Nedeľa Jún 25

Sensei #1

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Chcelo sa mi spať. Vrátiť sa domov, otvoriť dvere svojej izby, prišuchtať sa k posteli, ľahnúť si do mäkkých perín, zavrieť oči a nechať sa unášať kamsi za hranice všedného sveta. Nádherná predstava, ibaže v tejto chvíli sa dá o nej iba snívať.

Podoprel som si ovísajúcu hlavu a zaostril zrak na predmet, ktorý sa mi tak veľmi podobal knihe. Čiarky, paličky, bodky, oblúky, pár nezrozumiteľných kriviek. Toto všetko sa mi zlialo dokopy a vytvorilo čiernu machuľu. Hlava mi opäť ovisla. Poslednými silami som sa prinútil nezavrieť oči. Hoci ma angličtina bavila, hlas prichádzajúci zniekadiaľ od tabule ma nevýslovne nudil a uspával. No a ak k tomu pridám pár slnečných lúčov, jarnú únavu, či prebdenú noc nad knihami, táto nesmierne zaujímavá rovnica mi ukáže vskutku vydarený výsledok: ak do piatich minút nezazvoní, bude ťažké prebrať ma k životu.

Hodinu sa mi podarilo prežiť v polospánku. Keď konečne zazvonilo, zozbieral som všetky svoje sily a namieril si to rovno k automatu. Chvíľu som nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Je dosť ťažké vybrať si dostatočne silnú kávu. Hlavne ak ju pijete tak často ako ja a ak vám tá haraburda ponúka doslova rozprávkové názvy: Vanilkové nebo, Čokoládový sen, či Kofeín. Milé, ale čo tak nabudúce rozobrať zloženie ponúkaného produktu? Existujú totiž ľudia, ktorých viac zaujíma množstvo prítomného kofeínu v káve ako estetický zážitok z jej názvu.

Nakoniec som sa rozhodol pre klasiku. Obyčajné presso s mliekom mi snáď pomôže dožiť zvyšok dňa. Mal som pár minút k dobru, nuž som sa pobral von. Sakury na školskom dvore pomaly dokvitali. Lupene ich kvetov sa váľali všade, kam ste sa pohli. Keď zafúkal vietor, pokryli vrchnú časť vášho oblečenia. Bola to celkom pekná kombinácia farieb. Čierna uniforma s bledými lupeňmi. Keby som mal dostatok fantázie, či patril k ľuďom, ktorí sú nevyliečiteľnými romantikmi, alebo sa jednoducho nezožieral pocitom, že dnešný deň je popravde na hovno, možno by som si tento nevšedný jav vychutnal. Takto som sa iba bezducho prechádzal po dvore a chlipkal kávu.

Ručičky na hodinách ukazovali štvrť na dvanásť. Najvyšší čas pobrať sa do triedy. Pobádaný značným znechutením som sa vydal na cestu späť. A vtedy som ho zbadal. Stál pri jednom z tých odkvitajúcich stromov. Pohľad mal skrytý za bielymi stránkami knihy, ktorú kŕčovite zvieral v ruke. Neposedná a značne dlhá štica plavých vlasov mu padala do očí. Jemné dievčenské črty skrášľovali jeho mladú tvár a dodávali mu zvláštne čaro. Ošúchané sako, biela košeľa rozopnutá na dve gombičky, neporiadne zakasaná za čiernymi nohavicami, balíček cigariet vytŕčajúci z vrecka a mnoho iných drobností dávalo značne najavo, že sa nejedná o študenta.

Mohol mať dvadsať, dvadsaťdva alebo o pár rokov viac. Bol to iba slepý tip, nepodstatná informácia momentálne zatlačená kdesi v kúte. Raz sa snáď potvrdí jej správnosť. Oveľa viac ma zaujal on. Aj keď som si to nechcel pripustiť, niečím ma vzrušoval. Dôkazom boli spotené ruky a rýchlo búšiace srdce. Ešte chvíľu a možno by vyskočilo z mojej hrude. Potom by sa rozbehlo k tomu čudnému stvoreniu s úmyslom nájsť pár uspokojivých odpovedí. To sa však nestalo. Ostrý zvuk zvonca ukončil moje zhypnotizovanie, čím ma nemilosrdne vrátil do reality. Práve sa začala hodina matematiky a či sa mi chcelo, alebo nie, musel som odtrhnúť svoj fascinovaný pohľad od toho muža.

Ako mi neskôr zreferovala moja spolužiačka, škola prijala nového učiteľa. Volá sa Tetsuko Megumi, má dvadsaťštyri a učí telesnú výchovu. Desať rokov žil v Amerike, preto ten netypický zjav. Keďže sa iba zabeháva, pridelili mu nižšie ročníky, takže šanca, že sa s ním niekedy stretnem, je v podstate mizerná. Popravde, trochu mi odľahlo, pretože pri pomyslení na to, ako som naňho dnes doobeda zízal, mi nabehla husia koža. No ten zvláštny pocit niekde tam dole tu stále bol a nemienil len tak ľahko odísť. Dokonca sa postupom času prehlboval...

-„Videli ste ho? Vyzerá úžasne!“

-„Vraj bol desať rokov v cudzine.“

-„V cudzine? Tak preto ten imidž.“

-„Celý je chutný!“

-„A to telo! Nedala by som sa dvakrát núkať.“

Typické baby. Jediné čo dokážu, je viesť siahodlhé rozhovory na témy: kto, kde, s kým, čo robili a zaoberať sa množstvom nepodstatných maličkostí, ktoré momentálne hýbu svetom, a ktoré nám, vcelku normálnym ľuďom, vôbec nič nehovoria. Človeku nad tým zastáva rozum.

Mal to byť jeden z tých viac-menej príjemných dní, ktoré zažije človek iba párkrát za svoj biedny život. Ibaže šťastie sa mi zďaleka vyhýba a ja som sa dostal do dosť blbej situácie. Keďže bola moja koncentrácia a chuť učiť sa v posledných mesiacoch značne narušená, dôvod mi je doteraz neznámy, všetko sa to odzrkadlilo na mojom prospechu. A práve táto skutočnosť trápila oveľa viac triednu ako mňa. Vyriešila to svojsky. Najprv telefonát rodičom, potom siahodlhá prednáška na tému premárnenej budúcnosti a nakoniec uzmierenie v podobe doučovania. Snáď najviac si to odskákala angličtina. Dnes, v čase, kedy sa poriadni mladí ľudia bavia niekde v uliciach nášho hlavného mesta, či uvažujú nad tým, ako roztočia blížiaci sa večer, sedela moja maličkosť v malej jazykovej učebni a s neveľkým nadšením čakala na toho jedinca, ktorý sa tak neochvejne podujal zabiť so mnou dve náramne nudné hodiny.

Dvere triedy sa potichu otvorili a dnu nakukla strapatá plavá hlava. Spolu s ňou sa vynoril jeden pár tmavých očí a široký úsmev. Moje kolená sa hlučne rozklepali. Chrbtom mi prebehli zimomriavky a stúpajúca horúčava iba potvrdila predtuchu, že sa červenám. Mal som na to sakramentsky dobrý dôvod. Vo dverách stál on. Muž, ktorý mi nedával spávať. Moja nočná mora vo dne i v noci. Človek, ktorého som nikdy nechcel stretnúť a predsa som naňho nemohol prestať myslieť. Tetsuko Megumi. Rozčarovaný touto nie práve najlichotivejšou situáciou som zaboril svoju tvár do stránok práve rozčítanej knihy. Keby som mal aspoň štipku inteligencie, určite by som si zvolil inú taktiku ako zakryť svoj údiv, pretože kniha s názvom -  Desať krokov ako sa stať mužom - bola v danej situácii najzahanbujúcejším manévrom v mojom živote. No a výhovorka typu: máme to ako povinné čítanie, či rozhodol som sa rozšíriť si svoje vedomosti v oblasti sexuálnej výchovy, by určite neobstála. Nie pri tak inteligentne vyzerajúcom jedincovi. Preto som knihu čo najrýchlejšie strčil naspäť do tašky. Na jej miesto poputovalo pár hárkov papiera, jeden pijak a čierne atramentové pero. Aby som nedal najavo, že nanovo vzniknutú červeň vyvolal pocit hanby, začal som sa pomaly ovievať rukou.

-„Je vám teplo?“ opýtal sa príjemným hlasom. Rýchlo som prikývol.

-„Myslím, že pár dúškov čerstvého vzduchu nezaškodí,“ odvetil pobavene a odpochodoval k oknu. Uľavene som si vydýchol. Nič si nevšimol, takže moja reputácia je nateraz zachránená. Nechcel som, ale zrak mi neustále blúdil k oknu. Biely náter zapadol prachom, parapety niesli množstvo čiernych otlačkov od kvetináčov, ktoré tam kedysi stáli a zacapkané sklo dávalo jasne najavo, že sa tu dlho neupratovalo. Ibaže, keď sa k tomuto nezáživnému obrazu pridal on, všetko sa akosi rozjasnilo. Srdce sa mi opäť rozbúchalo a ja som sa pristihol, že sa usmievam.

-„Oveľa viac vám pristane úsmev ako tá prestrašená grimasa, ktorou ste ma privítali,“ ozvalo sa od okna. Stál tam, otočený smerom do triedy a so zrakom upreným na mňa. Kŕčovito som zovrel okraj saka.

-„Ja... ja som iba... no viete...“ začal som nervózne habkať.

-„Nič vám nevyčítam. Každý má právo vyjadriť svoj prvý dojem.“

-„Áno! Vlastne... áno?“

Usmial sa. Tuším, že som nebol jediný, koho skolila nervozita. Jeho roztržitý pohyb vo vlasoch prezradil všetko. Ibaže pri ňom to nebolo nič neobvyklé. Začínajúci učiteľ, málo skúseností, hľadanie taktiky ako obohatiť tupé hlavy študentov, toto všetko patrilo k jeho povolaniu. Kdežto u mňa bol na vine ten zvláštny pocit, ktorý sa okamžite začal driapať na povrch, keď som ho po prvýkrát uvidel na dvore.

-„Tak sa zdá, že spolu strávime pekne dlhý čas,“ vyrušil ma zo zadumania jeho hlas. Nechcel som vyzerať ako tupec, ktorý sa snažil nad niečím zamyslieť a práve bol vyrušený, tak som sa prívetivo usmial.

-„Prezeral som si vaše hodnotenia. Nevyzeráte na zlého žiaka. Práve naopak, v niektorých veciach ste veľmi zručný. Výnimku netvorí ani anglický jazyk. Prečo taký náhly pokles záujmu?“ nečakal som to. Vychŕlil to na mňa tak náhle, až som si zabudol od údivu zavrieť ústa. Preboha, chlapče, spamätaj sa konečne! Si na hodine a človek, ktorý tu s tebou márni čas je učiteľom a nie pretŕčajúca sa figurína vo výklade, na ktorú môže čumieť ktokoľvek.

-„Neviem,“ odvetil som po pravde.

-„Dobre teda, niečo s tým urobíme. Môžete ísť.“

-„Prosím?“

-„Môžete ísť. Na dnes to bolo všetko a pretože je vonku tak nádherne, nemienim plytvať vaším drahocenným časom, ktorý dokážete zúročiť omnoho lepšie. Popravde, komu by sa chcelo vysedávať na zadku s jedným šibnutým učiteľom?“ odvetil pobavene. Roztržito som si zbalil veci, vyložil stoličku a pomalým krokom som sa odobral k dverám. Chystal som sa ich odsunúť, keď ma zastavil.

-„Zabudol som. Volám sa Tetsuko Megumi. Pre študentov Megumi-sensei. A tak by ma zaujímalo, kdeže ste kúpili tú vydarenú knihu?“

Ak som si doteraz myslel, že nič horšieho sa mi dnes nemôže stať, mýlil som sa. Nielenže som zo seba urobil vola pred mužom, ktorý ma fascinuje od prvej chvíle, ale k tomu všetkému som stratil kľúče. Doma nikto nebol, tak som to vyriešil veľmi originálnym spôsobom. Mama sa nikdy neunúva zatvárať okná. Hlavne nie v obývačke. Zdôvodňuje to tým, že v dnešnej dobe sa zlodeji dostanú všade, takže je úplne jedno kedy nás vykradnú. No a tento fakt mi úplne postačil na uskutočnenie môjho nápadu a to dostať sa dnu práve cez okno. Ibaže, čo čert nechcel, prechádzala našou ulicou policajná hliadka. No a vysvetľujte dvom vymletým gorilám, že dom, do ktorého vchádzate oknom, patrí vašej rodine, že ste si nedopatrením zabudli kľúče a váš občiansky sa váľa niekde v izbe. Mama zúrila. Vyzerala ako buldog, ktorému vzali kosť. Schytal som to plnou parou rovno medzi oči. V ten večer som mal mnoho prezývok. Snáď najviac ma pobavila tá o ufňukanom sedemnásťročnom decku, ktoré si nielenže nevie zaviazať šnúrky na topánkach, ale má dostatok guráže, aby sa z doučovania vrátil o šesťdesiat minút skôr. Pôsobivé zakončenie dňa, nie?

Blížil sa školský festival. Vyučovanie nahradili hodiny driny, ktorá však stála za to. Výsledný efekt je vždy na nezaplatenie a študenti si aspoň oddýchnu od hordy úloh. Ani moje doučovanie nebolo výnimkou. A pretože som patril k najviac obletovaným chalanom na škole, môj čas zabralo neustále schovávanie sa pred davom rozvášnených ženských hormónov, ktoré ma chceli zapriahnuť do programu „zvoľ si svojho boha“. Účel tejto zvrátenej hry bol jednoduchý. Podľa výsledkov ankety, ktorú zorganizoval jeden z tých šibnutých dievčenských klubov, sa vybralo desať najkrajších chlapcov. Tí mali za úlohu predvádzať svoje proporcie na vyhradenom pódiu a zaujať svojím vzhľadom opačné pohlavie. Spôsob, akým privedieme dav do šialenstva, závisel od našej fantázie (doteraz som nepochopil, na čo to všetko). Ľudia, ja nie som blbec. Jednak nemám dostatok voľného miesta na vec menom „fantázia“, či kreativita a jednak sa medzi uchádzačmi o titul ocitol i Megumi-sensei. A toho, po tom, čo ho informovala hovorkyňa klubu, nebolo po celý týždeň ani vidieť, čo ma nesmierne tešilo. Nejde o škodoradosť, iba som mal od nášho prvého stretnutia čudný pocit.

Nastal deň D. Takto som si zaznačil totiž všetky hodiny, ktoré mám s ním. Červené krúžky, pár výkričníkov. Boli to iba značky. Lemovali okraje môjho notesu a nedovoľovali mi zabudnúť. Zabudnúť... po  pravde, mal som strach. Strach z  jeho prítomnosti. Bál som sa jeho pohľadu, úsmevu, slov...

Meškal. Mne to však nevadilo. Mal som čas premýšľať. Už dlho ma zožieral pocit, že niečo nie je v poriadku. Vlastne, vôbec nič nesedelo. Všetko sa mi vymykalo spod kontroly. Pomaly som sa začal zamotávať do citov, ktoré som v živote nepoznal. Stránil som sa ľudí. Na hodinách som bol nesústredený a doma to postupne vrelo. Neustále telefonáty zo školy nedávali spávať hlavne mojej mame. Otec nad tým iba zamával rukou a všetko okomentoval jedinou vetou: „Nechaj ho, veď je mladý.“ Mama si zahryzla do jazyka, takže odvtedy som mal pokoj od jej neustálych kázní. Tie však nahradilo nepekné poškuľovanie vždy, keď som zahatal jej zorné pole.

Dnes vyzeral... myslím, že slovo „očarujúco“ to dokonale vystihne. Ako obvykle nahodil svoj šarmantný úsmev a prudkým pohybom si roztrapatil vlasy. Kravata, vždy striktne zaviazaná, poputovala do vrecka nohavíc, vrchné gombičky opustili svoje dierky, no a z uhladeného mladého muža sa stal rebel. Pristalo mu to.

-„Čo poviete na malý test?“ opýtal sa ma hneď po tom, čo vytiahol malý notes.

-„Mám na výber?“

-„Myslím, že nie. Máte štyridsať minút,“ odvetil.

Nikdy v živote som nevidel primitívnejší test. Teda, toto som si myslel do tej doby, kým som sa nedostal po posledné cvičenie. Nerozumel som z neho ani prašivé „ň“. Ruka putovala nahor.

-„Dajaký problém?“

-„Popravde áno. Nechápem...“ nebolo potrebné dokončiť vetu. Okamžite vstal. Čakal som, že sa jeho púť skončí  pri boku lavice. Mýlil som sa. Kroky stíchli za mojím chrbtom. Jemné zašušťanie košele, ruka na mojom pleci, dotyk jeho tela... sklonil sa a chvíľku študoval text. Opäť tiché zašušťanie, cvaknutie a nepatrný pohyb k tvári.

-„Bez okuliarov som slepý,“ jeho zamatový hlas prerušil hrobové ticho.

-„Och, moja chyba. Toto cvičenie nemusíte robiť,“ načiahol sa za papierom, pričom sa jeho dlaň dotkla mojej ruky. Vydesene som obrátil tvár dohora. Tmavé oči sa ospravedlňujúco usmievali. Na úzkych perách pohrával letmý úsmev. Teplo vyžarujúce z jeho tela, sladkastá vôňa, nervózny dotyk... zazmätkoval som.

Prvé, čo mi napadlo, bol útek. Rýchlo som ho odstrčil a vybehol z učebne. Doteraz neviem, kam som bežal. Zmätene som rozrážal mokrý vzduch, snažil som sa na nič nemyslieť. Snažil som sa zabudnúť na jeho príjemný dotyk... hypnotizujúci pohľad... vzrušujúcu vôňu. Rozpršalo sa a ten chladný pocit dažďových kvapiek zmáčajúcich moje šaty ma trochu upokojil. Zastavil som. Ošúchaná budova s neónovým nápisom mi zahatala únikovú cestu. Bol to bar. Bez rozmýšľania som vstúpil dnu a  po šiestom pohári saké som stratil vedomie.

 

***

-„Čo si tým chcel dokázať?“

V hlave mi hrozne trešťalo. Žalúdok som v tej chvíli vôbec necítil a ten vyčítavý hlas... Možno mama. Pokúsil som sa otočiť, ale i tento pohyb bol namáhavý. Nechal som to teda tak. Chyba. Žalúdok sa očividne prebral, čo mi dal ihneď najavo. Veľké napnutie nasledovali nechutné zvuky dávenia.

Konečne sa všetko upokojilo a ja som sa odvážil zdvihnúť zrak od vedra, ktoré sa pýšilo kompletným obsahom niečoho, čo by sa pred niekoľkými hodinami dalo nazvať jedlom. Naše pohľady sa stretli.

-„Ožrať sa do nemoty. Nechápem,“ opäť ten vyčítavý tón. Sedel v kresle. Pravá noha preložená cez ľavú. Ľadový výraz tváre. Oči blčiace hnevom. Takého som ho nepoznal.

-„Som dospelý...“

-„Nehovor mi tu o dospelosti a padaj do vane. Studená sprcha ťa možno preberie. Potom sa porozprávame,“ zavelil chladným tónom. Poslúchol som.

Premiestnili sme sa do kuchyne. Bola malá, štýlovo zariadená, tento chlap má očividne vkus. Stál pri linke. Príjemná vôňa čerstvej kávy mi udrela do nosa. Keď sa konečne otočil, v rukách držal dve biele šálky, z ktorých sa dymilo. Jednu z nich položil predo mňa a tú druhú si privlastnil on. Párkrát si odpil a potom ma  prebodol nahnevaným pohľadom.

-„Počúvam.“

-„Ja...“  vyjachtal som zo seba. Nervózne nadvihol obočie. Aj keď sa hneval vyzeral prekrásne. Nechcel som sa naňho pozerať, nuž som sklopil zrak.

-„To je všetko?“ opýtal sa sarkasticky a ja som pocítil, že to začína vo mne vrieť.

-„Čo by ste chceli počuť?“

-„Vraj, čo by som chcel počuť!? Si vôbec normálny?“

Posledná kvapka trpezlivosti pretiekla. Hromadiaci hnev v mojom vnútri sa nedal zadržať. Vybuchol som.

-„Nie, nie som normálny! Nikdy nebudem normálny! A za to môžete vy! Jedine vy! Odkedy ste prišli, nemôžem myslieť na nič iné, iba na vás. Neustále ma prenasledujte. Vo dne, v noci. Nemôžem kvôli vám spávať. Môj život sa prevrátil naruby a ja vôbec netuším, ako to všetko napraviť. A tie neustále nové, nepoznané city, ktoré zaplavia moju myseľ, len čo vás uvidím! Povedzte, je to normálne?“ rozkričal som sa. Po celý ten čas, čo som naňho vrieskal, ma neprerušil. Sedel za stolom, pokojne sa prizerajúc nevydarenej scénke, ktorú by nezasvätený divák nazval žiarlivou. Keď som skončil, vstal. Podišiel ku mne a jemným dotykom mi prešiel po perách.

-„Áno, je to normálne. Úplne normálne. Vergílius tomu dal celkom výstižný názov. Láska,“ zašepkal potichu. Jeho pokojná tvár, pomalé gestá, tichý hlas ma privádzali do šialenstva. Spustila sa druhá prílivová vlna hnevu.

-„Vy sa tu zo mňa vysmievate! Vraj láska. Veď som muž, rovnako ako vy. Tak kde tu preboha vidíte lásku?! A kto do čerta bol ten Vergílius?“

-„A ty mi tu tvrdíš, že si dospelý,“ odvetil pobavene. Pobúrilo ma to ešte viac.

-„Neznášam vás! Hnusíte sa mi! Hnusíte...“ hlas tíchol. V hrdle mi navrela hrča a do očí sa pomaly nahrnuli slzy. Aby som ich zakryl, vyrútil som sa vpred. Chcel som mu ublížiť. Spôsobiť tú najväčšiu bolesť. Nech vie, ako to bolí. Nech odvráti ten súcitný pohľad. Ospravedlňujúci úsmev. Jeho náruč bola teplá. Rozplakal som sa. Nie však na dlho. Rukou mi nadvihol tvár. Mal krásne oči. Hlboké a tmavé. Pripomínali mi dno oceána. Vzdialenosť medzi nami nebola veľká, no napriek tomu sa začala pomaly zmenšovať. Pocítil som jeho pokojný dych na svojej tvári. Jeho úzke pery boli mäkké. Chutili po káve. Ich dotyk pripomínal letný vánok. Ľudia majú pravdu, ak tvrdia, že na prvý bozk sa do smrti nezabudne...

Domov ma doviezol v čiernom peugeote. Mama ma vystískala, akoby som sa práve vrátil z päťročnej púte a Tetsuko jej predložil dôveryhodný príbeh o predĺženom doučovaní, zápche a lojalite voči študentom. Historka ako vyšitá z telenovely. Keby som nebol paralyzovaný tým, čo sa odohralo pred niekoľkými hodinami, určite by som ho okorenil znechutenými grimasami. Mama však bola nadmieru spokojná, čo iba potvrdila neustálym ospevovaním jeho osobnosti po tom, čo odišiel. Ja som sa pobral do svojej izby v snahe uniknúť prívalu jej nadšenia, nechutného vzdychania a rečí: „za mojich čias...“. Vôbec neviem, na čo narážala.

Spánok jednoducho neprichádzal. A to som vyskúšal všetko možné. Rátanie vypasených ovečiek, miliónové čísla, či opakovanie si učiva na zajtrajšiu písomku. Nakoniec som to vzdal. Prudko som sa posadil. Chvíľu som čumel na okraj postele. Rozmýšľal som koľko bude asi hodín a čo práve robí on. Aby som nemusel tápať v tme, natiahol som sa za mobilom. Digitálne hodiny ukazovali štvrť na dvanásť. Ktovie či je hore?

Po treťom zvonení zodvihol. Dokonca i teraz znel jeho hlas sexy.

-„Prosím?“ ozval sa trochu ospalo.

-„Nemôžem spať,“ prešiel som rovno na vec. Dokonca som ani nepozdravil. Ale čo sa dalo čakať od zaľúbeného pubertiaka?

-„A kvôli tomu ma musíš budiť?“

-„Nie... vlastne mám na to dosť dobrý dôvod.“

-„Tak to vysyp,“ odvetil ospalo.

-„Chodíme spolu?“

Chvíľa ticha.

-„Vyzerá to tak,“ zamrmlal s pobaveným tónom v hlase. Rozčúlilo ma to.

-„Ja nežartujem,“ zavrčal som podráždene.

-„Ani ja. A teraz si ľahni. Zajtra máš ťažký deň... ak chceš, môžem po teba prísť.“

-„Fajn, o štvrť na osem,“ zavelil som chladne a zložil. Chvíľu som si vyplašene premeriaval strop. Dom sme menili pred rokom, no i tak sa našlo miesto, ktoré by potrebovalo zatrieť. Popravde, ani neviem kedy som zaspal. Spánok si ma vyhľadal dobrovoľne.

Nie som ranostaj, ale dnešný deň som začal pár minút pred šiestou, čo je u mňa dosť neobvyklým javom. Mama mi ihneď strkala do úst teplomer a otec sa na jej vyčíňaní schuti bavil. Smiech ho prešiel po tom, čo si na seba vylial vriacu kávu. V živote som nepočul  taký ohlušujúci rev. Aspoň že na pár minút zabavil mamu. Takto som mal dosť času pripraviť si niečo pod zub, prezliecť sa do uniformy a vymaniť sa z pazúrov tejto fakt úžasnej rodinky.

Čas sa krátil. Nervozita šialene stúpala a ja som začal pochybovať, či príde. Ručička sa posunula na štvrť. Príjazdová cesta však bola prázdna. Iba sem-tam sa prihnalo pár zatúlaných mačiek vyprosujúcich si vašu pozornosť. A pretože mám zvieratá rád, neodolal som žalostnému  pohľadu falošníc a podelil som sa s nimi o moju desiatu.

-„Neviem, či budú vaši nadšení, keď ich dotrepeš domov,“ ozval sa hlas muža, na ktorého som netrpezlivo čakal. Prudko som sa postavil.

-„Ja... ehm... ránko!“ vypotil som zo seba pár nesúvislých slov. Tetsuko sa iba šibalsky usmial a ukázal na zaparkovaného čierneho peugeota pri dome. Pochopil som jeho jemnú narážku. Ani nie o pár minút som sedel v aute a nezaujato sledoval cestu. Teraz by bodla dajaká zaujímavá téma. Mysli Yui, mysli... prečo som len včera zanevrel na nočné správy? Možno by mi pomohli rozkrájať to hmatateľné napätie, čo sa medzi nami rysuje od chvíle, ako som sadol do tejto čiernej haraburdy. Bože, nič ma nenapadá!

Pred školu sme dorazili presne o pol. Najvyšší čas pobrať sa na vyučovanie. Keďže ma po celú tú dobu vôbec, ale vôbec nič nenapadlo, chcel som sa s ním aspoň štýlovo rozlúčiť. Nech nemá dojem, že som zmenil názor. V pláne som mal bozk na líce, ibaže po tom, čo sa mi do zorného poľa dostala hora žiakov náhliacich sa do tried, chuť ma akosi prešla. Jednak som sa hanbil a jednak tu bol ten tichý hlások, ktorý našepkával, aby som nerobil hovadiny a zbytočne si nekoledoval o problémy. Nerád, no poslúchol som ho.

-„Tak... ďakujem, uvidíme sa... po škole,“ zakričal som hneď, ako sa moja noha dotkla zeme. Zrejme to nečakal, pretože sa na jeho tvári zračilo značné prekvapenie. Aby som nevyzeral ako surovec, vystrúhal som ten najkrajší a najočarujúcejší úsmev, aký som mal po ruke, ladne som mu zakýval a rýchlym krokom odšprintoval preč. Pre istotu som sa ani raz neotočil. Nedokázal by som odolať pokušeniu, rozbehnúť sa naspäť a dosýta ho vyobjímať.

Ani v tých najstrašidelnejších nočných morách som neprežíval také muky ako dnes. Všade, kam som sa pohol, som ho musel stretnúť. Či už to bol automat na kávu, zborovňa, telocvičňa, dokonca ani mužské záchody netvorili výnimku. Keby bol sám, neváham ani minútu a vrhnem sa naňho. Ibaže Tetsuko mal neustále dajaký doprovod. Najprv to bola naša riaditeľka, potom horda dievčenských hormónov a nakoniec náš učiteľ dejín Japonska, ktorý sa za ním vláčil ako malé šteniatko. Nechutný pohľad. Veď si to len predstavte, nízky tridsaťročný muž, s nechutne brčkavými vlasmi, prasačími očkami a výzorom á la mongolský mušketier, sa slintajúc valí za úžasne vyzerajúcim telocvikárom, ktorý by mohol mať každého, na koho si ukáže. Navyše som trošku žiarlil. Veď bol s mojím Tetsukom!

Matematika sa dávno skončila a moje chuťové bunky prahli po niečom jedlom. Ponúkanú šancu zajesť si som využil cez voľnú hodinu, ktorá mi prišla nesmierne vhod. Míľovými krokmi som si to namieril k bufetu. Obsah nebol lákavý, vlastne tu ani nebolo z čoho vyberať. Nuž som siahol po balíčku krekrov a jablkovom džúse. Vonku lialo ako z krhly. Pôvodný plán, sadnúť si na lavičku a vychutnať si pár dúškov čerstvého vzduchu, som vymenil za niečo intelektuálnejšie. Rozhodol som sa mrknúť do školskej knižnice. Nezaškodilo by začať s povinným čítaním.

Energicky som otvoril dvere a zamrzol pri prvom kroku.

-„Pár voľných minút?“ opýtal sa prekvapene.

-„He?“ vydal som zo seba neidentifikovateľný pazvuk, ktorý sa tak málo podobal ľudskej reči. Schválne, čo by ste robili na mojom mieste? Celý deň sa pokúšate zastihnúť vášho priateľa, aby ste sa ním na chvíľku porozprávali. Ibaže neustále je niekým obletovaný a keď to najmenej čakáte, naďabíte naňho na tom najneočakávanejšom mieste v škole, neschopný akejkoľvek primeranej odpovede. Neporazilo by vás?

-„Tuším, že sme dnes vstávali zlou nohou,“ usmial sa na mňa a vrátil sa ku knihe. To bolo všetko? Žiadny zamilovaný pohľad? Žiadny náznak radosti? Žiadne štipľavé slová? Nič, iba ignorácia. Ibaže ja som stále tu. Som z mäsa a kostí. A... a mám city, ktoré sú momentálne zranené!

-„A čo ak hej!“ odvetil som o niečo hlasnejšie a so značnou dávkou pobúrenia som odpochodoval sadnúť si. Stoličku som odhodil o niečo prudšie, ako som mal v úmysle, no momentálne mi to bolo ukradnuté. Sáčok s jedlom poputoval do kúta a nazúreným pohľadom som začal prebodávať roh miestnosti.

Jeho ruky nezbedne vbehli pod moju košeľu. Teplý dych mi nemilosrdne šteklil šiju a vlhký bozk na okraj ucha vo mne prebudil pár vášnivých citov.

-„ Tetsuko,“ zašepkal som so značným prekvapením i vzrušením. Neodpovedal. Iba sa jemne dotkol mojej tváre. Prudko som odsunul stoličku. Schytil som ho za okraj čierneho saka a pritiahol k sebe. Tentokrát som to bol ja, kto sa odhodlal na pár vášnivých bozkov.

Zvyšok vyučovania som absolvoval v akomsi tranze. Myšlienky mi blúdili k doobedňajšej scénke. Konečne som bol s Tetsukom, sám.  Síce iba na chvíľku, ale stálo to za to. A o krátky čas sa s ním stretnem opäť. Dnes mám totiž doučovanie, takže celých deväťdesiat minút nebudem robiť nič iné, iba slintať nad jeho dokonalosťou... som zvrátený človek, ale nič s tým nespravím. Pubertálne hormóny sa začnú búriť kedy chcú, najviac v jeho blízkosti. On ich vie kontrolovať, ale čo ak sa mu vymknú spod kontroly? Nie! Nemysli na to. Ešte je čas. Ani on by ne... vlastne, keď sa na to pozriem z iného uhľa pohľadu, Tetsuko by bol schopný milovať sa so mnou. A učiteľ sexuálnej výchovy pripisoval sexu veľavýznamné miesto v partnerskom vzťahu. Toto je však trošku odlišné. Ktovie, či budem potrebovať ochranu?!

Čiasi ruka mi prudko zamávala pred očami. Vytrhnutý z namáhavých úvah som vyčaroval zdesenú grimasu, ktorá sa zakončila obrovským výbuchom smiechu. Sám som si vedomý toho, že som v tej chvíli musel vyzerať ako človek, ktorého práve ovalili po hlave, ale ani tento fakt mu nedal dôvod, aby sa pätnásť minút váľal po zemi. Keď sa počiatočný šok z môjho výrazu skončil, prihnal sa nový. Tentokrát z mojej strany. Keby ste ho boli videli. Strapaté vlasy pripomínali vtáčie hniezdo a mierny odtieň červene mu dodal ešte ženskejší výraz tváre. Takáto kombinácia v jeho prípade nejde veľmi dokopy.

Keď sa daná situácia upokojila, vybral pár hárkov papiera. Chvíľu sa v nich hrabal. Potom vytiahol niečo s červeným morom a podal mi to. Bol to test. Opravený test. Test, ktorý som... úplne dosral. Odrazu mi začalo byť neuveriteľne teplo.

-„Tak?“ opýtal sa stroho.

-„Ehm... ja, no... učil som sa!“

-„To vidím.“

-„Ja som sa naozaj učil!“

-„Verím, ibaže problém je v gramatike a nie v hodinách strávených nad knihami. Pochopil si vôbec, o aké časy išlo?“ opýtal sa karhavým tónom. Teraz ma zahnal do kúta.

-„Ja... nie. Ale keď sme ich preberali, bolo to ľahké,“ vysúkal som zo seba pravdivú odpoveď. Hanbil som sa pozrieť mu do očí. Tuším, že s väčším hlupákom, aký sedí oproti nemu, sa zatiaľ nestretol.

-„Výborne. Iba to som chcel počuť. Takže, popracujeme na tom a uvidíme.“

-„To je všetko?“ opýtal som sa prekvapene. Popravde, takúto reakciu som nečakal. Predstavoval som si niečo ako obrovský krik, obviňovanie z nedostatočnej prípravy, vytrhávanie vlasov, či mnoho iných bláznivých vecí. Ale to, že vinu vezme i na seba, som nečakal.

-„Niečo sa ti nezdá?“

-„Nie. Len som prekvapený tvojím prístupom,“ vysvetlil som.

-„No, povedzme, že pre môjho milenca chcem len to najlepšie,“ poznamenal s vážnym výrazom na tvári. Keby som mal po ruke lopatu, určite by som ležal zakopaný niekoľko metrov pod zemou. Použiť slovo milenec na verejnosti. Viem, nikto tu nie je, ale som sedemnásťročný fagan. Nemyslíte si, že plachosť sa takýmto spôsobom neodstraňuje?

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.