Piatok Máj 26

Amatérske písanie... (2.časť)

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Kompozičné postupy by sa dali definovať nasledovne: čas, priestor a postava. Tri hlavné oporné body kostry, ktorá vo finálnej verzii vyprodukuje literárne dielo súce na ohodnotenie. Kým sa však k nejakému tomu americkému koncu podarí dopracovať, je nutné absolvovať zdĺhavý proces tvorenia.

Čas. Nestabilná fyzikálna veličina, ktorá má však paradoxne svoj stály vzorec. V oblasti literatúry práve čas tvorí takzvaný začiatok toho, čo sa mieni v nasledujúcich minútach čitateľovi priblížiť. Inak povedané, vytvára nám nevyhranenú oblasť pre priestor, ktorý oveľa bližšie špecifikuje obdobie, v ktorom sa ten, či onen príbeh práve odohráva. A keďže delenia sú zaužívaným spôsobom ľahšieho definovania odborného pojmu v strede paľby, malo by sa o čase vedieť, že má hneď päť podôb:

 

  1. čas sygnifikantný -  ide o akýkoľvek príznakový čas vyjadrujúci všeobecný stav. Táto odroda, je najbežnejšou používanou formou časového rozprávania, po ktorej autor literárneho diela siaha. Sled myšlienok nemusí byť zachovaný v logickej postupnosti, efekt sa dosiahne aj takzvaným začiatkom v strede deja alebo priamo na konci ľubovoľnej roztržky, či klasickým postupom – všetko po poriadku a od začiatku.

 

Ukážka číslo jeden - Vasilij_Zajcev „Steps“ :

„Sedel sám na múriku, sklonený nad najnovším výtlačkom miestneho denníka. Hltavo čítajúc posledné správy o bombových masakroch kdesi na blízkom východe, musel sa zamyslieť. Zamyslieť nad tým, kam naša neskrotná túžba po peniazoch a zisku ženie tento svet. Kam ho nútime ísť a koľko životov sme schopní zničiť pre takú márnosť, akou sú peniaze. Zrazu si predstavil tie zmrzačené, vojnou zničené životy, ktoré nikdy nebudú také, ako pred tým. Človek nezabúda a najviac si pamätá to zlé, zožierajúce mu aj ten posledný kus čistej duše, ktorý mu ostal. Aj on nemohol zabudnúť. Ako by len mohol, keď mu nezostalo nič a i to nič sa mu pomaly vytrácalo pod rukami ako slabá vôňa vo vzduchu. Všetko krásne sa mu rozplynulo a jeho život sa mu začal rozpadať na malé bezvýznamné časti, ktoré sa nakoniec aj tak vytratia v každodennej životnej stereotypnosti.“

  1. čas bezpríznakový – inak označovaný aj ako čas chronologický. Ide o opozitum príznakového času, čiže dej literárneho diela musí mať časovú aj logickú postupnosť. Mal by sa odvíjať na báze na seba nadväzujúcich myšlienok v danom hybnom momente dejovej línie, čiže od samého začiatku.

 

Ukážka číslo dva – Fear666(Moshi) „Hi-tech Ovce“ :

 

„Bača Jano sa zobudil s príjemným pocitom... Otvoril okenice, jednak aby vyvetral a jednak aby sa nadýchal čerstvého vzduchu, ktorý sa každodenne preháňa po trávnatých pasienkoch a na konci dňa zamieri do zasnežených vrcholcov hôr... Vrhol pohľad na interiér jeho skromne zariadenej chalupy. Obsahovala len to najdôležitejšie: fujaru opretú v kúte, posteľ, dve stoličky (z toho jednu úplne zaprášenú), širák, zavesený v kúte na vešiaku a valašku, ktorá odpočívala (takisto zaprášená) pri ňom. Po sýtych raňajkách, ktoré sa skladali z týchto chodov: prvý – pozretie na stôl, druhý - zistenie, že z raňajok nič nebude, a tretí – oblečenie kabáta a širáku, usúdil, že by bolo vhodné ísť podojiť kravy.“

 

  1. čas retrospektívny – ide o opak chronologického času. Tajomstvo použitia tkvie v tom, že sa začína od konca a dej sa následne priblíži cez myšlienky situované do minulosti, v ktorej sa daná vec odohrala.

 

Ukážka číslo tri – Yaonee „Till the end“ :

 

„... mal leukémiu. Nepovedal vám to?“

„... pravdepodobnosť uzdravenia bola nízka...“

„... pol roka života...“

„... chcel vás vidieť...“

„... prišli ste neskoro...“

„... ste v poriadku?“

 

Chodil som ho navštevovať pravidelne. Každý víkend. Nerozprávali sme sa. Len sme ticho stáli. Sťa dvaja cudzí ľudia, ktorí si i bez slov našli k sebe cestu. Pre nezasväteného diváka absurdný obraz. Muž, ktorý prekročil hranicu dvadsiatich rokov sa úchylne usmieva na jeden z tých všedných hrobov, ktoré sa od seba líšia akurát tak nápisom...“

 

  1. čas cyklický – vznik paralely medzi časom príznakovým (určitá časť jeho cyklu) a samotným príbehom v literárnom diele – konkrétnejšie ide o moment vytrhnutý z kontextu, ku ktorému sa počas rozprávania neustále vraciame. Vytvárame tým fiktívny cyklus.

 

Ukážka číslo štyri -  6aztec „Krv okolo nás“ :

 

„Ľudia sa báli chodiť osamote po meste. Preto sa často stávalo, že tajomné úzke uličky zostali úplne prázdne. Zvyčajný mestský ruch preto pominul. A vystriedalo ho... ticho. Nikto nemohol spať. Nikto ani nechcel spať. Až do východu slnka sa obyvatelia dokázali iba obávať. Obávať – o život. Ale bolo to ťažké, zostať bdelý celú noc…

 

… Cez deň boli horúčavy a večer boli všetci na smrť unavení. Nedostatok spánku a neustály stres sa postupne začali prejavovať na každom z nich. Práve vtedy sa stalo to, čoho sa už dlho obávali – všetci zaspali. Bolo im jedno, že nikto nie je hore a nestráži. Na to nemohli od únavy ani pomyslieť…“

 

  1. čas sachrálny (liturgický) – pre literárne dielo s estetickou funkciou je nepodstatný. Ide totiž o čas, ktorý situuje celý dej alebo jeho náhodne vybratú časť do obdobia (roky, mesiace, dni, hodiny) dôležitého z pohľadu cirkvi.

 

  1. čas horálny – vsadenie celej kostry príbehu do hodinového rozpätia (ráno, dopoludnie, poludnie, polnoc...).

 

Ukážka číslo päť – Hisae „Veľká noc“ :

 

„Ty si to myslela vážne?“ hlas mu ešte zastieral spánok.

„Samozrejme! A sám si povedal, dodržiavať tradície je dôležité!“

 

Snáď len ona dokázala vyžarovať takú auru autority, aj keď stojac v nočnej košeli a naboso vedľa jeho postele.

Zrak upretý na zem mu zablúdil z rozkošne červenej farby jej nalakovaných nechtov na lavór do ofura, čo mala pri nohách.

 

„No tak, Ichiro! Deviaty marec, sľúbil si mi to!“

Rozprava o priestore nebude obsiahla, ani náročná, pretože tu nie je nič, čo by použitie tohto pojmu komplikovalo – výnimkou je hádam samotný opis, ktorý však vytvára nosný pilier kdesi na konci celej stati o písaní. O priestore by sme mali vedieť to, že môže byť:

 

  1. konštantný: nemení sa. Príbeh sa odohráva na jednom mieste počas veľmi krátkeho časového rozpätia. Konštantný priestor býva vo veľkom kreatívne využívaný pri takzvaných drabbles – stručný a výstižný literárny útvar nepresahujúci 100 slov.

 

  1. kontrastný: dalo by sa povedať, že vytvára protiklady, avšak, presnejšie znenie by sa nieslo v duchu, že tu figurujú dva rôzne svety navzájom sa prelínajúce i tvoriace kostru príbehu. Obyčajne sa siaha po stereotype: čiže svet fikcie vs. svet reálny. A pokojne sa stáva, že sa občas celkom efektívne (no v menšom) využijú i dva neznáme miesta vzdialené od seba niekoľko kilometrov, rokov alebo inou časovou jednotkou.

 

  1. konvergentný: zužujúci priestor, ktorý sa časom koncentruje do jedného bodu. Z na začiatku obsiahle ponúkaných priestorových možností nám pri výslednej fáze vznikne iba jedna značne a detailne špecifikovaná oblasť.

 

  1. migračný: tento typ je značne charakteristický pre dobrodružné romány, kde sa daný priestor v priebehu  deja neustále mení. Dochádza k stále novým obmenám prostredia, bohatých na prozaické opisy a lákavý jazyk.

 

  1. pulzujúci: následné zmršťovanie a rozťahovanie prostredia v rovnakých intervaloch, ktoré tej, či onej situácii prisudzujú práve v tom momentne inú výpovednú hodnotu. Priestor nestagnuje, žije.