Utorok Apr 25

Sensei #2

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Keď sa daná situácia upokojila, vybral pár hárkov papiera. Chvíľu sa v nich hrabal. Potom vytiahol niečo s červeným morom a podal mi to. Bol to test. Opravený test. Test, ktorý som... úplne dosral. Odrazu mi začalo byť neuveriteľne teplo.

-„Tak?“ opýtal sa stroho.

-„Ehm... ja, no... učil som sa!“

-„To vidím.“

-„Ja som sa naozaj učil!“

-„Verím, ibaže problém je v gramatike a nie v hodinách strávených nad knihami. Pochopil si vôbec, o aké časy išlo?“ opýtal sa karhavým tónom. Teraz ma zahnal do kúta.

-„Ja... nie. Ale keď sme ich preberali, bolo to ľahké,“ vysúkal som zo seba pravdivú odpoveď. Hanbil som sa pozrieť mu do očí. Tuším, že s väčším hlupákom, aký sedí oproti nemu, sa zatiaľ nestretol.

-„Výborne. Iba to som chcel počuť. Takže, popracujeme na tom a uvidíme.“

-„To je všetko?“ opýtal som sa prekvapene. Popravde, takúto reakciu som nečakal. Predstavoval som si niečo ako obrovský krik, obviňovanie z nedostatočnej prípravy, vytrhávanie vlasov, či mnoho iných bláznivých vecí. Ale to, že vinu vezme i na seba, som nečakal.

-„Niečo sa ti nezdá?“

-„Nie. Len som prekvapený tvojím prístupom,“ vysvetlil som.

-„No, povedzme, že pre môjho milenca chcem len to najlepšie,“ poznamenal s vážnym výrazom na tvári. Keby som mal po ruke lopatu, určite by som ležal zakopaný niekoľko metrov pod zemou. Použiť slovo milenec na verejnosti. Viem, nikto tu nie je, ale som sedemnásťročný fagan. Nemyslíte si, že plachosť sa takýmto spôsobom neodstraňuje?

Už mi to začínalo liezť na nervy. Neboli sme spolu ani drobnú polhodinku a dvere učebne sa s rachotom odsunuli. Stála v nich slečna Honda. Oboch nás obdarila prívetivým úsmevom a rýchlou chôdzou priplávala ku katedre. Chvíľu si ju premeriavala, akoby sa chcela uistiť, že jej nič nehrozí, potom sa o ňu oprela celou svojou váhou. Príšerne to zavŕzgalo, ale jej to očividne nevadilo, pretože vystrúhala sladký úsmev, ktorým dostáva žiakov do zúfalstva a svoje veľké vodnaté oči uprela na Tetsuka.

-„Pani riaditeľka vás očakáva. Vraj je to veľmi dôležitá vec,“ zatiahla medovým hlasom.

-„Ibaže ja mám momentálne hodinu. Ak by...“

-„Všetko máte nechať tak. A študenti sú iba radi, keď im odpadne pár hodín,“ prerušila ho a šibalsky na mňa žmurkla. Chrbtom mi prebehol mráz. V živote som nevidel sladší pohľad. Jej krátke čierne vlasy pôvabne lemovali oválnu tvár. Veľké vodnaté oči zasadené do elegantného rámu, plné pery, bledá pokožka, zmyselné krivky, ladný pohyb, akým si naprávala okuliare. Toto všetko vyžarovalo určitú dávku príťažlivosti.

-„Dobre teda,“ odvetil roztržito Tetsuko. Pomaly si začal baliť veci. Aj keď bola otočená chrbtom, neunikli mi tie jej zamilované pohľady. Aby som dal najavo svoje pobúrenie, hlasno som si odkašľal. Ostalo to však bez povšimnutia, čo ma poriadne rozhnevalo. Prvý plán zlyhal, nuž som sa rozhodol prejsť do útoku. Ibaže vo chvíli, keď som otvoril ústa, že ukončím toto nechutné divadielko, tá potvora ma predbehla.

-„Inak Megumi, čo robíte dnes večer?“

-„Nie som si istý, ale...“

-„Výborne. Nemáte chuť si niekam vyraziť?“ opäť ho nenechala dohovoriť.

A dosť! Nikomu nedovolím, aby flirtoval s mojím chlapcom! A tobôž nie ženskej, ako je ona! Okrem obrovských proporcií vpredu nemá čo ukázať. Veď to musel zbadať i on. Tak prečo sa na ňu tak milo usmieva? Prečo jej venuje tie najkrajšie pohľady? Prečo ju nepošle do čerta? Prečo...

Prevrátená stolička, zaťaté päste, červená tvár, nazúrený výraz. Úplne to stačilo na to, aby som upútal jeho pozornosť. Chcelo sa mi kričať, rozbíjať veci, nadávať, dokonca by som neváhal osobne ju vyhodiť von oknom, len aby mu dala pokoj. Nič z toho som však nespravil. Niečo ma zabrzdilo. Vzal som tašku, vypochodoval z miestnosti a hlasným zabuchnutím dvier som to všetko ukončil.

Mamin pozdrav zostal bez odpovede. Schody som bral po dvoch. Prudké otvorenie dvier, taška putujúca do rohu, hlasné zavrčanie a vŕzgajúca posteľ. Chvíľa ticha, pohľad zabodnutý do stropu a pomaly vyprchávajúci hnev. Ukľudnil som sa až po dvoch hodinách.

Bolo pol ôsmej. Nechcelo sa mi večerať, tak som sa vyhovoril na žalúdočné potiaže. Hladný som síce bol, nemal som však chuť vysvetľovať rodičom, prečo chodím ako bez duše a na každého hádžem vražedné pohľady. Zbytočne by sa všetko skomplikovalo. Navyše, on sa ani neobťažoval zavolať mi. Ak mu robilo problém rozprávať sa so mnou, postačila by aj malá smska so slovami ako „je mi to ľúto“, alebo „nehnevaj sa“, no on to mal očividne na háku a moja maličkosť sa za živa zožierala. Necitlivejšieho človeka som v živote nestretol.

Na učenie som sa zvysoka vykašľal. Začína sa víkend, tak na čo si ho kaziť ešte viac? Slabé zaklopanie ma vytrhlo z nostalgickej nálady. Dvere sa pomaly otvorili. Mama mi venovala jeden veľký súcitný pohľad a rozvalila sa na mojej posteli. Krvilačne som na ňu zagánil, ale ani táto maličkosť ju neodradila opustiť môj rajón.

-„Pozri,“ začala veselo „otec dnes odchádza na školenie. Pred piatimi minútami mi volal šéf, že mám celý víkend nočnú. Ochorela totižto jedna kolegyňa a lepšiu náhradu nenašiel.“

-„A čo s tým všetkým mám spoločné ja?“ opýtal som sa nezaujato.

-„Keďže si už veľký chlapček...“

-„Nechaj si tie zdrobneliny a prejdi k veci!“ odbil som jej pokus o nadviazanie rozhovoru.

-„Mladý pán sa nám očividne urazil,“ zasmiala sa tým svojím detským smiechom. Neznášal som to. Dospelí ľudia by sa mali chovať normálne. Teda, aspoň pred svojimi deťmi. Takto iba kazia naše ideály o tom, akých máme skvelých rodičov. Keď sme pri tom, tie moje sa rozplynuli pred siedmimi rokmi, kedy si na návštevu pozvala svoje staré dobré priateľky. Dať dokopy štyri ženské v pokročilom veku je ako vypustiť svorku bláznov.

-„Je to na zaplakanie. Chcela som len povzbudiť svoje jediné dieťa, ktoré očividne niečo trápi. Zabudnime však... celý víkend si sám. Ak budeš niečo potrebovať, vieš, kde ma nájdeš,“ a do ruky mi vtisla ružový papierik s narýchlo načarbaným číslom. Skôr ako som stihol zareagovať, poputoval na moje líce veľký bozk. Nech je aká chce, bola, je a aj bude mojou matkou. A to s chybami, či bez nich. I keď mi občas poriadne lezie na nervy, musím ju akceptovať, inak to jednoducho nebude fungovať.

Bolo to zvláštne, ale vďaka nej som sa úplne upokojil. Vír myšlienok sa ustálil a zrazu sa začal ozývať ten čudný pocit viny. Dával jasne najavo, že som to prehnal. Hrať sa ďalej na urazeného nemá zmysel. Ak mu chcem dokázať, že to s ním myslím vážne, nemal by som sa správať ako malé dieťa. Podobných prípadov bude veľa. Nielen z jeho strany. Ktovie, prečo človek žiarli. Snáď... snáď to bude tým, že... miluje.

Nachvíľu som zapochyboval. Čo ak sa hnevá? Alebo... tu niet nad čím uvažovať. Jeden telefonát ma predsa nezabije. A ak by to predsa len nezodvihol, svet sa nezrúti. Vzal som si teda mobil a s malým srdiečkom som vytočil jeho číslo. Zodvihol po prvom zvonení.

-„Prepáč,“ ozval som sa skôr, ako stihol čokoľvek povedať.

-„Ospravedlnenie sa prijíma.“

-„Ako... ako to nakoniec skončilo?“

-„Máš na mysli rande so slečnou Honda?“

-„Nie... vlastne hej. Neviem... ja ...“ prečo som odrazu taký nervózny?

-„Nič nebolo. Po tvojom vystúpení to radšej vzdala.“

-„Tak moment! Prečo som vždy na vine ja?!“

-„Nemáš chuť si niekam...“

-„Nie! Naši odišli... som tu iba ja... nechceš prísť?“ opýtal som sa potichu. Nebolo mi to jedno. Predstava, že s ním budem sám, ma viac-menej desila, ale na druhej strane tu bola túžba držať ho v náručí... pokryť jeho vzrušujúce telo bozkami.

-„Vydržíš desať minút?“

Opäť sa rozpršalo. Dažďové kvapky nemilosrdne bičovali do okien a prvé pouličné lampy sa rozsvietili. Čierne auto zastavilo pred malým domom so škridlovou strechou. Vysoká mužská postava sa pomalými krokmi pustila po kamennom chodníku sprevádzaná lahodným šumom dažďa. Tiché klopanie, lúč svetla, hmatateľný pocit napätia.

Nesklamal. Vlasy ako vždy roztrapatené, zapálená cigareta, pohľad šelmy. Iba bielu košeľu vymenil za tričko. Neodolateľný úsmev pohrávajúci na jeho tvári prenikol do každučkej časti môjho tela. Podišiel bližšie. Zodvihol som ruku a dotkol sa jeho pier. Pocit vzrušenia prebehol končekmi mojich prstov a uvoľnil vášeň, ktorú som sa snažil zatlačiť kamsi do kúta. Vycítil to. Jeho pery dostali chuť zakázaného ovocia. Mal studené ruky. Nevadilo mi to. Dovolil som mu vyzliecť mi tričko. Svoje už dávno zhodil. Ležalo pohodené v kúte a čoskoro sa k nemu pridal i zvyšok nášho šatstva. Bolo to nádherné.

Teplo vyžarujúce z belasého posteľného prádla, prikrývka chaoticky prehodená na mojom tele, tichý dych milenca, pocit uvoľnenia, niekoľko slastných myšlienok a prichádzajúci spánok. To jediné, čo zostalo z dnešnej noci. Spomienka, ktorá i po rokoch vyvoláva pocit rozkoše.

Chodili sme spolu tri mesiace. Náš vzťah napredoval pomalými krokmi vpred. Bral som ho ako samozrejmosť, takže výbuchy žiarlivosti či hanblivosť sa postupom času tlačili do úzadia a na svetlo začalo prenikať to pravé nefalšované ja. Už som sa nezožieral večným filozofovaním nad otázkami svojho života či nevyjasnenou sexuálnou orientáciou. Jednoducho som to prijal a snažil sa s tým žiť. Nebolo to ľahké. Megumi-sensei však stál pri mne a aj keď to nedával veľmi najavo, bol svojím spôsobom spokojný.

Tri mesiace. Tri mesiace nie sú dlhou dobou, ale proces dospievania sa nedá zastaviť. Človek neustále niečo objavuje, báda, snaží sa pochopiť sám seba, nájsť a definovať to množstvo nových pocitov vo vnútri a vysporiadať sa s denným nástrahami života. Zakaždým je tu niečo nové, nevysvetliteľné. Samozrejme pocit šťastia netrvá večne. Občas sa priženie značná dávka problémov, ktorej sa len tak ľahko nezbavíme, ale ak si zachováme chladnú hlavu, dá sa to vyriešiť bez zbytočných komplikácií. A možno nastane i deň, kedy sa všetko od základov zmení. Neviete, kto ste, čo máte robiť. Vlastne, v mysli vám vybuchne akási časovaná bomba, po ktorej zostáva pocit prázdnoty, temna. Začne sa pochybovať. Na začiatku sú to iba malé pochybnosti nad nepatrnými maličkosťami. Časom sa to všetko skomplikuje. Zrazu si nie ste istí ničím. Je to smiešne, ale postupne si začnete uvedomovať, že hazardujete s vlastnou láskou.

Prišlo leto. Koniec semestra, skúšky, stres a pár dní voľna. Napriek tomu, že väčšina mojich spolužiakov využila poobedňajšiu prestávku na malú prechádzku po školskom dvore, moja maličkosť prejavila svoju lenivú stránku a odmietla akýkoľvek pohyb. Zostal som v triede sám, čo mi nesmierne vyhovovalo. Bol to jeden z tých dní, kedy máte všetko v paži a vyhľadávate výlučne samotu, takže nič som neľutoval.

Flegmatickým pohybom som otvoril okno. Čerstvý vzduch  príjemne chladil na pokožke. Roztrapatil som si vlasy, presne tak ako to robieval Tetsuko, oprel som sa o rám a svoju pozornosť som sústredil na hluk, ktorý sa odohrával niekde podo mnou. Vôbec som nepostrehol, že sa dvere triedy potichu otvorili. Jeho prítomnosť som zaregistroval potom, čo ma jemne poklepal po pleci. Vydesene som sa otočil. Pár modrých očí na mňa škaredo zazeral.

Volal sa Suki Takao. Chodil o triedu vyššie. Stretol som ho iba párkrát a aj to za dosť chaotických podmienok, takže sme sa prakticky nepoznali. Nečudo, že sa mi myseľ zaplavila množstvom otázok, týkajúcich sa výlučne dôvodu jeho návštevy. Odpoveď prišla okamžite.

-„ Fujima Yui?“ opýtal sa zachrípnutým hlasom. Nemo som prikývol.

-„Toto je pre teba,“ odvetil s rovnakou dávkou znechutenia, s akou mi podal malú červenú obálku, pokrytú množstvom čudne vyzerajúcich vecí, ktoré mali očividne predstavovať srdiečka.

Keď som sa stále nepreberal z nečakaného prekvapenia, vtisol mi ju do ruky a namieril si to preč. Zastal pred dverami.

-„Nabudúce si láskavo zožeň iného obetného baránka. Neznášam, keď ma dievčatá otravujú pre takého usmrkanca, ako si ty. Ľúbostné pletky sa dajú vybaviť i iným, oveľa účelnejším spôsobom,“ precedil cez zuby a so značným pohoršením zaplesol za sebou dvere. Jeho slová ma surovo vrátili do reality. Mozog pracoval na plné obrátky a ja som si nemilo uvedomil, že ma práve urazil. List skrčený v zovretej pästi, oči sršiace hnevom, bojový pokrik, s ktorým som sa vyrútil vpred.

Zastihol som ho na chodbe. Opieral sa o stenu. Pohľad zabodnutý do zeme. Zhlboka som sa nadýchol a vykročil vpred. Bol som dosť hlučný, pretože okamžite odtrhol pohľad od sivej podlahy a skúmavo si ma premeriaval.

-„Čo?“ opýtal sa po dlhej chvíli ticha. Odpovedi sa však nedočkal. S tichým zavrčaním som vystrčil pravú ruku, v ktorej sídlila príčina môjho rozhorčenia. Červená obálka.

-„Veď je tvoja.“

-„Nechcem ju.“

-„Tak ju vyhoď,“ zavrčal pre zmenu on. Do líc mi vstúpila červeň. Prudkými pohybmi som roztrhal to červené čudo na malé kúsky, ktoré poputovali priamou linkou medzi jeho oči.

-„Nabudúce to odmietni!“ zvrieskol som a odpochodoval preč. Prvá chyba, ktorou sa to všetko začalo.

Moja nálada sa dala opísať asi takto: ktokoľvek kto sa priblíži do blízkosti dvadsiatich metrov, neprežije. Netrvalo to však dlho. Stačil jeden telefonát od Tetsuka a po okolí lietali sladké úsmevy. Návrh, aby som k nemu podvečer dobehol, sa jednoducho nedal odmietnuť. Mame som predložil dôveryhodnú výhovorku, ktorú zhltla i s navijakom. Ak by sa náhodou prihodilo niečo, čo by ma prinútilo zostať cez noc, nikto sa to nedozvie. Obaja rodičia sú mimo, takže dnešný večer bude patriť iba mne a  osobe, ktorú nadovšetko zbožňujem.

Jeho vlasy voňali po mäte. Hebké pery sa kĺzali čoraz nižšie, dlhé prsty dychtivo odopínali gombičky a jeho oči plné nehy pomaly búrali strach, ktorý tu bol aj napriek faktu, že sme to nerobili po prvýkrát.

Dnes to bolo o niečo rýchlejšie ako obvykle, ale pocit práve prežitej rozkoše pulzoval celým mojím telom. Obrátil som tvár, aby som sa mohol nabažiť jeho krásy. Usmial sa. Pritiahol som sa teda bližšie. Rukou som mu vošiel pomedzi vlasy a letmým bozkom som osladil jeho pery. Nový nával vzrušenia odštartoval druhé kolo. Hlasné vzdychy, rozhádzané posteľné prádlo, dve nahé telá, sladká vôňa, znovu objavené tajomstvo milovania.

Nechcelo sa mi vstať. Vôbec sa mi nechcelo opustiť teplú náruč jeho postele, obliecť si veci a odísť domov. On to vedel, ale nespravil nič. Využil som ponúkanú možnosť. Posadil som sa. Obliečka skĺzla na zem. Adamovo rúcho sa nedalo prehliadnuť. Dôkazom bol jeho fascinovaný pohľad. Provokatívnym pohybom som sa za ňou načiahol. Stál chrbtom k oknu a aj keď sa snažil odolať, nepodarilo sa mu to. Použil som jeho vlastne zbrane.

Ak sa povie Suki Takao, väčšine ľudí sa objaví obraz dokonalého osemnásťročného študenta, ktorý vyniká úplne vo všetkom. Majestátna ozdoba školy, sen všetkých dievčat, miláčik profesorského zboru a moja nočná mora.

Bolo to vlastne o tom istom. Kedykoľvek som sa s ním stretol, či to bolo na chodbe, v jedálni, alebo na školskom dvore, vymenili sme si iba pár chladných pohľadov. Dokonca i to hmatateľné napätie sa dalo miestami krájať. A povolené nervy sú iba otázkou času. Smiešne na tom je, že si vôbec nepamätám, čím sa to všetko začalo.

To, že naozaj milujete, sa dozviete vtedy, keď vám vaša polovička oznámi, že musí na pár dní odísť. Sedel som vo veľkom čalúnenom kresle a škaredo naňho zazeral. Pohár kávy si trónil na malom drevenom stole, noviny chaoticky rozhádzané po zemi, plný popolník. Plavé vlasy mu padali na modrý uterák prehodený cez plecia, v ruke zvieral ohorok nedofajčenej cigarety a na perách mu pohrával pobavený úsmev.

-„Prestaň sa tváriť akoby si mal čoskoro umrieť. Veď je to iba na týždeň,“ odvetil pokojne. Aj keby to bol mesiac, neznesiem jeho neprítomnosť.

-„Týždeň, týždeň, týždeň! Neustále mi to pripomínaš!“ zamrmlal som pohoršene a našpúlil pery.

-„Vyzeráš ako malý chlapec,“ zasmial sa.

-„Nech! Aspoň sa môžeš presvedčiť, že mi na tebe naozaj záleží. Nie som zbabelec, ktorý radšej utečie preč, akoby sa mal postaviť zoči-voči skutočnosti. Ale ty si z toho očividne hlavu nelámeš. Ako môžeš byť...“

-„To by stačilo!“ skríkol a prudko sa postavil. Zľakol som sa. Jeho vysoká postava sa nebezpečne týčila nad horúcou šálkou kávy. Dlhé prsty kŕčovito zovreté v päsť. Veselý výraz v jeho očiach vystriedalo značné rozčúlenie a v mojom krku navrela hrča. Nikdy, nikdy v živote som ho nevidel tak rozčúleného.

Podišiel ku mne. Hnev mu pulzoval celým telom. Prezrádzal to prudký pohyb, akým sa dotkol operadla. Zrejme to nemal v pláne. Presvedčil ma o tom krátky ospravedlňujúci pohľad, ktorým ma obdaroval. Dosiahol tým len stúpajúci pocit viny. Schúlil som sa do klbka.

-„Prepáč,“ zašepkal potichu.

-„Prepáč mi. Všetko som to vzal za zlý koniec. Myslel som si, že chceš niekoho, kto by...“ nedohovoril. Potôčik priehľadných sĺz zaplavil jeho nádherné oči. Zmáčal mu líca, pery, i ruky, ktorými sa dotýkal operadla.

Načiahol som sa za jeho tvárou. Utrel som mokrú tekutinu a pritiahol si ho bližšie. Chvíľu sme si rozpačito hľadeli do očí. Potom som vstal. Podišiel k jeho skrčenej postave, pohladil som ho po hebkých vlasoch  a objal.

Bolo pol ôsmej v sobotu ráno. Každý normálny človek by o takomto čase ležal v posteli a chrápal. Ja som sa zobudil iba pred niekoľkými minútami. Dokazoval to nevydarený pokus natiahnuť si slipy namiesto trička, či naopak oblečené gate. Našťastie som sa čoskoro spamätal. Môj výzor sa pýšil modrou bundou, šedými kapsáčmi, šatkou okolo krku, všetko korunované šiltovkou nasadenou naopak. Pár drobných poputovalo do vrecka a úniková cesta cez okno bola skvelým manévrom, ako na seba neupútať pozornosť. Mal som necelých desať minút na to, aby som chytil autobus, dopravil sa ním do školy a rozlúčil sa s Tetsukom. Naša riaditeľka si totiž zmyslela, že nižším ročníkom nezaškodí malý výlet po malebných horách Nipponu a tento, podľa nej skvelý, nápad okamžite zrealizovala. Tak sa na školskom dvore tlačilo tridsať znechutených žiakov, traja rovnako nadšení profesori a jeden veľký autobus.

Tetsuko ma čakal pri bráne. Veľký batoh pohodený pri stene, zapálená cigareta, zamyslený pohľad. Tuším, že nebol jediný, komu sa začínalo cnieť.

-„Ahoj,“ zakričal som z diaľky a prudko zamával. Usmial sa.

-„Začínal som pochybovať, že prídeš,“ odvetil vyčítavo namiesto pozdravu.

-„Nie je ľahké bývať s rodičmi.“

-„Zavolám ti, len čo dorazíme. Slečna Honda je nedočkavá, takže...“

-„Slečna Honda? Nepovedal si mi...“

-„Ty mi neveríš?“

Jasné, že ti verím. Včera si mi dokázal, že nemám dôvod pochybovať. Ale neverím jej. Stačilo mi posledné doučovanie. Nebyť tvojho káravého pohľadu, vybuchol by som o čosi skôr a všetko by sa pokazilo. Mňa by považovali za maloletého blázna, ktorý sa nevyzná vo vlastných citoch a teba by vyhodili. Všetko sa skončí vďaka jednému malichernému pošmyknutiu.

Zavesil som sa okolo jeho krku a pobozkal ho na pery.

-„Sľúb mi, že si dáš na seba pozor,“ zašepkal som mu do ucha.

Poslednýkrát ma objal. Poslednýkrát mi vtisol na pery teplý bozk. Posledné zamávanie. Posledný úsmev. Ohlušujúci krik, hluk motora, veľká kopa rozvíreného prachu, ktorá všetko zakončila. Čas pobrať sa domov.

Dotrhané džínsy, biele tričko zakryté čiernou zaprášenou košeľou. Zrejme prach z cesty. Krátke tmavé vlasy niesli stopy po značnom množstve gélu a modré oči, nezaujato hľadiace ponad slnečné okuliare, prebodávali strom na druhej strane ulice.

Nemal som na výber. Ak som sa chcel dostať domov, musel som okolo neho prejsť. Pohol sa iba raz a aj to vtedy, keď si zložil okuliare. Vyzeral celkom príťažlivo. Nebol síce taký pekný ako Tetsuko, ale vyžarovala z neho istá dávka šarmu, ktorá nenechala chladným žiadne pohlavie. Možno keby sme sa stretli skôr... zahnal som hriešne myšlienky víriace hlavou a odhodlane som sa pohol z miesta. Moje kroky stíchli pár metrov pred ním.

-„Videl som všetko,“ začal s miernym výsmechom v hlase.

Srdce mi začalo rýchlo tĺcť. Pocit nevoľnosti sa pomaly rozlieval celým telom, čo spôsobilo značnú stratu rovnováhy. Aby som nespadol, oprel som sa o múr, ktorý mi chladne ponúkol svoje rameno.

-„Neverím,“ zachripel som šokovane. Škodoradostne sa usmial.

-„Si doňho zbláznený. A on... nedokáže od teba odtrhnúť oči.“

Dá sa klesnúť hlbšie? Vziať všetky ilúzie? Zhodiť človeka na dno a tváriť sa, že sa nič nestalo? Áno, všetko sa dá, len treba chcieť a mať na to pevný žalúdok. Ten jeho s tým očividne nemal problémy.

-„Čo chceš, Takao?“ opýtal som sa. Tentokrát vymenil cynický úsmev za chladnú masku. Opustil svoje miesto a podišiel ku mne. Chvíľu si ma pobavene prezeral. Keď sa uistil, že ma drží v hrsti, naklonil sa. Len pár centimetrov. Pár centimetrov, ktoré nás delili od seba.

-„Teba,“ zašepkal a jeho jazyk sa ocitol v mojich ústach.

-„Si normálny?“ vyplašene som skríkol po tom, čo sa mi ho podarilo odsotiť.

-„Nepáčilo sa ti to?“

-„Nie!“ zaklamal som.

-„Možno ťa toto presvedčí,“ a než som stihol akokoľvek zaprotestovať, vášnivo ma začal bozkávať. Najhoršie na tom bolo, že sa mi to páčilo. Naozaj sa mi to páčilo. Jeho bozky boli iné. Mali v sebe vášeň, dravosť, sladkastú chuť zrady. Neviem, ako dlho sme tam stáli a olizovali sa navzájom. Dokonca mi je stále nejasné akým spôsobom sa mu podarilo dostať ma od brány cez školský dvor až do chlapčenských šatní, kde ma  zbavil všetkého, čo svojím zložením pripomínalo látku a pretiahnuť ma v priebehu niekoľkých minút. Jediné, na čo si pamätám, je pocit nevoľnosti, dávanie a dve teplé slzy, ktoré pristáli na obnaženom tele. Ako som to mohol urobiť?!

Pršalo. Dažďové kvapky pomaly stekali po oknách a vytvárali neobvyklé obrazy, ktoré sa každú chvíľu menili. Ležal som na posteli. Oči červené od plaču, knihy chaoticky porozhadzované po izbe, neustále vyzváňajúci mobil, ktorý som odmietal zodvihnúť.

Svoje slovo dodržal. Zavolal, len čo dorazili na miesto. Jeho snahu som odmenil ignoráciou. Nielenže som sa sám sebe zhnusil, ale bol som natoľko zbabelý, že som nedokázal čeliť realite. Stačilo by jediné jeho slovo a prezradil by som mu úplne všetko. Nahneval by sa, vynadal mi, zložil telefón a znenávidel do konca života... má na to plné právo.

Dni sa míňali, čas utekal ako voda. Množstvo zmeškaných hovorov, nostalgická nálada a pocit nesmiernej viny, ktorý ma zožieral za živa. Zrejme i on vycítil, že niečo nie je v poriadku, pretože intenzita jeho snahy dostať ma k telefónu, sa neustále zvyšovala. Bol čas pozrieť sa pravde do očí.

Prvé zazvonenie. Druhé, tretie...

-„Yui, čo stváraš?“ ozval sa vystrašene. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Potlačil som však pocit beznádeje a zachrípnutým hlasom som prehovoril:

-„Vynadaj mi, nakrič na mňa... urob, čo len chceš, ale zbav ma toho prekliateho pocitu zhnusenia.“

-„Yui, čo sa stalo?“ opýtal sa potichu. Zovrel som mobil. So silným sebazapieraním som pozbieral všetky kúsky odvahy, čo mi zostali.

-„Ja... urobil som niečo ohavné.“

Rozplakal som sa ako malé dieťa. Skôr než zložil, doľahli ku mne jeho posledné slová: „Čakaj na mňa.“

Čierny peugeot prudko zaparkoval pred naším domom. Naliehavé búchanie na dvere ma prinútilo odlepiť bezduché telo od rozhádzanej postele a vstať. Vlasy pokropené kvapkami teplého dažďa. Vystrašený výraz na tvári. Tmavé oči prosebne žiadajúce vysvetlenie.

-„Yui,“ prehovoril potichu. Neodvetil som. Pokúsil sa teda o úsmev, ale bezúspešne. Tak iba roztvoril náruč a počkal, kým sa k nemu rozbehnem.

Miestnosť to bola malá. Kreslá, gauč, sklenený stolík uprostred, skriňa, na ktorej si pyšne trónil neveľký televízor a dve postavy stojace pri dverách. Jedna hlasno vzlykajúca, druhá so smutným úsmevom na tvári. Obe v tichom objatí.

Jeho zovretie povolilo. Vzal moju tvár do svojich rúk. Oči mal plné smútku i radosti zároveň. Pobozkal ma. Potom mi rozstrapatil vlasy a klesol na zem. Odpustil mi.

-„Nie! Tak to nepôjde,“ zakričal som na plné hrdlo. Nemohol som sa naňho pozerať. Nedokázal som vystáť ten súcitný pohľad, ktorý vravel „odpúšťam ti“. Aj napriek tomu, že som ho miloval z celej svojej duše. Moje ja si nezaslúži takú úchvatnú bytosť akou je on. Iba by som mu zbytočne ubližoval.

Zavrel som oči a rozbehol sa. Prekvapený výraz, vydesený výkrik, hlasné zaškrípanie bŕzd, pach spálenej gumy, silný náraz, hučanie sirén, útržky spomienok, bolesť a tma...

***

Dvere izby sa pomaly otvorili. Najprv sa vynorila veľká kytica voňavých kvetov, potom svetlá štica a nakoniec pár tmavých očí. Patrili vysokému, pohľadnému mužovi, ktorý nervózne postával vo dverách. Akoby rozmýšľal, či má najprv vstúpiť, alebo pozdraviť. Keď sa konečne rozhodol, chlapec sediaci na posteli odtrhol zrak od veľkého okna a skúmavo si premeral záhadného návštevníka.

-„Tie sú pre teba,“ odvetil muž na jeho spýtavý pohľad. Chlapec sa usmial. Načiahol ruky, aby si mohol vziať darček a opäť vyčaroval úprimný úsmev.

-„Som rád, že sa máš dobre.“

Slnko dávno zapadlo, začalo sa stmievať. Ruch z ulíc prenikal cez okná do nemocničných izieb a dával najavo, že deň sa ešte neskončil. A oni mu odvetili s rovnakým nadšením, s akým k nim vtrhol. Iba v malej izbe na druhom poschodí bolo ticho.

Muž sa postavil. Napravil si košeľu, roztrapatil vlasy a poslednýkrát si vychutnal pohľad na ne niekoho, s kým bol pred niekoľkými dňami veľmi šťastný. Nebyť tej nehody, mohol s ním byť navždy. Chlapec zbadal jeho smutný pohľad. Opäť vyčaroval ten jeho neodolateľný chlapčenský úsmev a muž sa rozplakal.

-„Ublížil som vám?“ opýtal sa vyplašene.

-„Nie, iba som nesmierne šťastný,“ zašepkal tento fascinujúci človek. Keď sa prstami dotkol studenej kľučky dvier, zastavili ho tri bolestivé slová.

-„Ako sa voláte?“

Potlačil slzy a so skleneným pohľadom zablúdil k lôžku. Neodvážil sa pozrieť vyššie. Spomienky by zaplavili jeho myseľ a on by neudržal svoj žiaľ.

-„Sensei,“ odvetil neprítomne.

-„Budem na vás čakať, Sensei,“ radostne za ním zvolal Yui, keď Tetsuko zatvoril dvere.

 

The End

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.