Utorok Apr 25

Hate Me If You Want...

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Ten chlap sa mi vôbec nepáčil. Bol malý, tučný, takmer bez krku, no s obrovskými fúzmi. Jeho čierne oči na mňa nedôverčivo gánili a na tvári sa mu usídlil výraz, ktorým ma obviňoval, že ho okrádam o jeho drahocenný čas. Veľmi dobre poznám tento typ ľudí a preto sa im snažím vyhýbať, ako sa len dá. Bohužiaľ, dnes som nemal na výber.

„Viete... on vždy rád mešká. Možno... by nezaškodilo, keby sme prešli k veci,“ nadhodil po únavnej polhodine čakania.

A to ťa nemohlo napadnúť ihneď, ako si ma sem posadil??? prebehlo mi hlavou, no venoval som mu jeden z mojich chápavých úsmevov, s ktorými tak nadšene oblbujem moju „úbohú“ vydavateľku. Naňho to očividne dojem nespravilo. Začína ma bolieť zadok.

„Takže...“ začal, „naša spoločnosť by vás chcela požiadať o menšiu službičku.“

To už viem. Povedal si mi to dnes ráno, keď si ma o pol siedmej vytrhol z teplej náruče mojej postieľky. Ak sa mieniš opakovať, docieliš iba to, že sa naštvem a potom budú lietať kusy nábytku. No, to som asi prehnal... ale predstava je to celkom zábavná. Vidieť toho chlapa, ako narieka nad rozmláteným koženým kreslom, ktoré očividne nestálo viac, ako najprimitívnejšie PC-čko.

Jediné, čo mi na tejto záležitosti nevoňalo (okrem neho), bola skutočnosť, že o mňa nečakane prejavili záujem dve nahrávacie spoločnosti počas jedného týždňa. Niežeby mi to nelichotilo, ale ja som umelec v úplne inom oddelení a v hudbe sa vyznám ako ryba na súši.

„Ide o dosť delikátnu záležitosť, kde vec peňazí nehrá úlohu.“

Začína to znieť zaujímavo.

„Naša spoločnosť (vie povedať aj niečo iné?!) vás žiada aby ste napísali...“ a je to tu! Najprv to boli ľudia z nahrávacieho štúdia NGS a teraz aj Tokyo-Bay Company... to naozaj nikto nečíta moje knihy??? Ja mu ukážem „napísať...“!

„Tak moment!“ skočil som mu do reči, „Tuším, že máte nesprávneho človeka. Nepatrím k tej sorte druhotriednych spisovateľov, ktorí k vám dobehnú na zavolanie a za mizerných päťsto jenov odhodlane počúvajú nezmyselné drísty vašich hviezd, čoho výsledkom je osemstostranový brak za nehorázne vysokú cenu. To nie je umenie!“

Neviem, ako sa mi to podarilo, ale ten chlap sa rozosmial. Bože, vyzerá ešte horšie, ako keď sa mračí. Myslím, že tu by nepomohla ani plastická operácia. Na druhého Michaela Jacksona naozaj nemám chuť!

Keď konečne prestal s tým piskľavým smiechom, siahol do vrecka svojho „značkového“ saka a vytiahol z neho veľkú plátenú vreckovku. Utrel si ňou spotené čelo a opäť nahodil ten nechutný výraz.

„Výborný vtip, ale keby ste ma nechali láskavo dohovoriť, zistili by ste, že vaša práca by bola na oveľa vyššej úrovni, ako zaoberať sa spomínaním srdce-vylievaním. Naša spoločnosť (čo keby som ti na ňu napísal ódu??? Stálo by ťa to iba mizerných dvesto jenov za slovo...) chce, aby ste skomponovali pieseň. Viete, niečo na spôsob „balada o láske“, alebo „láska, láska a opäť láska“, poznáte to. Tie dobre známe love songy, ktoré dobýjajú prvé miesta v hitparádach...“

„Pieseň?“ vyšlo zo mňa prekvapene.

„Máte s tým vari problém?“

Ja nie, ale ty ho máš. A pekne veľký.

„Odchádzam!“ odvetil som mu na tú netaktnú otázku a skôr, ako stihol čokoľvek namietnuť či urobiť, otváral som dvere jeho pracovne. Nielenže je to totálny magor, ale jeho pomalé konanie by sa pokojne mohlo zaradiť k novej jednotke rýchlosti. A prachov mám momentálne viac než dosť!

Vtedy som si ho ani poriadne nevšimol. Myslím, že stál pri okne a fajčil cigaretu. Poznáte to, jeden z tých týpkov, ktorí chcú na vás zapôsobiť svojím neohrabaným spôsobom a slovníkom pokojne konkurujúcim bľabotaniu trojročného decka. Venujete im minimum pozornosti. No ani to nedokáže zabrániť tomu, aby váš nepekne začatý deň neklesol o dve priečky smerom nadol, čím sa od pomenovania „hrozné“ ocitol na názve „nechutné“.

A to som sa ešte nestretol s Nanase. To bude zase deň!

 

*     *    *

Ženy sú fascinujúce stvorenia. Von nevystrčia nohu, kým si nie sú na 99,9 percenta isté, že vyzerajú neodolateľne. Vôbec ich pri tom netrápi, že ich drahá polovička celú hodinu prešľapuje z miesta na miesto pred ich domom a vymýšľa si tie najrôznejšie komplimenty, akými by jej polichotil. Keď sa náhodou netrafíte, urazia sa a vy musíte prejsť na plán B: ako a čím si ju udobriť. Z môjho hľadiska je to zbytočná strata času, pretože ich schopnosť stále vo vás hľadať chyby prerastá do posadnutia a vy nemáte šancu to nijako zmeniť.

Nanase poznám sedem a pol roka. Za ten čas sa moja definícia „ježibaby“ zmenila na „fúriu“ a to oprávnene. Nielenže ma na smrť unavovala svojimi hysterickými záchvatmi, ktorým prepadala vždy, keď som jej so srandy zahlásil, že nestihnem termín odovzdania rukopisu, ale vždy ma vedela poriadne vytočiť. Stačilo to jej nechutné: „vážne?!“ a chcelo sa mi vraždiť. A práve teraz som mal na to plné právo!

„Ty si sa snáď zbláznil!“ vyštekla na mňa. Nechcelo sa mi hádať, tak som svoj ironický podtón zatlačil do úzadia a s čo najnormálnejším hlasom som odvetil:

„Nie.“

Nedostačujúca odpoveď. Rozvrieskala sa odznova. Tentokrát bol jej prejav o čosi kratší.

„Nie?“

„Nie...“

„Nie?!“

„Hmmm... nie.“

Táto hra ma začínala baviť, akurát sa rýchlo skončila. Nanase na podobné veci chýbajú nervy.

„Pozri, Naoki. Písať si začal, keď si mal šestnásť. Dnes máš iba o sedem rokov viac skúseností a dotiahol si to na celkom populárneho románopisca, ktorý si podmanil každé ženské srdce. Sám si mi povedal, že ťa tento život prestáva baviť. Chcel si zmenu a tu ju máš. Tak prestaň zo seba robiť usmrkané decko a prijmi ten poondiaty návrh!“

Fíha, reč hodná kandidáta na post prezidenta. Priame a stručné. Akurát ma to dostatočne nepresvedčilo. Písať o láske, hovoriť o láske, akokoľvek spomenúť slovíčko láska... už mi to poriadne lezie na nervy. Mal som počúvnuť svoju mamu a stať sa kňazom. Aspoň by som bol ukrátený o podobné nechutné scény. Ale ja nie! Vždy som bol tvrdohlavý.

„Naoki! Prestaň trucovať.“

Ja netrucujem! Iba sa s tebou naťahujem. V tom je podstatný rozdiel.

„Fajn...“ odvetil som po chvíli ticha. Vypleštila na mňa oči.

„Čo... čo si to povedal?“

Si vari hluchá??? Povedal som:

„Fajn... za pokus by to stálo, ale...“

„Ale?“

„Ak z toho spravia niečo nechutné, dám ich na súd a ty ponesieš zdrvujúce následky,“ dokončil som impozantne a ona sa rozosmiala. Krucinál! To ma nikto nedokáže brať vážne?!

Odišla po hodine. Spokojná sama so sebou. No ja som sa cítil mizerne. Ešte som to mohol všetko odvolať, ale niečo mi našepkávalo, že by to bola celkom príjemná skúsenosť. A počúvať svoj text každých desať sekúnd od rána do večera, v telke alebo v rádiu, bolo lákavé.

Zavolal som teda tomu bucľatému idiotovi a ani nie o pár minút som mal pred sebou zmluvu. S výhovorkou, že si ju musím prečítať a prediskutovať pár závažných bodov so svojím manažérom, som jej podpísanie oddialil do nasledujúceho rána. To iba pre prípad, že by mi šiblo a ja by som začal uvažovať nanajvýš normálne, čo by znamenalo upustiť od toho.

Nič podobné sa však nestalo. Akurát som bol trochu mimo, keď som sa dostal k interpretovi, s ktorým budem spolupracovať. Podľa tých papierov išlo o dajakého osemnásťročného fagana, ktorý sa vo svete showbiznisu iba zabeháva. Vlastne, okrem dvoch celkom úspešných piesní (nejaké tretie miesta vo svetových hitparádach a prvé tu v Japonsku), nemal na konte ani jeden album.

„To som si teda navaril,“ povzdychol som si a odhodil tú hŕbu nepodstatných a prehnane nadchnutých informácií nabok. Chvíľu som hľadel do šera svojej pracovne. Bola celkom pekná. Veľký čierny stôl uprostred izby, jedna kovová stolička, počítač, môj milovaný popolník (viete, že prehnané fajčenie spôsobuje rakovinu?) a množstvo obrazov, ktoré mi nič nevraveli, porozvešaných po stenách. Dala ich sem moja bývalá a ja som bol natoľko lenivý, že som sa ich doteraz nezbavil. Však ona si pre ne raz príde...

Hodiny odbili pol jedenástej. Najvyšší čas zaľahnúť. Predstava teplej sprchy a mäkkej postele ma vábila už od rána. Ibaže dnes sa mi smola doslova lepila na päty (a to nebolo piatok trinásteho!). Vaňa bola napustená, ale ja som sa do nej neponoril, pretože nejaká kreatúra trápila môj zvonček!

Mal som poslúchnuť varovný signál, ktorý vydalo moje podvedomie a neotvárať tie prekliate dvere. Ale, ako som už spomínal, dnes nebol môj deň. A o jeho bravúrne zakončenie sa postaral môj mladší brat.

„Tak? Ako ide život?“ začal zvesela a nasáčkoval sa mi do bytu.

„Bože, vyzerá to tu horšie, ako keď som ťa navštívil pred týždňom. Upratuješ niekedy?“

„Nie,“ zavrčal som na jeho uštipačnú poznámku, čím som si od neho zaslúžil kajúcny pohľad. Prečo ja?

„To vidno! Inak pozdravuje ťa mama. Vraj tá posledná kniha bola úžasná. Revala nepretržite dva celé týždne. Nabudúce nechaj hlavného hrdinu žiť, inak ťa prídem podrezať. Vieš si to predstaviť? Počúvať nárek vlastnej matky nad niekým, kto existuje iba v knihe? Hotové peklo...“

Bude to dlhá noc. Keď sa raz rozhovorí, nezastaví ho nič a nikto. Tak napríklad: minule ma navštívil pod zámienkou, že si potrebuje požičať knihu a potom mi celý deň básnil o jednom dievčati zo supermarketu. O jej krásnych modrých očiach a objemnom hrudníku, ktorý určite nebol pravý. Človek sa ho snažil zbaviť tým, že si odskočil do kúpeľne, či na záchod, ale on sa jednoducho postavil za dvere a vytrvalo „žvanil to své.“ Nakoniec som mu sľúbil, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby si ho všimla a on ju mohol pekne pretiahnuť (tuším, že som mal byť citlivejší a nepoužívať pred tínedžerom vulgarizmy. Účel však svätí prostriedky), za čo sa mi od neho dostalo pár pikantných nadávok a hlasné tresnutie dvier. Na dlho som sa ho však nezbavil.

„... naozaj nechápem, ako si ľudia môžu kupovať tie tvoje nechutné somariny. Čo už len na tom vidia? Neopätovaná láska. Zlomené srdcia. Oči pre plač... to nie je normálne,“ dokončil, keď zbadal, že som duchom neprítomný. Na chvíľku som sa zháčil a on vystrúhal triumfálny úsmev. Zrejme sa chcel pomstiť za minulý vyhadzov. Také ľahké to však mať nebude.

„Ja zase nechápem, prečo ich čítaš, keď máš na ne negatívny názor.“

Celý sčervenel.

„Ja... no, ehm... nemáš nejakú knihu o umení?“ okamžite zmenil tému.

Umenie? Je to debil. Použiť tak biednu výhovorku. Občas vážne uvažujem nad tým, či sme príbuzní.

„Hej, pracovňa, druhá polica vľavo,“ odvetil som a odišiel si zapáliť. Nech má chlapček čas premyslieť si, akým spôsobom predloží svoju požiadavku.

Cigaretka na dva ťahy. Tak by sa dal prirovnať môj oddychový čas, ktorý sa skončil hlasným bliakaním. Najprv som si myslel, že ho nebodaj privalila polica, no keď tie pazvuky neprestávali, rozhodol som sa navštíviť svoju pracovňu.

Skláňal sa nad stolom a nadšene študoval fascikle, ktorých obsah bol rozhádzaný po celej jeho šírke.

„Prečo... prečo si mi nepovedal... o tomto?“ vychŕlil na mňa spŕšku slov zmiešanú s hlasným fučaním a začal mi tými papiermi mávať pred nosom. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, čo objavil.

„Čo je teba do toho,“ odsekol som.

„Ty vážne nepozeráš telku?! (tri) Bože, kde to žiješ. V dobe kamennej?(dva) Toto...“ energicky nimi zamával pred mojím nosom, „... je zlatá baňa! Ten chalan spieva úžasne! (jeden) Najväčší objav za posledné storočie! Ako... (nula)“

„... Naoki? Naoki! NAOKI! Kurva, otvor tie posraté dvere!!!...“

A objať by si náhodou nechcel? Moja trpezlivosť má určité hranice. A tie si práve prekročil. Nevidím dôvod na to, aby si sa sťažoval. Môj byt je pekný aj z druhej strany ulice.

„Sakra, Naoki! Takto sa ku mne správať nemôžeš! Som tvoj brat!“

„IBA NA PAPIERI!“ odkričal som mu pobavene a odišiel som na balkón (no nie sme chutní???). To intenzívne búchanie a kričanie však neustalo. A teraz sa k nemu pridal aj môj sedemsto jenový zvonček!

Od mala býval veľmi tvrdohlavý. Toleroval som mu to, čo iné mi zostávalo? (určite to poznáte. Múdre vety našich starostlivých rodičov: „... keď žiješ pod MOJOU strechou;  spávaš v MOJEJ posteli; ješ MOJE jedlo; utrácaš MOJE prachy... budeš sa správať tak, ako ti poviem JA!) Ibaže...

„... včera som si kúpil čisto novú katanu...“ začal som so svojimi zastrašovacími metódami, kým som sa druhou svetlenou rýchlosťou hnal k dverám, „... a neváham ťa ňou rozpárať od hlavy po päty, ak s tým nepres... do čerta, kto ste?“ vyšlo zo mňa prekvapene po tom, čo som rozrazil dvere a zbadal pár ošúchaných tenisiek drahej značky puma (také by si Sora dovoliť nemohol).

„Takto vždy vítate hostí?“ odvetil neznámy afektovane. To ma prinútilo zodvihnúť zrak. Mohol mať stosedemdesiat centimetrov. Šiltovka nasadená až na očiach, ruky vo vreckách, dohárajúca cigareta v ústach, nechutne krikľavá bunda a celé to všetko sa končilo pri nohaviciach, ktoré pokope držali vďaka posledným švíkom. Jednoducho chalan na zjedenie.

„Nie, zvyčajne po nich strieľam,“ odvetil som milo a venoval mu prehnane dobrosrdečný úsmev, ktorý v mojom podaní znamenal: vypadni, ak nechceš, aby ťa vynášali v zápalkovej škatuľke.

„Nevravte.“

Ak vás trápi večná otázka s filozofickým zameraním, či môžete niekoho nenávidieť od prvej chvíle, odpovedám, áno. Jemu na to stačilo necelých päť minút!

„Pozrite... vy sa zahráte na poslušného hostiteľa a pozvete ma dnu. Ja sa budem tváriť, že som práve stretol toho najúžasnejšieho človeka pod slnkom a skôr, než stihnete vysloviť „bastard,“ vyklopím, čo mám na srdci. Potom si, presne tak, ako väčšina civilizovaných obyvateľov tejto planéty, potrasieme rukami a nikdy v živote sa už neuvidíme.“

„Mám lepší nápad. Ja teraz pomaličky zatvorím dvere a pozriem si jedno tvrdé porno. No a  ty vhupneš do roly poslušného chlapčeka a odšuchtáš sa pekne tam, odkiaľ si prišiel. Zbohom,“ a elegantne som mu zaplesol dvere pred nosom. Spokojný sám so sebou i s celým svetom, odpochodoval som k načatému saké v kuchyni. Nebudem predsa pozerať nasucho. Môj zvonček sa ozval po tretíkrát...

„Máš tri sekundy na to, aby si vypadol...“

„... dovolíte? Ďakujem...“ a to nechutne vyzerajúce indivídum sa mi nasáčkovalo do bytu. Bol som natoľko vykoľajený, že som sa zmohol na chabé zozbieranie mojej spadnutej sánky, ktorá ležala kdesi na severnom póle. Nezostávalo mi nič iné, iba sa pobrať za novým hosťom, ktorý sa uvelebil v obývačke.

„Takže...“ začal, „teraz pekne krásne vytočíte číslo môjho kokotského manažéra a s čo najmilším tónom mu vysvetlíte, že od celého projektu odstupujete. Pred tým, než zložíte a rozhodnete sa svoj mobil poslať do čerta, zmieňte sa o jeho chabom IQ a bravčovom zadku. Nech mám príjemný pocit, že som svoju dávku sarkazmu na dnes vyčerpal.“

Vyvalil som naňho oči.

„Aha! Ešte jedna vec. Som smädný. Najradšej pijem biele martini, ale ak nemáte, tak sa uspokojím so všetkým, čo má v sebe štipku alkoholu.“

Ešte som sa nespamätal z prvého šoku a on mi ich ponúka hneď tri. Dokonca bol taký láskavý, že ich zoradil podľa abecedného zoznamu. Tuším som sa ocitol v zle natočenom filme. Možno malý štípanec ma preberie k životu a ja sa ocitnem na barovom pulte v objatí polonahej tanečnice, čo mi bude do ucha šepkať oplzlé slová.

„Čo! Mám vám to preložiť do posunkovej reči?“ vyštekol na mňa, kým som sa preberal k životu.

„Nie, postačí mi morzeovka. Ako si vravel, že sa voláš?“

Zarazil sa.

„Nepredstavil som sa,“ odvetil s miernym začudovaním. Takže chlapček nám prišiel k rozumu.

„Vy ma nepoznáte?“

Záporne som zakrútil hlavou.

„Bože! Kde to žijete?! V dobe kamennej?“

Kde som položil sekáčik na ľad???

„Hej, odkedy mi zdochol škrečok, lepšie miesto som nenašiel.“

„Koľko chcete? Dva milióny. Reklamu na ten váš posratý brak? Alebo ma chcete pretiahnuť? To by sa vám páčilo, čo? Roztrubovať po svete, že ste sa vyspali so slávnym Okamotom. Takže... ako to chcete?“

„A VON! VON! VON!!!“

Matne si pamätám, že som ho schytil za golier.... nebránil sa. Iba ma obdaril nechutným úsmevom a keď sa jeho zadok zoznámil s tvrdým povrchom asfaltu, pokojne si zapálil cigaretu.

Celé fiasko sa skončilo v posteli. Lenivosť mi zabránila vyzliecť sa. Nuž sa perina zoznámila so špinou prvej triedy. Zajtra je taktiež deň. Dovtedy to hádam vydržím aj bez teplej sprchy...

 

*     *     *

Ráno som sa zobudil celý premočený. Trápila ma totiž nočná mora o lietajúcom škrečkovi a hrozne škaredej žene, z ktorej sa nakoniec vykľul môj milovaný braček. Aby som zahnal nechcené výjavy, rozospato som sa odplazil do vani. Pretože sa včerajší večer niesol v duchu „dobrej“ nálady, bola napustená. Voda chladila a mne sa nechcelo počkať pár minút, kým sa stratí vo vodovodnom potrubí, tak som prešiel na záložný plán a dovliekol som sa do sprchy. Hm... asi som sa mal najprv vyzliecť a až potom sa začať umývať. Čo už. Dnešný človek „moderný“ je závislý na svojej dávke raňajšieho kofeínu, inak sa jeho (inokedy normálne pracujúca) myseľ mení na vákuum. A tá moja vykazovala výchylky abnormálnosti i pár minút po kúpeli. Pristihol som sa, že si namiesto gatí navliekam tričko (preto ten stiesnení pocit). Aspoňže ponožky boli rovnakej farby.

Nepatrím k dobrým kuchárom. Vlastne sa radím k ľuďom, ktorí varenie neznášajú. Našťastie sa raňajky radia k veciam jednoduchým a na stole sa mi črtala čierna káva s cukrom, pár hrianok s džemom a noviny, ktoré mi opäť prišli v dotrhanom stave. Čo ich roznáša pes? Ani som sa poriadne nenadýchal lahodnej vône šíriacej sa z hrnčeka a tá prekliata vec začala vyzváňať. Ak sa mi podarí vynadať osobe na druhej strane, vezmem si mesiac dovolenky a mobil nechám doma!

„Kde do čerta trčíš?“ ozvalo sa z druhého konca a moja povznesená nálada začala rapídne klesať.

„Aj ja ťa rád počujem, Nanase.“

„Aspoň raz odlož tie svoje nechutné poznámky na bok a správaj sa normálne. Mal si tu byť o desiatej!“

Zrak mi skĺzol na hodiny. Bolo pol dvanástej.

„Hm...“

„Mňa z teba snáď porazí!“

Na čo čakáš? Mne chýbať nebudeš.

„O desiatej, nahrávacie štúdio, zmluva...“ dostala nahnevane zo seba a mne to niekde zaplo.

„Aha...“

„Žiadne „aha“, ale okamžite prídem! A cestou si rozmysli, ako sa mieniš z toho dostať!“ zvrieskla. Už som vám spomínal, prečo ju nenávidím???

„Ja?“

„Nie, stará mama!“ a zložila. Nezostávalo mi nič iné, iba poslúchnuť.

Bol som na pol ceste, keď mi vrecko gatí začalo o dušu vyzváňať. Som brilantný šofér a dokážem robiť i dve veci naraz, no práve v tejto chvíli som na ďalší hysterický výlev nemal chuť. Pokúšal som sa tie náruživé kovové vzlyky nevnímať, svoju pozornosť som preto prenášal, kam sa len dalo. Zvyčajne som sa zabával na červených farbách semaforov (dnes som chytil snáď každú jednu) a úpenlivo sa modlil, aby ma Nanase nezakopala pod zem, keď dorazím. Aké šťastie, že som podpísal zmluvu s tým prekliatym vydavateľstvom len na jeden jediný rok. Inak by som to s ňou neprežil. Buď by som skončil na psychiatrii, alebo ona v márnici. Tak či tak, niekto z nás by na tento bláznivý vzťah zaručene doplatil. A ja to odmietam byť. Som ešte mladý a chcem si svoje posledné roky na výslní užiť celým priehrštím.

Hodiny ukazovali pol tretej a mňa sa zrazu zmocnil pocit, že len čo vstúpim cez tie masívne dvere dnu, vybuchne časovaná bomba. Navyše som po ruke nemal žiadnu „excelentnú“ výhovorku. Zápchu mi nezhltne. U lekára som nebol najmenej dvanásť rokov. Naposledy ma vytopilo pred dvoma dňami, takže toto by neobstálo. Zle natiahnutý budík som použil miliónkrát... No a výhovorka ohľadom dávno zabudnutých súrodencov má na ňu podobný účinok, ako cyankáli na upíra. Okamžite by vytočila jeho čísielko a celý príbeh by sa odrazu prekrútil o stoosemdesiat stupňov. A hádaj, komu uverí. Nuž som sa zhlboka nadýchol a vstúpil dnu.

Nebol to zrovna príjemný pohľad. Nanase sedela na masívnej pohovke, v tvári celá bledá, s pózou strnulej modelky. O niečo ďalej sa nervózne prechádzal malý tučný muž – včera večer bol natoľko slušný, že sa mi predstavil. Ja však trpím schizofréniou, ktorá sa obyčajne objavuje vždy, keď ide o nepodstatnú záležitosť, takže si vôbec nepamätám o koho ide, no a v tom najtmavšom kúte sa črtala akási postava, ktorá očividne fajčila, pretože sa okolo nej vznášal dym.

„Á, pán Thoshio Naoki,“ zvolal ten tučný mužíček a okamžite mi začal stískať ruku. Nanase sa mierne strhla. Svoj neprítomný pohľad preniesla na moju maličkosť a ja som mohol pokojne sledovať, ako sa tá zastrašujúca bledá farba na jej tvári mení na jemný odtieň červene. Začína zúriť. Potom mi pohľad padol do kúta k osobe, ktorá sa za celý ten čas ani nepohla. Tuším, že so mnou zdieľa rovnaké nadšenie.

„Toto...“ začal tučniak a ukázal tým smerom, kde som sa práve pozeral (Nanase zatiaľ potichu vrela. Ak sa odtiaľto dostanem živý, venujem charite pol milióna jenov) „... je Chie.“

Zrazu sa tá osoba v kúte pohla a vystúpila na svetlo.

„Ty!“ vykríkol som zhrozene, keď sa z kúta vynoril on - fagan zo včera. S rovnako arogantným úsmevom na tvári, cigaretou v ústach, rukami vo vreckách, no bez šiltovky, takže som si mohol vychutnať pobavený pohľad v jeho tmavých očiach. Zrazu som mal chuť mu jednu vraziť.

„Vy sa poznáte?“ prerušil moje fučanie ten malý muž. Chie pokrčil plecami a ja som zrazu nabral rovnaký odtieň ako Nanase.

„Tak... to je výborné! Ihneď môžeme začať!“ zvolal nadšene muž a roztriasol sa ako želatína. Zrejme nezvládol ten nápor radosti, ktorý sa uňho očividne neprejavuje často. Ktovie asi prečo?!

Bola to neznesiteľná hodina. Neuveriteľne dlhých šesťdesiat minút, počas ktorých som sa snažil nadobudnúť svoj galantný úsmev a nepodľahnúť pokušeniu uškrtiť toho chalana. Našťastie ma z tejto banálnej situácie dostala moja drahá, zlatá a nesmierne inteligentná Nanase (chvíľkový stav miloty), ktorá si len tak mimochodom spomenula, že so mnou musí prejednať pár detailov ohľadom môjho rukopisu. Takže sme sa pekne rozlúčili a odišli.

To som samozrejme nevedel, že o chvíľu zažijem menší výplach žalúdka. Nielenže prskala na každú stranu, ale chcela po mne šmariť stoličku, ktorej sa zmocnila pri východe. Zabránil jej v tom okoloidúci strážnik, a tak sa mi ušlo len pár chutných poznámok na moju osobu, ktoré sú však natoľko vulgárne, že ich odmietam zopakovať. Keby som v sebe nemal štipku súcitu a zdravého rozumu, okamžite by som prešiel do protiútoku. Alebo to môžeme nazvať syndrómom zbabelosti. Na najbližších štyriadvadsať hodín som mal v pláne zašiť sa do jedného príjemného pajzlu na konci mesta a nevystrčiť z neho ani prst. Mobil som si pre prípad „smrteľného nebezpečenstva“ radšej vypol.

Povedal som: „na štyriadvadsať hodín???“ Vypadol som odtiaľ niečo pred jednou hodinou ráno. Došli mi prachy a kreditky nebrali, smola. Chvíľu som sa vozil ulicami Tokyia. Nechcelo sa mi vracať. Ešte stále som bol nahnevaný a to chabé promile alkoholu, čo som mal v krvi, vôbec nezaberalo. Nakoniec som to vzdal (voziť sa šialene sem a tam je nervák sám o sebe).

Ulica bola tichá. Lampy si poslušne svietili, pár mačiek sa naliehavo prehrabávalo v popolniciach, tmavé okná sa na mňa ticho usmievali a ja som zrazu pocítili obrovskú chuť niekam sa vypariť. Jednoducho vziať jeden malý ošúchaný kufor, nahádzať doň pár užitočných vecí, vyrabovať vlastný účet a zmiznúť z dohľadu verejnosti. Zašiť sa niekde do tramtárii, bez akéhokoľvek styku s výdobytkami modernej technológie, bez tých hysterických výlevov jedenej pojašenej ženskej, bez vulgárne pôsobiaceho decka, ktoré ma pripravilo i o ten chabý zvyšok pozitívnej energie, čo som mal k prežitiu. Som silná nátura. Takže vôbec nechápem, prečo ma to dnešné dopoludnie, tak veľmi vykoľajilo.

Nemienil som sa zaťažovať malichernosťami, nuž môj čierny Mercedes skončil medzi hlavných vchodom, chodníkom, dvoma popolnicami a niečím, čo pred chvíľkou predstavovalo schránku na listy (ak dokážem každý mesiac minúť niečo vyše stopäťdesiat tisíc jenov za jeden štýlový byt a malú garáž, prečo by som si nemohol dovoliť taký  luxus, akým je napríklad celkom obyčajné zaparkovanie na ulici???).

Schody som bral po dvoch. Napriek tomu, že som sa pohyboval s veľkou eleganciou (tri pivá v kombinácii s dvoma fernetmi a človek stále dokáže uvažovať triezvo, dokonca i chodiť, sa pripisuje k ôsmemu divu sveta) narobil som hluku až až (tuším, že alkohol predsa len začal účinkovať). Kľúče som do zámky trafil na prvýkrát a s mierne podguráženou náladou odleteli moje topánky cez celú predsieň. Ich púť sa skončila pred kuchynskými dverami, v ktorých ma čakalo v skutku príjemné prekvapenie.

„Ako...“ začal som s miernou námahou. Bol som taký unavený a omámený vysokou koncentráciou promile v krvi, že som iba s obrovským sústredeným dokázal prinúť môj jazyk k činnosti.

„Cez dvere, ako inak.“

Milé. Braček sa nezaprie.

„Navyše, máš zlozvyk skrývať veci na miesta, ktoré priam bijú do očí. Aké úbohé, použiť kvetináč,“ dodal len tak mimochodom a rozsvietil. Strašne ma rozbolela hlava.

„Potrebujem poriadnu sprchu...“

„Myslím, že tá nebude potrebná.“

Až vtedy som zaregistroval, že nie sme sami. Sedel za stolom. Pred ním dve prázdne plechovky piva, škatuľka cigariet pohodená vedľa môjho popolníka (krucinál! Dnes ráno sa mi ho konečne podarilo vyčistiť!), ktorý sa s hrdosťou filmovej hviezdy pýšil svojím obsahom. Pohľad za milión.

Zomlelo sa to rýchlo. Najprv som sa rozkričal, potom som porozbíjal pár nepotrebných vecí, pokúsil sa o bratovraždu (sviňa, skôr ako som mu stihol vykrútiť ten ladný krk, ušiel cez okno) a nakoniec som svoje unavené telo zvalil do pohovky, ktorá nechutne zapraskala, ignorujúc to stvorenie v kuchyni.

„Chutné, láska až za hrob.“

„Padaj!“

„Rád by som, ale nemôžem,“ odvetil a sadol si do kresla.

„Fajn.“

Som ožratý a veľmi unavený. Hádať sa mi momentálne nechce, takže ak má ten fagan chuť okupovať môj príbytok, nech sa páči. Ja mu v tom brániť nebudem. No nech si ma neželá, keď vytriezviem. A prečo sa na mňa tak priblblo usmieva?!

„Už si to skúšal robiť s mužom?“

„ČOŽE!“

„Nie, myslel som si. Vieš, čo? Urobíme menší obchod. Ty ma tu dnes necháš prespať a ja ťa naoplátku pretiahnem, čo ty na to?“

Nádych, výdych. Nádych a výdych. Pokojne to predýchaj. Keď otvoríš oči, už tam nebude. Je to výplod tvojej chorej mysle. Zrejme ležíš niekde pod stolom, sťatý do nemoty. Stačí ak sa teraz preberieš... prečo je stále tu? Prečo sa nerozplynie? Mamy, ja ho tu nechcem...

„Pán spisovateľ má očividne plné gate,“ dodal arogantne, keď som stále mlčal. Priznávam, musel som vyzerať ako pako. Ale koho by tento, nazvime to, mierne neohrabaný návrh, nevykoľajil?

To, že sa ulice prehýbajú pod ťarchou olizujúcich sa deciek, chabo odetých dám každého veku, či kuriev ponúkajúcich vám svoje vnady za polovičnú cenu, ešte chápem. Pochopím aj to, ak si ráno otvorím noviny, ktoré namiesto toho, aby informovali o takých „normálnych“ veciach, akými sú napríklad: „v Británii sa zvýšil záujem o vyšetrenie očí až o 40% - deti chcú mať okuliare, ako má slávny Harry Potter“, „Gwen Stefani uchmatla tri sošky MTV“, alebo „Kúpa šiat z labutieho peria podporí rozvojové krajiny“, s radosťou pretriasajú súkromné aféry významných politických činiteľov s pikantnými fotkami cez celú stranu. Dokonca som natoľko tolerantný, že ma vôbec nevykoľají stále stúpajúce precento záujmu o sex na jednu noc, alebo množstvo podivných týpkov onanujúcich všade tam, kde sa pozriete. Ale decko, čo dovŕšilo ledva osemnásť, momentálne stojace predo mnou, s víťazoslávnym úsmevom na tvári, (a priznávam) s neodolateľným šarmom a neslušným návrhom, je silná káva i na mňa.

„Nie, iba to nerobím s deťmi,“ vyšlo zo mňa po úpenlivom premýšľaní, akým spôsobom ho čo najtaktnejšie pošlem do zadku. Čakal som, že ho to zaskočí, urazí, rozzúri. No on koketne nadvihol obočie (tuším, že mi začína šibať), vystrúhal prekvapenú grimasu a postavil sa.

„Aha... takže to, čo ti momentálne stojí medzi nohami, je výplod mojej detskej fantázie?“

To si ešte nevidel nadržaného chlapa?

„Presne a teraz, ak ma láskavo ospravedlníš, odchádzam na záchod.“

Chcel som sa postaviť, ale telo vypovedalo poslušnosť. Tak som zostal bezvládne sedieť. Jemu to očividne vyhovovalo. Pobavene sa ku mne posadil. Chvíľu si ma premeriaval, akoby sa snažil ohodnotiť novú hračku, potom ma pritlačil na pohovku, posadil sa na mňa a pomalým pohybom mi rozopol zips na nohaviciach. A ja som sa nebránil. Neodohnal som ho. Jednoducho som sa poddal, pretože som bol sťatý, nadržaný a nedokázal som odolať.

 

*    *    *

Opica je skvelá vec. Nielenže si na nič nepamätáte, ale vyzeráte, tak strašne, že si môžete zobrať deň nenúteného voľna. Nanase síce protestovala, chvíľu to vyzeralo, že sa na mňa vrhne a vlastnoručne sa postará o to, aby to zo mňa vymlátila, ibaže ja som mal po ruke psí pohľad, pár dojímavých fráz a dve veľké kukadlá, ktorým neodolá žiadna žena na svete. Tieto vražedné kombinácie dokážu naozajstné zázraky.

Stál som pri okne. Cigareta pomaly dohárala a myšlienky mi utekali k včerajšej noci, ktorú som si pamätal iba matne. Príšerne ma rozbolela hlava, v rozkroku ma hrozne pichalo. Vyzerá to tak, že si chlapček užil na môj účet. Na druhej strane, nebolo to až také zlé. Vlastne sa mi to celkom páčilo. Bože, začínam šalieť. Je načase oprášiť staré zabudnuté kamarátske vzťahy (výhodné je mať medzi nimi i ex, ktorá vás srdečne prijme v ordinácii kedykoľvek sa objednáte. Akurát musíte poriadne načrieť do vrecka. A to som s ňou spávala niečo vyše roka!). A navyše som si nedokázal vôbec spomenúť, kde som strčil svoje staré slipy, ktoré som nosieval zakaždým, keď ma prepadla depka (a práve teraz mi veľmi chýbali). Hľadal som ich všade. V bielizníku, pod posteľou, v práčke, odvážil som sa nakuknúť i do chladničky (minule som v nej našiel dva páry ponožiek), ale výsledok bol nulový.

Z mojej melancholickej nálady ma vytrhol zvonenie vychádzajúce z nohavíc, ktoré ešte stále ležali pohodené v kúte izby. Neochotne som sa k nim doplazil a vytiahol von mobil (je zvláštne, že prežil). Bez toho, aby som sa pozrel, kto volá (toto sa u mňa nestáva), zodvihol som.

„Nech ste ktokoľvek, vyklopte, čo máte na srdci a počkajte, kým to moja indisponovaná myseľ strávi. V priebehu týždňa vám dám odpoveď,“ vyklopil som narýchlo a čakal, či to osoba na druhej strane, vezme ako urážku a ihneď zavesí (prosím, prosím, prosím!), alebo to predýcha a rozhodne sa dobojovať do konca. Zvolila si možnosť B.

„Máš nechutné spodné prádlo,“ ozval sa dobre známy hlas.

Bože, čo som ti urobil?

„Mimochodom, včera si podal biedny výkon. Cítil som sa, akoby som šukal pannu.“

„Rátam do troch a zavesím.“

„Príjemný, ako vždy,“ zasmial sa tým svojím hrdelným smiechom. U žien som podobný nedostatok neznášal, ale pri ňom...

„...raz...“ začal som s počítaním.

„Fajn, ako chceš. Dúfam, že ti tie modré slipy chýbať nebudú.“

Slipy? Moje? Čo to zase splieta?

„Nemohol som ísť s holým zadkom. Dúfam, že sa nehneváš.“

A vtedy ma ako na potvoru osvietilo.

„Ako... prečo... si mŕtvy!“

„Nechcel si náhodou položiť?“

„Dávaš prednosť jemným účinkom jedu, alebo to chceš tupým predmetom priamo medzi oči?“  prešiel som do protiútoku ignorujúc jeho uštipačnú poznámku.

„Smrťou sa mi vyhrážajú päťkrát za deň. Prídem o desiatej,“ a zložil. Potrebujem sa napiť a poriadne.

Otvoril som chladničku, bola prázdna. Zašiel som teda k baru. Jedna jediná fľaša saké. Normálny Japonec by sa po vyprázdnený obsahu zrútil, ale mne, celebrite trpiacej nedostatkom zdravého rozumu a obrovskou chuťou riešiť svoje problémy obzeraním si dna fliaš, to jednoducho nestačilo (pre vašu informáciu, alkoholik nie som. Iba ma baví užívať si života). Tak som siahol po celkom výhodnej alternatíve. Vzhľadom na to, že som nedokázal prejsť z obývačky do spálne bez toho, aby som sa sem-tam nezvalil na stenu, sa nakupovanie v supermarkete odsunulo na druhú koľaj. Nahradil ho internet a donášková služba, ktorá ma síce stála poriadny balík, ale aspoň som si zaplnil chladničku, žalúdok a vypil jednu plechovku piva.

Celý deň som preležal v posteli, s mysľou plne zaneprázdnenou rôznymi malichernými myšlienkami. Najviac som sa zabával nad plánovaním vlastnej smrti. Od obesenia, cez otravu, až po skok z útesu. Nakoniec som prišiel k poznaniu, že napriek mojej veľkej snahe vyhnúť sa dnešnému stretnutiu, sa predsa len nájde pár vecí (a možno i pár ľudí, ktorým budem chýbať), čo som vo svojom biednom živote nestihol. Takže plánovanie samovraždy som si teda odložil na dobu neurčitú a presne o pol siedmej som sa odhodlal vytočiť číslo jedenej milej starej dámy, ktorá si privyrábala upratovaním domov a bytov. Jednoducho a stručne - spríjemňovala bývanie tým jedincom, ktorí mali panický strach z prachoviek, vysávačov, vedier a množstva iných vecí páchnucich po čistote. Patril som k jej miláčikom (jeden široký úsmev a autogram vedia narobiť zázraky), takže neskorý telefonát ju vôbec nevyviedol z miery a ani nie o pár minút sa z môjho bytu ozývali hlučné zvuky upratovania. A pretože som nemal chuť počúvať starecké rečičky, odmiestnil som sa do pracovne, kde som môj drahocenný čas čakania vypĺňal celkom zábavnou činnosťou. Pokúšal som sa prinútiť všetky babenky z Love Hiny, aby si so mnou dali rande (neznášam počítačové hry, ale táto je celkom zábavná).

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.