokračoval.

„Záchranka už nič nemohla urobiť...“  Lara cez krvavočervené a uslzené oči len povedala: „Klamár....“

Andy sa od nej odvrátil.

„Prosím, povedz, že klameš, prosím, povedz to!“

Andy začal zase ticho plakať. Lara to nevydržala a vrhla sa Andymu do náručia a začala mu plakať na hrudi.

 

Ako Lara berie Dávidovu smrť?

Zomrela hlavná postava, to je koniec poviedky?

Alebo sa stane ešte niečo horšie?

Na tieto a iné otázky vám odpovie Časť 2.V inom svete

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.