Nedeľa Jún 25

Ľadové kryhy

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Ona...

Ak by som svoj momentálny stav mala čo najpresnejšie definovať, vystihla by ho jedna otrepaná fráza: „Cítiť sa pod psa.“ Toto svojsky zvláštne rozpoloženie spôsobil dosť nelichotivý fakt, ktorý práve v tejto chvíli balansoval na tenkej hranici medzi mojím morálnym cítením a averziou voči narastajúcej populácii nielen v Číne ale aj v Japonsku. V konečnom dôsledku... nezmení to len môj život.

Nervóznym a mierne rozpačitým pohybom som si prehrabla čiernu hrivu, v tomto smere som sa podobala na brata, a dosť trhaným pohybom som vykročila do predsiene, kde sídlila telefónna ústredňa. Takýmto prívlastkom ju poctil môj expriateľ a koniec-koncov mal pravdu. Mohli ste tu nájsť akékoľvek telefónne zariadenie z dôb minulých aj súčasných. A medzi tým všetkým si pompézne trónil doposiaľ nezaplatený telefónny účet.

Úžernícke svine,“ skonštatovala som oprávnene, keď sa mi do zorného poľa prigúľala šesťmiestna cifra pýšiaca sa červenou farbou, aby tak potencionálny platič nebodaj nezabudol na svoju štátnu povinnosť.

Avšak, môj voľný čas bol beztak preplnený. Zahodila som poryv náhleho rozčúlenia za hlavu a zhlboka sa nadýchla. Výdych, ktorý nasledoval bol sprevádzaný rytmickým vytáčaním bratovho čísla. Keď som túto činnosť zopakovala asi tretíkrát, stratila moja trpezlivosť všetky definovateľné prvky daného pojmu a akákoľvek chuť vyprosovať si niečiu pozornosť zaľahla ľadom. Preto som so značnou dávkou škodoradosti prešla na plán B, ktorý mi do jednej hodiny zaručil úspech.

Ty si tehotná?!“ zareval ododverí a ignorujúc zaužívanú japonskú spoločenskú etiketu i nepísané pravidlo vbehol aj s topánkami do bytu.

„Vyskloňujem ti to aj v hiragane, ak budeš chcieť,“ odvrkla som uštipačne. Rýchly pohyb nahmatal v hlbokom vrecku škatuľku cigariet. Provokatívne som si zapálila – odozvu som však neočakávala, na moje sklamanie prišla v dosť silnom výbuchu hnevu.

„Veď čakáš dieťa!“ zvrieskol značne hystericky ladeným tónom a skôr než som stihla zaprotestovať i apelovať smerom na pracovné hlbiny, ku ktorým neodmysliteľne patril môj práve zruinovaný imidž, putovala celá škatuľka rakovinotvorných cigariet von oknom.

Tebe snáď preskočilo! Obral si ma o mesačnú dávku nikotínu, čo príde ďalej? Delená strava? Zákaz šukania? Výpoveď v práci?“

„Napríklad,“ odvetil chladne.

Ty si sa zbláznil! Kedy si sa prevtelil do našej dávno zosnulej matky?“ chytila som sa tejto absurdnej debaty naberajúcej smer kamsi za hranice môjho racionálneho chápania.

„Odvtedy, čo si sa rozhodla vynosiť nám dieťa!“

Zrejme si to uvedomil aj on – práve zaťal do živého. Bolo to presne pred rokom aj pol. Blížil sa čas sakúr, idylický čas na dlhé rodinné prechádzky parkom obohatené o cynické rozhovory, ktoré nemali konca kraja. Práve v tom čase okupoval náš otec v pravidelných intervaloch lôžka troch zazobaných tokijských nemocníc, matka trpela neutíchajúcimi depresiami sporadicky si ich vybíjajúc na najbližších nič netušiacich objektoch jej náhodného výberu a staršia sestra riešila so svojím manželom otázku dedičstva po následnom skonaní jedného z rodinných príslušníkov.

Celá situácia sa vyostrila o pár mesiacov neskôr, keď si bratranec z druhého kolena dotiahol domov Filipínku v druhom stave, z ktorej sa neskôr vykľula pornoherečka na voľnej nohe s ospravedlnením, že si absolútne nepamätá, či si to v prívale opitosti rozdala random s celým lokálom, alebo iba s prvým nadržaným chlapom, ktorý jej prišiel pod ruku. Zhodou okolností patril do našej milej rodinky.

Matka náhle skolabovala a na nemocničnom oddelení vystriedala otca, ktorý nelenil a okamžite najal tých najlepších japonských právnikov. Výsledok bol nadmieru uspokojivý, Filipínka išla na potrat, bratranec na prevýchovu kamsi do odľahlého kúta Japonska (vzhľadom na jeho nízky vek to bolo, podľa otca, to najlepšie riešenie pubertálnej krízy mladého človeka) a ja som celý tento chaos skrášlila rozhodnutím, že sa vrhám do nestabilných sfér umenia a na živobytie si odteraz budem zarábať ako fotografka. Obaja rodičia tento fakt rozdýchavali dva mesiace, po nich som bola natoľko slušná a pridala k tomu: fotografka aktov. Nastal kolaps.

Vyhrážky ladené na štýl okamžitého vydedenia mali rovnaký účinok ako ostýchavé sexuálne náznaky spolužiaka zo siedmej triedy. Stručne zhrnuté, celú konzumnú spoločnosť, ktorá do seba zahŕňala aj rodinný život s danými striktnými pravidlami som mala v paži.

Po necelom roku prišiel šok pre celú spoločnosť, aspoň tak túto mierne tragickú udalosť definoval manžel mojej sestry, keď musel do sveta roztrúbiť, že autonehoda na diaľnici medzi mestom X a Y spôsobila smrť jednému manželskému páru. Zhodou okolností som bola mimo štátu aj zmyslov, takže empatia dostala červenú a spŕška nadávok na margo celej skorumpovanej rodinky mi zaistila jednosmerný lístok k označeniu „čierna ovca rodiny“. Avšak, bola som to práve ja, kto z toho všetkého vyťažil snáď najviac. Háčik bol v tom, že zanechané dedičstvo mi pripadne iba v tom prípade, ak udržím líniu a v čo najbližšom čase zabezpečím potomka.

Mám faktickú poznámku. Ako sa k tomu dopracovať, keď trpím akútnymi záchvatmi nevraživosti pri styku so všetkým, čo sa dá niekoľkými synonymami definovať sťa dieťa? Riešenie – ponúknuť pomocnú ruku mladšiemu bratovi a jeho priateľovi. Áno, výčitky svedomia by tu mali byť, ale... som cynická, egoistická feministická sviňa (je mierne nevýhodné odštartovať čosi neidentifikovateľné s potenciálnym mamičkiným maznáčikom, ktorého pošlete do čerta dva dni po začatej afére so slovami: Zlatko, tvoja mama tu nebude vždy, keď sa ti postaví, aby ti mohla poskytnúť rady, čo s tým...), ktorá doslova lipne na svojom osobnom blahe. A pretože neprotestovala ani jedna strana, akcia dedičstvo sa mohla začať.

„Mohla by si prestať sŕkať?“

„Daj mi na to pádny dôvod.“

„Pretože danou intenzitou sŕkania očividne konkuruješ hornému céčku Luisa Amstronga?“

Obsah šálky sa v tej sekunde váľal na jeho bielom tričku.

„Ďakujem, ale mne išlo iba o to sŕkanie...“

 

On...

Patriarchálny systém sa síce osvedčil, avšak v dobe iracionálnych prevratov ho pomaly, ale iste vytláča moderné pojímanie rozpravy o tom, kto má byť na čele rodiny. Hoci sa v značnej miere líšime, neunikli sme jemnému spriadaniu ženských striebristých pavučín z pozadia celého rodinného klanu.

 

Matku som svojsky miloval a predsa mi za ňou nie je ľúto.

 

Sebeckosť... to nie je to správne slovo. Ľútosť? Do značnej miery. Skôr by som išiel do temných hlbín nášho vzťahu. Na jednej strane by to mal byť práve mužský potomok, ktorý zaručí prosperitu celej rodiny. Na strane druhej, ak ste najmladšie dieťa, nemáte to až tak jednoduché. Musíte sa prehrýzať životom dosť špinavým spôsobom. Ak sa vám pri tej myšlienke obracia žalúdok, vedzte, že boj, ktorý sa ani nezačal, ste prehrali.

Bola to práve ona. Nezniesla záťaž zo strany technických vymožeností odvíjajúcich sa na priezračnej báze svetových trendov. Nie sme konzervatívnou krajinou a všetko netradičné nás priťahuje. Či už ide o absurditu v úzadí morálneho hlásania, alebo narastajúci počet bisexuálnych skupín, ktorý preskočil i ten chabý okruh dvojpercentných. Takže informáciu, že ženy nie sú tým sladkastým afrodiziakom mútiacim moje zmysli, odmietala roky prijať.

Tu sa mi vždy vynorí otázka, či jej správanie nenabralo prvky sebeckosti.

Bola matkou, fiktívnym vodcom rodiny, milujúcou manželkou, osobou s neuzatvoreným mravným rebríčkom hodnôt – vždy hlásala, že je neustále otvorená k všetkému novému, no ani tak sa nedokázala zbaviť konzervatívnych čŕt z predhistorických dôb, kedy podobný počin bol trestaný smrťou (vzato nadnesene).

Uzavrela sa do seba.

Odmietala akýkoľvek styk s mojou osobou a potom, čo otec po prvýkrát skolaboval, vzala núkanú možnosť do vlastných rúk a rodinná firma mala podľa nového závetu pripadnúť najstaršej dcére. I tu sa po čase predrala na povrch jej skepsa a pravá podstata, človek by sa začal sám seba pýtať, prečo ju má ešte stále rád, avšak... avšak nikto by nemal súdiť iba na základe toho, akým tvorom daný objekt súdenia je. Objektívne hodnotenie sa predsa vytvára zo všetkých zozbieraných informácií a váhy snáď vyrovná fakt, že čas prináša zmenu. Či už je pozitívna, alebo uberajúca sa k negatívnym faktorom ľudské bytia, o tom my osobne nerozhodujeme.

Nakoniec sa to skončilo kompromisom.

Každé dieťa dostane určitý podiel, pričom ten najväčší pripadne tomu, kto zaručí, že jeden z mála aristokratických klanov nevyhynie. Pred tým, než sa odobrala na druhú stranu, pozmenila pár detailov. Všetko v prospech jej zatracovaného miláčika – prostredná dcéra je tou pravou voľbou a nesklame. Aspoň v to matka dúfala.

Neviem, či ju nenávidím...

Pohreb prebehol v tichosti. Napriek tomu, že som práve v ten jeden deň prišiel o oboch, otca i matku, moje oči ostali suché a na tvári sa zračilo značné uvoľnenie. Na zdĺhavé seansy v alkoholickom opojení som nemal náladu a tak som zakotvil u svojho priateľa, ktorý práve v ten jeden osudný deň pre mňa znamenal všetko na svete.

Ak by som tie šťastné roky mal zhrnúť do krátkeho a stručného prejavu odvíjajúceho sa od udalostí, ktoré sa kedysi dávno odohrali, nenašiel by som vhodné slová vyjadrujúce vďaku, ako sa očakáva. Žiadna totiž nie je. A ani nebola. Ktovie, či by sa vôbec našla.

Suma sumáru, aj napriek mojej skepse a mierne laickému prístupu k rodine ako takej, ponúkanú možnosť, ktorá sa nečakane vynorila, som prijal. Prinášajúce riziká mi boli okamžite známe a ich absurditu som odignoroval – nie, nebolo mi to ľahostajné. Len, čo som mal práve vtedy robiť? Túžba po dieťati, plnohodnotnom rodinnom živote a hlavne po zmene, ma nútila urobiť krok, ktorému som sám spočiatku nechápal. Navyše, ak sama nebude chcieť, nevzdá sa ho a rovnako tak, budú obe strany spokojné.

Sen sa začal plniť pred troma mesiacmi. Práve som čakal na potvrdenie o splatení hypotéky, keď mi dosť neprimeraným spôsobom oznámila, že sa čoskoro stanem otcom. Nával radosti spôsobil menší chaos v kancelárii, ktorý som sa snažil zakryť decentne vyzerajúcim vystupovaním. Bohužiaľ bez žiadaného efektu a tak bolo každému nad slnko jasné, že vlastním horúcu novinku, avšak, nechcem sa o ňu s nikým podeliť. Nazatiaľ.

„A to ste mali obaja strach, že dané spermie nebudú vyhovovať. Tak či tak, súlož by bola príjemnejšia,“ poznamenala bežným sarkastickým tónom, ktorý priviedol do rozpakov nielen mňa, ale aj môjho priateľa.

„Tie červenajúce tváre vám nepristanú,“ dodala len tak mimochodom a v návale afektovaného smiechu predierajúcemu sa na povrch každou sekundou od jej prvej „smiešnej“ poznámky zvalila vázu s  kvetmi.

To vážne chcete, aby som s týmto tu,“ pobavene ukázala na zaguľatené brucho, „išla po handru, ktorá je mimochodom pod vaňou napravo od pračky a celý tento neporiadok sama vyčistila? Páni, som tehotná a ôsmy mesiac nie je zábavný. Prejavte dávku empatie a pomôžte dáme v stredných rokoch.“

Zásahové komando? Skôr generál, ktorý si svojím buzerovaním vydobije pozornosť celej jednotky. Má to po otcovi, aj on vedel narobiť s ľuďmi zázraky a postačil mu na to jeden jediný pohľad.

„Máš veľmi obetavého priateľa, škoda, že sa mu zdám byť nepríťažlivá,“ prehovorila do ticha.

„Čuduješ sa?“

„Čo si tým chcel povedať, ha?“

„Nezačínaj s tým znovu... naozaj nemám čas...“ snažil som sa zastaviť začínajúcu hádku. Neskoro. Vypenila v priebehu minúty.

Čas na čo? Na môj príves, za ktorým sa kedysi obrátil každý chlap, no vďaka decku narástol do nehoráznych veľkostí a tie vyplašili aj psa, keď chcel skrášliť jeden z tých gýčových pútačov v centre mesta ? Na moje melóny, za ktorými sa otáča každá ženská, len čo sa vykloním z okna, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu a prvé, čo počujem je: Slečna? Koľko vás sála tá plastika? A viete, že nič? Pretiahla som chirurga a za orál vám spraví aj liposukciu!

Alebo to vezmeme z druhého konca a rozoberieme moje stavy nepríčetnosti, len čo niekto poznamená, že ma materstvo nadobro poznačilo. Bohužiaľ, potrvá roky, kým sa dostanem na level, s ktorým som bola spokojná!“

Hlasné tresnutie dvier naznačilo koniec konverzácie a na rad prišlo upratovanie.

 

Priateľ...

Tá ženská mi bola od prvej minúty nesympatická. Široký úsmev, krásne hlboké oči a levia hriva čiernych vlasov. Tri faktory, ktoré ju spolovice robili nesmierne príťažlivou. Studená sprcha prišla práve vtedy, keď ste sa rozhodli prestať sa babrať s tým, čo je pod tou tonou líčidiel a objekt svojho záujmu, jedným redaktorom pomenovaný ako nočná mora z Elm street, ste nechali prehovoriť. Tuším, že som práve vtedy pochopil, kam feministky svojimi bujnými reakciami mieria.

 

Nie, nevyspím sa s ňou,“ odmietol som rázne jeho návrh.

Pochop, ide o blaho rodiny.“

Akej? Ja žiadnu nemám a v najbližšom čase ani neplánujem mať.“

To znamená, že to dieťa nechceš?“ opýtal sa sklamane. Nie, sklamanie nie je vhodný pojem. Správnu definíciu toho, čo sa odzrkadlilo v jeho očiach a tónine hlasu, som v tom krátkom okamihu však nenašiel.

Chcem, ale nie takto, nie teraz a nie s ňou!“ vysvetlil som mu to polopatisticky a otočil sa na druhú stranu. Aspoň nebudem zaspávať s jeho zroneným výrazom pred svojimi očami.

Ani toto riešenie nepomohlo a o pár minút som cítil na svojej šiji pár teplých sĺz. Bože, ako ja nenávidím citové vydieranie!

Čo tak umelé oplodnenie?“ zašepkal som do ticha a v duchu som sa modlil, aby nevyrukoval s otázkou: čo si to povedal? Nerád sa opakujem.

 

Jednou z najťažších vecí bolo vyprodukovať také množstvo spermií, aby to zaplnilo stanovenú hranicu malého posratého bieleho kelimka. Že som sa ja na niečo podobné vôbec dal! Kochať sa polonahými až nahými kráskami je v mojom prípade urážlivé, netaktné a bez účinku. Človek musí potom vsadiť na vlastnú predstavivosť, ktorá si po prebdenej noci rozhodla vziať neplatené voľno. Ani nahý priateľ nepomohol.

„Aké to bolo?“ opýtal sa ma.

„Nie je to dosť netaktná otázka? A ešte k tomu aj cez telefón, čo ak ťa odpočúvajú?“

„Pochopil som, porozprávame sa doma,“ a zložil.

Nebyť toho, že prebýva v kategórii najdokonalejšie stvorenie na svete, nevytočil by som jeho číslo a nesnažil sa mu vysvetliť to, prečo sa správam ako najväčší blbec na svete.

 

Ako by sa mal volať?“ vyrušil sled mojich myšlienok, keď sme sedeli v jednej zašitej tokijskej kaviarni. Vonku pršalo, dáždnik ostal doma, uterák po ruke nebol, museli sme danú mokrú situáciu vyriešiť polopatisticky.

Ešte sa ani nenarodilo. Nemá to čas?“

Má, len som uvažoval nad tým...“

Čo tak na pár minút vypnúť a prejsť k bežnej téme: ako si sa dnes mal?“ zmenil som nadnesenú pointu, ktorá sa každou stotinou prikrádala k pesimisticko-rozpornej rovine uvažovania. Shakespeare to vystihol bravúrne: byť, či nebyť, to je otázka? A jeden nemenovaný cynik z toho urobil ešte pútavejšiu frašku, avšak nie s požadovaným efektom. Vsadiť na silný alkoholizmus a všetko previesť do nescenzurovanej naturalistickej podoby sa nevypláca. Jednak, otázka ladená do oboch filozofických rovín: zabiť, či ponechať nočnému utýraniu, by si odpoveď tak ľahko nenašla.

 

Narodil sa na štedrý večer...

 

Byť matkou?

 

Slová sa písali samé. Občas komplikovane vyznievajúca myšlienka zastavila jemný škripot pera na papieri a ponorila sa do ticha, ktoré ma obklopilo. Text nebol dlhý. Emocionálna (formálna) strana ostala chladná, možno len pár sĺz dávalo na známosť, že nesúhlasím s tým, čo píšem. Stačilo si to len znegovať a okamžite ste mali pred sebou to správne a ojedinelé riešenie.

V skratke:

 

Ďakujem za všetko a zároveň za nič. Môj život bol egoistickou prechádzkou v ružovej záhrade. Neľúbila som, neľúbim a ani ľúbiť nemienim, avšak zrieknuť sa jediného šťastia na svete je nemožné. Nepovažuj to za zbabelý útek, ten by nastal vtedy, ak by som sa k Tebe doplazila po štvornožky a pokorne Ťa požiadala o zmenu pravidiel. Slová“ buďme rodinou“, sa nielenže ťažko píšu, no v samotnej hiragane vyznievajú tragikomicky.

Ak sa niekedy opýta na svoju matku, skús vymyslieť rozprávkový príbeh so šťastným koncom. Pretože ten skutočný by ho postavil na druhú stranu spoločnosti, ktorá samovraždu odsudzuje.

S láskou Tvoja onee-san...


Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.