Nedeľa Jún 25

Dve strany jednej mince ...

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Kde bolo, tam bolo...

 

O nesmrteľnosti chrústa sa dá polemizovať hodiny. Tajomstvo pravej filozofie však tkvie v rozmere a šírke možného záberu vedomostí. Preto som ju nenávidela. Mať v istej sfére kráter o veľkosti rozsiahlej španielskej dediny, to perfekcionista odmieta pripustiť. A ja ním som do špiku kostí.

Spis ležal na stole. Vraj ide o senzáciu storočia. Podobné veci sa vo svete udejú v priebehu jednej milisekundy. Ich výnimočnosť je však všedná a oberá bulvárnu tlač o financie. Nikto nemá predsa náladu čítať o znovuzjavení sa Panny Márie kdesi v odľahlom kúte sveta. Na zázraky veria len pomätenci. A na amatérske fotomontáže chýba veriaci.

Nakoniec som to vzala. Zaujal ma dodatok na poslednej strane: „Jedinec je však úplne zdravý.“

Tak prečo potom psychiatria?

Sľúbila si mi jeden deň nezištného raja. Budem ťa žalovať za krivú prísahu,“ zamrmlal kamsi do periny. Typické. Je veľmi obtiažne prinútiť právnika používať štátom schválený synonymický slovník zrozumiteľných vetných spojení. I tu by siahol po paragrafe povoľujúcom žalobu za námietky. Áno, dnes sa to všetko rieši vo veľkom americkom štýle.

„Niektorí ľudia pracujú aj cez víkendy. Máme dohodu, pamätáš?“

Odul spodnú peru.

Ja som sa nesťažovala, keď si sa z ničoho nič vyparil na týždňovku. Dokonca som sa zahrala na nesmierne empatického človeka. Narýchlo naškriabaný odkaz som prešla so širokým úsmevom na tvári a jednou rozbitou vázou. Tvoja poznámka je teda irrelevantná. A zamieta sa.“

„Už som ti povedal, že ťa neznášam?“

„Miliónkrát, no i tak si stále tu.“

Protesty utíchli, avšak neodpustil si skrivené a zronené grimasy, ktorými mi nádherne spríjemnil sobotňajšie ráno. Niekedy som sa čudovala sama nad sebou. Hlavne nad tým, že som v istom slova zmysle gurmán. Potencionálnych partnerov si zásadne vyberám podľa jedného zaužívaného receptu. Ten však zlyhal, keď prišiel do palebnej línie on a ukradol mi úplne všetko. Tam bude pes zakopaný.

„Ako dlho budeš preč?“

„Neviem, podobné zariadenia sa neopúšťajú za desať minút.“

Nemalo to zlý začiatok. Podklad sa niesol v duchu zúfalého opisu toho, čo sa kedysi mohlo považovať za ľudskú bytosť. Ak by som tam pridala pár parafráz, vyňatý výrok z kontextu rozpravy odborníka a narýchlo spísanú výpoveď roztržito pôsobiacej hlavnej sestry, ostala by len fotka dopĺňajúca príbeh do rozmerov absurdity. Niekedy je ťažké zvoliť radikálne riešenie. I novinára občas ťaží niečo ako svedomie.

„Musím vás však upozorniť, že dnes si toho vytrpel priveľa. Nie ste ani prvá a ani posledná, kto o tento fenomén prejavil záujem.“

Snaha o vtip? Nevyšla. Humor pri tomto type ľudí je priam odpudivo suchý. Nepokaz si to.

Ak by nastali komplikácie, zavolám vás,“ zareagovala som čo najtaktnejšie a vstúpila do pochmúrne vyzerajúcej cely.

 

... a žili šťastne až...

 

Nestávalo sa často, aby ma povolali do tak odľahlého kúta kraja. Ako sa vyjadrili, záležitosť bola naliehavá. Zarážalo ma len jedno. Nebol som lekárom, tobôž nie mastičkárom a podobné prípady sa obyčajne riešili rýchlou smrťou. Je lepšie dopomôcť na druhú stranu, ako nechať žiť bez nádeje na uzdravenie. A ak sa nebodaj preukáže, že za stav môže mágia, nechcem pomyslieť na to, čo príde potom.

Krajina oddychovala pod ťažkým snehom a cesta sa komplikovala zo dňa na deň. Premoknutý odev chladilo brnenie. Šanca na príjemné ponocovanie v jednom z tých tuctových hostincov strácala na hodnote a menila sa skôr v blaženú myšlienku, ktorá poháňala vpred nielen mňa, ale aj zvyšok skromného doprovodu. Kráľ síce namietal, no ja osobne som nevidel význam v tom, aby som ho obral o ľudí, ktorí mu budú nápomocní skôr na vojnovom poli než tu, pri mne

Pane?“ prerušil hĺbavé ticho jeden z paholkov. Od včera som mal zlú náladu, preto som odignoroval prvú naliehavú prosbu. Chlapec sa nevzdal. Nevýhoda nevzdelaného ľudu takmer vždy spočíva v tom, že sú až príliš sebavedomí.

„Pane?“

Zastavil som koňa a venoval som mu letmý pohľad. Ten naznačil, že má bez ostýchania pokračovať.

Prečo vás povolali do tak odľahlej zeme? Chyrovalo sa o vás, že máte v čo najbližšej dobe opustiť kraj, aby ste mohli vypomôcť nášmu vojsku. Vraj ste legenda!“ dodal z núdze. Potreboval udržať rozhovor pri živote čo najdlhšie. Vtedy bolo povolené siahnuť aj po netaktných lichôtkach.

Sám neviem. Hádam sa to dozviem, keď tam prídem.“

Do cieľa sme dorazili po mesiaci. Za ten čas som prišiel o troch ľudí. Pochovali sme ich pred bránami mesta. Vzhľadom na ich sociálny status nemali pompézny pohreb, no bolo to to jediné, čo som im mohol poskytnúť.

Čakali nás v hojnom počte. Neviem, kto bol hlavným organizátorom toho chaosu, ale panika predierajúca sa na povrch cez chladné masky tu prítomných hostiteľov neveštila nič dobré. Dokonca i studené múry väzenia našepkávali, že onedlho budem zabíjať.

Je šialená! Úplne šialená!!!“ zvolal žalárnik, keď sme dorazili na miesto. Zodvihol som obočie na znak pobúrenia. Predsa len, išlo o ľudskú bytosť, ktorú som doteraz nevidel a vyjadriť sa tak neprimeraným spôsobom na margo dámy, to sa v dnešných časoch rieši hodenou rukavicou. A ľudia vo všeobecnosti radi preháňajú.

Prečo však voľba padla na mňa?“ opýtal som sa pred vstupom do cely.

Ak ide o záležitosť bez šance na primerané riešenie, vaše zručnosti budú v tomto smere na nezaplatenie.“

„Inak povedané, mám sa zahrať na kata?“

Áno, taký tvor nemá právo na súd,“ odvetil jeden z hostiteľov a ja som neochotne siahol po studenej kľučke. Pomaly som vykročil do pochmúrneho ticha.

 

Hľadanie Krajiny-Nekrajiny...

 

Ľudia, ktorí dokážu bez mihnutia oka básniť o existencii iného časopriestoru skladajúceho sa z malých oválnych trpaslíkov a zvodne vyzrejúcich bytostí s ušami ostrými sťa žiletky, sú pokladaní za bláznov prvej triedy. A to nielen dnes. Tým pádom nikto nemusí nič bezdôvodne nafukovať. Svet by uveril tak či tak. Pritom by nešlo o nič iné, než po prvýkrát v histórii spísanú čistú pravdu.

Tento zjav akosi postrádal akékoľvek prvky racionality. Od hlavy po päty pripomínal bytosť z iného sveta. No podľa tých dobre známych čŕt by ho úplne každý klasifikoval pojmom „človek“.

Nesadneme si?“ pokúsila som sa o milý začiatok čohosi, čo by sa v blízkej dobe mohlo zmeniť na príjemne produktívny rozhovor. Rozhovor plný pádnych a hlavne pre mňa využiteľných plnohodnotných informácií. Odozva neprišla, nuž som si (ako správny džentlmen) sama odtiahla stoličku a rozložila veci. Všetko sledoval z kúta izby. Bez pohnutia.

„Počula som, že ste na verejnosti a hlavne medzi nami,“ jemne som poklepala po úvodnej strane komerčného časopisu, „vyvolali nemalý rozruch.“

Chlap nervózne nadvihol husté obočie a venoval mi jeden odsudzujúci pohľad.

Máte pravdu, naša práca je predsa len neetická. Ale žijeme na úrovni. Život by sa mal brať i z tej pozitívnej strany.“

Opäť nastalo trpké ticho.

Tak to vezmeme od konca,“ dodala som po minúte. Bez toho, aby som upozornila na to, že mi práve stroskotal záložný plán a jediné možné riešenie nabralo obrysy priameho očného kontaktu, podišla som bližšie.

Neodtiahol sa. Len sa nervózne prikrčil v kúte a rukami zvieral čosi pod plášťom. Plášťom? Nepovedali náhodou, že veci podobného rázu sa pacientom odcudzia, aby si nemohli ublížiť?

Pozrite, nemám na vás celý deň. Iba mi prihrajte niečo, čo by som mohla efektívne spracovať. Ja vám prisahám, že do tejto miestnosti nikdy v živote nevkročím,“ vyložila som karty na stôl. Náhly poryv agresie očividne vyvolal odozvu, na ktorú som tak dlho čakala. Vyplašený pohľad a mierne našpúlené pery dávali na známosť, že sa rozhodol prelomiť hodinové mlčanie. Aspoň v to som silne dúfala.

„Zabijem vás,“ zašepkal.

„Čo prosím?“

„Chcú, aby som vás zabil. Nevidím dôvod, prečo by som tak nemal učiniť.“

Čakala som vážne všetko, no podobne vyznievajúca blbosť mi na pár sekúnd vyrazila dych.

Kto si to želá?“ opýtala som sa ihneď, ako sa dostal dych do pokojného intervalu a kvapky potu prestali zmáčať čelo. Počastoval ma súcitným pohľadom. Akoby som sa zmenila na malé dieťa, ktoré treba okamžite utíšiť. A polopatisticky mu vysvetliť, za čo bude práve potrestané.

„Oni,“ odvetil pokojne.

„Vyhrali ste,“ ohlásila som svoju porážku a s pocitom maximálnej prehry som odkráčala zbaliť sa.

„Pri všetkej úcte madam, nemôžem vás pustiť,“ ozval sa jeho hlas v tesnej blízkosti.

„Dúfam, že mi to niekedy odpustíte.“

 

... smrť je len začiatkom...

 

Dvere som zavrel s pocitom viny.

Peniaze vám vyplatíme okamžite, ako sa s nami naobedujete,“ zahlásil akýsi muž sprava. Pri pohľade na zakrvavený meč im bolo všetko jasné.

„Ďakujem, bol by som však rád, ak by som sa mohol okamžite vrátiť. Mám neodkladné povinnosti a toto malé zbrzdenie ma stálo necelý mesiac. Chcem čerstvé kone, zásoby a hlavne pár minút pre seba,“ netaktne som odmietol núkané pohostinstvo.

„Ako prikážete.“

Nebol som v stave na dlhé, tobôž ďakovné rozhovory, kde by sa z ktorejkoľvek strany popretriasal daný prípad. Chcel som zabudnúť a hlavne do sýta sa vyspať. Najlepším liekom na upokojenie mysle je práve spánok.

Človek nezabúda, no hriešne myšlienky dokáže potlačiť a časom odignorovať. Ťažiť budú po celý život, to pripúšťam. Avšak váha vlastného svedomia je práve tým činiteľom, ktorý prisudzuje veciam danú hodnotu. To moje dávno stratilo svoju ľudskosť. Ostal len žiaľ a zadosťučinenie.

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.