Piatok Máj 26

Bludisko

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Mechanicky zavzdychala. Náruživo pohla panvou, aby na chvíľku uvoľnila pevné zovretie a on sa mohol v pravidelných intervaloch oddať rozkoši. Pomaly, niekedy intenzívne, v malých dávkach, avšak účinne. S bolesťou, odporom, hanbou, zúfalstvom. Fungovalo to takto každý večer, sedem rokov po sebe, bez jedinej prestávky. Ona nikdy nenamietala, on jej za ten čas ani raz nepovedal, prečo to robí. Existovala medzi nimi tichá dohoda. Občas jej priniesol kyticu kvetov či nepotrebné „abstraktné“ veci – obyčajne išlo o hračky, z ktorých mal osoh akurát tak on, no fantáziu vedela popustiť takmer vždy. Nemusel ani rozkázať.

„Chceš jesť?“ opýtala sa ho, keď sa vyčerpane zvalil vedľa nej a nahlas oddychoval. Bez jediného slova prikývol na súhlas a ona vstala. Poslušne odkráčala do vedľajšej izby a o pár minút mu niesla akýsi polotovar voňajúci po hríboch.

„Kam ti to mám dať?“

Hlavu jemne naklonil nabok. Pochopila. Všetko položila na nočný stolík, vedľa jeho rozhorúčeného tela pokojne ležiaceho v čisto vypratom posteľnom prádle. Voňalo po materinej dúške. Vyvolávalo to v nej príjemné spomienky na detstvo, ktoré sa skončilo akosi prirýchlo.

Idem si zapáliť,“ prehodila potichu. Nezaujímalo ju, či prehlušila hlasné sŕkanie; ak bude mať chuť na pokračovanie načatej veci, vyhľadá si ju sám. Je jedno, kde to robia. Kúpeľňa, kuchynský stôl, balkón – kým je on spokojný, je v bezpečí.... V bezpečí pred čím? Zahnala dotieravú myšlienku a sústredila sa na ohorok cigarety. Potiahla si len dvakrát. Všetko nehorázne rýchlo plynie.

„Mala by si sa aspoň obliecť,“ prehodil mrzuto za jej chrbtom. Podľa intonácie bolo jasné, že je nabitý novou energiou a ona nemá na výber.

„Už idem,“ zašepkala. Obláčik prachu rozvírili dve slzy.

O hodinu sedela v neveľkom kresle, ktoré si pred rokom kúpila na blšom trhu. Nebolo ničím zaujímavé, len jej v tej krátkej chvíli pripomenulo teplo domova. Všade vládlo ponuré ticho, ktoré sem-tam prehlušilo vŕzganie postele. Bol to jediný náznak toho, že tento byt vie občas aj žiť.

S nevôľou si premerala knihu ležiacu vedľa kresla, zapadnutú tenkou vrstvou prachu. Istý čas ňou bola posadnutá, no akonáhle sa dopracovala k pointe, zistila, že rieši konflikt podobný jej premrhanému životu a odvtedy na ňu zanevrela. Nepatrila totižto k ľuďom, ktorí by s obľubou nanovo preberali osobné nezdary a týrali sa ich neskorým riešením. Preto si vyberala autorov výlučne z dôb minulých – vôňa renesancie, atraktivita klasicizmu i múdrosť antiky, to boli najčastejšie vyhľadávané prvky ponúkajúce už vopred vyriešené problémy. Takže i naďalej ostávalo záhadou, prečo siahla práve po tejto knihe. Po knihe, ktorú práve zodvihla zo zeme.

„Možno ponúkneš prijateľné riešenie,“ hlesla sama pre seba.

 

Kapitola 22 „The book“

 

Pheut rád čítaval. Veľké a objemné knihy i drobné zvitky - všetko to, čo bolo dostupné a ponúkalo mu aspoň malý útek pred každodennými povinnosťami. Práve sa pasoval s dejinami neďalekého kráľovstva, keď na jednu zo zožltnutých strán dopadla kvapka vody. Bez najmenšieho zaváhania ju jemne zotrel, aby náhodou nenapáchala ešte väčšiu škodu, než čas, a vrátil sa k načatej činnosti, od ktorej ho vyrušila. Avšak, ona bola len predzvesť prichádzajúceho dažďa a ten momentálne s veľkým zadosťučinením bubnoval na okná hradnej knižnice, kde sa uchýlil pred zúriacou búrkou. Trvala celé dopoludnie.

„Možno sa čoskoro vyčasí,“ vyrušil ho zo zadumania dobre známy hlas.

„Dočítané?“

Pheut prikývol a nadšene podal knihu starcovi. Ten si ju s neskrývaným potešením niekoľkokrát ohmatal – povrch bol z pravej kože a pokrývalo ho niekoľko ozdobných rytín, ktoré sa presne tak ako aj zvyšná dekorácia v priebehu vekov stratili pod neustálym opotrebovávaním.

„Niet nad ručnú prácu,“ hlesol starec s mierne ľútostivým hlasom a odložil knihu na bok. Pheut ho pri tom potichu sledoval.

„Vieš, kedysi boli podobné veci drahými ozdobami, dnes len slúžia na pobavenie a načerpanie chýbajúcich vedomostí. Úplne nudná činnosť, zabitie času, keď stratí človek chuť čokoľvek robiť. Ako sa však na teba pozerám, nebudeš súhlasiť so stareckými bludmi. Poď, niečo ti ukážem.“

Nikdy nepovažoval za potrebné nasledovať starca, keď prišiel s niečím záhadným. Pretože sa obyčajne tento človek nudil a na vyplnenie nič nerobenia s potešením využíval chlapcovu pozornosť aj naivitu. Dnes to však bolo iné. Dnes zazrel v jeho očiach čosi, čo ho nútilo vstať zo zeme a nasledovať ho.

Chodba bola presne taká istá ako ostatné zákutia hradu – úzka, pridlhá, studená, strašidelná. A Pheut podobné veci nemal rád. Utkvelá predstava o tom, že v tmavých kútoch číha vždy nejaké nebezpečenstvo, zbytočne vyvolávala strach z neznámeho. Ten sa každým krokom zvyšoval. Chlapcova rezká chôdza sa pomaly vytrácala, nahradilo ju neisté a pomalé prešľapovanie z nohy na nohu, no starec to zaryto ignoroval a neustále ho pobádal.

„Nebude to ďaleko. Len zabočíme za najbližší roh a budeme namieste,“ odvetil povzbudivo, keď uvidel, že chlapec veľmi zaostáva.

„Aha!“ vykríkol odrazu natešene a rozbehol sa k masívnym ošúchaným dverám, ktoré sa vynorili tak nečakane, ako jeho prejav nadšenia. Pheut sa na malú chvíľku vyľakal. Nebol zvyknutý na náhle zmeny v správaní sa, ani na prekvapenia, ktoré sa vedia nafúknuť do príliš veľkých rozmerov.

„No tak, chlapče! Máš možnosť nahliadnuť kamsi do neznáma – nestoj tu ako soľný stĺp, pohni kostrou.“

Stôl, dve stoličky a množstvo kníh. Napravo, naľavo, odhora, dole – knižnica bola síce fascinujúcim miestom na svete, to však Pheut nevedel, že dnes sa všetko obráti hore nohami a práve objavené miesto si doslova zamiluje.

„Musím ešte privítať jedného priateľa, stáročie som sa s ním nevidel. Potom pre teba prídem,“ zahlásil rezko starec a skôr než mohol chlapec čokoľvek namietať, bol preč. Chvíľu teda nerozhodne postával, nakoniec vyhrala zvedavosť a tak zamieril k prvej veľkej kope, ktorú uvidel.

Tie knihy vlastne neboli až také zaujímavé. Vo veľkej miere išlo o mágiu, liečiteľstvo a náučnú literatúru. Boli to veci, ktoré ho nikdy zaujímať nebudú. Jednak preto, že nemal na danú oblasť osobné predpoklady a aj preto, že mal vyšší cieľ. No i tak ostal. Fascinovaný novým miestom, so želaním, aby sa medzi tým množstvom našlo niečo i pre neho.

 

* * *

 

Od tej udalosti uplynuli dva roky. A mňa by ani vo sne nenapadlo, že práve to miesto bolo spúšťacím mechanizmom akéhosi riadené prevratu, nie však dobrovoľne prijatého z mojej strany. Stalo sa to o štyri dni neskôr. Vedel som, že ma tam starec nezaviedol bezdôvodne, presne tak, ako som predpokladal, že tá miestnosť vlastní niečo, čo patrí výlučne len mne samému. Ale čo? A kde to začať hľadať? Otázky sa vynorili sťa blesk z jasného neba a mne neostávalo nič iné, len vymyslieť taktiku, ktorá by mi poskytla pár alternatívnych odpovedí. Keďže miesto samo o sebe nebolo dosť dlho používané a vládnuci chaos miatol, rozhodol som sa, že svoje beztak nudné chvíle vyplním niečím užitočnejším. Začal som s triedením – strávil som celé detstvo tým, že som navštevoval hradnú knižnicu a sledoval ľudí pri práci, ak sa rozhodli, že nanovo spíšu zoznam literatúry, ktorú vlastnia, aby tak mohli zachovať aktuálnosť pre niekoľko generácií. Obyčajne sa knihy triedili podľa abecedného poradia, názvov a predpokladaného dátumu vydania či oblasti. Pretože som nevedel, čo toto miesto ponúka, vzal som ten o niečo jednoduchší spôsob – začal som tým, že som knihy roztriedil podľa príslušného obsahu. To som však nevedel, že podobná činnosť mi zaberie viac než rok života. Pri tom stačilo tak málo – prelúskať sa názvami.

Bola dosť ošúchaná a stará. Jej obal značne vybledol a vzorce, ktoré ju skrášľovali, sa obdivu už nedočkajú. Presne tak, ako nadpis. Písmo sa dosť ťažko identifikovalo, no pár zachovaných ťahov naznačilo, že s jazykom, v ktorom je písaná, si netreba robiť starosti. Vydali ju tu. Kedy, to som sa nedozvedel. Kto, to ostalo záhadou doteraz. Prečo? Na toto som našiel otázku až na konci môjho bytia.

„Mňa z teba snáď porazí. Práve sme obdržali nie práve najlichotivejšie správy a ty, namiesto toho, aby si začal rozjímať o tom, kto zachráni tvoj kráľovský zadok, pokojne si sedíš a čítaš! Chlapče, zúri vojna, správaj sa ako chlap!“

Volal sa Fang. Okrem hrubej sily neoplýval ničím, čo by stálo za povšimnutie. Občas sa pokúsil o vtip, inokedy o múdre rady, no nikdy mu nič nevyšlo tak, ako si to naplánoval. Preto ho každý považoval za čudáka bez väčšej ledva badateľnej štipky inteligencie. V jednom mal teraz pravdu – vojna naozaj zúrila, avšak, mal som právo na pár minút pokoja. To, ako s nimi naložím, je len moja vec. Možno to hraničilo s posadnutosťou, ale ona mala problém a vždy keď som čítal jej príbeh, niečo sa zmenilo. A moje nutkanie zasiahnuť do deja a pomôcť, vzrástlo pri každej nepatrnej zmene. Nie, bláznom zaručene nie som. Iba si začínam myslieť, že sem nepatrím.

„Viem, no nikto nič neprikázal. Čakať musíš tak, či tak...“

„Ja nehovorím o ničnerobení. Čo ti to nedošlo? Tento boj je dávno prehratý, každý sa snaží zachrániť si vlastnú kožu! Útek je jediné možné riešenie.“

Jeho narážka ma zmiatla. Nebol to práve on, kto včera oduševnene hlásal, že je ochotný položiť svoj život za vlasť a kráľa? Že pohŕda slabosťou a pre zbeha by najradšej zaviedol trest smrti?

„Nepozeraj sa tak na mňa. Vieš veľmi dobre o čo tu ide.“

„Nie, neviem a ani to vedieť nechcem. A teraz, ak dovolíš, chcem to dočítať.“

Vášeň – chýbala mi. Presne tak, ako zápal, či nadšenie pre určitý typ vecí. Neoplýval som ani zúrivosťou a vonkoncom násilnosťou. Fang to vedel. Preto nečakal, že odcudzenie knihy a následne jej zneuctenie by som mu oplatil akoukoľvek protireakciou.

Si vážne čudák a je mi ťa ľúto. Bojuj si za ideály, no ak skapeš, nesťažuj sa mi!“ zvrieskol do šera. Odpoveďou mu bolo myknutie pliec a pasívny odchod po stratenú knihu.

Našiel som ju blízko vyhasnutého ohniska. Včera večer bola zima a pretože sa zopár vojakov chcelo ohriať, obetovalo pár chvíľ voľna na nanosenie suchého dreva. Teraz tu neboli ani vojaci, ani zásoby, ani niekto, kto by povedal, čo má človek vlastne robiť.

„Možno som mal odísť už včera. Keď ma o to prosil Argoh a jeho družina. Čo ty na to?“ opýtal som sa jej, keď som knihu nanovo otvoril. Neodpovedala, iba potichu sedela v neveľkom kresle, ktoré si pred rokom kúpila na blšom trhu. Nebolo ničím zaujímavé, len jej v tom krátkom okamihu pripomenulo teplo domova, ktoré nikdy nepocítila. Navôkol vládlo ponuré ticho, ktoré sem-tam prehlušilo vŕzganie storočnej postele - jediný badateľný náznak toho, že tento byt práve teraz žije.

 

* * *

 

Deň neplánovala. Nechala veciam voľný priebeh. Vždy sa totiž našlo niečo, čo jej spríjemnilo ničnerobenie a zahnalo ubíjajúce čakanie na večer. Raz za rok ju prepadli kajúcne myšlienky o tom, kam vlastne celá jej zvláštna filozofia smeruje. Obyčajne ich narýchlo utopila vo veľkom množstve čokoládovej zmrzliny poliatej falošným írskym likérom. Aspoň si našla zábavku, ktorá ju vytrhla z reality.

Uvažovala som o tom, že to nemá cenu,“ prehovorila, keď jeho ruky zablúdili pod tričko. Čakala, že ho tým zastaví a dokope k tomu, aby si ju aspoň raz vypočul dokonca, bez akýchkoľvek jednoslovných námietok, ktorými ju tak elegantne vedel poslať dočerta. Nič sa však nestalo a načatá činnosť sa momentálne točila okolo zobliekania i zvyšných častí odevu. A to sa jej prestalo páčiť.

„Prestaň,“ rozkázala.

„Naozaj to takto ďalej nejde, unavuješ ma.“

Zarazil sa.

„Nepozeraj sa tak na mňa, je to z časti i tvoja vina,“ odvetila podráždene potom, čo sa nechápavo posadil na kraj postele. A pretože nepovažoval nateraz za nutné odpovedať, s radosťou pokračovala.

„Je to stále o tom istom. Chcem vlastniť pocit, že ti na mne záleží. Chcem počuť, že ma máš svojsky rád a že všetko to, čo sa tu odohráva, nie je len dočasné. Že jedného dňa nebudem na teba márne čakať.“

Slová zanikli v tichu. To sa narýchlo rozplynulo jedným hlasným cvaknutím zapaľovača a tlmenými krokmi smerujúcimi na balkón. Ostala sama. Nič sa za tie roky nezmenilo - a zmeniť sa ani nemieni, aj keď sa o to snaží. Bezvýchodisková situácia nabrala ešte jedno možné riešenie. Prudko vstala, natiahla si na seba tričko, o ktoré pred chvíľkou príjemným spôsobom prišla a odišla za ním.

Noc ako každá iná. Dusná, hlučná a neznáma. Oprela sa o chladnú stenu a poslednýkrát prehovorila.

„Prečo si vlastne vtedy prišiel?“

Neotočil sa. Neprehovoril, iba tam stál s cigaretou v ruke hľadiac kamsi do neznáma. Neostávalo jej nič iné, len priať jeho averziu a zmieriť sa s tým, že práve stratila ďalší zmysel svojho života.

„Pretože si to sama chcela. Volala si po záchrane a tá prišla. Nepamätáš sa?“ ozvalo sa do šera a ona zdvihla zrak. Stál pri nej, hriešne blízko, omamne voňajúc – sálal z neho chlad.

„ Prosila si boha o pomoc. A ten ti vyhovel.“

„Vyhovel?“

„Uverila si, prijala si, trpíš... čo viac vlastne chceš?“ zaznelo z jeho úst.

„Teba,“ odvetila pravdivo a nesebecky. Rozosmial sa.

Posteľ potichu zavŕzgala. Obliečka sa zošuchla na zem, dlaždice príjemne chladili chodidlá. Opätovala jeden pohľad napravo, aby sa mohla pokochať jeho spiacou tvárou, potom, tak ako každý večer, zamierila ku prútenému kreslu. Cestou sa zastavila po knihu. Tentokrát ležala na jedálenskom stole uprostred izby. Váhavo po nej siahla.

 

Uverila si, prijala si, trpíš... čo viac vlastne chceš?“

 

Nič. Nechcela nič. Nežila, neľúbila, necítila, nepotrebovala. Pomaly sa naklonila a zašepkala:

„Mal si pravdu, bola, som a aj budem sebecká.“

Kniha dopadla na zem. Náhodne dokrčené a zožltnuté hárky stránok sa sfarbili do červena, keď do nich vsiakla roztekajúca sa krv. Zajtrajškom sa konečne niečo zmení.

 

Kapitola 33 „Genesis“

 

Z Fanga sa nakoniec vykľul udavač. Zradil a nás zajali. Nikto neveril na spásu, každý očakával smrť. Šanca, že prežijeme, neexistovala. Nádej však umiera posledná.

Prišiel jednej upršanej noci. Potichu, nečakane, v úlohe mesiáša. Mal na výber medzi toľkými, vybral si však mňa. Pohľady a prosby, výkriky do tmy i vyhrážky, ako aj tie zúfalé tváre, ktoré dúfali v nemožné, ma budú mátať ešte pekných pár dní. No snažil som sa na to zabudnúť. Roky ma naučili, že človek bojuje sám za seba a že vo svete neexistuje nič, sťa náhoda.

Sedeli sme pri veľkom košatom dube a nezaujato sme hľadeli do ohňa. Mal zvláštne oči. Také hlboké, bezvýrazné a pri tom veľmi staré. Také staré, ako jeho bytie samotné, no i tak mal z neho človek pocit, že ešte nedovŕšil vek zrelosti.

„Rytier?“ opýtal som sa trúfalo, keď mi pohľad padol na erb, ktorý sa bezpredmetne pýšil na zadnej časti jeho plášťa. Odpútal svoj zrak od mihotajúcich sa plameňov a s ešte väčšou nudou si ma premeral.

„Bývalý,“ odvetil po malej chvíli. Mechanicky priložil a čakal. Otázka prišla sama.

„Prečo?“

Mykol plecami.

„Nemáte zo mňa žiadny osoh,“ odvetil som popravde.

„Nie, to naozaj nemám,“ súhlasil veselo. Mne však do smiechu nebolo a dal som mu to patrične najavo. Zarazilo ho to, no nepovažoval za taktné ospravedlniť sa alebo vysvetliť svoj náhly popud, zachrániť niekomu cudziu kožu. A keďže som nemal čo stratiť, rozhodol som sa svoju milú spoločnosť opustiť. To sa mu však nepáčilo.

„Hej, chlapče! Si mi niečo dlžný,“ precedil pomedzi zuby, keď som vstal.

„Peniaze nemám.“

„Mne ich netreba, chcem len odpoveď,“ upresnil okamžite a ja som pocítil ľahké mrazenie na šiji. Nevedel som presne, kam tým mieri, no nemal som z toho dobrý pocit.

„Nechápem.“

„Nečudujem sa. Tá kniha,“ ukázal smerom k môjmu náručiu, v ktorom som ju kŕčovito zvieral, „odkiaľ ju máš?“

Mal som dve možnosti. Vyrukovať s pravdou von alebo zatĺkať. Ani jedna z nich sa mi nepáčila, preto som sa uchýlil k tomu, čo mi išlo najlepšie – k úpenlivému mlčaniu. Avšak, na tohto protivníka som bol očividne prikrátky.

„Chlapče, veríš v Boha?“

Záporne som pokrútil hlavou.

„Dobre robíš,“ zašepkal a šťuchal do pahreby. Pár uhlíkov sa rozhorelo a tlmene mu osvetlilo tvár. Tentokrát vyzeral veľmi staro a mne ho prišlo akosi ľúto.

Rozhovoril som sa sám od seba. A on počúval. Počúval pár minút, hodinu, dve, počúval do svitania. Ani raz ma neprerušil, iba sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, akoby chcel niečo poznamenať, no práve v tom istom okamihu si to i následne rozmyslel a ja som len vďačne dokončieval ódu o svojom nezaujímavom živote. Keď som skončil, vstal. Chvíľku si hľadel na koniec ušpinených topánok, potom si začal potichu mrmlať akúsi zvláštnu pieseň, až celý tento zvláštny rituál ukončil prehrabávaním sa vo svojich veciach.

„Mne je na nič,“ prehodil len tak mimochodom, keď mi ju podával.

„Myslím si, že to nebude nutné,“ snažil som sa ponúkaný dar čo najtaktnejšie odmietnuť. Usmial sa.

„Ženy sú nevyspytateľné,“ odvetil a odišiel. Bez vysvetlenia.

 

* * *

 

 

Nepamätám si nič. Kým som bol, čo som robil, ako som žil. Narodil som sa a prežíval som. Deň po dni, noc po noci, rok po roku... asi klamem. Nie som tu totižto tak dlho, aby som toto krátke časové rozpätie mohol označiť pojmom „roky“. Z triezveho hľadiska, ja vlastne ani neexistujem.

Uzavrel som dohodu. S niekým, koho som nepoznal a kto nevzbudzoval žiadnu dôveru, ale ponúkal akýsi druhy istoty. Osobná satisfakcia mi bola oveľa prednejšia, než následky prameniace z jeho slov strácajúcich sa niekde v tom mestskom hluku. Nie som dobrým poslucháčom, avšak viem z dobrého vyťažiť, čo najlepšie, aj keď to vo veľkej miere znamená určité obetovanie sa v neprospech mojich ideálov. A tak som to teda prijal. Neistú budúcnosť, zahmlenú minulosť a stabilnú prítomnosť.

Bývala niekde tam, mimo modernej civilizácie, v malom polorozpadnutom byte v podnájme, za smiešnu sumu. Rada chodievala do kina, na tie nudné staré filmy, ktoré si občas spestrila veľkou dávkou predraženého popcornu chutiaceho po topánkach. Milovala knihy. Nad antikou náruživo vzdychala, Shakespeare ju zmenil na cítiacu bytosť plnú ideálov, Ghoete navodil stav delíria a vďaka Molierovi sa z nej stával človek spoločenský. Žena mnohých tvárí, milenka nikoho, moja terajšia spása.

Chodieval som k nej každú noc. V tú istú hodinu, v tých istých veciach, v tom istom morálnom rozpoložení, s tým istým výrazom na tvári i cieľom. A ona nenamietala. Až raz... Rukami som jej zašiel pod tričko v snahe dopátrať sa tej príjemnej čiernej čipky, ktorá skrášľovala nahé telo. Nebolo náročné priviesť ju týmto počinom do extázy, avšak dnes... dnes sa mi vzdialila a vzdialená aj ostala.

„Nepozeraj sa tak na mňa, je to z časti i tvoja vina,“ odvetila podráždene potom, čo som sa nechápavo posadil na kraj postele. Nevedel som, čo jej mám na to povedať, pretože som nechápal, kam tým mieri a čo vlastne chce. A tak som teda ostal nemo sedieť na tom mäkkom kraji tej veľkej manželskej postele s otázkou v očiach, ktorú bolestne odignorovala.

Nerád sa hádam. Vlastne, ja sa nehádam, iba pasívne prijímam to, čo mi začnú ľudia vytýkať. Preto som len potichu počúval a snažil sa dopracovať k záveru, ktorý by možno vyhovoval obom stranám. Nakoniec som sa vzdal a pokúsil sa o prijateľný kompromis. Nepotešilo ju ani to a celá dráma sa skončila v chladnom objatí s kúskom obliečky niekde v strede tej veľkej postele voňajúcej po nej. A ona, tak ako každý večer, zamierila k tomu starému prútenému kreslu, aby sa mohla ponoriť do svojich snov. Tá kniha mi niečo pripomenula – no ani raz som si nevedel zapamätať, o akú spomienku vlastne ide. Po pravde, netrápilo ma to. Aspoň do dnešnej noci.

Niekde niečo zavŕzgalo. Ten nepríjemný zvuk ma zobudil. Bola to práve jej obliečka, ktorá sa zošuchla na zem a upútala moju pozornosť. Boli to práve jej nohy potichu dopadajúce na dlaždice príjemne chladiac teplé chodidlá, ktoré ma prinútili k ostražitosti a bol to práve jej pohľad napravo nútiac ma hrať jej hru. Potom, tak ako každý večer, zamierila ku prútenému kreslu. Cestou sa zastavila po knihu, tentokrát ležiacu na jedálenskom stole uprostred izby. Váhavo po nej siahla, ešte váhavejšie sa posadila do kresla, aby s veľkou dávkou razantnosti náhle vstala. Práve vtedy som usúdil, že je zbytočné venovať jej bláznovstvám akúkoľvek pozornosť. Chcelo sa mi spať.

Tej noci sa mi sníval zvláštny sen. Sedel som pri ohni a spoločnosť mi robil dobrácky starec aristokratického pôvodu. Veľký erb na jeho plášti svedčil o pravdivosti mojich úbohých dedukcií a jeho belasé oči nadmieru upokojovali. Bol zvláštny, cudzí, neznámy, vzdialený, a predsa som mu dôveroval.

Tej noci, rozpovedal som mu svoj smutný príbeh a on ma odmenil. Nemal na to dôvod, veď nič veľké som vlastne nepovedal. Len som si ako správny občan vylial svoje srdce. Mal by som mu niekedy za jeho láskavosť poďakovať. Ktovie, či ho vôbec ešte raz stretnem.

Tej noci, zdalo sa mi, že ma navštívila víla. Voňala tak hriešne sladkasto, chutila po zrade. Priniesla smrť.

Zobudil som sa nadránom. Celý spotený, vyčerpaný a dezorientovaný. Nebola po ruke, aby ma upokojila. Musel som ju nájsť. Vstal som. Urobil krok a našiel ju v kaluži krvi. Kŕčovito zvierala dýku, ktorú mi dal starec do daru.

 

Kapitola 00 „Kóma“

 

Žena sa zhlboka nadýchla a hodila na lekára nesúhlasný pohľad.

„Pani, ja za to vážne nemôžem,“ odvetil popravde a ona naveľa súhlasila. Nečakal, že ju tak rýchlo upokojí, ani to, že ho vôbec bude počúvať. Matky obyčajne reagujú prehnane, no nikto im to nemôže vyčítať.

„Mám len jednu otázku,“ prehovorila po malej chvíli.

„Dúfam, že vám budem na ňu vedieť patrične zodpovedať,“ pokúsil sa lekár o čo najtaktnejšiu odpoveď, ktorá sa minula svojmu účinku, pretože po ňom opäť zaškúlila.

„Ako dlho bude v kóme?“

„To vám nateraz neviem povedať,“ odvetil presne to isté, čo pred týždňom, keď ho opäť poctila svojou návštevou.

„Je to moja dcéra!“ vykríkla rozrušene a jemu bolo okamžite jasné, že tu strávi ďalšiu hodinu nikam nevedúcim rozhovorom o viere, vede a ľuďoch – samovrahoch. Prijal to. Pokojne, potichu, s úsmevom na tvári. Vtedy ešte nevedel, že pacientka podľahla vnútornému krvácaniu, ktoré si pri dnešnom vyšetrení nevšimol.

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.