Utorok Apr 25

Posledný

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Z tej noci si príliš veľa nepamätám. Snáď len, že keď som sa prebral v úzkej tmavej uličke nepodobnej nijakému miestu, aké som kedy videl, neskutočne ma bolela hlava. V ústach som cítil chuť vlastnej krvi a hoci som bol zvyknutý vidieť výborne aj v tme, moje oči celkom neprenikli cez nočné šero. Keď som si zvykol na čudnú tupú bolesť v hlave, pozbieral som sa z chladného a prašného chodníka a zažil som najnepríjemnejšie prekvapenie svojho dovtedajšieho života. Špinavá okenná tabuľa mi vrátila môj obraz a ja som od prekvapenia nedokázal ani vykríknuť. Spoza odrážajúceho sa mesačného kotúča na mňa pozeral človek.

Ešte chvíľu som hľadel na zadymené sklo, kým som si celkom uvedomil skutočnosť, že si asi tak skoro nezalietam ponad Kharanské skaly. Vybral som sa jediným možným smerom, keďže som sa nachádzal v slepej uličke. Ako bývalý niekoľkometrový jašter som síce nemal príliš ucelené poznatky o ľudských mestách, ale keď som sa ocitol v jednom z nich, okamžite mi bolo jasné, že som sa dostal do maléru. Na širokej ceste predo mnou sa mihali svetlá rôznych tvarov a veľkostí, svietili nado mnou, napravo, vľavo... Boli až nepríjemne prenikavé a moja, už bez oslepujúcich zábleskov minimálna, schopnosť preniknúť cez závoje šera sa zmenšila na najnižšiu možnú hranicu. Vtedy som si všimol niekoľko opitých chlapov potácajúcich sa z nenápadných dverí osvetlených rovnako nenápadným svetlom nad nimi. Aspoň niečo, čo už poznám, pomyslel som si, keď sa jeden opilec potkol a s nadávaním sa roztiahol na chodník, a vykročil som ku dverám. Nádej, že v tejto krčme nájdem niekoho aspoň trochu kompetentného k premene draka na človeka, sa rozplynula s pôsobením alkoholom nasiaknutého vzduchu na moje mozgové bunky. Prerazil som si cestu takmer hmatateľným ovzduším, no skôr, než som sa stihol čokoľvek opýtať a vyskúšať, či poznám nejakú reč zhodnú s týmito podnapitými indivíduami, vykročil smerom ku mne niekto, kto vonkoncom nezapadal do tejto bandy sedliakov. Bol to človek, s ktorým by som inokedy nestrácal čas, ale vzhľadom k podmienkam zmeneným v môj neprospech som nemal príliš na výber. Keby som sa veľmi pokúšal nájsť nejaké pozitívum na našom rozhovore, ako kladný fakt by sa dalo pomenovať zistenie, že títo ľudia hovoria so zvláštnym prízvukom, ale predsa známou rečou. A týmto faktom by sa krátky zoznam optimizmu končil. Muž bol podľa môjho odhadu zhruba rovnakej výšky ako ja, možný arzenál zakrýval priliehajúci dlhý kabát a v koži a tele druhu, ktorým som sa narodil, by som bežal, respektíve letel čo najďalej od neho, lebo celý jeho strohý výzor naznačoval loveckú hodnosť. Momentálne som však nemal šupinatú kožu ani krídla, takže som sa relatívne nemal čoho báť.

„Čo tu hľadáš?“ jeho chladný hlas preťal vzduch, z ktorého by sa slabší jedinec dokázal opiť po niekoľkých nádychoch, no nemal som pocit, že by niekoho náš rozhovor zaujal.

„Prišiel som sa napiť.“ odpovedal som najsebaistejšie, ako som dokázal, ale čosi mi navrávalo, že jeho otázka zahŕňa mimo tejto krčmy tiež celé toto mesto, v horšom prípade túto krajinu alebo, ak to bol naozaj lovec, celý tento svet. Obzrel som sa okolo, hľadajúc možné únikové cesty, a mužove oči sa rozšírili údivom. Mal som z neho dojem, že vidí niečo, čo ja nie.

„Skapeš!“ sykol jedovato a môj odhad sa viac-menej potvrdil. Spod dlhého plášťa vytiahol dlhý, ale úzky meč, ktorý nevyzeral príliš pevne ani ostro. To už som počul aj bzučanie muchy okolo neveľmi hygienického baru, lebo celá krčma stíchla. Zasmial som sa a skutočne mi bolo do smiechu: rytieri, ktorí sa ma doteraz pokúsili zabiť, na mňa vyťahovali meče neskutočnej šírky a ostrosti. Táto vec podľa môjho názoru nebola schopná rozrezať ani papier, a už vôbec nie preniknúť cez oceľové dračie šupiny a ešte hrubšiu kožu. Príliš neskoro som si uvedomil, že nimi už nedisponujem. Pred očami sa mi zotmelo...

Keď som sa prebral, opäť sa dostavila stará známa bolesť hlavy ako po údere niečím poriadne veľkým a ťažkým. Tentokrát to však bolo oprávnene: keď som sa nadvihol na lakťoch a siahol si na hlavu, nahmatal som obväz a poriadnu hrču. Klesol som späť do postele, ktorú som poriadne zaregistroval až teraz a rozhliadol som sa. Očividne už bol deň, hoci ťažkými závesmi za mnou neprenikalo do izby príliš mnoho svetla. Miestnosť bola malá, jedna stena bola pokrytá drevenou sústavou nespočetných malých poličiek a zásuviek, oproti som ležal ja v obyčajnej drevenej posteli. Mal som priamy výhľad na dvere, no nič nenasvedčovalo, že by nimi niekto alebo niečo v najbližšej dobe vošlo. Vtedy som sa presvedčil, že moje zmysly už nie sú, čo bývali, lebo napriek mojim odhadom do izby vošla, alebo skôr vplávala žena; jej pohyb sa nedal celkom označiť ako chôdza. Podišla ku mne s kamennou miskou, z ktorej sa vznášali pary nepríjemného vzhľadu a zápachu a prikázala:

„Pi.“

Nepríliš sa mi to pozdávalo, ale v hrubej podstate som nemal čo stratiť. Po niekoľkých dúškoch osviežujúco odpornej tekutiny železitej chuti bolesť hlavy ustúpila a ja som bol schopný bližšie si ženu obzrieť: veľmi priliehavé a veľmi odvážne šaty obopínali jej ženské krivky, no vzhľadom k mojej duševnej podstate navyknutej na ( pre mňa) vzrušujúcejšie tvary blanitých krídel a šupinatých koží ma až tak nezaujali. Dlhé vlasy mala spletené v komplikovanom vrkoči takmer po pás a hladká opálená pokožka nemala jedinú drobnú chybičku. Najviac ma však zaujali jej oči: boli zaujímavou zmesou hnedej a oranžovej a boli takmer také dravé, ako oči ktorejkoľvek osoby z môjho druhu. Usmiala sa, zjavne postrehla, ako si ju obzerám, no nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Odložila prázdnu misku na stôl a opýtala sa:

„Kto si?“

Vedel som, že skutočnosť bude znieť čudne, no napriek tomu som sa odhodlal vysloviť to:

„Drak.“

Na moje prekvapenie žena nezareagovala výbuchom smiechu ani veľavýznamným ťukaním na čelo, ale prikývla:

„Myslela som si.“

Keďže sa nemala k obšírnemu vysvetľovaniu, ktoré som nepochybne potreboval, začal som sám s otázkou, ktorá ma momentálne trápila najviac:

„Prečo na mňa zaútočil ten muž?“

„Pretože si posledný.“

Táto odpoveď ma zaskočila, hoci som skutočne bol posledným žijúcim drakom. Odkiaľ to však mohla vedieť ona? Rozhodol som sa presvedčiť, že obaja máme na mysli to isté:

„Posledný drak?“

Usmiala sa, či skôr uškrnula, pričom poodhalila mierne zašpicatené zuby:

„Nie, posledný Nezasvätený.“

Výraz na mojej tvári musel byť neskutočne nechápavý a tupý, lebo sa zvonivo, ale krátko zasmiala a vysvetlila:

„Si posledný elf. Vlastne, Ghaen bol. Posledný, ktorý ešte nepoužil na prežitie Obrad.“

Odvrátila pohľad a ja som pomedzi pramienky jej vlasov zbadal dlhšie, špicaté uši.

„Veď ty si... tiež...“ nechápavo som nadvihol obočie.

Pozrela znovu na mňa a v jej pohľade sa odrážalo čosi nepomenovateľné, snáď smútok, ľútosť...

„Elfka? To áno. Ak sa ešte vôbec môžem tak nazvať. Drak, vieš, čo je to Obrad?“

Zamračil som sa. Neznášal som, keď ma ktokoľvek oslovoval len „drak“:

„Volám sa Khran.“

Elfka nedala najavo, že moju poznámku počula. Naliehavosť v jej hlase sa vystupňovala:

„Vieš, čo je Obrad?“

Znova som len pokrútil hlavou, no nedočkal som sa priameho vysvetlenia:

„Tak ani nechci. Príliš by ťa to lákalo.“

Keď odchádzala, znovu ma začal premáhať spánok, no stihol som ešte zachytiť jej tiché zašepkanie:

„Ako mňa.“

Ďalšie prebudenie už bolo oveľa príjemnejšie. Moje telo sa dalo celkom do poriadku a už som si takmer zvykol na fakt, že som teraz elf. Cítil som v sebe prílev nových síl a rozhodol som sa preskúmať miesto svojho momentálneho pobytu. Vyšiel som z izby a ocitol som sa v malej miestnosti, ktorá by sa za určitých okolností dala nazvať kuchyňou: uprostred stál drevený stôl rovnako úbohej stability ako tri stoličky pri ňom. V rohu stálo niekoľko hranatých vecí pôsobiacich dojmom akýchsi zvláštnych skríň a podľa toho, že na jednej z nich stál hrniec, som si domyslel, že sú nejakou náhradou za starý dobrý oheň. Posadil som sa na najbližšiou stoličku, ktorá zaprotestovala hlasným zavŕzganím a z dverí oproti vošla elfka. Bez slova predo mňa položila sklenený pohár s horúcou tekutinou jantárovej farby, nepochybne s lepšími chuťovými kvalitami ako tá, čo mi dala prvý krát. Keď po chvíli ticho začalo byť neznesiteľné, rozhodol som sa dozvedieť čosi viac:

„Kto sa ma vlastne pokúsil zabiť?“

Vedel som, že ako začiatok nezávislej konverzácie to nie je práve dokonalá otázka, ale nič iné mi v tej chvíli nenapadlo. Elfka sa pousmiala, odpila si zo svojho pohára a odpovedala obšírnejšie, ako som čakal:

„Hovoria si Rád Čiernej ruže a je to tá najhoršia banda čiernych oviec každého druhu, aká kedy chodila po tejto zemi.“

Na chvíľu sa odmlčala, zhlboka sa nadýchla a pokračovala:

„Žiaľ, veľmi inteligentná a schopná najhoršia banda. Vlastne, Rád pozostáva hlavne z príslušníkov elity, ktorí boli až príliš posadnutí svojou nadradenosťou a túžbou ovládať. Keď väčšina magických bytostí ustúpila pred stále sa zväčšujúcou populáciou ľudí, nevzdali sa svojej šialenej myšlienky, že budú vládnuť. Kdesi zo starých spisov vyhrabali návod, ako vyrobiť najmocnejšiu zbraň na svete: meč Nagakura. Jednou z prísad bola krv elfa, a posledný vhodný bol Ghaen. Preto teraz chcú dostať teba.“

Privrel som oči a neubránil sa úsmevu, keď som si predstavil, ako banda vlkolakov na čele s niekoľkými upírmi zdesene hľadí do výšky a pomaly ustupuje odhadzujúc zbrane. Snažia sa ujsť zo začarovaného kruhu, ktorý okolo nich vytvára zlovestný tieň obrovských krídel. Mojich krídel... Späť do reality ma vrátilo jemné elfkino zakašľanie. Na perách sa jej na okamih zjavil letmý úsmev, no vzápätí si odpila a vrátila sa pod strnulú masku. Nepochyboval som, že moje predstavy pozorovala, a tak som sa znova pokúsil prerušiť trápne ticho:

„Prečo to musí byť len moja... teda Ghaenova krv?“

„Pretože Ghaen bol z nás najmladší, ale najsilnejší. Všetci sme už podľahli kúzlu večnej mladosti a sily, len on tvrdohlavo odmietal. Začínal slabnúť a strácať svoju mágiu, ale odporoval. Vravel: ,Ak mám umrieť, chcem umrieť ako elf a nie ako krvilačná príšera.“

Začínal som chápať súvislosti, no predsa som potreboval vedieť viac:

„Čo je to vlastne Obrad? Súvisí to s ním, však?“

Prikývla dosť nenadšene:

„Áno. Nechcem zachádzať do podrobností, ale elfovia si svoju mladosť a mágiu uchovávali pomocou jednej z rastlín, ktoré už teraz nikde nerastú. Starší elfi, silní, ale so zraniteľnou mysľou, prišli na spôsob, ako si túto rastlinu nahradiť. Je na to potrebné vypiť krv človeka. Nie veľa, a s ďalšími bylinkami, ale niektorí túto metódu prežitia stále odmietali, tak ako Ghaen. Bolo ich však stále menej a pokušenie bolo priveľké. Niektorí, tak ako elfi z Rádu, túto metódu používali až príliš často...“

Odvrátila pohľad a vstala od stola.

„Čo sa stalo tebe?“

Na chvíľu na mňa pozrela, no stačilo to, aby som si všimol slané potôčiky, ktoré sa jej vytvorili na lícach:

„Musela som si vybrať medzi tým, čo ma zachráni, a tým, čo je správne.“

Zmizla za dverami a nechala ma rozmýšľať o tom, čo som sa práve dozvedel.

Vrátila sa až večer a zdesenie nemohla ukryť:

„Khran, zistili, kde si! Musíš odísť!“

Obsah jej slov som si uvedomil, až keď ma začala navliekať do plášťa. Otočil som sa a zaprotestoval dosť úboho:

„Ja sa ich nebojím!“

Znova sa krátko usmiala, no bolo poznať, koľko námahy ju to stálo:

„Ja viem, ale teraz nejde o to, či sa bojíš ty, ale či sa bojí niekoľko stoviek ostatných.“

Nebol som si istý, čo myslí tým „ostatní“, no napriek tomu som nikdy neutekal a nemal som chuť na tom čokoľvek meniť. Čím energickejšie sa elfka snažila zapnúť na mne plášť, tým viac sa mi darilo vyvliekať sa z neho.

„Počúvaj, Khran, nemáš na výber, musíš ujsť! Musíš ísť na východ, prejdeš cez vrchy, ktoré sú za mestom a po niekoľkých kilometroch polí nájdeš ďalšie mesto. Musíš dôjsť do kaplnky...“

„Oni vedia, že ja nie som Ghaen?“ prerušil som ju.

„Nevedia, najviac tak tušia, a to je naša výhoda. Preto musíš ujsť...“ opakovala sa.

Prudko som sa k nej obrátil a chytil som ju za plecia. Naše tváre sa skoro dotýkali :

„Ja nemienim nikam ujsť, rozumieš? Načo by som to robil? Po čase by ma aj tak chytili. A ešte jedna dôležitá vec: nemám v úmysle dať im ani kvapku krvi.“

Vzdychla a odtiahla sa:

„Nebudeš mať inú možnosť.“

Skôr, než to stihla dopovedať, dvere sa rozrazili a stáli v nich ozbrojení muži s čiernymi plášťami a striebornou výšivkou ruže na pravom ramene.

„Dobrý večer, je nám cťou v takejto váženej spoločnosti. Pozývame vás na menší výlet.“ Jeden z nich sa prihlúplo usmieval kolegovým „vtipným“ poznámkam a podľa šedých vlasov a bledej pokožky som v ňom spoznal vlkolaka. Skôr, než ma znova udreli do hlavy, som videl ako tretí, bezpochyby temný elf, pristúpil k mojej spoločníčke a so zjavným potešením jej ku krku priložil dýku:

„Dobrý večer, Hainien.“

Potichu som zavrčal, keď som si uvedomil, že prebúdzať sa s bolesťou hlavu sa stáva v mojej novej podobe akýmsi pravidlom. Párkrát som sa pokúsil postaviť, lebo tvrdá, kamenná podlaha a kamenný stĺp, o ktorý som sa opieral, neboli práve najpohodlnejšie, ale ostrá bolesť v spútaných zápästiach ma prinútila vzdať sa týchto pokusov. Rozhliadol som sa ignorujúc protest svalov v mojej stuhnutej šiji a zbadal som o niekoľko stĺpov vedľa elfku Hainien. Sedela so sklonenou hlavou a cez závoj vlasov jej nebolo vidieť do tváre. Ona však nepochybne zachytila môj pohľad, lebo zdvihla hlavu a chladne sa usmiala:

„Dobré ráno. Alebo skôr: dobrý večer.“

„Ako dlho sme tu?“ zmohol som sa na otázku, hoci tupá bolesť v hlave mi dala jasne najavo, že mám byť ticho. Z Hainieninho kúta sa ozval povzdych a vzápätí zavrčanie:

„Skoro celý deň. Ja som sa prebrala ráno, teda aspoň myslím. Teraz už slnko znovu zapadlo.“ Kývla hlavou k úzkemu, vysokému oknu, cez ktoré sa dala rozoznať hviezdami posiata obloha.

„Vstávajte, špiny, knieža vás prijme!“ zvolal hrubý, nepríjemný hlas.

Napriek nášmu postaveniu sa Hainien zvonivo rozosmiala.

„Aké láskavé od Jeho Veličenstva, že nám udelil audienciu...“ prehodila sarkasticky a dôraz vložila hlavne do slov „Jeho Veličenstvo“.

Strážca veľmi nepríjemne zavrčal a za pomoci svojho kolegu nás oboch odviazali od stĺpov. Mňa postrkovali ako handru a mohol som ďakovať len inštinktom Ghaenovho tela, že som sa pri každom kroku nepotkol o nahrubo opracované kamenné kvádre dlážky. Hainien vedľa mňa bola alebo postrkovaná menej, alebo sa jej lepšie darilo udržiavať rovnováhu, lebo kráčala viac-menej dôstojne, ak sa tento pojem dá použiť pre niekoho, kto je spútaný a za chrbtom má dve obrovské indivíduá v drôtených košeliach. Zabratý do takýchto ponurých myšlienok som si nevšimol, že chodba pred nami sa začína rozširovať. Zrazu ma strčili do dverí a ocitol som sa v miestnosti, ktorá pôsobila ako kostol bez lavíc, aj keď vzhľadom k môjmu pôvodu som to nemohol posúdiť príliš pravdivo. Kamene na podlahe boli hladké a takmer sa nedali rozoznať medzery medzi nimi. V širokých rozostupoch boli na bočných stenách obdĺžnikovej miestnosti také isté úzke a vysoké okná, aké som videl už vo svojom provizórnom väzení. Keďže cez ne ani vo dne nemohlo prenikať veľa svetla, medzi oknami zo stien vyčnievali ozdobne tepané držiaky s fakľami. Svetlo plameňa však bolo akési chladné a miestnosti dodávalo ešte nepríjemnejšiu atmosféru. Jediným zariadením obrovskej miestnosti bol kamenný oltár na jej konci. Štyri mohutné stĺpy z každej strany vytvárali akúsi chodbu k nemu. Popri nepríjemných myšlienkach, ktoré sa natískali pri predstave, na čo asi táto miestnosť slúži, som si prineskoro uvedomil, že dvere za nami sa s hlasným škrípaním zavreli a Hainien vedľa mňa stála s nepríjemne režúcim pohľadom upreným pred seba. Pozrel som jej smerom a zistil som, komu patrí: spoza jedného zo stĺpov tesne pred oltárom vystúpil muž v čiernom plášti so striebornou ružou na pravom ramene. Na rozdiel od našich strážcov však mal bohato zdobený aj spodný lem plášťa a spod neho sa črtalo brnenie vo farbe ruže. Podišiel niekoľko krokov k nám, ale vzhľadom k rozlohe miestnosti akoby sa ani nepohol.

„Dobrý večer.“ prehovoril jemným, melodickým hlasom, ktorého rytmus akoby uspával, alebo skôr hypnotizoval.

Z úvah ma vytrhlo Hainienino zavrčanie:

„Ako komu, Soseki.“

Muž sa blahosklonne usmial:

„Knieža, knieža Soseki, prosím.“

Hainien sa znova zasmiala, tentoraz však omnoho kratšie:

„Radšej umriem, akoby som teba nazvala kniežaťom.“

Jeho blahosklonný úsmev začínal vyzerať nebezpečne. Podišiel ešte pár krokov k nám a nespúšťal zo mňa pohľad:

„Si si istá? Teraz, keď si pre svoj život toľko urobila?“

Znovu sa nebezpečne usmial, tentoraz na Hainien. Na jeho očiach však bolo poznať, že sa musí ovládať. Hainienine oči sa zúžili do nebezpečných čiarok a zavrčala:

„Mlč.“

Soseki sa zasmial, zdalo sa, že je skutočne pobavený.

„Ty si Ghaenovi nepovedala, čo si urobila? Koho krv ti priniesla pár rokov života navyše?“

Na jej, rovnako ako na jeho tvári sa zjavil úsmev prezrádzajúci zadosťučinenie. Elfove mierne šikmé, úzke oči sa pobavene zabodli do mňa:

„Bola to Kana. Kanina krv koluje v jej žilách. Pamätáš si tie rozprávky, čo ti nahovorila o jej smrti?“ ukázal prstom v lesklej kovovej rukavici na Hainien. Zjavne moja reakcia nebola podľa jeho predstáv, lebo mierne šikmé oči kniežaťa sa rozšírili údivom. Zdalo sa mi nanajvýš vhodné uviesť veci na pravú mieru:

„Možno je to zaujímavý príbeh, knieža...“ oslovil som ho ironicky a vychutnával som účinok svojich slov, „...ale ja nie som Ghaen, takže mi to nič nehovorí.“

Sosekiho hlas na chvíľu stratil sladkú melódiu:

„To... to nie je možné! Kto si? Vyzeráš ako Ghaen, rozprávaš ako Ghaen...“

Usmial som sa:

„Telo patrilo Ghaenovi, ale ja som Khran.“

Elfov hlas znovu nabral svoju hypnotickú hĺbku a Soseki s nepríjemným úškrnom podišiel k oltáru:

„Takže telo je Ghaenovo.“

Z oltára zdvihol niečo, čo sa v zlovestnom svetle faklí ukázalo ako dlhý meč s bohato zdobenou rúčkou. Samoľúbym pohľadom preletel každý kúsok nádhernej zbrane a opäť sa obrátil k nám:

„Ak mám byť úprimný, tvoja duša ma veľmi nezaujíma, Khran. Mne ide len o telo...“

V jeho pohľade sa odrážala krvilačnosť a pomaly pristupoval k nám. Ustupoval som, no zakrátko som narazil o stenu. Hainien po niekoľkých nekonečných sekundách upútala Sosekiho pozornosť:

„Jeho krv ti nepomôže.“

Vražedná posadnutosť z jeho očí na chvíľu zmizla a obrátil sa k Hainien:

„Čo tým myslíš?“

Prekrížila si ruky na prsiach a použila jeden zo svojich najnepríjemnejších úsmevov:

„Prečo je podľa teba teraz pri plnej sile? Prečo jeho vlasy nie sú šedé? Prečo nekríva a nevyzerá ako tulák?“

„Obrad...“ zasyčal nenávistne po chvíli, no hneď nato sa rozosmial. Smial sa dlho a pokiaľ som mohol posúdiť, šialene.

„Ty si myslíš, že som už raz zabil Ghaena len preto, aby som ho nechal zhniť v žalúdkoch potulných psov?“

Hainien zneistela a vrhla vystrašený pohľad na čepeľ pokrytú ornamentmi. Nielen kvôli svetlu faklí sa leskla doružova...

„Správne. Mal som už jeho krv. Ale málo.“ Pri posledných slovách sa na mňa usmial odhaliac dlhšie očné zuby a s lačným pohľadom ku mne postupoval. Jeho zmysly boli natoľko zaslepené, že si nestihol uvedomiť tiché Hainieno šepkanie. Niečo akoby ho zrazu postrčilo dozadu a šialený lesk z jeho očí zmizol. Soseki nabral rovnováhu a obrátil pohľad k elfke, ktorá kúzlo zoslala. Hainienina istota sa kamsi vytratila, keď sa ku nej začal blížiť:

„Chcel som, aby si bola svedkom smrti svojho milovaného,“ vrhol na mňa nadradený pohľad človeka, ktorý vie viac, ako by mal, „...ale zjavne to budem musieť urobiť opačne. Len by si ma zdržovala, ty a tvoja úbohá mágia.“

Hovoril pokojne, no napriek tomu z jeho hlasu vanul chlad. Pomaly, veľmi pomaly zdvihol meč vedený obomi rukami. Z celej sily som sa upínal na zúfalú myšlienku, aby ten meč neudrel. Upieral som na meč privreté oči a snažil sa skoncentrovať celú mágiu Ghaenovho tela. Veľa jej nebolo, no napriek tomu sa Soseki zdesene otočil, keď meč uhol a zaťal do kamenného kvádra dlažby. Pozrel na mňa a tvárou mu prebleslo poznanie. Hneď nato som pochopil aj ja: meč bol stvorený z Ghaenovej krvi, teda je s ním spojený. Nemal som priveľa času na úvahy, Soseki sa totiž znovu nebezpečne približoval. Opäť som pomaly ustupoval ku oltáru. Horúčkovito som premýšľal a keď som narazil na oltár, všimol som si ešte jeden meč. Nebol síce tak bohato zdobený ani mohutný, ako Nagakura, a moja prax so zbraňami sa doteraz obmedzovala na pozíciu obete, ale nebol čas váhať. Meč bol skvelo vyvážený a Ghaen musel byť vynikajúci šermiar, pretože keď Soseki zaútočil, inštinktívne som sa uhol a nastavil Nagakure svoju čepeľ. Napriek inštinktom som cítil, že sa dlho neubránim: početných škrabancov na mojich nechránených ramenách každou sekundou pribúdalo. Výhoda tu však nepochybne bola, kdekoľvek sa totiž ocele Nagakury dotkla čo i len kvapka mojej krvi, oceľ začínala červenieť hrdzou. Soseki už priam zúril, pretože napriek svojmu nespochybniteľnému šermiarskemu umeniu nedokázal preniknúť mojou obranou, aj keď bola čoraz chabejšia. Podvedome som sa zaradoval jeho zúrivosti: zo skúsenosti som totiž poznal, že čím je rytier zúrivejší a jeho myseľ viac zatemnená hnevom, tým viac zo svojho umenia stráca. U bojovníka je dôležitá chladnokrvnosť, rozvaha... a drôtená košeľa, musel som dodať, keď som zistil, že vďaka môjmu rozptýleniu sa knieža už neoháňa Nagakurou. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že jej oceľ sa pomaly pokrýva hrdzavými ornamentmi, ktoré za sebou zanechávajú pramienky krvi. Neschopný pohybu som sa zvalil na zem, keď Soseki s víťazoslávnym úškrnom vytrhol meč z mojej hrude. Bez slova sa otočil k Hainien, ktorá s hrôzou rozšírenými očami pozorovala boj. Snáď kričala, neviem. Pamätám sa na bodavú bolesť, ktorá mi bránila dýchať a na krv, ktorá sa mi nahrnula do úst. Potom už nič viac, len ticho. A tma.

„Pane, ponáhľajte sa, recepcia začína o desať minút.“

S nechuťou v tvári som sa otočil k starému komorníkovi. Chápavo sa na mňa usmial a ja som sa opäť otočil k zrkadlu. Videl som tmavé vlasy a ostré, súmerné črty, ktoré sa tak veľmi podobali na môjho mŕtveho otca. Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil otravných vlasov a ešte otravnejších spomienok a privrel som oči. Akoby bol v mojej mysli film, ktorý čakal len na spustenie: znovu som videl to, čo už tisíckrát. Víťazný pokrik rytiera, keď vytrhol svoj široký meč z mojej zvláštne širokej, šupinatej hrude... nemý výkrik v tvári, ktorá na mňa pozerala zo špinavej okennej tabule... tupú bolesť na prsiach a neschopnosť dýchať...

Z pochmúrnych myšlienok (alebo spomienok...?) ma vytrhlo komorníkovo zakašľanie:

„Ehm... pane, všetci pozvaní sa už dostavili. Ako posledný knieža Brightblood ste povinný...“ Mávol som rukou, tieto reči som poznal až príliš dobre. Zapol som si posledný gombík na slávnostnej uniforme a prešiel tesne popri komorníkovi. Schádzajúc dolu schodmi na jednu z nenávidených recepcií som sotva počuteľne pre seba zašepkal:

„Posledný...“

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.