Nedeľa Jún 25

Diary

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Mám dvadsaťdva a volám sa Kitashi Noda. Meno známe z bulvárnych novín, predovšetkým v poslednom roku. Známy ilustrátor, maliar, umelec... na verejnosti suverénna hviezda, v súkromí svojho bytu podivne chaotická osoba.

Znova, ako nespočetnekrát predtým, som sedel vo svojom byte a pokúšal sa splniť predstavy zákazníka. Mala to byť ilustrácia do nejakej fantasy knihy, čosi s niekoľkými krídlami, pazúrmi a čo najobludnejším výzorom. Vo všeobecnosti som špecialista na takéto typy kresieb, hoci mňa osobne draci a víly nikdy nezaujímali. Keď tak nad tým uvažujem... na svete je dosť málo vecí, ktoré ma dokázali zaujať.

Takmer ma porazilo, keď tesne vedľa mojej ruky dopadol prameň svetlých vlasov. Otočil som sa tak prudko, že žena za mnou sa neubránila úsmevu, tak trochu koketnému, aký mala vyhradený špeciálne pre mňa.

Jej meno je Eiko Okano a podobne ako ja, patrí k ľuďom, za ktorými sa radoví občania otáčajú na ulici. A možno ani nie preto, lebo je manželkou jedného z najvýznamnejších sponzorov a zberateľov umenia súčasného sveta, Hachihara Okana. Možno za to môže jej dokonalá postava, plné pery, nevinne svetlomodré oči a blond vlasy, momentálne zakrývajúce takmer celý jej chrbát. Toto dokonalé stvorenie sa obvykle ukrýva pod maskou štvorcových okuliarov, seriózneho kostýmu a ešte serióznejšieho uzla z vlasov. Môj byt je jedným z mála miest, kde je možné vidieť skutočnú tvár Eiko Okano.

Ja s ňou totiž spávam.

Nie je v tom nič viac, ani z jednej strany. Hachiharo je dokonca môj priateľ a občasný sponzor. To, či vie o mne a svojej manželke, mi ostáva po celý život záhadou, rovnako ako jej vek – mohla by mať rovnako dvadsať ako tridsať, ale vzhľadom k jej popularite a zamestnaniu pravdepodobnejšia je tá druhá možnosť. Kedysi dávno, keď ten - pre nedostatok iných výrazov to nazvem vzťah - medzi nami začal, s nebezpečným zábleskom v očiach mi oznámila niekoľko celkom presvedčivých spôsobov, ako ma znesie zo sveta, ak mi náhodou napadne vydierať ju alebo niečo oznámiť jej manželovi. Za tých desať mesiacov, čo ju poznám, som zistil zopár zaujímavých skutočností: svojho manžela svojím spôsobom ľúbi. Hachiharo má takmer päťdesiat a ich manželstvo rozhodne nebolo uzavreté pre peniaze, pretože pred desiatimi rokmi, keď sa brali, nemali obaja takmer nič. Spoločnými silami vybudovali obrovské impérium, neskutočné vily, drahé autá a podobné záležitosti.

Hachiharo Okano je jednoducho veľmi zaneprázdnený a občas veľmi unavený, aby uspokojil všetky potreby mladej (a občas aj pre mňa príliš energickej) ženy, akou Eiko bezpochyby je.

Z mojej strany, hoci nemám podobne výhodný vzťah s nejakou perspektívnou boháčkou, ide rovnako len o sex. Nič viac momentálne nepotrebujem a možno to bude znieť bezcitne, ale svojím spôsobom mi to tak vyhovuje: sex bez všetkej romantiky, starostlivosti a zbytočného času stráveného zízaním na hviezdy. Eiko má toto všetko doma; a keď sa jej zachce, príde za mnou po ten zvyšok.

Aj dnes sa na mňa provokatívne usmievala, naoko nevinne sa pohrávajúc s modrou šatkou vo svojom výstrihu. Pritiahol som si ju a pobozkal ju: odhliadnuc od všetkého, sex s ňou bol vždy zážitok, aspoň po fyzickej stránke. Keby som sa zaujímal o čosi také, ako duša, povedal by som, že duševne ma to nijako nenapĺňa. Ale, chvalabohu, ak aj nejakú dušu mám, okázalo ju ignorujem a tak mi nič nebránilo oddávať sa bezstarostnej rozkoši s Eiko.

Dnes na mňa však okamžite po bozku zagánila pohľadom prísnej učiteľky a zmrazila tak akúkoľvek túžbu, ktorá by sa vo mne náhodou mohla prebudiť.

„Dnes som tu služobne. Nezabúdaj, že okrem iného...“ provokatívne žmurkla. „...som aj tvoja manažérka.“

To je, bohužiaľ, pravda. Keď som začínal, zhruba pred rokom a pol, ešte na škole, priviedol som do šialenstva dvoch manažérov z malých firiem a jedného súkromného. Eiko to vzala ako výzvu a že sa s ňou popasovala úspešne, o tom svedčia viaceré titulky s mojím menom.

Znechutene som prevrátil oči a dokončil posledných pár ťahov na výkrese. Skicár som jej podal s výrazom „mučenie neviniatok“, ktorý ovládam takmer dokonale. Odmenou mi bol pobavený úškrn a niekoľko obdivných vzdychov, keď otvorila kartónové dosky a pohľad jej padol na niektoré výkresy. Poväčšine patrili k fantasy sérii do nejakej knihy a niekto by si snáď myslel, že draci a podobné obludy už nemôžu ničím zaujať. Ja som sa však vždy snažil do obrazu dať niečo zvláštne, čím by sa líšil od akéhokoľvek iného autora a tiež od každého môjho obrazu. Možno aj preto som čoraz vyhľadávanejším a aj ostrieľaná umelkyňa ako Eiko nad mojimi obrazmi súhlasne prikývla.

„Nechápem, prečo si to vždy nechávaš na poslednú chvíľu.“ nadhodila, keď dosky opäť spočinuli zatvorené v jej rukách a ona sa rozhliadla po priestrannej izbe, aby odhalila prípadné nové dielo.

Táto izba bola najväčšia v celom byte, nemožno však tvrdiť, že najpriestrannejšia: hoci zariadenie tvoril len stôl, zopár políc a stolička, zdala sa byť prepchatá na prasknutie, všade sa povaľovali útržky papiera s náčrtmi aj plátna s dokončenými obrazmi, farby, ceruzky a vlastne všetko možné.

Zvyšok bytu tvorili malá kuchyňa prepojená s obývačkou, kúpeľňa a dve spálne. Jedna patrí mne a druhá môjmu bratovi Seiichimu. Vlastne, Seiichi nie je môj brat. Jeho otec a moja matka sa vzali pred vyše rokom. O niekoľko týždňov na to sa im podarilo zísť z cesty na nejakom útese a po pohrebe som začal bývať so svojím novým bratom. Prvý raz v živote sme sa videli na svadbe, druhý na pohrebe a keď som ho videl tretí raz, stál za sťahovacím autom pred mojím bytom a nevrlo čumel do betónu pred sebou.

Odvtedy prešlo vyše roka a nikdy som ani na okamih neľutoval, že som sa vzdal školy. Rok pred maturitou; mnohí to nazývali šialenstvom, zbytočnosťou, zbabelosťou... čímkoľvek, ale nikdy som to naozaj neoľutoval.

Ozvalo sa buchnutie vchodových dverí a vzápätí sa v posuvných dverách ateliéra zjavila vysmiata Seiichiho tvár. O sekundu na to aj zmizla, mierne sa červenajúc, lebo medzitým celé Eikino sebaovládanie šlo dočerta a práve sa mi pokúšala rozopnúť voľnú čiernu košeľu pofŕkanú farbami.

„OK... asi to odložíme.“ kyslo sa na mňa usmiala a upravila si vlasy do dôstojného drdolu. Keby som tu nebol, neveril by som, že dáma opúšťajúca ateliér je tá istá žena, ktorá mi ešte pred chvíľou strkala jazyk takmer do žalúdka.

„Ako bolo v škole?“ opýtal som sa, ako každý deň, keď sa Seiichi vrátil zo školy. Chodil na strednú školu sotva tristo metrov od nášho bytu a na rozdiel odo mňa strednú školu očividne zbožňoval. A stredná škola zbožňovala jeho.

Vrhol na mňa napoly pohoršený, napoly pobavený pohľad a podnikol frontálny útok na chladničku. Keď sa víťazoslávne otočil naspäť, v rukách jedlo, o ktorom som ani nevedel, že ho máme, venoval mi vyčítavé pokrútenie hlavou:

„Človek ťa na chvíľu nechá samého a ty takto, hm?“

„To bola len Eiko.“ pokrčil som plecami a lačne som sa vrhol na chladničku: pohľad na Seiichiho kombinujúceho zmrzlinu so sendvičom a zapíjajúceho to kolou mi pripomenul, že od rána som nemal nič v ústach a teraz bolo takmer pol štvrtej.

„To je tá, s ktorou akože nič nemáš?“ nadvihol svoje jasnozelené oči ponad balík keksov. Prikývol som; čo iné mi aj zostávalo. Žil so mnou v jednom byte a nemal sedem rokov, nedal sa obabrať rozprávkami o cnostnej manažérke. Vlastne mi to nijako extra nevadilo: rozhodne to bolo ľahšie, ako vymýšľať komplikované výhovorky, ktoré by upokojili aj ucho šestnásťročného stredoškoláka.

Po zistení, že naša chladnička, špajza ani čokoľvek iné už toho po Seiichiho nájazde veľa neponúka, som mu šlohol aspoň posledný pomaranč, sadol si oproti nemu a po jeho vzore som si vyložil nohy na stôl.

„Tak čo v škole?“ zopakoval som, keď sa mi zdalo, že jeho mozog už prestal byť natoľko zaujatý jedlom, aby mohol ďalej predstierať hluchotu. Vrhol na mňa bolestný pohľad a znovu sa uškrnul:

„Rozhodne som sa bavil menej, než ty tu.“

Ponechal som to bez komentára a vševediaco zažmurkal: no čo, nech mi závidí J

„Inak dosť nuda... predbehnúť tých imbecilov na skúškach nebolo veľmi ťažké a zopár nenormálnych prváčok založilo môj fanklub.“

Neovládol som sa a musel som sa smiať: podľa mojich informácií (ktoré pochádzali hlavne z jeho rozprávania) bol Seiichi Takabe nekorunovaným princom školy – vždy prvý na skúškach aj na ihrisku, nedbalo rozhádzané svetlé vlasy a zelené oči v opálenej tvári ako bonus navyše. Doma sa však, napodiv, správal celkom normálne: možno to bolo preto, že nemal matku, ktorá by ho karhala za nohy na stole alebo čipsy na gauči a ak sa na zemi jeho izby objavili špinavé tričká a ponožky, nemusel trpieť dvojhodinovú prednášku. Ja som na to jednak nikdy nemal čas a po druhé, nikdy ma nezaujímali veci ako poriadok alebo utretý prach. Astmu ani alergie nemám, Seiichi tiež nie a tým som dôvody, prečo upratovať, úplne vyčerpal. Ak niekto z nás chcel čisté oblečenie, no problem: čistiareň stála asi dvadsať metrov od nášho bytu v zapadnutej uličke. Išli sviatky? Upratovanie sme vyriešili za desať minút mobilom a aby sme ani náhodou neotravovali tú milú upratovačku, zmizli sme von. Zopárkrát som sa síce pevne rozhodol prinútiť sa k upratovaniu, ale riadiac sa mojím heslom: Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie... som vysávanie vždy rýchlo vzdal a vrátil sa do ateliéru.

„Čomu sa rehoceš, ha? Normálne ti závidím... máš tu svätý pokoj a nemáš ani vlastnú hymnu.“

„Čože?“ vyrazil som zo seba medzi záchvatmi smiechu, pri ktorých som už takmer nemohol dýchať.

„A nie jednu. Počul som už aspoň šesť verzií a jedna horšia ako druhá.“ zavrčal a zistiac, že z tej krabice už skutočne nedostane viac keksov, znechutene ju odhodil do kúta. Kôš zasiahol na milimeter presne a ospalo zívol, hojdajúc sa na stoličke.

 

Ten deň už začal blbo: od rána som mal akýsi neurčitý pocit, niečo viselo vo vzduchu. Nejaké narodeniny, dôležité stretnutie.. nič mi nenapadalo a tak som sa pokúsil vrátiť sa k práci: termín odovzdania ďalších prác sa blížil a vyše polovica mojich obrazov bola ešte v nedohľadne. Po tom, čo som vyhodil jedno plátno a asi dvadsať výkresov, som to vzdal.

Eiko prišla... Eiko odišla... a nepríjemný pocit kdesi vzadu v mojej mysli stále ostával. Po tom, čo som sa neúspešne snažil vnímať dej nejakého filmu v telke, prišiel som záhadnému (a značne otravnému) pocitu na koreň – objasnil mi to až Seiichiho príchod.

Buchli vchodové dvere, obvyklé „Som doma“ však nezaznelo. Jasne som počul, ako taška aj topánky dopadajú na parkety, žiadne iné známky života sa však neobjavovali (ak sa neráta ďalšie buchnutie dverí, tentoraz tých na jeho izbe).

Chvíľu som čakal v naivnej viere, že môj nevlastný brat sa predsa len zjaví vo dverách: sedel som totiž v obývačke prepojenej s kuchyňou a bolo viac než čudné, že Seiichi sa hneď odo dverí nevrhol k chladničke. Keď som sa ani po dvadsiatich minútach ničoho nedočkal, riskol som to a prešiel ku zatvoreným dverám, na ktorých visel Seiichiho obľúbený plagát s nápisom „Pozor: nebezpečenstvo, vstup na vlastné riziko.“

„Sei-chan?“ zaklopal som, no nič sa neozvalo. Pomaly som pootvoril dvere a vošiel, dávajúc mu dostatok času, aby do dvier hodil čokoľvek, čo mal po ruke s výkrikmi: „Vypadni!“, ako to mal vo zvyku, ak nechcel, aby som vstúpil. Nič mi okolo hlavy nepreletelo, čo bolo dobrým znakom, že dnu mi nič nehrozí. Nehrozilo: Seiichi ležal na posteli dolu tvárou, neobťažoval sa ani vyzliecť si nepohodlné sako školskej uniformy. Celkovo budil dojem, že sa pokúša zadusiť, očividne sa mu však nedarilo, lebo jeho chrbát sa občas dvíhal a znova klesal, čo značilo, že dýcha.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa. Viem, že to nebola veľmi originálna otázka, ale nič iné mi nenapadlo. Odpovede sa mi aj tak nedostalo, len akéhosi neurčitého zvuku, ktorý mohol rovnako znamenať „Nič dôležité“ aj „Vyhodili ma zo školy“.

„No tak. Čo je?“

„Mmhmm hmhm hmm.“ zamrmlal, ale keďže jeho ústa spolu so zvyškom tváre stále spočívali na vankúši, vôbec som nerozumel.

„Mám ti dať pokoj?“ pokrčil som plecami bezradne: síce ma nevyhodil, ale nezdalo sa, že by mal náladu komunikovať s okolím. Z hlbín modrého vankúša sa ozval rozhodne zamietavý zvuk a Seiichi konečne uznal za vhodné otočiť sa. Neprítomne sa zahľadel do stropu a zopakoval:

„Dnes je to rok.“

Myslel som, že bude pokračovať, aby som sa dozvedel podstatu jeho vyhlásenia, ale Seiichi odo mňa očividne očakával, že budem vedieť o čo ide – zaregistroval môj nechápavý výraz a odmenil ma zamračeným pokrútením hlavy:

„Že si zabudol na moje aj vlastné narodeniny, to chápem, ale ako môžeš zabudnúť na deň, keď zomrela tvoja matka, čo?!“

„Ehh...“ vydal som zo seba neurčitý pazvuk. Naozaj, bolo to čudné, ale vôbec som si nespomenul. A ani ma to nejako veľmi nemrzelo, zato Seiichi... vyzeral ozaj zničene. Pamätám sa, ako veľmi ho zobral ten pohreb...

 

Bolo to v novembri, posledné listy práve opadávali a vo vzduchu bolo jasne cítiť prísľub mrazivej zimy. Pripadalo mi to zvláštne: stromy ešte stále žiarili nespočetnými farbami,  hukot vody stekajúcej z hôr do dedinskej riečky dokresľoval atmosféru malebnej prírody, a zástup ľudí potichu prechádzajúci alejou stromov vyzeral popri tých farbách ako prílivová vlna všetkého nešťastia sveta. Všetci boli v čiernom, po tvárach ešte opálených z leta, a predsa bledých, im stekali slzy a častejšie ako spev vtákov sa ozývalo smrkanie alebo vzlykanie. Cítil som sa viac-menej nezúčastnene, akoby sa ma nič z ich smútku netýkalo, akoby to nebolo telo mojej matky, ležiace niekoľko metrov predo mnou, tiché a nehybné.

Pohreb nebol veľký ani honosný, konal sa na tichom vidieckom cintoríne pri rodnej dedine mojej matky. Nebolo tu viac ako tridsať ľudí, poväčšine zo strany Takiho, matkinho partnera. Bolo to päť, možno šesť týždňov, čo som v tom istom obleku, v ktorom som stál teraz medzi náhrobkami iných, unudene zíval pri svadobnom stole. Matka žiarila šťastím a Taki sa veselo usmieval. Dnes obaja nehybne ležali, odniekiaľ zhora načúvajúc sutrám, ktoré odriekal kňaz nad ich otvorenými hrobmi.

Stihol som si obzrieť ľudí, čo prišli. Poznal som ich len málo, poväčšine tých, čo stáli pri hrobe mojej matky. Moja stará matka, nechutne nahlas zavýjajúca do vyšívanej vreckovky a utierajúca si uslzené oči za prehnane honosnými zlatými okuliarami. Dve alebo tri decentne posmrkujúce matkine kamarátky. Žena a muž, o ktorých som vedel, že sú čosi ako bratranci z x-tého kolena, spolu s ich unudenou, asi desaťročnou dcérou, ktorú som nikdy v živote nevidel. A dvaja - traja ľudia, o ktorých pôvode som nevedel celkom nič.

Ľudí stojacich pri Takiho hrobe bolo snáď trikrát viac. Nikoho z nich som nepoznal osobne, hoci zopár tvárí mi bolo známych ešte zo svadby. Objemný, prešedivelý pán, ktorý sa nápadne podobal na Takiho, musel byť jeho otec. Ostatní tvorili pestrú zmes príbuzenstva, poväčšine kvíliaci podobe nahlas ako moja stará matka. Len jeden tvoril výnimku: stál obďaleč od ostatných, akoby sa chcel vyhnúť tým vtieravým kondolenciám a predstieranému plaču; podobne ako ja.

Bol vysoký a až príliš chudý, odhadoval by som ho tak na trinásť, keby mi zrazu v hlave neblyslo jeho meno: Seiichi Takabe. Predstavili mi ho na svadbe, bol to Takiho syn a moja matka z neho bola očividne nadšená. Celá žiarila, keď ho objala okolo pliec a mne venovala káravý pohľad:

„Toto je Seiichi, Takiho syn a ak mi to dovolí, tak odteraz aj môj.“

Seiichi jej daroval kŕčovitý úsmev, na čo moja matka odtancovala k svojmu novému manželovi s trochu prehnaným smiechom a po chvíli trápneho ticha medzi nami som sa so Seiichim rozlúčil, aby som sa mohol venovať svojej celovečernej zábave: teda sedeniu v kúte a tváreniu sa, že tu vôbec nie som.

Zmenil sa, no nevedel som, či je to dôsledok toho mesiaca a pol, čo som ho nevidel, alebo predminulej noci, keď podobne ako ja musel okolo polnoci zodvihnúť telefón, ktorý mu kovovo nezúčastneným hlasom oznámil, že jeho otec a nevlastná matka haváriu neprežili.

Hoci ako jeden z mála ľudí nevydával zvuky podobné mačke, ktorej stúpili na chvost, jeho výraz hovoril za všetko a paradoxne až pri pohľade naňho ma začali páliť oči. Rozhodne to však malo ďaleko od jeho smútku: po bledej, takmer priesvitnej tvári mu stekali prúdy sĺz, tmavé kruhy pod očami dokazovali, že už dlho sa poriadne nevyspal a hoci neskoré jesenné slnko spôsobovalo, že v čiernom saku sa musel potiť prinajmenšom tak, ako ja, očividne sa triasol, schúlený a s rukami skríženými na hrudi. Z celej tej zbierky falošných plačiek mi bol najsympatickejší, sám som nevedel prečo, ani z akého dôvodu to riešim práve vo chvíli, keď som na rakvu vlastnej matky hodil polozvädnutú ružu.

Naozaj som bol až príliš nezúčastnený, jasne som mal pred očami tie nechápavo-nenávistné pohľady prepaľujúce môj chrbát, ale dokonca aj to mi bolo celkom jedno. Nikdy som ku svojej matke nemal nejaký úžasný vzťah, otca si príliš nepamätám – odišiel, keď som mal desať. Matka pracovala na dve smeny, aby mi mohla dopriať školu, o ktorú som nestál a ktorá nestála o mňa – nikdy som nepatril ku vzorným žiakom a v kolektíve som býval nielen neobľúbený, ale hlboko ignorovaný. Po strednej škole som odišiel na vysokú – bola to jediná možnosť, ako vypadnúť z domu na internát najlacnejšej kategórie, na ktorý som si zarobil sám kreslením pre pochybných zákazníkov.

Hoci mi to nikdy nepovedala, vždy som cítil, že ma obviňuje. Z otcovho odchodu, zo svojho pobabraného života, z chudoby... snáď aj to bol dôvod, prečo som si k nej nikdy nenašiel cestu a žiadnu som ani nehľadal. Priznávam, bola to sčasti aj moja chyba. Mohol som sa pokúsiť, no nepokúsil som sa. Bol som príliš mladý, príliš tvrdohlavý a plný veľmi sebavedomých a veľmi hlúpych myšlienok, ako nikoho nepotrebujem.

Teraz bolo neskoro a po tých rokoch ma to už ani veľmi nezarážalo. Viac než kvôli vlastnému smútku som cítil podivnú úzkosť pri pohľade na útleho svetlovlasého chlapca, ktorý kráčal na konci sprievodu. Všetci už postupne odkladali teatrálne vzlyky, len na jeho tvári sa ďalšie a ďalšie horúce kvapky pridávali k tým predošlým. Nenamáhal sa ani utrieť si oči vreckovkou ako mnohí ďalší účastníci tejto neveselej udalosti - okraj jeho košele už bol celkom mokrý a jeho pohľad signalizoval zmes pocitov: neistotu, smútok, strach, údiv, to všetko v takej silnej koncentrácii, akú som snáď doteraz nevidel.

Ani neviem, čo ma prinútilo spomaliť a nechať zopár členov mojej vlastnej rodiny aj s ich pohoršenými pohľadmi na moju osobu, aby ma predbehli, a pridať sa tak ku svojmu novému nevlastnému bratovi.

Nezdalo sa, že by ma zaregistroval, aj po niekoľkých minútach tichého pochodu stále upieral oči kamsi do zeme a zreteľne sa chvel.

„Máš... máš kam ísť?“ prerušil som hrobové ticho a hoci som takmer šepkal, zdalo sa mi, akoby som ziapal z plných pľúc. Prekvapilo ma, že môj vlastný hlas bol podivne chrapľavý, hoci k tomu nemal žiaden dôvod.

Pokrčil plecami; došlo mi, že v danej chvíli mu nie je veľmi do reči: hoci sa to nezdalo, očividne potláčal plač najviac, ako to šlo.

Kar som prežil len s veľkým sebazaprením. Oči mojej matky pozerajúce na mňa z tváre mojej starej matky skrývali presne ten obviňujúci osteň, ktorý sa kedysi tak často zjavoval v očiach jej dcéry pri pohľade na mňa. Len v očiach tejto starej ženy som navyše cítil hlbokú dávku opovrhnutia. Dalo sa to predpokladať: bol som predsa synom toho chudáka bez peňazí, ktorý si vzal jej jedinú dcéru... Stará matka si na majetku vždy zakladala. Cítil som, že matka je na tom tak isto, ale bola zároveň príliš hrdá na to, aby šla svojich rodičov prosiť. Mňa osobne to nikdy veľmi nezaujímalo, hoci potom, neskôr, keď sa po smrti starého otca zmierili, sme mali všetkého dosť a o luxusné darčeky som nemal núdzu.

Keď som potom za ich chrbtom prestúpil z práva na výtvarnú školu, prestal som pre svoju starú matku existovať. Zopárkrát sa síce pokúsila presvedčiť ma, no výkriky ako „si rovnako neschopný ako tvoj otec“ som nepovažoval za dostatočné presviedčacie prostriedky...

Musel som vypadnúť. Jednoducho som musel zmiznúť z tej podivne napätej atmosféry dvoch v podstate cudzích rodín, ktoré sa navzájom nemo obviňovali zo smrti svojich detí. Vydýchaný vzduch spôsobil, že moja hlava prudko protestovala vo forme tupej bolesti pulzujúcej kdesi vovnútri. Rovnako aj môj žalúdok protestoval proti tomu jedinému, čo som do seba za posledné dva dni dostal – a to niekoľko pohárikov silného sake. Oprel som sa o chladný múr a privrel oči. Medzitým sa nebo zatiahlo a šedé mraky kopírujúce atmosféru v miestnosti kdesi za mnou spustili chladné kvapky na ešte stále rozohriatu zem. Nestál som v dosahu striešky okolo budovy a moja košeľa, nechránená sakom, ktoré ostalo v tej jame levovej prevesené cez stoličku, onedlho celkom nasiakla a prilepila sa mi na telo, podobne ako moja čierna štica tesne kopírovala krivky mojej tváre. Moje vlasy boli ďalším predmetom sporu v rodine: dlhšie, než sa patrí a poväčšine strapaté. Priľahli tesne k môjmu krku, až za okraj košele rozopnutej na niekoľko gombíkov: drobná úprava, ktorú som vykonal cestou zo siene. Kravata ležala kdesi pri mojich nohách – ani som nevnímal, kedy moje prsty povolili zovretie okolo čierneho hodvábu a kravata dopadla do kaluže tvoriacej sa na hrboľatom chodníku.

Zhlboka som dýchal vlhký, horúci vzduch; odrazu som mal podivne čistú myseľ, čistejšiu, než kedykoľvek v poslednom roku.

Pootvoril som ústa a nechal niekoľko kvapiek skĺznuť na jazyk: po sake sa začínal hlásiť smäd, no nemal som ani najmenšiu chuť vrátiť sa do siene a vypočuť si prednášku na tému zodpovednosť a slušnosť aspoň na pohrebe, ktorej by sa mi iste dostalo.

Nevšimol som si tiché vrznutie dverí a až mierne zakašľanie ma prebralo zo stavu neurčitého tranzu, do ktorého som sa dostal ponorený do vlastných myšlienok. Otvoril som oči a v okamihu mi došlo v plnom rozsahu, ako hlúpo musím vyzerať, premočený až na kožu, so zatvorenými očami a tvárou nastavenou šedej oblohe, s pootvorenými ústami hltajúci drobné čiastočky vody padajúce z neba.

Okamžite som sa previnilo usmial: akosi mi nevadilo, že v tejto trápnej situácii ma našiel práve on. Zdalo sa, že v jeho očiach sa mihol záblesk pochopenia. Jeho perami preletelo čosi ako kratučký úsmev, čo sa v danej situácii dalo nazvať nečakaným, rovnako ako náhly popud, ktorý ho popohnal tých pár krokov dopredu. Dážď okamžite vsiakol aj do jeho košele. Kvapky dopadajúce na zem okolo nás aj na naše plecia boli čoraz väčšie a pri stretnutí s tvrdým kameňom chodníka vydávali čoraz väčší hluk. No aj tak som jasne rozumel jeho tichú prosbu:

„Môžem... mohol by som... ostať s tebou?“

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.