Utorok Apr 25

Hate Me If You Want... The End

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Umelé mihalnice tvorili iba začiatok. Púť, ktorú som začal pri porcelánovej tváričke podrobenej neskutočnému množstvu výživných injekcií a krémov na vyhladzovanie vrások neznámeho, no drahého typu podporujúceho množstvo alergických reakcií, takže dotyčná po dvoch dňoch až príliš reálne pripomínala barbarskú princeznú v bojovom ošiali, sa nečakane skončila na dvoch masívnych vrchoch tvoriacich poprsie. A práve tieto dve krásavice cudne vytŕčajúce z výstrihu, ktorý sa začal kdesi na poslednej gombičke obtiahnutého saka, ma prinútili zamyslieť sa nad dnešným typom „ženy modernej“, ktorá (ako sa zdá) si trendy plastických operácií, liposukcie a iných vecičiek hromadného ničenia krásy žien, užíva plnými dúškami. Mohol by som zájsť až po filozofickú otázku zaoberajúcu sa hmotnou podstatou Wonderbra a ich funkcie, ktorá sa vymyká z rámca zvládnuteľných úloh, keď sa podobné indivíduum privalí do obchodu. K tomu som sa však nedostal, pretože tie dva melóny začali tancovať čudne skackavý tanec, z ktorého mi prišlo zle.

Sedel som v malom kabinete na druhom poschodí a už vyše troch minút som sa snažil prinútiť opotrebované šedé bunky k pochodu. Nech som stváral čokoľvek, ani za boha som si nespomenul, prečo som tu. Jediná vrytá spomienka z dnešného melancholického rána sa skladala z bujarého príchodu mojej matky, ktorá mi s nadšením oznámila, že sa chce so mnou rozprávať triedna profesorka môjho milovaného bračeka. Otázkou: „Prečo?“ som sa v tej chvíli nezaoberal, pretože mi to v raňajších hodinách veľmi pomaly zapaľuje. Motor naštartujem až po dvoch šálkach čiernej kávy a balíčku cigariet, ibaže vtedy je už neskoro a osoba poskytujúca vysvetlenie obyčajne kdesi v nedohľadne.

Slečna Yashiyuki mohla mať niečo cez štyridsať, dve skrachované manželstvá, kopu plešatých nápadníkov a migrénu na celý život. Privítala ma s veľkým oslnivým úsmevom pokojne konkurujúcim Mone Lise a silným stisnutím ruky. Po výdatnej šálke čaju (aspoň som sa tak tváril), siedmich obtretiach jej špičiek topánok o moje koleno a tiku v pravom oku až príliš nápadne pripomínajúceho žmurkanie, konečne prešla k veci.

„Dúfam, že sa vaša mama nenahnevala, že som na takéto dôležité stretnutie pozvala vás a nie ju,“ začala nesmierne piskľavým hlasom.

„Ani nie. Aspoň tie pravidelné výkriky nadšenia tomu nenasvedčovali,“ odpovedal som veľmi taktne a snažil sa ignorovať jej topánku v rozkroku.

„Viete... Sora je vystavený obrovskému tlaku. Už len fakt, že má tak úspešného, nadaného a veľmi príťažlivého brata, spôsobuje nemalé problémy...“

„Pokiaľ viem je nadmieru spokojný,“ skočil som jej nervózne do reči. Nemám nič proti baleniu, no všetko má svoje medze. A siahať na cudzí majetok je trestné!

„Ibaže jeho občasné stavy výbušnosti...“

„Spôsobujú postpubertálne syndrómy, ktoré plieskajú každým normálnym tínedžerom.“

Kyslo sa usmiala. Jedna nula pre mňa.

„Myslím, že by ste s ním mali tráviť omnoho viac času.“

„A prísť i o ten chabý zvyšok zdravého rozumu?! Nie, ďakujem. Navyše sa stretávame každé pondelky, stredy a piatky, kedy sa mi nasáčkuje do bytu, zožerie všetko, čo je v dosahu piatich metrov, posťažuje sa na školu, na dievčatá, opäť na školu a všetko to zavŕši siahodlhým monológom o zdravom spôsobe života a sexuálnej frustrácii. Ja si to všetko potichučky odtrpím, vypočujem problémy -násťročných a prvou triedou ho pošlem domov. Takže, ako sama vidíte, bratskej lásky sa mu dostáva primeraným množstvom.“

Uf, toto bol najdlhší prejav za celý môj život. Normálne som sa zapotil.

„Nechceli by ste zájsť na večeru?“

A riskovať skazený žalúdok?

„Varím veľmi dobre,“ dodala, keď som neodpovedal. Aby vyzeralo jej tvrdenie dôveryhodnejšie, prešla si prstami po ňadrách. Zlý ťah.

„Pri všetkej úcte, madam. Úplne nám postačili Hiroshima a Nagasaki. O ďalšie dve atómové bomby nemáme záujem.“

A vypochodoval som von.

Tak, ako dokáže človek od radostného stavu prejsť k namrzenej nálade, tak i počasie má svoje výkyvy. A možno by som nezmokol, keby som dnes ráno počúval správy... Odhliadnuc od faktu, že som zašpinil nanovo vydrhnutú podlahu, obohatil kôš o ďalšie kúsky oblečenia a vyničil všetky hygienické vreckovky, cítil som sa celkom príjemne. Nuž som si sadol nad biely hárok papiera, vzal ceruzku, pár cigariet a oddal sa tvorivej činnosti, ktorá sa skončila pri prvom slove.

„Podávam demisiu,“ zahlásil som, len čo Nanase zodvihla.

„Ale inak si normálny, že?“

„V živote som nič podobné nerobil.“

„Ber to ako výzvu. Máš možnosť dokázať svetu, že si viac než len priemer.“

„Uprednostňuješ ostrie meča, alebo zbraň malého kalibru?“

„Mám radšej jedy. Účinkujú pomaly a efektívne. Mám prísť?“

Pozrel som na hodiny. Bolo pol desiatej. Ideálny čas pre toho dotieravého fagana. A na možné kompromitujúce situácie nemám náladu.

„Nie, momentálne zastávam post vyznávača tichej domácnosti.“

„Fajn, ale sprav mi jednu malú láskavosť. Zbav sa depky,“ a zložila. Neznášam, keď to robí. Vždy musí byť vo všetkom prvá. Mať posledné slovo, do všetkého sa starať... Odkiaľ som ju, preboha, vyhrabal?!

Väčšina ľudí sa k homosexualite stavia odpudivo. Ich svetské názory, hlášky intelektuálneho typu, či škaredé pohľady lietajúce na každú stranu plne vykresľujú skutočnú, reálnu a nefalšovanú blbosť sveta. Ja osobne sa k tejto téme staviam neutrálne. Nikdy ma podobní ľudia nevytáčali. A pretože som sa doposiaľ nezamýšľal nad tým, aké by to bolo šukať s mužom, vyviedla ma vzniknutá situácia z miery. Nielenže som bol dezorientovaný, citovo zaťažený a nadržaný vždy, keď sa objavil, no i moje myšlienkové pochody ma privádzali k presvedčeniu, že sa stávam jedným z nich. Teda aspoň v momentálnej etape svojho bytia. Popravde išlo o celkom príjemnú zmenu, aj keď som si nebol istý, či to má vôbec zmysel.

Neviem, či sa dočasné prežívanie rozkoše dá nazvať randením, alebo sa každovečerné rituály začínajúce pri slovnej prestrelke a končiace vojnou o nadradenú pozíciu dajú nazvať zdravým vzťahom, no ten pocit náhlej žiarlivostnej vlny, ktorá sa prihnala vždy, keď sa Chie rozprával s dievčatami, naberala na vážnosti. Radím sa k ľuďom: „Čo na duši, to na jazyku.“ Moje schopnosti však zlyhali. Prekážka sa črtala vo forme jeho neskrotnej povahy, snobského ega a detských manierov. Preto som dospel do štádia radikálneho rozhodnutia: „Odteraz budem na všetko zvysoka srať!“

Pomaly sa otočil na brucho, pričom si prstami stihol zotrieť nezaschnuté časti môjho výplodu náhleho vyvrcholenia, ktoré si obtrel o pery. Tie sa potom stratili pod pomalými ťahmi jazyka. Vždy takto provokoval. Obvykle mu to vychádzalo, no dnes som mal jeden z tých dní, ktoré z človeka robia namrzeného, ufrflaného a nesmierne otravného tvora vhodného na odstrelenie, takže som toto vyzývavé gesto prešiel ladným načiahnutím sa po cigarete a zapaľovači.

„Chceš to na papieri?“ opýtal sa namrzene a rozčarovane zároveň. Tuším, že sa s odmietnutím doteraz nestretol.

„Nie, patrím k oveľa náročnejším ľuďom. Postačí disketa,“ odsekol som.

„Ak by si si to náhodou rozmyslel, nájdeš ma v kúpeľni.“

Neponáhľal sa. Vystavil na obdiv každučkú časť svojho tela. Počkal som malú chvíľu, kým zaznejú prvé tóny kvapiek vody dopadajúcich na kachličky a vošiel za ním. Potom sme si to rozdali. Vlastne... v ten večer sme neskončili iba pri sexe počas sprchovania.

Nikdy nezostával cez noc. Obvykle sa vytratil, keď dosiahol, čo chcel. Dnes to však bolo iné.

Sedel na pohovke s nohami vyloženými na čerstvo vyleštenom stole (a ja som za to vysolil rovných dvetisíc jenov!!!) a s cigaretou medzi prstami. Keby som nebol dokonalým pozorovateľom, prehliadol by som tento čudný stav jediným mávnutím ruky a nechal ho, nech si s tým poradí sám. Ibaže mne na ňom akosi záležalo a preto mi nedalo nepoložiť to obvykle dotieravé súvetie, ktoré vždy začína hádkové stavy.

„Ako dlho mieniš čumieť do blba a okupovať moje kreslo?“

Žiadna reakcia.

„Nemáš chuť na pizzu?“

Zase nič.

„Pozri, vzhľadom na to, že nepatrím k ľuďom, ktorí majú preplnenú chladničku tým najlepším chľastom, môžem ti ponúknuť plechovku piva. Možno to aspoň na malú chvíľku zaženie tvoju hlasnú depku.“

Tuším, že pohol obočím. A... nie, iba mierny popud prehnaného nadšenia z mojej strany. Tuším, že psychologická cesta za osvietením sa dnes konať nebude.

Naozaj som nevedel, čo robiť. V živote som sa nestretol s tak tvrdohlavým človekom a majstrom ignorácie. No vzniknutá situácia ma dosť vykoľajila. Mal som toho chalana svojím spôsobom rád. Vlastne, keď sa nad tým všetkým zamyslím, mohol by som tento momentálny stav nazvať i začínajúcim poblúznením, ktoré by sa „mohlo“ skončiť naoko sľubne. Ibaže on sám sa radí do kategórie citovo nefunkčných ľudí. Aby som bol presnejší, tento pojem som vymyslel v dávnych dobách, keď som sa s nadšenými bojovými výkrikmi vrhal na každú sukňu v okolí. Moje úspešné ťaženia sa skončili pri dievčati menom Yao. Vo vidine možného víťazstva som narazil na tvrdý kamenný múr, ktorý mi surovo hodila pred nos. Nielenže som sa v jej citoch nevyznal, ale vždy, keď prišlo na nežné vyznania z mojej strany, skončil som sťa prašivý pes pred jej dverami s ceduľkou, na ktorej stálo: „magor prvej triedy.“ A to som iba ospevoval jej krásne oči. Odvtedy sa podobných tvorov stránim.

Nič lepšie ma teda nenapadlo. Jednoducho som sa postavil, prešiel pár krokov ku kreslu a objal ho. Teda išlo iba o akýsi pochabý pokus obdivovať svoju drahú hračku zo všetkých strán, tak, aby sa náhodou nepoškodila. Ako zázrakom to vyšlo. Žeby náhly poryv inteligentného zmýšľania z mojej strany?

Dohárajúca cigareta dopadala na dlážku, kde náhle zhasla. No bola natoľko vďačná, že po sebe zanechala malý zhorený odtlačok, ktorý mi ju bude pripomínať dokonca života. Jeho ruky boli studené, ale sálalo z nich teplo. Zrazu mi chrbtom prebehla vlna dobre známych zimomriavok. Nechcel som tú zvláštnu chvíľu pokaziť. Privinul som si ho teda bližšie a pobozkal ho na krk.

„Nikdy si nemal výčitky svedomia?“ ozval sa do prebývajúceho ticha jeho hlas.

„Chceš pravdu, alebo mám svoju odpoveď zabaliť do nadšeného klamstva?“

„Kretén!“ zamrmlal do tmy a postavil sa.

Skôr než sa celý večer uchýlil k srdcervúcemu happy endu v podobe bolestného rozlúčenia s niekoľkodňovou absenciou a konečným zmierením, nechal mi na stole dva lístky.

„Bol by som rád, keby si prišiel.“

„Aj ja ťa mám rád,“ dodal som dojato a chcel ho objať. Namiesto rozvášneného tela sa mi dostalo studeného vzduchu a jediného dobre miereného kopanca do nohy.

„Potrebujeme tú pieseň. A najlepší spôsob, ako ťa prinútiť k spolupráci tak, aby som bol aspoň naoko spokojný, je ukázať ti hudobný štýl, ktorým sa živým. Aj tak pochybujem, že niekedy niečo hodnotné vypotíš!“

„Au,“ tak toto bolelo. Zranil si všetky moje city! Vieš ako dlho mi bude trvať, kým sa spamätám?! Celé tri minúty! Vtedy totiž dofajčím cigaretu a vrhnem sa na telefón. Potrebujem, aby ma niekto naštval. A nikoho lepšieho než Nanase nemám.

Zodvihla to po treťom zvonení.

„Vieš, koľko je hodín?“ opýtala sa nahnevane.

„Niečo po jednej ráno,“ odvetil som natešene, že som ju zobudil.

„Máš na to tri sekundy!“ zvrčala.

„Aká veľká pokuta mi hrozí, ak tú poondiatu pieseň nenapíšem?“

„Už zase s tým začínaš!“

„Tak koľko.“

„Neviem. Momentálne som v spánkovom delíriu. Zajtra ti to zistím, ale teraz mi daj svätý pokoj.“

To by šlo, no mne sa momentálne nechce. Je zlatá, keď sa hnevá.

„Ani odhadom?“

„Už mám toho dosť!“ a zložila. Mňa sa tak ľahko nezbaví. Tentokrát nechala telefón vyzváňať oveľa dlhšie.

„Skús hádať, kto ti volá,“ začal som.

„Sám Satan,“ zamrmlala, no jej hlas znel nežnejšie, ako pred chvíľkou.

„Pozval ma na koncert.“

„Kto?“

„Souichirou Hoshi!“ odvetil som podráždene.

„Pozri, Naoki, nechcem ťa nevhodne klasifikovať ale tvoje benevolentné správanie z hľadiska globálneho aspektu je obyčajné buzerovanie a preto je s tebou nerentabilné komunikovať, pretože máš kvantum blbých a sprostých pripomienok. Chápeš?“ a opäť zložila. Tentokrát som sa o opätovné vytočenie jej čísla nepokúsil. Bol som paralyzovaný tým, čo mi práve povedala. Kde sa to v nej berie?

O pár minút neskôr mi prišla sms-ka. Stálo v nej: „Tak tam chod ty somar! Nanase.“

 

*    *    *

Spánok radím medzi najdôležitejšie činnosti vo svojom živote. Takže je veľmi pravdepodobné, že ak o toto potešenie nejakým záhadným spôsobom prídem, viem sa zmeniť na toho najnepríjemnejšieho tvora na tejto planéte. A keďže sa moja včerajšia bezsenná noc radí k faktorom nevhodne vplývajúcim na celodenný cyklus, dnešné ráno by som radšej vynechal (myslím, že slová s mravným charakterom adresované na niečiu osobu väčšina ľudí nahrádza dlhým pípnutím, takže by sa nasledujúce opisovanie zmenilo na dvojstranové hárky s celkom jednoduchým textom: píp).

Moja povznesená nálada pretrvávala od doobedňajšej ostrej výmeny názorov s pouličným predavačom novín, či je vhodné o jedenástej bliakať pod mojím oknom bez ujmy na zdraví, až do hodiny šestnástej, kedy som sa obul do poslíčka šialene trápiaceho susedný zvonček (krvou podliate oči plné sĺz a nôž v ruke úplne postačili ako názorná ukážka toho, čo by sa stalo, ak by s tým do piatich sekúnd neprestal. A to som iba krájal cibuľu.). Keď som sa definitívne rozhodol, že odhodím akékoľvek predsudky a odpor k dnešnej hudobnej scéne, bolo niečo pred ôsmou. Mal som teda desať minút, aby som si to švihol diaľnicou rovno do mesta, prešiel cez dve červené, nedal prednosť starenke s dvoma barlami a psom (človek nemá čas neustále myslieť aj na humanitu), odbil pár ľahkých žien a skončil pred veľkou dvojmetrovou budovou, čo mala byť pravdepodobne koncertnou halou pre podobných týpkov, ako Chie.

Mučenie netrvalo dlho. Skončilo po hodine. Ak by som si svoje povolanie aspoň na pár minút zamenil s rolou dotieravého žurnalistu, môj článok by sa niesol v duchu celkom povznesenej ódy na netradičné hudobné kreácie, ktoré zázračným spôsob oblbujú beztak zle dokrvované mozgy dnešnej mládeže, tým spôsobom, že z nich robia bezduché nástroje vyskakujúce, jačiace a šialene poblúznené do niečoho, čo by sa okrajovo dalo nazvať hudbou.

Pretože som sa za včerajšie vystúpenie viac-menej hanbil a v kútiku duše som sa cítil dokonca previnilo, rozhodol som sa využiť druhý lístok s nápisom VIP a navštíviť vyšťaveného milenca.

Cesta prebiehala hladko. Jediná komplikácia nastala pri šatniach, konkrétne to boli dvere číslo dva s ceduľkou v šikmej polohe, na ktorej sa črtali dve písmená: Chie. Ženské náreky sa nechutne rozliehali po celej chodbe a trápili ušné bubienky každého, kto sa odvážil čo i len priblížiť. Moja maličkosť sa práve v tej chvíli zahrala na veľmi inteligentne pôsobiace stvorenie a zastala si na roh uličky, aby sa náhodou nestala svedkom trápnej scénky, ktorá by mohla narobiť niekomu nemenšie problémy (jeho vynechajte. Patrí medzi ľudí, ktorým by pod zadkom mohla pokojne vybuchnúť bomba a aj tak by to mal na háku) alebo neschytala adrenalínový výlev od priateľa, čo podobné nečakané stavy výbušnosti rieši na pokusných králikoch, ktoré sú mu v tej chvíli dostupné.

Keď sa prírodný úkaz skončil a práve nanovo nalakované dvere sa rozleteli dokorán, prebehla popri mne postaršia pani s tvárou až príliš reálne pripomínajúcu prezretú paradajku. Párkrát som sa nadýchol, zahnal perverzné myšlienky, ktoré sa okamžite vynorili, len čo si moja myseľ uvedomila, že Chie dokáže priťahovať i dámy v stredných rokoch, takže to, čo sa pred niekoľkými minútami odohrávalo vo vnútri, mohlo mať pokojne charakter žiarlivej scénky, ako aj matky, ktorá prišla vynadať celebrite, že zmenil jej synčeka na nekontrolovateľné indivídum s množstvom tetovaní a synonymickým slovníkom, ktorý sa civilizované slová snaží nahradiť prijateľným vulgarizmom. Potom som sa pobral do jamy levovej.

Presne tak, ako som očakával. Stál pri okne s dohasínajúcou cigaretou. Pokojný, vyrovnaný, utiahnutý do vlastného sveta. Stav, ktorý, ak ho naruší nežiadaná osoba, môže viesť k vražde prvého stupňa. Potichu som zavrel dvere. Tie dotieravé pohľady a slintajúce ženské ksichty, pri pohľade na nás dvoch, mi boli nepríjemné. Navyše nemám náladu o nežiadúcu publicitu.

„Budem hádať, odvrhnutá milenka?“

Potichu sa zasmial.

„Nie? Tak mníška snažiaca sa priviesť mladú stratenú ovečku k svojmu stádu?“

„A čo tak skúsiť dávno stratenú matku?“ schladil moje extravagantné dedukcie. A ja som sa tešil, že si úlohu detektíva vychutnám až do dramatického rozuzlenia, kedy páchateľ padne na kolená a začne srdcervúco prosiť o milosť, prípadne siahne po zbrani a vystrelí vám mozog.

„Takže rodinná idyla. No aspoň nemám dôvody žiarliť.“

Myslím, že keby mal po ruke ostrý predmet, tak zaručene s ním skončím medzi očami. Žeby mu na mne predsa len záležalo?

„Čo robíš dnes večer?“

„Počkaj, musím porozmýšľať. Nákupy zaručene nerobím, spisovateľská kríza stále pretrváva, Nanase úspešne ignorujem celých dvadsaťštyri hodín, čas vyhradený na milenca sa blíži ku koncu, už by som sa mohol i okúpať, pozrieť si telku... pekne zhrnuté, nič,“ odvetil som popravde a napäto čakal, čo za absurdnosť vylezie z neho tentokrát.

„Tokyio hotel, večer o siedmej, izba číslo dvestodva.“

Tomuto hovorím originálny spôsob, akým človeka poslať do zadku.

Do požadovaného rande mi zostávalo šesťdesiat minút a tri sekundy, ktoré som využil užitočným spôsobom. Zavítal som na malú návštevu k Nanase. Jej zarazený výraz, len čo otvorila dvere a objavila moju podstatu za nimi, ma pohladil na duši, ako jemný vánok počas letných nocí a pár minút ticha mi bolo jasným dôkazom toho, že prijala toto gesto so značnou dávkou šoku. Viem, nechodím často na návštevy, tobôž nie z vlastnej vôle, ale bolo tu niečo, čo som s ňou potreboval súrne prebrať, aj keď som nečakal, že by mi s týmto chúlostivým problémom mohla pomôcť.

„Jeho príbuzní?“ opýtala sa mierne prekvapene.

„Myslím, že japončinu ovládam bravúrne,“ odsekol som jej, pretože ten náhle zmäknutý pohľad a úsmev, ktorý sa dá vyčarovať po požití ópia, mi bol nepríjemný. Viem, na čo práve myslela a na vyvracanie pochybných dohadov som práve nemal čas.

„Pozri, ty sa s týmto svetom kamarátiš od narodenia, kdežto ja sa snažím o pravý opak. Poznáš ho, ako svoje staré papuče, takže prekypuješ tými najrozmanitejšími informáciami, novinárskymi kačicami, či faktami, na aké si človek pomyslí. Nevidím dôvod na nevhodné prejavy prekvapenia, či pohľadov, ktoré dáma na úrovni necháva za dverami svojej spálne.“

„No tak mi prepáč, že sa mi po prvýkrát naskytol pohľad na ustarosteného Naokiho. Mohla by som ťa poprosiť, aby si sa na chvíľku nehýbal? Skočím si po foťák.“

„Odchádzam!“

Aspoň raz za život sa pokúšam byť milý, pozorný, prejaviť štipku záujmu o ľudí, ktorí sú pre mňa ľahostajnými a ona z toho náhleho poryvu súcitu dokáže spraviť kravinu v priebehu niekoľkých stotín sekundy. No na čo vlastne potrebujeme ženy?!

„Otec bol pijan, matka fetovala, súrodencov nemá. V dvanástich sa predával za mizerných tisíc jenov. K spevu sa dostal náhodne cez karaoke. Ale, ako si to sám povedal, ide iba o novinárske kačice a nepodložené fakty. Ak je medzi vami niečo, o čo nechceš prísť a čo ťa nebodaj trápi, vyjasnite si to.“

Dvere sa nehlučne zavreli.

Napriek mojej snahe zabudnúť na príval žiadaných informácií, som tie pochmúrne myšlienky neodkázal dostať von z hlavy. Vedel som, že mala pravdu. Ide predsa o nepodložené dohady, ale vtrhnúť mu do izby a len, tak medzi prívalom srdcervúcich viet sa ho spýtať, či mal naozaj dosraté detstvo a či sa mu hra na štetku páčila, by znamenal úplný koniec. A práve vtedy, v aute náhliacom sa do hotela v nejakej pochybne bohatej štvrti, s polhodinovým meškaním a so zlou predtuchou, že dnes niečo pokazím, som si uvedomil jednu vec. Ja som sa jednoducho zamiloval.

To, že po mne recepčná začala bliakať v akomsi šarlatánskom jazyku, keď som sa okolo nej prehnal, mi zaplo až vo výťahu, ale neprikladal som jej žiadny vážnejší význam. Ak sa jej zachce nahlási ma polícii, prípadne za mnou pošle pár drsných týpkov, ktorých inteligenčný kvocient sa rovná mizernej päťdesiatke, takže už beztak obtiažny stupeň komunikácie sa zredukuje na chabú nádej, že ma odtiaľ nevykopnú, kým im stihnem vysvetliť za kým vlastne idem, že celebrita môjho kalibru má určité privilégiá a výhody a že ich všetkých posielam polárnym expresom na severný pól.

Konečná. Úzka štrbina dostatočne postačila na to, aby som sa ňou pretlačil von, rozbehol sa chodbou a stihol si pripraviť vhodný argument na moje meškanie a vážny rozhovor, ktorým doseriem celý večer. A možno i celý svoj zvyšný život.

Poháňaný prívalom bezradnosti a stiesnenosti (ja to myslím naozaj vážne! I ja mám podobné ľudské stavy) som taktné správanie poslal do čerta a bez zaklopania vtrhol do hotelovej izby.

Na tento okamih spomínam iba so silným sebazaprením a krvilačným pohľadom, ktorý vrhám na každého, kto zo seba vydá neidentifikovateľný pazvuk, pre mňa známy ako počiatočný stav minútového prívalu smiechu.

Keď som rozrazil dvere, naskytol sa mi celkom chutnučký pohľad. Veľká posteľ uprostred izby bola posiata množstvom nahých ženských tiel, ktoré na mňa hodili vydesené kukadlá, pretože som práve prerušili ich nechutné sexuálne hrátky vhodné iba do domácností nadržaných chlapov, ktorí si nejakým záhadným spôsob nevedia nájsť frajerku, či vhodnú dámu na urobenie sa, a tak to jednoducho vyriešia jedným tvrdým pornom.

K celému tomuto divadielku sa pridalo i jedno mužské telo, zabalené do akejsi priehľadnej štóly, ktorá sa mohla pokojne považovať za modernú obdobu Adamovho rúcha, pretože vôbec nič nezakrývala, patriace čiernovlasému kreténovi, čo po mne hodil natešený pohľad a s krikom barbarského bojovníka sa začal gúľať až ku mne. Toto, pre mňa nezrozumiteľné gesto, zrejme potešilo i jeho spoločníčky, pretože okamžite vstali a s podobným nadšeným nasledovali svojho veliteľa. Vtedy mi však niečo zapadlo na to správne miesto a ja som  sa s veľkým ohlušujúcim krikom vyrútil von z izby. No a tu nastala celkom komická situácia. Narazil som totiž do akejsi postavy, z ktorej sa razom vykľul Chie. A pretože človek patrí k tvorom zvedavým, dvere izieb sa s okamžite pootvárali a von nakukli strapaté hlavy ich obyvateľov, ktorí dychtivo zháňali debila, čo ruší večerný kľud. Jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohol, bola veta typu:

„Ty si sa zbláznil! Organizovať sexuálne orgie vo včasných večerných hodinách!“

Netrvalo mu dlho kým pochopil. Jeho pohľad zablúdil k vydesenému týpkovi stojacemu uprostred dverí, rukami si zakrývajúc aspoň to, čo by nebolo vhodné ukazovať nezletilým osobám, o jeho háreme nehovoriac. A potom sa jednoducho rozosmial.

Stručne to zhrniem. Vtrhol som do nesprávnej časti hotela.

Potom, čo vzniknutý chaos stíchol a každý obyvateľ od mravcov, cez myši až po zmachlenú paniu v najlepších rokoch, sa utiahol do teplučka svojho brlohu, zamierili sme si to do správnej izby a sarkastický výplach žalúdka sa mohol začať.

 

*    *     *

„Ty si fakt kretén!“ rozosmial sa po druhýkrát a ja som až príliš silno pocítil, že sa červenám. Jemu to očividne nevadilo, vlastne jediné, čo ho práve zaujímalo, bola podlaha. Očividne nevydržal ten nápor smiechu, a tak to vyriešil svojsky. Hodil sa na zem a smial sa ako nepríčetný.

„Láskavo mi prepáč, že som si robil starosti!“ vyšlo zo mňa dosť podráždene, čím som upútal jeho pozornosť.

„Starosti? Ty? O mňa? Prosím ťa, nebuď smiešny.“

Au, tak toto bolelo. Človek by očakával, že si konečne uvedomí, ako veľmi mi na ňom záleží.

„Smiešny?“ opýtal som sa zarazene. Na chvíľu sa zdalo, že som ho zaujal, išlo však iba o moje zbožné želanie, pretože vybuchol novým prívalom smiechu a tentokrát skončil na zemi celý, nie iba kolenami. Asi starnem... prestáva ma to baviť.

„Keď sa upokojíš, tak sa ozvi,“ zavrčal som na jeho netaktnú otázku a hlasným buchnutím dvier som vyjadril svoj protest.

Zastavil som sa pri výťahu. Zrejme som čakal nemožné... chcel som, aby ma nejako zastavil... chcel som počuť buchot dvier, náhliace sa kroky, ktoré tlmene dopadnú na červený koberec, jeho dych... vidieť úsmev na tej krásnej tvári a počuť jediné slovo „prepáč“. Bože, neznášam, keď na mňa doľahne depka! Potom sa premením na rozcítené stvorenie, ktoré skončí pri najbližšom poháriku a blažene nadáva na svet, na prácu, na milenky a zase na prácu. Dno peňaženky dosiahnem rýchlosťou blesku a kreditné karty si v takýchto prípadoch obvykle nechávam doma (aspoň raz za život ma poriadne osvieti).

V takomto stave mi, bohužiaľ, zostalo jediné možné riešenie (ako nerád po ňom siaham). Zavolať Nanase a pekne krásne sa jej vyžalovať.

„Fíha, nečakal som, že ma takto pekne privítaš,“ vyšlo zo mňa namiesto pozdravu, keď mi otvorila dvere.

„Padaj dnu!“ zavelila a ja som poslúchol. Hádať sa so ženou, ktorej pred niekoľkými minútami zrušia rande, je ako nechať sa roztrhať za živa. Musím však uznať, popracovala na sebe výborne. Ktovie koľko času jej to zabralo? Dve, tri a možno päť hodín?

„Od rána! Na to posraté rande som sa chystala od rána! Najprv manikúra, potom vhodný výber šiat, celý šatník mám iba v zelenom a tmavomodrom odtieni. Vraj najnovší hit! Tie handry sa jednoducho nehodili k vlasom, tak som zbehla do obchodu a kúpila si farbu na vlasy. Obralo ma to o celé dve hodiny! DVE HODINY! A to som nebola učesaná, prepudrovaná a psychicky vyrovnaná,“ znela jej odpoveď, keď zaregistrovala môj dobrosrdečný pohľad, ktorým som hodnotil dĺžku jej prípravy. Doteraz nechápem, ako na to prišla.

„A potom mi ten magor zavolá, že mu prišla bývala. Vraj je na tom veľmi zle a potrebuje sa vyrozprávať. A čo je on, spovednica?!“

„Neviem, ale naozaj si si zmenila farbu vlasov? Podľa mňa vyzerajú rovnako. Príjemný hnedý odtieň, aj keď miestami tmavý.“

„Čokoládový! Čokoládový odtieň!“ rozbliakala sa na plné hrdlo a vzduchom preletel malý plyšový vankúš, ktorý našťastie minul svoj cieľ. Trafila obraz na protiľahlej strane. Ten, čo ho tam dával, odviedol vynikajúcu prácu, pretože sa obraz ani nepohol. Žeby sekundové lepidlo?

„Tak dobre, ukončime to, pozývam ťa na večeru. Máš chuť?“

„Ty si taký milý,“ zavzlykala a ja som v tej chvíli oľutoval, že som to navrhol. Teraz nebudem robiť nič iné, iba počúvať výlevy jednej opustenej tridsiatničky. Kruté.

Potreboval som sa zbaviť frustrácie, pocitu skľúčenosti a ženskej, čo neprestala smrkať, odkedy nastúpila do auta. Jej stav sa zhoršil, keď sme vstúpili do reštaurácie a čašník sa jej opýtal, či má k vybranému menu doniesť suché martini. Vtedy stratila i tú poslednú štipku dôstojnosti a rozrevala sa úplne. Nebyť toho, že patrím k zasväteným divákom, myslel by som si, že sa práve rozviedla s manželom, z ktorého sa vykľula krvilačná beštia a ktorý ju pri súdnom konaní obral o všetko. Podobné výlevy pretrvávali až do dezertu. Vtedy sa všetko skomplikovalo, vlastne celý večer bol na hovno. No kto mal vedieť, že práve sem dokvitne jej priateľ aj s bývalou, vo vášnivom objatí a päť sekundovým prešetrovaním mandlí.

„Ešte raz sa vám veľmi ospravedlňujem,“ poklonil som sa rozzúrenému vedúcemu, čo sa práve podobal na krvilačného buldoga, schopného zniesť zo sveta každého, kto sa opováži nadýchnuť.

„Účet vám pošlem poštou,“ zavrčal spopod huňatých fúzov a odgúľal sa preč. Čítate dobre. Naozaj sa odgúľal. Tá horda tuku mu totiž znemožnila akýkoľvek pohyb. A mne nezostalo nič iné, iba sa pokúsiť ten vyčíňajúci živel dostať domov. Samozrejme pekne bez ujmy na zdraví.

„Vy chlapi ste svine! Také pekné vypasené svine... Najprv nás oblbnete sladkými rečičkami, potom párkrát pretiahnete, v najlepšom prípade si vypýtate iba niekoľko tisíc na nové handry a potom zdúchnete za najbližšou sukňou! No je to spravodlivé?“

V podstate áno, ale ak by som ti to povedal, myslím, že dnešný deň neprežijem.

„Nie, nie je. Pozor schod!“

Už asi desať minút som ju ťahal do môjho bytu, ktorý bol najbližšie a zdal sa mi celkom prijateľným riešením, ako vykľučkovať zo vzniknutej situácie. A keďže je Nanase úplne na mol, možné agresívne stavy z jej strany hrozia akurát tak do hodiny, kedy od vyčerpania zaľahne. A ja sa potom s výdychom hodím na gauč. Tvrdý, nepohodlný, úzky... čo človek pre tie ženské nespraví.

„Naoki? Naoki! Neotvoríš dáme dvere?“

Dáme? Je tu vari nejaká dáma???

„Ale samozrejme,“ usmial som sa na ňu kyslo a vylovil kľúč z vrecka.

Topánky preleteli celou predsieňou. S námahou sme prešli do obývačky, kde som ju čo najjemnejšie posadil na gauč. Vzhľadom na to, že jej to bolo ukradnuté, táto scénka by sa pokojne mohla volať: lov kosatky dravej, alebo ako sa Nanase pokúsila objaviť čaro môjho gauča. Tie parkety stáli celý majetok!

„Na chvíľku si odskočím do kuchyne, po vrecko s ľadom. Nepohni sa z miesta,“ zavelil som. Vyzerala zničene.

„Je to hovädo, nie je pre teba dobrý,“ prehodil som cestou cez plece. Rozplakala sa.

Sex. Celkom príjemná vecička na spestrenie života. Jediný háčik je v tom, že ho nikdy nie je dosť, takže sa uchýlim k tým najbláznivejším riešeniam a obvykle pretiahnem prvú osobu, čo mi skríži cestu.

Na ľad sa zabudlo. Prvé tiché vzlyky mi napovedali, že blížiaca kríza sa nedá zastaviť. Nevedel som, že je ním až tak posadnutá. Vlastne som o nej nevedel skoro nič. Vždy som ju vnímal ako malého parazita, ktorý za vami príde, keď musíte odovzdať rukopis a neopustí vás, kým sa tie posraté prachy nebudú váľať v jej rukách.

„Naoki, som až taká hrozná?“ opýtala sa smrkajúc mi do trička.

Lož, alebo pravda? Ok, tak pravda no mierne prikrášlená.

„Nie, si úžasná,“ odvetil som.

Jej pery doslova pálili na pokožke. Telo mala pružné a hebké, dokázala sa rozvášniť v priebehu niekoľkých sekúnd. To, že sa jedná o iniciatívnu ženskú, potvrdila tým, že som okamžite dospel k vyvrcholeniu a to rovno pod ňou. Tuším, že sme si to rozdali tri či štyrikrát. Jednoznačne išlo o najlepší sex za posledné obdobie. Ako rád by som si tento slastný pocit vychutnával až dokonca.

„Tie ponožky sú moje, alebo tvoje?“

„Asi moje, nevidela si náhodou trenírky?“

„Máš na mysli tú neforemnú kopu, tam v rohu?“

„Hej, presne tú.“

„Mal by si si nájsť niekoho, kto by sa ti staral o šatník. Oddelenie spodné prádlo je katastrofálne.“

Pozrel som sa na ňu. Vyzerala božsky.

„Budeme sa tváriť, že o nič nešlo alebo to vyriešime svojsky a vynadáme si do debilov?“ vyšlo zo mňa skôr, než som si stihol čokoľvek poriadne premyslieť. Kurva, aspoň usmiať sa môžeš, nech si nemyslí, že išlo iba o zábavu. Čert to ber, bola to zábava. A sakramentsky dobrá.

„Čo máš na mysli, zlatko?“

Zlatko? Kedy sme sa k tomu preboha dopracovali?

„Iba žartujem! Ak by som mala podobne vyplašený ksicht mať na očiach dvadsaťštyri hodín denne, tuším by som si objednala izbu na psychiatrii.“

Dvere sa zatvorili. Zdola doľahol zvuk vzďaľujúcich sa topánok, bola preč.

 

*    *    *

Ozval sa po týždni. Vraj uznáva, že to prehnal. Tá pokora v jeho hlase bola zaručene hraná. Bol som s ním príliš dlho, aby som vedel, že mu ide iba o jedno. Nevadilo mi to. Keď mal chuť... Akurát som si stanovil podmienku. Dotrepe sa on. Ja som príliš starý na podobné výkyvy mentality, takže ak chcem dožiť zvyšok života, potrebujem sa šanovať.

„Fáza dva?“

Ležali sme spolu v posteli. Ja rozvalený na pravej strane, on sa prevalil na brucho a tváril sa, že si ma nezaujato prezerá.

„Tá by bola?“ opýtal som sa nechápavo. No uznajte, tá otázka mala niekoľko významov!

„Ty si nebudeš robiť zbytočné starosti a ja sa pokúsim neposrať tento vzťah.“

Nechápem...

„A nepozeraj sa na mňa tak blbo! Vyjadril som sa zrozumiteľne.“

Naozaj?! Ako myslíš, aj tak zmeníš názor...

„Myslím to vážne,“ dodal, keď zistil, že som až príliš paralyzovaný tým, čo jeho chutné pery vypustili z úst... Konečne to malo i logiku.

„To doriešime neskôr,“ zašepkal som medovo, „potrebujem menšiu pomoc,“ a rukou som ukázal na rozkrok.

„Za to sa pripláca.“

Bolo dvadsiateho decembra, pár dní pred sviatkami. Vianočné nákupy som úspešne absolvoval v sprievode celej rodiny. Matka bola natoľko šľachetná, že požiadala šéfa o dvojdňové voľno a aby som náhodou nevyšiel z údivu, o to isté poprosila i riaditeľa školy, ktorú navštevoval môj zbožňovaný brat. Jediný, kto sa z tejto „rodinnej“ tradície vyzul, bol otec. Myslím, že nabudúce siahnem i ja po tak úžasnej výhovorke, akou je týždňovka.

Neznášam sviatky. Neznášam nákupy. Nenávidím Vianoce. Moja bývalá to pripisovala posttraumatickému šoku, ktorý som pravdepodobne zažil, keď som bol malý. Pokiaľ viem, na nič podobné si nespomínam (tú rozhodcovskú píšťalku som doteraz nedostal!). Psychológovia...

Keď sa všetko okolo mojej osoby utíšilo a ja som sa zbavil i toho posledného parazita, rozhodol som sa, že by bolo vhodné trochu poupratovať. Potom som však prišiel na to, že mám na to skoro celý týždeň a ak sa nebodaj niečo stane, čo ma nadobro vyradí z činnosti, objednám si nejakú upratovaciu službu. Menšie prilepšenie pred sviatkami sa hodí každému a moje konto nebolo dosť dávno vyrabované.

Nakoniec som skončil pred počítačom, so šálkou teplej kávy v ruke a s nostalgickou náladou. Termín sa nezadržateľne blížil a ja som zatiaľ nenapísal ani len čiarku. A to som inšpiráciu hľadal všade. Očividne ma rušila akási negatívna energia, ktorá pravdepodobne vychádzala z okolia. Už som sa pohrával s myšlienkou, že odídem kamsi k moru, ale dajako som sa nevedel odhodlať. Najprv som si nahováral, že to bude asi tými nehoráznymi cenami, potom som však dospel k názoru, že je na vine Chie. Chýbali by mi tie jeho psie pohľady...

„Toshio Naoki k vašim službám,“ zamrmlal som do telefónu. Som zvedavý, komu ruplo v bedni a otravuje ma tak neskoro večer.

„Šťastné a veselé,“ ozval sa radostný ženský hlas.

„Ahoj, Nanase. Tak rád ťa počujem!“

Tuším, že niečo rozbijem. Aha, hrnček.

„Počúvaj ma, zlatko. Potrebujem sa súrne porozprávať. Máš chvíľku čas?“

Zlatko? Čas? Kde som položil ten hrnček, pred chvíľou tu bol.

„Ale inak si úplne v poriadku, že?“

„Lepšie sa mať nemôžem. Tak?“

Žeby som ti požičal kúsok zlej nálady??? Mám ju za plné priehrštie, chýbať mi nebude. Nech si tie sviatky užije čo najviac ľudí. A kde je ten hrnček!

„Pre mňa, za mňa...“

„Úžasné, inak dotrepe sa aj Chie, ide o menšiu obchodnú záležitosť, tak za hodinku, pa!“

Moment, povedala Chie? A tuším, že tam padlo i slovíčko „obchodná“.

„Hej, Nanase...“

Zložila. Toto neveští nič dobré.

Hodina nehodina, dotrepali sa o tridsať minút. Obaja červení od mrazu, no s veľkými úsmevmi na tvári (teda Chie sa tváril kyslo, ale maskoval to perfektne). Ako správny hostiteľ, okamžite som ich pozval dnu, ponúkol teplou kávou a krekrami, ktoré som si otvoril minulý týždeň, ibaže som na ne zabudol. Jedlom sa predsa neplytvá.

„Amerika?!“ vyšlo zo mňa priškrtene.

„Napadlo to produkčného. A aspoň sa zabavíš.“

„Ale ja nechcem ísť do Ameriky!“ vyštekol som podráždene.

„Zmluva je podpísaná a zmena prostredia ťa snáď motivuje. Navyše to bude iba na mesiac. Keď sa album nahrá, vrátiš sa.“

To mi je len utešenie. Druhá vec, ktorú nenávidím najviac na svete, sú Američania. Ten ich debilný akcent, úsmevy na dva prsty, lojálnosť voči vlasti a storočné plastiky pobehujúce všade, kam vám oko dovidí, je nechutné, zvrátené...

„Nevravel som? Detinské správanie. Tá káva bola odporná,“ vmiešal sa do toho Chie a ja som mal sto chutí mu jednu vraziť.

„Naoki?“

„Budem mať perličkový kúpeľ, dvd prehrávač a pizzu hawai?“

„Pridaj k tomu trojizbový apartmán s výhľadom na more, polmiliónové auto a pomerne tučné konto.“

„Viem, že preháňaš, ale beriem. Samozrejme pod podmienkou, že sa on,“ ukázal som na Chiea, „odo mňa nepohne ani na krok. Musím mať predsa niekoho, kto ma zbaví sexuálnej frustrácie.“

Keby mal po ruke pištoľ, určite sa váľam na zemi s roztrhaným bruchom.

„Platí!“ odvetila s nadšením... Tak sa zdá, že som dospel ku koncu.

 

The End...

 

Zamyslene si pohladila brucho. Posledné mesiace veľmi pribrala. Hlavne na zadku. Dokonca i hrudník sa zväčšil o dve čísla, čo ju privádzalo do zúrivosti, pretože na týchto miestach nedostatkom netrpela. Najviac ju však trápilo, že doteraz nevybrala meno. Vedela, že to má byť chlapček...

„Celý otec, že?“

Slová zanikli v rannom ruchu ulice. Napriek začínajúcemu sa dňu, teplota sa stihla vyšplhať na neuveriteľných dvadsať stupňov, čo sa nepáčilo ani jej, ani dieťatku. Nemala však na výber. Termín od lekára prešvihla minulý týždeň, za čo sa jej dostalo verejného pokarhania od celého nemocničného personálu, takže tento si zaručene ujsť nenechá. Ešte by ju nebodaj obvinili z nedbanlivosti.

„Poprosím si jahodovú a s veľkým množstvom čokoládovej polevy.“

„Môžem vám do toho pridať i oriešky? Nech má to malé radosť,“ odvetil zmrzlinár a vystrúhal široký úsmev.

Striaslo ju.

„Samozrejme,“ odvetila s predstieraným nadšením a na pult položila pár drobných. Zmrzlinár sa úctyhodne uklonil a zaželal príjemný deň.

„Ani ty neznášaš ľudí, čo sa pchajú do zadku? Zlaté bábätko. Nabudúce ho niekam nakopneme.“

Volala sa Yuzuhira Nanase. Mala niečo cez tridsať, veľký byt, mačku a momentálne bola voľná.

„Tak čo, ideme sa odgúľať k tomu perverznému doktorovi?“

Bolo to pred ôsmimi mesiacmi. Vtedy ju opustil dlhoročný priateľ a svoju dilemu vyriešila tak, ako väčšina civilizovaných žien sveta. V stave opitosti sa vyspala s klientom...

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.