Utorok Máj 23

Lovec

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Krčmár na stôl postavil ďalšie pivo a pokrútil hlavou. Takto si lovca nepredstavoval: veril rozprávkam a povestiam a bojovníkov proti zlu videl ako vysokých, svalnatých, so strieborným mečom a vznešenými črtami. Muž, ktorý sedel za stolom, stiahol už toľko pív, že normálneho muža by to dávno zložilo. On však pokojne sedel ďalej a okrem trocha povznesenejšej nálady nič nenasvedčovalo tomu, že by si neustriehol mieru. Vysoký síce bol, skôr štíhly ako svalnatý, no tým sa podobnosť s poverami končila. Vznešené črty by bolo v jeho tvári treba dlho hľadať, krátke slamovožlté vlasy mu padali do čela a jasnými modrými očami pripomínal skôr nejaký model alebo herca, než zabijaka. V jeho pohyboch, strmej chôdzi, alebo snáď v mrazivom úškrne bolo čosi, čomu vďačil za to, že si k nemu zatiaľ nikto neprisadol, hoci očividne mal za čo piť. No možno to nebol ani tak jeho výzor, ako dva mohutné revolvery ťažkého kalibru visiace na jeho opasku, čo odradili prípadných záujemcov. V niektorých krčmách sa mu stávalo, že naňho pokrikovali a chceli poznať nejakú zaujímavú historku. Nemohli vedieť, že práve tie historky sa snaží utopiť v litroch piva, aj keď vie, že to nie je možné. V tomto hostinci ho však nechali na pokoji: možno sa v nich ešte stále ozývali vysoké výkriky podobné zavýjaniu, ktoré pred hodinou doliehali až sem, napriek tomu, že skutočný boj sa odohrával oveľa ďalej, na cintoríne za mestom. Lovec sa nepekne uškrnul do poloprázdneho pohára: ghúl, požierač mŕtvol, nebol zložitým ani náročným prípadom, zato častým a dobre plateným. Hoci pre živých bol neškodný a vychádzal len v noci, zaiste cez deň nebol príjemný pohľad na zvyšky jeho hodov. Dorazil pivo a chystal sa objednať ďalšie, keď do pohostinstva vošiel muž. Bol stelesnením krčmárových predstáv o lovcoch: dlhý čierny kabát, havranie vlasy padajúce na jeho široké plecia, hlboký, tmavý pohľad. Zamieril rovno k lovcovi a bez opýtania si k nemu prisadol. Mávol na krčmára, ktorý okamžite pribehol a ako zhypnotizovaný hlbokým mužovým hlasom len prikyvoval na objednávku. Nepozdával sa mu, ale jeho lovecký medailón ostával pokojný. Nebolo pochýb, že muž pozná jeho povolanie, napriek tomu naňho nehľadel s odporom alebo strachom, ako väčšina ľudí, ale so záujmom. Nakoniec sa pousmial, o poznanie krajšie ako lovec, a predstavil sa:

„Aidan Halfcaste, teší ma.“

„Áno? A prečo?“ nadvihol obočie, ako inak veselo ignorujúc pravidlá slušného správania, ktoré mu kázali predstaviť sa. Muž sa nedal len tak ľahko vyviesť z miery a nenútene pokrčil plecami:

„Hľadal som niekoho, ako ste vy.“

Keďže sa nedočkal otázky prečo, po chvíli pokračoval sám.

„Zabíjate aj upírov?“

„Iste. Ale za efektný strieborný meč je príplatok.“ zaškeril sa so svojím obvyklým sarkazmom.

„Priplatím vám trikrát toľko, keď jedného necháte na pokoji.“

Lovec sa naňho spýtavo pozel: táto ponuka ho proti jeho vôli začala zaujímať. Halfcaste to správne odhadol a upresnil:

„Potrebujem zabiť niekoho... niečo iné. A ten upír nám pomôže.“

„Nerád vám rúcam sny, ale uvedomte si, že hladný upír je neprístupný akejkoľvek rozumnej dohode. Vlastne... rovnako ako sýty.“ znova sa uškrnul, ale jeho potencionálny zamestnávateľ ostal vážny.

„Som si istý, že spolupracovať bude. A čo sa mňa týka, nemám proti občasnej upírej večeri nič, pokiaľ nepôjde z mojich žíl. Ako poznám vaše remeslo, tak ani vy, pokým vám nezaplatia.“ po prvý raz lovcovi oplatil úškrn, ale dosť mrazivý.

„Presne tak. Nie som hrdina ani spasiteľ.“

„Len na objednávku.“ dodal s úsmevom Halfcaste a lovec prikývol. Jeho nový šéf zjavne nemal v úmysle počkať na objednané, pretože vstal a kývol mu, aby ho nasledoval. Vonku ešte stále trvala chladná noc, hoci jej zvuky už vo vystrašených mysliach obyvateľov utíchli. Halfcaste sa otočil, vycítil, že lovec mu chce niečo povedať. Ten sa uškrnul:

„Ak máme spolupracovať, ešte niečo chýba. Ja som Robin.“

„To je vaše skutočné meno?“ Halfcaste nadvihol obočie a lovec sa trpko zasmial.

„Nie. A vy nemáte ani potuchy o výcviku lovcov.“

Jasne dal najavo, že on ho s tým nemieni oboznámiť a Halfcaste to rešpektoval.

 

Mladík sa zachvel, keď k nemu pristúpila. Hoci vždy bol dlháň, rozdiel medzi nimi bol len zopár centimetrov. Správne zaoblená postava, úzke, čierne šaty, vodopád kučeravých čiernych vlasov padajúci jej až ku pásu, takmer priesvitná pokožka, plné, ale bledé pery, to všetko bolo očarujúce, zmyselné, no aj tak mal pocit, že najpríťažlivejšie sú jej oči. Zvláštne, akoby z iného sveta. Tmavé, takmer čierne, pri pohľade do nich mal pocit, že sa niekam prepadá. Cítil jej vôňu, ťažkú, a predsa jemnú a nebol schopný pohybu. Niečo v jeho vnútri priam kričalo, aby ušiel, no nemohol. Naklonila sa k jeho krku a on v očakávaní privrel oči. Mladá žena vdýchla vôňu rozhorúčenej pokožky a jemne sa usmiala. Videla do jeho duše, myšlienok. Kedysi jej to pripadalo hrozné, a niekoľko ich nechala ujsť, pretože sa jej príliš priblížili. Poznala, že sú to žijúce, mysliace bytosti... ale hlad bol silnejší než jej city a po čase ju už myšlienky jej obetí neodrádzali. Vyvolávali úsmev, možno pobavenie, spomienky na jej vlastný život predtým... Prebrala sa zo zamyslenia, ktoré trvalo len sekundu. Ovinula svoje dlhé, štíhle paže okolo jeho pliec: musela sa poistiť, aby neušiel. Pomaly, nekonečne pomaly sa sklonila a jej bledé pery sa dotkli jeho krku. Cítila pulzujúcu krv, život pretekajúci žilami. Pootvorila ústa, mierne váhajúca, ako nakoniec vždy, no zaváhanie sa stratilo v momente, keď jej neprirodzene dlhé tesáky zavadili o hladkú pokožku. Privrela oči a s pôžitkom pritlačila. Ostré očné zuby prenikli ku svojmu cieľu a ona, nevnímajúc ostrý výkrik svojej obete, vychutnávala chvíľu, po ktorej by ostali len štyri podliatiny na jeho krku. Kvapka krvi jej vytryskla na jazyk a podráždila zmysly. Zahryzla sa naplno. Spod zubov vytekali prúdy najdrahšej tekutiny, no nenechala ujsť ani jedinú kvapku. Hltavo pila, cítiac, že telo jej ochabuje v náručí. V náručí smrti... dobre to vedela, no nemala inú možnosť. Odkedy jej premena bola dokončená, krv už nikdy nechutila tak sladko, stratila tú lahodnú príchuť a jemnú vôňu...

Začula zvonček pri dverách, ktorý ju vytrhol zo zamyslenia. Odtiahla sa, aj tak už veľa neostalo. Kým telo kleslo na dlážku, oblizla si pery. Na väčšie úpravy už nemala čas, vedela, že je v stave, ktorý sa nedá prekryť. Rovnako vedela, že za dverami jej sídla je pravdepodobne lovec, nemala však čo stratiť. Otvorila.

 

Halfcaste a Robin sa ocitli pred tmavým domom, ktorého atmosféra bola ako vystrihnutá z hororu, napriek klasickým bielym stenám a obyčajnému kamennému chodníku. Normálnym ľuďom by sa na ňom nezdalo nič zvláštne, ale Robin nebol normálny človek. Jeho medailón prudko vibroval, keď sa blížili k domu, a on vedel, čo v ňom nájde. Halfcaste hovoril o upíroch a momentálne sa blížili k obydliu jedného z nich. Keď zaklopali, chvíľu museli čakať. Nakoniec im otvorila žena, na ktorú bolo slovo krásna prislabé. Bolo v nej čosi tajomné, nie v dokonalej postave, nie v havraních vlasoch, ale v pohľade... Robin zistil, čo to je. Jej hlboké oči boli takmer bez bielka a svetielkoval v nich úzky krvavý prúžok okolo čiernej dúhovky. Od bledej pokožky sa odrážal červený výrazný rúž na plných perách... a hoci Halfcasteovi to s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo, Robina zamrazilo. To nebol rúž.

„Ako vidím, prišli sme práve na večeru.“ pousmial sa, premáhajúc reflexy, ktoré mu kázali zodvihnúť ruku so špeciálne upraveným revolverom a odstreliť tomuto stvoreniu hlavu strieborným nábojom.

„Ale iste. Poďte a ponúknite sa.“ usmiala sa nemenej sarkasticky a odstúpila, aby mohli vojsť. Robina sa zmocnil čudný pocit: určite vedela, že je lovec, jeho medailón nenechával nikoho na pochybách.

„A nemáte strach, že sa ponúknem vašou krvou?“ opýtal sa, skutočne zaujatý týmto neobvyklým javom. Inokedy sa naňho upíri priam vrhali, medailón na nich pôsobil zvlášť desivo.

„Pokiaľ viem, nikto nepije upíriu krv. Ak mienite začať, prosím.“

V upírkinom hlase bolo čosi, čo ho prinútilo mlčať. Vlastne ani nevedel, prečo sem prišli, Halfcaste ponuku bližšie neobjasňoval ani počas dvojhodinovej cesty.

„Tak, Aidan, čo ťa privádza?“ opýtala sa, možno trochu okázalo.

Upírka sa posadila do tmavého kresla a kývla im, aby urobili to isté. Robin sa s istou nevôľou zosunul do mäkkej kože a čakal na Halfcasteovu odpoveď, prekvapený ich známosťou. Halfcaste mal alebo skvelé inštinkty, alebo dokázal čítať myšlienky, lebo sa pobavene otočil k Robinovi:

„So Serenou sa poznáme dosť dlho. Kedysi som mal na svedomí jej dočasnú diétu.“

Upírka s menom Serena sa usmiala a poodhalila neobvyklý chrup. Oblizla si pery, čím ich zbavila nánosu krvi a prikývla:

„Dva mesiace mi nechutilo a skoro si ma zniesol zo sveta.“

Robin sa pousmial: jediná krv, na ktorú sú upíri alergickí, je krv temných elfov. Hoci to bolo neuveriteľné, Halfcaste musel byť sčasti elf.

„Môj dedo bol.“ prikývol a Robin sa zamračil: elfovia kedysi dávno vedeli ovplyvňovať myšlienky. Keďže Halfcaste nebol čistým elfom, dokázal ich aspoň čítať. Lovec aktivoval v mysli obranný štít, a snažil sa tváriť nenútene, hoci vycítil miešancov zmätok.

„Čo je to?“ obrátil sa k Robinovi so značným zdesením v očiach.

„Vravel som vám, nemáte poňatia o výcviku. Ak niečo chcete, opýtajte sa, nemusíte sa namáhať.“ Robin sa znova uškrnul a Halfcaste naňho hľadel dosť nedôverčivo:

„Serena o tom vie, pretože sa jej to priamo týka, ale nemáme času nazvyš, preto vám to skúsim vysvetliť v skratke, Robin.“

„Ja som dosť chápavý.“

Halfcaste to ponechal bez komentára a pokračoval:

„Je taký človek... volá sa O´Connor. Zabíja upírov a pokúša sa ich vyhladiť. Už sa mu to takmer podarilo.“

„Tak to sme dvaja s rovnakým cieľom. V podstate mi berie prácu, čo?“

Serena naňho vystrúhala dosť nepríjemnú grimasu a Robin sa uškrnul. Pri práci si zvykol brať veci s nadhľadom, inak to ani nebolo možné, ale vedel, že upíri, ako všetky menšiny im podobných kreatúr, sú na svoje vyvražďovanie veľmi citliví.

„Pokračujte.“ povzbudil Halfcastea, ktorý zaujato hľadel na Serenu. V upírkiných očiach bolo vidieť, že sa musí veľmi premáhať, aby na Robina neskočila. Usmial sa a otočil sa k štvrťelfovi.

„Takže, ako iste viete, krv zabitého upíra, ktorá sa získa tesne pred jeho rozpadom, má isté... špecifické účinky.“

„Áno, aj ja som už počul tie hlúposti o nesmrteľnosti. Dokonca sa ma jeden podnikateľ na dôchodku snažil uplatiť, aby som pre neho tú krv získal. Ja osobne tomu neverím.“

„Tak verte, pretože je to pravda. Do určitej miery.“ vzdychol, pozrel na Serenu, ktorá sa mračila a dokončil:

„Pokiaľ získate veľa, skutočne veľa tej krvi, môžete sa stať čiastočným upírom. A upír s ľudskou túžbou po moci je tá najhoršia možná kombinácia.“

„Horšia je lovec pomáhajúci upírom.“ zavrčal Robin, ktorý z týchto rečí získal presnú predstavu o náplni svojej práce.

„Alebo nepodplatiteľný zamestnanec.“ uškrnul sa Halfcaste a Serena spýtavo pozrela na Robina:

„Nikto nie je nepodplatiteľný. Sú len ľudia, ktorým ešte nikto nenavrhol dobrú cenu.“

„Som prístupný diskusii.“ Robin sa pohodlne oprel a čakal ponuku. Ona však namiesto toho kývla hlavou ku miešancovi:

„Mne je to jedno. Toto je Aidanov problém.“

„No, myslím, že to nebude Aidan, kto príde o hlavu, keď sa minú zásoby Nosferatu v blízkosti pána O´Connora.“

„Nežartujte, prosím. Toto je vážne. Povedzte áno, alebo nie.“

Robin prikývol, no znovu sa obrátil k Serene:

„Chcem len zistiť, prečo je dáme jej život taký ľahostajný. Upíri boli predsa vždy životaschopní, až akosi príliš.“ trpko sa usmial a mimovoľne sa chytil za krk, nepochybne vďaka nejakej nepríliš príjemnej spomienke.

„To áno... ale po takmer tisícročí vás omrzí aj najlepší život.“ pousmiala sa, no Robin si bol istý, že je za tým niečo viac ako únava vekom. Znovu prikývol a otočil sa k Halfcasteovi:

„Kedy, a hlavne kam, vyrážame?“

 

Odpoveď na otázku kedy znela: hneď. Ráno zistil aj kam. Pravdupovediac, nebol veľmi nadšený predstavou spánku s upírom v dome, ale nakoniec sa spoľahol na svoje reflexy, ktoré ho obyčajne prebudili aj na najmenší podozrivý pohyb.

„Írsko, hm? Nie je to trochu nezvyklé podnebie pre upírov?“

„Prečo myslíte?“ upírka jazdu v džípe znášala celkom dobre, aj keď očividne nie až tak dobre, aby bola schopná uvoľnenej konverzácie. No možno jej odmeraný postoj spôsobil aj sám Robin.

„Dlho som tam nebol, ale naposledy tam bolo priveľa mágie, aby sa tam zdržovali vyššie bytosti, viete, Nosferatu, lykantropi...“

„Ďakujem, myslím, že v mytológii sa vyznám prinajmenšom tak ako vy.“ poznamenala trochu štipľavo. „Mimochodom, to vaše „minule“ muselo byť už dosť dávno. Mali by ste si doplniť vedomosti.“

„Nechám sa poučiť od takej vysoko zainteresovanej osoby.“ zaškeril sa, no zdalo sa, že na upírku to príliš nezapôsobilo.

„Práve preto sa tam teraz zdržiavajú. Nepredpokladajú, že by ich tam niekto hľadal.“

„Ale niekoho to už, zdá sa, napadlo.“

Serena prikývla a Robin sa otočil dopredu, sledujúc rýchlo ubiehajúcu cestu.

„Nechcem sa tváriť ako znalec zákona, ale mám pocit, že je tu povolená len šesťdesiatka.“

Halfcaste sa naňho spýtavo zahľadel a vôbec mu nerobilo problém, že momentálne sedí za volantom.

„Býva dobrým zvykom pozerať sa za jazdy na cestu.“ zasyčal Robin a kŕčovito upieral pohľad na mihajúce sa čiary. Sedieť ako spolujazdec v aute, ktoré viedol Halfcaste, by bola skúška ohňom aj pre milovníka rýchlej jazdy, a tým lovec rozhodne nebol.

„Čo ste mysleli tou poznámkou o rýchlosti?“ štvrťelf stále so záujmom pozoroval bledú lovcovu tvár.

„Nič, až na detail, že vy si to rúbete sto desať.“

Halfcasteov výraz naznačoval otázku „A to je problém?“, preto sa Robin radšej vzdal a pre istotu prekontroloval bezpečnostné pásy. Na jeho šťastie, letisko nebolo ďaleko a hoci Robin nebol nadšený ani lietadlom, predsa len mu zdvihol náladu fakt, že pilotom nie je jeho zamestnávateľ.

 

Osamelé letisko s akousi potemnelou atmosférou rozhodne nepatrilo medzi miesta hodné návštevy, no Robin sa rýchlo presvedčil, že oproti okoliu bolo ešte celkom slušné. Najbližšia, veľmi malá dedina sa zasekla pravdepodobne niekde medzi osemnástym a devätnástym storočím a po vstupe do jediného, dosť úbohého hostinca nič nenasvedčovalo opaku. Nakoniec, Iveraghské pohorie na juhu Írska nebolo takým turisticky atraktívnym, aby miestni obyvatelia mali dôvod niečo na spôsobe svojho života meniť.

„Hej, je tu niekde hostinský?“ Halfcaste oslovil bledé dievča, nepochybne slúžku. Ostýchavo si ich obzrela, keď jej pohľad spočinul na Robinovom medailóne, strhla sa a odbehla do kuchyne. Po chvíli už vychádzali s hostinským na neveľmi luxusné poschodie do izieb, o ktorých sa nedalo povedať nič lepšie, len že do nich aspoň neprší.

„Viete, kde presne je momentálne O´Connor?“ Robin nemienil strácať čas a Halfcaste neurčito kývol hlavou:

„Celkom presne nie. Ale pravdepodobne býva na konci dediny.“

„Tejto dediny?“ opýtal sa lovec nedôverčivo. Predsa len, zberateľ upírov žijúci medzi obyčajnými dedinčanmi bol príliš zvláštny aj na jeho pomery.

„Áno. Oddýchnite si.“ zakončil, akoby sa rozprávali o celkom bežných veciach. Robin však nemal najmenšiu chuť oddychovať v navlhlých prikrývkach a prekontroloval si zbrane.

„Radšej sa idem trochu prejsť.“

„Pred hostincom zabočte doprava a choďte stále rovno.“ Serena doteraz nejavila záujem o rozhovor, ale očividne chcela zmiznúť čo najskôr.

Robin zabočil odporúčaným smerom a cestou z vnútorného vrecka kabáta vytiahol neveľkú sklenenú fľašku. Dôkladne sa z nej napil a pocítil nepríliš príjemnú, horkastú chuť bylín. Bol to jediný spôsob, ako upírovi zabrániť v uhryznutí - pach bylín v krvi ich odpudzoval. Väčšina prísad tohto nápoja bola prudko jedovatá, žiadnemu lovcovi to však príliš nevadilo.

Robin zastal pred neveľkým domom, ktorý na prvý pohľad pôsobil celkom obyčajne. Naokolo nebolo nikoho, domáci však ešte zjavne nevedeli, čo sa usídlilo v ich dedine. Popravde povedané, ani Robin to nevedel celkom presne. Bol však lovcom dosť dlho na to, aby si zrátal dve a dve dokopy. Za múrmi starej budovy ho čakal upír, alebo niekto, kto  veľmi túžil stať sa ním. Oboje takmer rovnako nebezpečné.

Nehlučne odistil zbrane a potichu sa priblížil ku starým, trocha nahnitým dverám. Otvorili sa s hlasným zavŕzganím a Robin v duchu zanadával. Jeho plán momentu prekvapenia zlyhal, škrípavé otváranie dverí by zaregistroval aj hockto s menej vyvinutými zmyslami ako upír.

Vošiel, nemalo zmysel ďalej sa pokúšať o utajenie. Ak skutočne šlo o nemŕtveho, videl by ho celkom jasne aj potme. Rozhliadol sa s pripravenými zbraňami. Nohou kopol do dverí a pristúpil bližšie k stene. Vždy sa cítil akosi bezpečnejšie, pokiaľ mal istotu, že za ním okrem steny nie je nič a nikto. Prudko sa otočil, keď zachytil pri protiľahlej stene pohyb. Potom sa spamätal: ak upír nechcel byť spozorovaný, ani elixír na posilnenie zmyslov by nepomohol a dobre vycvičený lovec, akým Robin bezpochyby bol, elixíry veľmi často nepotreboval. Napriek tomu si bol Robin istý, že to, čo sa odlepilo od steny, bola postava. Neodvážil by sa povedať, či bola celkom ľudská... ale keď sa s tupým buchnutím zvalila na dlážku ani nie dva metre od lovcových nôh, bolo mu to celkom jedno. Postava už určite nebola nebepečná. Pomaly prešiel dva-tri kroky smerom k nehybnému telu, potom zrýchlil. Chvíľu váhal, napokon sa rozhodol nepribližovať sa príliš a mŕtveho prevrátil špicou topánky na chrbát. Zdesene odskočil: v miestnosti bolo šero, no napriek tomu sa jasne dali rozoznať nezvyčajne dlhé očné zuby vo vycerenom, zvláštne stuhnutom úškrne. Otvorené oči mali rozšírené zrenice a očné bielka takmer nebolo vidieť. Upírske znaky sa teda ešte dali rozoznať, čo znamenalo, že musel byť zabitý len nedávno.

Čosi ako šiesty zmysel Robinovi vravelo, aby sa pri mŕtvole viac nezdržiaval. Prudko sa otočil a uvedomil si, že nie je sám. Ďalšia postava stála na druhom konci miestnosti, necelé tri metre od neho.

„O´Connor?“ Robin si bol istý, že ten muž je prenasledovateľ upírov, otázku vyslovil skôr preto, že potreboval počuť nejaký hlasnejší zvuk. Hoci zažil už veľmi veľa, z tohto miesta mal nepríjemný pocit.

„Máte tú česť.“ Muž ukázal na telo pri Robinových nohách s mrazivým úškrnom. Robin mal dosť skúseností, aby sa nenechal vyviesť z miery trhlinou v očakávanom scenári.

„Smiem poznať vaše meno?“ zavrčal, s pištoľou stále namierenou na hruď neznámeho.

„Mám veľa mien.“ chladne sa zasmial a s opovržlivým pohľadom upretým na pištoľ pristúpil o pár krokov bližšie.

„Prečo mám pocit, akoby ste citovali nejaký brakový román?“ vyštekol, pevnejšie chytiac revolver.

„Brak? Prečo nie hneď Stokera?“ pousmial sa a nijako ho nevyviedlo z miery, že stále pozeral do hlavne.

„Snáď nemyslíte Draculu.“

„Ste veľmi chápavý lovec.  Navrhol by som vám spoluprácu, ale som si istý, že by ste ju neprijal.“

„Ako to môžete vedieť?“ Robin hral o čas a pokúšal sa vymyslieť, ako sa odtiaľto dostať.

„Povedzme, že vyše tisícročie skúseností vám dá isté právo predpokladať reakcie určitých osôb.“

„Rád by som pokračoval v rozhovore, ale stále ste neodpovedali. Kto, dočerta, ste?“

„Niektorí ma volajú novým Draculom. V skutočnosti dávam prednosť menu Dragan.“

„Skutočne prekrásne.“ sarkasticky odvetil a pokúsil sa ustúpiť ku dverám. Upír menom Dragan mu však šikovne zatarasil cestu tak rýchlo, že jeho pohyb bol takmer nebadateľný.

Prečo, dokelu, nezaberá ten jed? Robin si v duchu priznával, že sa dostal do poriadnej kaše.

„Kam by ste šli? Nemôžem dovoliť, aby ste vyzradili moje malé tajomstvo.“

Upírove cynické reči boli jasným dôkazom, že sa jedná o niekoho z najvyšších. Novodobí upíri zabíjali len kvôli prežitiu a bez zbytočných rečí. Tí vyššieho rádu zo smrti robili akési zvrátené potešenie, hru, v ktorej mohli vyhrať jedine oni.

Robina striaslo. Upír k nemu podišiel ešte bližšie, takže celkom jasne videl lesk nemŕtvych očí bez bielok. Lovec si uvedomil, že nepriateľ sa takmer opiera o jeho stále pripravenú zbraň. Bez rozmyslu potiahol kohútik a tlmený výstrel preťal okrem ticha aj Draganovo telo. Hoci náboj bol strieborný, upír sa usmial a zodvihol zbraň vyššie.

„Priamo do srdca, lovec. Nedával si v škole pozor?“

Posmešný tón v jeho mrazivom hlase bol pre Robina jasným varovaním, že na tohto upíra bude potrebné čosi viac, ako len výstrel. Čo, to už, nanešťastie, nezistím, pomyslel si, keď sa k nemu upír naklonil. Vzápätí pocítil ostrú bolesť a stratil vedomie.

 

Prudko sa nadýchol a ešte prudšie otvoril oči. Prvé, čo zbadal, bola Halfcasteova tvár skláňajúca sa nad ním. V momente mu prebleskli mysľou posledné sekundy, ktoré si pamätal, a jeho ruka vyletela viac-menej automaticky. Posadil sa a zistil, že má obviazané hrdlo. Štvrťelf stál, ale sila úderu ho odhodila vyše metra od lovcovho lôžka a prekvapene si šúchal podozrivo modrajúce líce.

„To bolo za čo?“ sykol, ale v jeho očiach hrali šibalské ohníčky.

„Kedy ste mi mienili oznámiť, že je tam alfa-upír?“

„Ja som to nevedel.“ Halfcaste sa skúmavým pohľadom uistil, že nič viac mu nehrozí a podišiel bližšie.

„Tak potom pardon.“

Robina to však vôbec nemrzelo.

„Čo sa tam stalo?“ siahol si na obväz a pokrútil hlavou. Na krku ucítil ostrú bolesť.

„To nevieme. Doplazili ste sa sem minulú noc celý zakrvavený a neboli ste schopný slova. Divím sa, že ešte žijete. Každý iný by už vykrvácal.“

„Zabúdate, že som výnimočný prípad.“ uškrnul sa Robin.

Vystrašený výkrik preťal ovzdušie. Ľudský výkrik. Robin sa v momente ocitol pred hostincom a okamžite zbadal, odkiaľ výkrik zaznel. Ani nie dvadsať metrov od miesta, kde stál, sa začali ľudia podozrivo zoskupovať a Robin tušil, prečo. Predral sa zástupom a naskytol sa mu pohľad na zhruba dvadsaťročné dievča ležiace na zemi. Očividne bola mŕtva. Robin potichu zanadával a sklonil sa k nej. Stopy po uhryznutí na krku už neboli viditeľné, to znamenalo, že premena bola v pokročilom štádiu. Pre istotu skontroloval mŕtvej oči: rozšírené dúhovky začali tmavnúť a bielko získalo ružovkastý nádych. Bez zbytočných rečí vytiahol revolver a vystrelil. Zo zástupu ľudí sa ozvali protestné výkriky, nepochybne patrili rodine mŕtvej. Robin sa vrátil do hostinca zamyslený a zamračený. Keď začal s prípravami, zacítil na chrbte Halfcasteov spýtavý pohľad.

„Musím sa tam vrátiť ešte dnes.“

„Prečo? Veď náboj bol strieborný, nie?“ nechápal Halfcaste.

„Pohrýzol ju jeden z Vyšších upírov, náboj premenu len spomalí.“ Serena sa objavila tak nenápadne, ako to dokázali len upíri.

„Správne. Nemám chuť čakať, kým si vybuduje armádu.“ Robin sa ešte chvíľu prehrabával vo svojej taške, nakoniec postavil na stôl dva miniatúrne flakóny. V jednom bolo čosi, čo vyzeralo ako obyčajná voda. V tom druhom sa vírila žltohnedá tekutina nanajvýš zvláštneho zloženia – neustále bola v pohybe a kvapky nestekali nadol, ale naopak sa snažili dostať čo najvyššie.

„Čo je to?“ Halfcaste pochybovačne nadvihol obočie.

„Menšie vylepšenie z loveckých laboratórií. Umožňuje nočné videnie a pomáha zmyslom.“ Zámerne sa vyhol priamej odpovedi. Serena sa s odporom zahľadela na flakóny a poodhalila žiarivý chrup v mrazivom úškrne:

„Sú to jedy, Halfcaste. Organizmus lovcov je prispôsobený, takže ich to zabíja len veľmi, veľmi pomaly.“

Robin prikývol a vyzrel von oknom. Slnko bolo asi v polovici svojej každodennej púte po oblohe. Halfcaste pochopil, poodstúpil, aby upírka mohla prejsť a za oboma zavrel dvere.

 

Pred nočnou akciou si chcel dopriať výdatný a osviežujúci spánok, teraz si za to nadával. Prebudil sa príliš neskoro, aby tomu stihol zabrániť. Serenine čierne kučery ho pošteklili na tvári a upírkine pootvorené ústa len pár centimetrov od jeho krku sa roztiahli do úškrnu. Vystrela sa a chrbtom ruky si utrela z pier krv. Robinov organizmus vytvárajúci protilátky prudko protestoval proti uhryznutiu a on sa len s ťažkosťami dokázal ovládnuť na chvíľu, pokým sa opýtal prečo.

„S tými tvojimi jedmi budeš vždy len takmer taký rýchly ako upír. Musíš byť rýchlejší.“

Robin stratil vedomie a upírka sa vytratila tak rýchlo, ako prišla.

Prebudil sa o niekoľko hodín, svetlo Mesiaca dopadalo na dlážku a Robin sa snažil zbaviť myšlienky na bodavú bolesť v krku, ktorá akosi neprichádzala. Dotkol sa miesta, kam sa zaryli Serenine zuby, rana však zmizla.

Jeho obvyklý arzenál obohatil o niečo, čo nepoužíval pričasto. Jemne, takmer nežne sa dotkol zložito vypracovanej rukoväte a prešiel prstami po ostrí. Za iných okolností by sa strieborná čepeľ pokryla krvou, no teraz... vo svetle Mesiaca prenikajúcom cez okno sa jeho neporušená pokožka zdala ešte bledšia, než v skutočnosti.

 

Robin bol skutočným profesionálom. Napriek tomu, že zúfalo túžil ostať predo dvermi starého mlyna, prinútil sa vstúpiť. Okamžite zaregistroval výhody, ktoré mu poskytla Serena: videl takmer dokonale a jeho citlivejší sluch dokázal zachytiť aj piskot myší niekde nad ním. Nehlučne prešiel niekoľko krokov a zodvihol meč do útočnej pozície. Nikdy predtým by si nepomyslel, že aj ostrá čepeľ pretínajúca takmer hmatateľné ticho môže byť hlukom, ktorý prezradí jeho pozíciu. Postupoval pomaly a obozretne, neustále sa zastavoval, aby sa pokúsil zachytiť nejaký zvuk, čokoľvek, čo by ho priviedlo na stopu jeho nepriateľa. Napriek týmto zastávkam takmer nezbadal pohyb za sebou. Okamžite sa otočil a upír za ním odskočil z dosahu jeho meča. Sotva badateľne sa usmieval.

„Znovu ty?“ prehovoril a Robin pevnejšie zovrel ozdobnú rukoväť. Upír si vzápätí odpovedal sám a jeho chladný hlas znel prekvapene:

„Zmenil si sa.“

„Povedzme, že uhryznutie dva razy za sebou zanechá stopy aj na lovcovi.“ doplnil a postúpil o pár krokov dopredu. Upír ustúpil nabok, no nepokúsil sa cúvnuť ani dostať sa bližšie. Spýtavo si premeral lovca oproti sebe:

„Dva razy? Teda si jedným z nás.“

Robin nesúhlasne privrel oči získavajúce zvláštne zafarbenie jantáru.

„Nie tak celkom.“

Vrhol sa dopredu, bez výkriku alebo nejakého väčšieho hluku. Dragan, hoci neozbrojený, uhýbal s ľahkosťou preverenou stáročiami, akú zatiaľ Robin nemohol dosiahnuť. Výcvik lovca navyše mu však dával isté výhody a onedlho obaja znovu stáli oproti sebe, vzdialení niekoľko metrov. Dragan sa prerývane nadýchol a niekoľko povrchných rán na jeho voskovobledej pokožke sa zacelilo. Ostali po nich len jemné ružovkasté prúžky a potrhaný čierny plášť. Všetko prebiehalo potichu, tak potichu, že tej malej časti lovcovho ľudského ja sa zmocnila neistota. Tým viac však túžil ukončiť tento súboj a neočakávane zaútočil po druhý raz. Dragan uhýbal mihajúcemu sa ostriu čoraz tesnejšie a rozdiely medzi nimi sa začali strácať. Keď takmer dokonalé ticho prerušil zvuk kovu dopadajúceho na starú drevenú podlahu, stáli proti sebe rovnocenní. Upíri. Skutočný boj začal až vo chvíli, keď sa zbavili ľudských tvárí. Do noci sa rozliehali škrekľavé výkriky dvoch bojujúcich netvorov snažiacich sa navzájom zničiť. Do prachu dopadali početné kvapky tmavej krvi.

Nevedel, kto je, kde je, ani prečo bojuje. Cítil len neovládateľný smäd po krvi, ktorý ho nútil pohybovať sa do rytmu spomalených úderov srdca jeho protivníka. Kedykoľvek sa ocitol v blízkosti pulzujúcich žíl, zmocnila sa ho túžba zaryť zuby do tej bledej pokožky a pocítiť na jazyku horkastú chuť vyhasínajúceho života. Už dávno prestal byť Robinom, lovcom a človekom. Zúrivo zavyl, keď dlhé drápy upíra oproti nemu vnikli do jeho tela a zanechali na ňom ďalšie z nespočetným rán hojacich sa neuveriteľnou rýchlosťou. Rýchlosťou, ktorú oživovala snaha prežiť.

Neváhal ani sekundu, keď reflexy krvilačnej šelmy vytryskli na povrch a ovládli každý jeho pohyb. Poddal sa im a konečne sa mu podarilo dostať sa ku svojmu protivníkovi tak tesne, ako potreboval. Hoci bol nútený konať rýchlo, dokázal si vychutnať chuť strachu upíra, ktorý sa zrazu stal obeťou vlastného druhu. Jeho telom prešla vlna opojného vzrušenia, keď jeho ostré, špicaté zuby hladko prešli bledou pokožkou a dostali sa k prameňu. Nikdy nepočul krajší zvuk ako smrteľný výkrik nemŕtveho, nikdy nezažil slastnejší pocit, ako keď mu tmavá, chladná krv stekala do hrdla.

 

Prešiel pohľadom celú miestnosť a vyhľadal svoj meč. Vlastne ho už nepotreboval, rýchlym mávnutím ho očistil skôr zo zvyku. Očami sledoval krvavé stopy na dlážke a spočinul pohľadom na dotrhanom tele. Jediným kopancom roztvoril široké, dvojkrídlové dvere a naposledy sa otočil ku skrvavenej kôpke, ktorá kedysi bola jeho protivníkom. Nie, nezatvoril za sebou a cestou ku hostincu mu hlavou prebleskla akási zvrátená radosť pri predstave slnečných lúčov dopadajúcich na upírie telo.

„Zabil si ho.“ To nebola otázka. Serenin hlas znel sebaisto a potešene, no Robin v ňom vycítil akýsi neopodstatnený výsmech. Chabo prikývol a Halfcaste sa uškrnul. Nebolo v tom nič podozrivé, no Robinom to poznanie takmer zatriaslo.

„Vy...“ nechápavo podišiel bližšie, no bolo to zbytočné. Jeho upírske zmysly mu prezradili, čo ako lovec nespoznal.

„Áno. Som tiež upír.“

„Takže žiadny štvrťelf.“ zaceril sa Robin a do tmy sa zablysli jeho špicaté zuby.

„Určite sa pýtate, prečo sme vám kázali zabiť jedného z nás.“ Hľadela naňho celkom neosobne, keď prešla bližšie ku Halfcasteovi. Nečakala na Robinovo prikývnutie, pokým začala:

„Bol posledný, ktorý bol schopný zastaviť naše úsilie. Prišiel sem až pár hodín po nás.“

Trpko sa zasmiala a zanietene pokračovala:

„Ľudia si konečne uvedomia, že nie sme len výplodmi fantázie. Žili sme v ústraní príliš dlho.“

„Presne tak. Pridaj sa k nám, Robin. Myslíš, že to ovládneš, myslíš, že prežiješ bez krvi?“

Veľmi dobre vedel, že nemá zmysel hrať sa na hrdinu. Halfcaste a Serena veľmi dobre poznali ten neutíchajúci smäd, jedine oni mohli pochopiť... Nepochyboval, že obaja vedia, na čo myslí. Ale asi nie do detailov, uškrnul sa pre seba, keď Serenina tvár nadobudla prekvapený výraz. Halfcasteov pohľad zdesene preskočil z Robina na Serenino bezhlavé telo, ktoré sa zosunulo k zemi vedľa záplavy čiernych kučier. Z čepele Robinovho meča, ešte stále dokončujúceho útočný oblúk, stiekla na zem jediná rubínová kvapka.

„Možno máš pravdu.“ pripustil Robin, keď z Halfcasteových prekvapením pootvorených úst vytiekol tenký pramienok dofarbujúci krvavú škvrnu rozrastajúcu sa na jeho hrudi. Dvojnásobné uhryznutie poskytovalo po dokonalej premene dvojnásobnú rýchlosť.

Nepretvaroval sa a nesnažil sa pôsobiť dôstojne, keď sa sklonil, aby uhasil svoj smäd. Po tvári sa mu rozlial krivý úškrn, keď sa vzpriamil a znovu sa rozhliadol po malej izbe. Niečo vo vnútri mu našepkávalo, že by mal cítiť ľútosť, alebo aspoň odpor, nič sa však nedostavilo. Dotkol sa postriebrenej rúčky a zľahka potiahol. Záštita sa uvoľnila zo zakrvavenej hrude a koniec čepele ťahavo zaškrípal o kosti a pružiny v kresle. Striebro pod Robinovými prstami akoby sa roztápalo, pálilo a nepríjemne chladilo zároveň. Stiahol ruku späť a pohŕdavo privrel oči, kedysi jasnomodré, teraz dravé, jantárovožlté, s úzkymi zrenicami.

Ťažké čižmy akoby nevydávali žiaden zvuk. Robin nepovšimnutý prešiel tmavým hostincom a vykročil do noci.

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.