Nedeľa Jún 25

Day by day #1

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Žáner poviedky: Shounen-ai


Ran Yubuki

Do konca zostávalo necelých desať minút. Šedé bunky vypovedali poslušnosť, myšlienky si blúdili kdesi svetom a zrak uprene hľadel cez neveľké okno. Mohol som sa snažiť, ako som len chcel, nič nepomáhalo. Jednoducho som sa nudil. No a počúvať ten monotónny hlas nášho učiteľa, ktorý je súci do starého železa, sa mi nechcelo.

Tri, dva, jeden. Školský zvonec ukončil moje trápenie. Nahádzal som si veci do tašky, vybehol von z triedy, prevalcoval pár ľudí a s vypätím všetkých síl som dobehol k lavičke. Počkal na mňa.

Pravá ruka vyložená na operadle, kniha v lone, pár neposedných vlasov nezbedne padajúcich do modrých očí. Úzke pery v pobavenom úsmeve, biela pokožka, rozviazaná kravata, či sako pohodené vedľa štíhlych nôh. I takýmto spôsobom sa dal vykresliť obraz stvorenia, ktoré sedelo na spomínanej lavičke a čakalo na mňa.

Volá sa Yuka Nishimotto. Na prvý pohľad úplne obyčajný stredoškolák. Veľmi príťažlivý, tvrdohlavý i hanblivý. Zaujímavá kombinácia, nie? Klenot profesorského zboru, magnet na dievčatá, člen nespočetných školských klubov a môj priateľ. Začali sme spolu chodiť iba nedávno. Triedny nám zadelil tému na povinné referáty, takže celé poobedie som strávil v knižnici hľadaním rôznych informácií o globálnom znečisťovaní. Yuka sedel pri okne a listoval si v dajakej objemnej encyklopédii. Bol som ním fascinovaný od prvého dňa ako vstúpil do našej triedy. Spočiatku som ho iba obdivoval. Viete, Yuka patrí medzi tých ľudí, ktorí si dokážu získať vašu pozornosť nech robia čokoľvek. Stačilo, aby sa usmial, či nahnevane našpúlil pery. Všetci mu doslova zobali z ruky. Postupom času som si začal uvedomovať, že ten náhly obdiv sa niekam vytráca a nahrádza ho dosť neurčitý pocit náklonnosti. Neskôr mi jeden dobrý človiečik prezradil, že je to láska. Predstavte si ten chaos?!

Nevedel som, ako sa s touto  novou skutočnosťou vyrovnať. Nuž som sa podujal na dosť riskantný plán. Chcel som zistiť, kým vlastne je a či by ma mohol milovať. V škole sa dá pretvarovať ako len chcete. Môžete tvrdiť, že pochádzate z bohatej a vplyvnej rodiny, či musíte tvrdo pracovať na svoje živobytie, pretože vaši rodičia sú nehorázni držgroši, takže nemáte veľa času poriadne sa pozrieť do kníh. Alebo budete o sebe tvrdiť, že pochádzate z inej planéty a nikto vám na to nič nepovie. Načo aj? Pomyslí si svoje a tým vec hasne. V dnešnej dobe sa to považuje za raritu.

Najprv to bol čisto spolužiacky vzťah. Niečo na spôsob - podáš mi to pero, či neviem si s tým poradiť, pomôžeš? Neskôr sme sa začali priateliť a v ten osudný deň nastal prevrat. Ako som už spomínal, stál som pri veľkom regáli s množstvom kníh a zháňal si pár informácií na nezáživnú tému z ekológie, keď som na svojom chrbte zaregistroval trochu rozpačitý pohľad. Snažil som sa ho ignorovať, ale keď ten pocit sledovanosti neodchádzal, odtrhol som oči od rozčítaného materiálu a začal sa nenápadne rozhliadať po miestnosti. Nebolo nás tam veľa. Dve tretiačky, pár druhákov a on. Ďalej som hľadať nemusel. Sedel pri okne. Jemná červeň na jeho tvári, hanblivý pohľad, či nervózne zovreté ruky prezrádzali úplne všetko.

Teraz alebo nikdy, prehnalo sa mi mysľou a skôr ako som nadobudol plné vedomie, ťahal som Yuku von z knižnice. Oprel som ho o stenu, vzrušene sa k nemu naklonil a jemne sa dotkol jeho pier. Nebol to bozk, iba taký letmý dotyk, no úplne stačil na to, aby sa v ňom ozvala dravosť šelmy, ktorú dokonale maskoval a ktorá mi doslova vyrazil dych, keď sa na mňa vrhol. Jeho bozky pálili na perách, vzrušovali každučkú časť môjho tela, zahaľovali myseľ. Vtedy som si bol na sto percent istý, že som sa zamiloval. A nebol som sám.

Hlasno som sa nadýchol, čím som upútal jeho pozornosť. Elegantne zatvoril knihu, uviazal si kravatu, obliekol sako a až potom mi venoval prvý spaľujúci pohľad.

-„Meškáš,“ vyšlo z jeho úzkych pier.

-„Viem, ale učiteľov si nevyberáš.“

-„Pizza alebo okonomiaki?“ opýtal sa s neskrývaným pobavením a začal sa prehrabávať vo vreckách. Zrejme hľadal pár drobných, ktoré by mohol minúť.

-„Mám lepší nápad.“

Prekvapene nadvihol obočie, čím dodal svojej tvári nesmierne chlapčenský výraz. Vzrušilo ma to. Schytil som ho za zápästia.

-„Čo tak pár sladkých bozkov,“ zašepkal som mu do ucha, keď som ho prudko pritiahol k sebe. Jeho červeň mi dokonale postačila ako odpoveď. Najprv som ho jemne bozkával po šiji, potom som prešiel k brade a pomaly som mieril vyššie a vyššie, až som natrafil na zvodné úzke pery, ktoré chutili po horkej čokoláde. Jazyk mal hebký a nesmierne zručný, pretože po niekoľkých francuzákoch prebral velenie.

 

Eiri Okuda

Človek sa jedného dňa zobudí, pozrie sa do zrkadla a opýta sa prečo? Potom sa v pokoji oblečie, naraňajkuje a odchádza premárniť svoje posledné minúty mladosti medzi štyri studené múry niečoho, čo väčšina „normálnych“ ľudí označuje za školu. Keď sa vráti, unavený, vyčerpaný a totálne znechutený, napustí si plnú vaňu teplej vody, do ktorej vlezie po tom, čo usúdi, že na samovraždu to stačiť nebude a začne premýšľať, ako sa zabaviť, kým ho nepremôže spánok. Ráno sa opäť zobudí a všetko pokračuje podľa striktne predpísaného scenára, ktorý nepozná žiadne buď, alebo, či čo ak. Toto sa opakuje každý deň, týždeň, mesiac, rok. Až raz...

Všimol som si ho počas futbalového zápasu. Krátke hnedé vlasy držali pokope vďaka značnému množstvu gélu, čierne oči so zasneným pohľadom, opálená pokožka pokrytá kvapkami potu a celkom pôvabný úsmev. Zrejme išlo o jeden z tých všedných typov, ktoré sa sem-tam vymania spod neforemnej masy niečoho, čo sa nazýva triedny kolektív a tým to hasne. Tak prečo práve on? Z čisto malicherného dôvodu. Vedel som si to s ním predstaviť.

Nie som ten typ človeka, čo sa uspokojí so značným priemerom. Som rád, keď môžem byť stredobodom pozornosti. No i rola outsidera nie je zlá. Hlavne nech mám pokoj od každého, kto prekročil hranicu osemnástky, pretože nenávidím dospelácke reči o skvelosti sveta, šanci rýchleho uplatnenia sa vďaka kvalitnému štúdiu, či kopu vymyslených bájí okolo nepoužitej ochrany pri milovaní. Preboha, veď ide iba o sex. Rozptýlenie, rozkoš, ukojenie vlastných chúťok. Dnes sa to robí všade a vždy, keď vám na to príde chuť. Tak na čo všetko komplikovať?

Jeho meno som započul len tak zbežne. Myslím, že sa volá Ran. A čo sa týka priezviska, je mi ukradnuté. Takýmto nepodstatným veciam som nikdy neprikladal veľký význam. Vlastne... keď sa človek trochu nad sebou zamyslí... Nechajme to, iba zbytočne filozofujem nad niečím, čo mi bude vždy cudzie. Veď na čo sa mám zaťažovať mizerným prospechom, názormi  učiteľov, či doteraz nejasnou budúcnosťou? Ono to príde samo od seba. Treba si len pekne krásne počkať.

Vždy som si naivne myslel, že byť iný ako ostatní sa oplatí. Táto predstava sa však rozplynula, keď prišli prvé problémy. Zdá sa, že naše nežnejšie polovičky priťahujú zlí chlapci. Samozrejme okrem rebelantského chovania musíte vyzerať k svetu. Inak to s nimi nepohne. Takáto pozornosť ma nesmierne teší, ale neustále prepchatá schránka nechutnými ružovými obálkami, či tie zamilované pohľady všade kam sa pohnem dokážu poriadne liezť na nervy. A striasť sa ich je pekelne ťažké. Dokonca ani na záchodoch nedajú pokoj. Čo sa preboha stalo s tými hanblivými, tichými a elegantne pôsobiacimi stvoreniami?! Veď majú viac guráže ako my! Niekedy mám pocit, akoby sme tu ani nemuseli byť.

Deň bol príšerne horúci. Jediné chladné miestečko bolo pod veľkým košatým stromom uprostred školského dvora, ktoré bolo momentálne prázdne. Vzal som si tašku, prehodil sako cez plece a zamieril si k vytýčenému cieľu, keď ma zastavila celkom sympatická brunetka.

-„Ahoj,“ zatiahla medovým hláskom a hodila po mne ten sladký kukuč, ktorým si zrejme omotáva okolo prstov každého jedinca môjho pohlavia. Kyslo som sa usmial

-„Máš čas?“ opýtala sa dychtivo. Znechutene som si ju premeral. Dlhé vlasy zapletené do veľkého vrkoča, pôvabné zelené očká, neposedne žmurkajúce spod elegantných okuliarov, celkom obstojný objem hrudníka, ale príliš malá. Napriek šarmu, ktorý z nej vyžaroval, nebola ničím výnimočná.

-„Nie,“ zavrčal som.

-„Ale... ale... ja.“

-„Povedal som nie. Tak sa s tým zmier.“

Hodil som po nej chladný pohľad a odkráčal preč. Ona sa však vzdať nemienila. Nie kým nevyhrá rozpútanú bitku. Len čo som si sadol, vytiahol najnovší výtlačok mangy, sedela pri mne a škaredo na mňa zazerala.

-„Čo?“ vyhŕklo zo mňa po tom, čo si párkrát potichu smrkla. Neznášal som, keď to robili. Dievčenský plač je jediná vec, ktorá vo mne prebudí aké-také city.

-„Vieš...“ začala rozpačito. Neprerušil som ju, aj keď to zjavne čakala.

-„Obdivujem ťa!“ vyhŕklo z nej. Aby zakryla červeň, ktorá jej začala stúpať do líc, zakryla si tvár drobnými rúčkami. Zložil som mangu, hodil po nej súcitný pohľad a čo najmenej podráždeným hlasom som odvetil:

-„A?“

-„Milujem ťa! Nechceš so mnou chodiť?“

-„Nie.“

Zarazene sa na mňa pozrela. Venoval som jej pobavený úškľabok a vrátil sa k nedokončenej práci. Prvá chyba.

Pár sĺz kvaplo na zelenú sukňu. Hlasné zasmrkanie, prudké trhnutie a náhly ohlušujúci rev, spustili vlnu pohoršených pohľadov. Zaboril som si tvár do rúk a hlasno vzdychol. Keď s tým neprestala ani po minúte, nahnevane som sa postavil a odkráčal preč, zanechávajúc tu potrhlú brunetku v urevanej nálade.

Ran Yubuki

Keď mi dovolil nadýchnuť sa, kovové zvonenie hlasno oznamovalo začiatok poslednej hodiny. Hodil po mne sklamaný pohľad, ktorým vyvolal novú vlnu vzrušenia. Nedalo sa jej odolať. Pár minút meškania nikoho nezabije. Posledné bozky, posledné objatie, päť minút meškania. Jemu sa to prepečie, veď je Bohom tejto školy, ale moja maličkosť v ničom poriadne nevyniká, takže dosť často prechádza na pretras medzi učiteľmi.

Vzal som si to priamo cez dvor. Je to najrýchlejší spôsob, akým sa dostať čo najskôr do triedy. Jedinú obchádzku tvoril veľký strom, ktorý si trónil uprostred nášho skvostného školského dvora. Inak bola cesta voľná. Teda dovtedy, kým sa spoza stromu nevynorila malá uslzená brunetka. Zrážke sa nedalo zabrániť.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa po tom, čo som z nej vstal. Namiesto odpovede sa z jej hrdla vydral príšerný pazvuk nasledovaný ohlušujúcim plačom. Nechcel som mať zle, tak som sa iba ospravedlňujúco usmial a čo najrýchlejšie som sa od nej vzdiali.

Učiteľ angličtiny si ma pobúrene premeral. Drobné čierne oči lemované veľkým huňatým obočím na mňa škaredo zazerali a inokedy žltkastá pokožka naberala odtieň ružovej farby. Zhlboka sa nadýchol. Desaťminútová prednáška o spytovaní vlastného svedomia sa zakončila s vedrom vody v ruke a celohodinovým státím pred dverami triedy. Nevadilo mi to. Bol som nadmieru šťastný.

Stretli sme sa po vyučovaní v neveľkej kaviarni vedľa internátu, ktorý sa na istý čas stal naším domovom. On si objednal veľký pohár horúcej čokolády a ja som si dal presso. Miloval sladké, kdežto ja som tú chuť nemohol ani vystáť. Bola to asi jediná vec, v ktorej sme sa nezhodli.

Jeho pery sa dotkli bieleho studeného povrchu pohára. Hltavými dúškami sa napil. Keď sa jeho ústa odtrhli od sladkej dobroty, črtali sa mu pod nosom biele fúzy. Vyzeral rozkošne. Neodolal som nutkavému pocitu, ktorý mi prebehol rukou. Načiahol som sa k jeho tvári a bruškami prstov som zotrel bielu ozdobu. Popri tom som nechtiac zavadil o jeho hebké pery. Mrazivý dotyk vzrušenia pošteklil moju šiju. Zbadal to. A tak, skôr ako som stihol svoje prsty oddialiť, jemne ich pobozkal.

-„Dnes sme dajakí nedočkaví,“ podpichol som ho. Venoval mi ten najkrajší pohľad. Telom mi prebehol teplý pocit vzrušenia, ktorý okamžite schladili jeho slová.

-„Musím sa vrátiť do školy. Vieš, neodkladné povinnosti. Takže vôbec netuším, kedy sa vrátim.“

Nechcel som ukázať, že ma to pobúrilo, tak som sa vrátil k svojmu pressu. Pocit rozhorčenia som zakryl dúškami letnej tekutiny. Keď som sa ako-tak upokojil, venoval som mu chápajúci pohľad. Očividne mu odľahlo, pretože si zhlboka vydýchol. Viem, nie som práve najtrpezlivejšou osobou a dosť rýchlo sa dokážem rozčúliť nad všednými maličkosťami, ale taký jednoducho som a nikto to nezmení.

-„Budem hore do jedenástej, prezvoň, keď prídeš,“ zakričal som za ním, keď odchádzal.

Hodil som sa na posteľ. Hlasno to zapraskalo. Chvíľu som nesústredne sledoval hodinové ručičky na malom čiernom budíku, ktorý si pokojne hovel na polici. Inokedy by sme sedeli v parku, či sa prechádzal pozdĺž rieky. Rozprávali  by sme sa o nepodstatných veciach, možno by sme sa na seba vrhli a nechali sa unášať vlastnými citmi, alebo by sme ležali bok po boku na teplej zelenej tráve a iba tak hľadeli na oblohu. Dnes bolo náramne pekne. Nechcelo sa mi ležať v polosmradľavej internátnej izbe. Čakanie ma unavovalo. Nakoniec som sa rozhodol pre malé občerstvenie v podobe veľkej jahodovej zmrzliny. No skôr, ako som stihol schmatnúť svoju bundu a vytratiť sa zo studených stien internátu, zastavila ma vysoká blondína.

-„Yubuki Ran?“ opýtala sa ľadovým hlasom. Prestrašene som prikývol. Už len jej bezcitný pohľad mi naháňal strach.

-„Počula som, že sa veľmi dobre poznáš s Nishimottom.“

Opäť som prikývol. Hodila po mne znechutený pohľad. Dlhé prsty nervózne vošli do zlatistých vlasov a jemne sa skĺzli ku končekom. Potom poputovali do veľkého vrecka na nohaviciach, odkiaľ vytiahli malú bielu kartičku.

-„Keď ho stretneš, daj mu to,“ zasipela a odpochodovala preč.

Bolo to číslo. Telefónne číslo. Pod ním množstvo malých srdiečok s narýchlo načarbanými slovami. Ďalšia fanatička, pomyslel som si v duchu a strčil som tento cenný exemplár do gatí. Možno raz, keď myšlienkami zablúdim k dnešnému dňu, si na ňu spomeniem.

 

Yuka Nishimotto

Zaspal. Jeho pokojný dych dvíhal vyšportovanú hruď hore a dole v pravidelných intervaloch. Ruky si schoval pod neforemný vankúš, na ktorom si pokojne ležala jeho príťažlivá tvár. Plné pery v rozkošnom úsmeve ma dráždivo hypnotizovali. Nechcel som ho zobudiť, ale ten pocit po sladkastej chuti jeho jazyka ma nesmierne priťahoval. Všetko, dokonca i jeho telo rozvalené na pokrčených prikrývkach, volalo po vášni. Pomaly som sa posadil, naklonil sa k jeho uchu a jemne ho pobozkal. Nič. Žiadna reakcia. Rád sa so mnou zahrával. Prijal som teda jeho výzvu. Víťaz berie všetko.

Keď i naďalej odmietal reagovať na moje mokré bozky po jeho šiji, rukami som mu nezbedne vošiel pod tričko. Zabralo to. Vždy to zaberie. Posadil sa. Tmavé oči sa koketne usmiali, plné pery sa pootvorili a ja som sa začal pomaly približovať. Delilo nás iba pár milimetrov. Letmé bozky sa zmenili na vášnivé francuzáky, plaché dotyky vystriedali dravé pohyby, ktoré postupne zhadzovali vrchnú časť oblečenia... Mohli sme sa milovať miliónkrát, ale nikdy k tomu nedošlo.

Dvere sa nehlučne zatvorili a ja som si slastne vydýchol. Bol som ospalý. Nečudo, dnešný deň mi dal poriadne zabrať. Najprv pokazená tlačiareň, potom chaos s letákmi, kríza v dramatickom krúžku a množstvo iných vecí, ktoré som musel neodkladne vybaviť. Bol som však šťastný. Tak poriadne šťastný, pretože som túto ťarchu nemusel niesť sám.

Zhodil som zo seba ťažké oblečenie a unavene sa hodil do mäkkých prikrývok. Spánok prišiel rýchlo.

 

Eiri Okuda

Čierne oči na mňa škaredo zazerali. Sršal z nich hnev, znechutenie i značné rozčúlenie. Pobavene som si ho premeral. Roztrapatené vlasy, udýchaná tvár, špinavé tričko, pár škrabancov na nohách i rukách a odhodlanie zniesť ma zo sveta. Venoval som mu jeden arogantný úsmev, aby som mu definitívne potvrdil, že mi je ukradnutý a odkopol som loptu von z ihriska.

-„Baka!“ precedil cez zovreté zuby a odkráčal preč.

Tak sa zdá, že niekto nevie prehrávať, prebehlo mi mysľou. Navyše, čakal som od neho niečo viac. Napríklad taký žiarlivý výbuch na tému fair play, či päsť medzi oči. Nič z toho sa nestalo a to i napriek tomu, že som ho neustále dráždil. Musím uznať, že sa vie ovládať. Som len zvedavý, dokedy.

Pot mi stekal po tvári, chrbte, rukách, zmáčal kedysi biele tričko a príšerne smrdel. Otvoril som svoju skrinku, vybral jeden zelený uterák a flegmaticky odkráčal do chlapčenských spŕch. Nemal som rád spoločnosť, nuž som sa snažil natiahnuť čas ako sa len dalo. Keď to vyzeralo na kľudný kúpeľ, zhodil som špinavé oblečenie. Podlaha  príjemne chladila, letné kvapôčky vody dopadli na moju rozpálenú pokožku a stekali bláznivými cestami smerom na dol. Vychutnal som si tento príjemný pocit do sýta.

Čísi pohľad mi nenávistne prebodával chrbát. Striaslo ma. Tak sa zdá, že súkromné kúpanie sa skončilo. Skôr, ako som sa obrátil, omotal som si uteráka okolo pása. Nebudem predsa vystavovať svoju mužnosť na obdiv dajakému priblbému faganovi.

Takéto prekvapenie som nečakal. Ran Yubuki stál iba pár metrov odo mňa. Uterák prehodený cez plecia, plné pery skrivené do pobúreného úškľabku, opálená pokožka s ešte neuschnutými kvapkami vody sa nebezpečne leskla. Telom mi prebehlo elektrizujúce vzrušenie. Oči, ktoré som upieral na jeho vymakanú postavu, mi stále skĺzali smerom nadol. Musel som ich na chvíľu privrieť a prinútiť sa nemyslieť na hriešne myšlienky. Hlavne nie na jeho mužnosť.

-„Čo keby si mi uhol z cesty?“ odvetil som s miernym podráždením. Stál vo dverách a ja som naozaj nemal chuť dostať sa k nim cez pár faciek. Úsmev z jeho tváre zmizol. Pravá ruka sa začala posúvať smerom nahor, kde sídlil nechutný uterák žltej farby. Prudko si ho stiahol dole a čo najpomalším spôsob ho začal omotávať okolo svojho pása.

-„Keď skončíš, daj mi vedieť,“ precedil som.

-„Samozrejme,“ zatiahol medovým hlasom a venoval mi jeden z tých jeho neodolateľných úsmevov.

Kvapka trpezlivosti pretiekla. Prudko som ho pritlačil k ľadovej stene. Zovrel som ruku v päsť a zodvihol ju do vzduch. Bol som pripravený jednu mu vraziť, ale čosi ma zastavilo... bol to strach. Strach v tých veľkých čiernych očiach, ktoré sa na mňa pozerali spod krátkych hnedých vlasov.

Päsť sa roztvorila. Končeky prstov sa dotkli jeho hebkej pokožky. Najprv dráždivo prešli po lícnych kostiach, opísali oblúk okolo plných pier, pošteklili bradu a zovreli sa okolo hrdla. Chvel sa. Provokatívne som sa naklonil. Tichý dych sprevádzalo hlasné búchanie srdca.

-„Dostanem ťa,“ zašepkal som mu do ucha a naschvál obtrel svoje pery o jeho tvár. Potom som povolil zovretie.

Neviem, ako dlho tam stál a hľadel pred seba. Viem iba to, že ho moja prítomnosť vzrušila. Stačil jediný pohľad na vypuklý žltý uterák medzi nohami. Táto hra sa mi začínala páčiť.

Vyhľadal si ma sám. Stáli sme na školskom dvore. On pobúrene opretý o lavičku, ja s rukami vo vreckách niekoľko centimetrov pred ním. Najprv si ma iba znechutene premeriaval. Potom prešiel k veci. Jeho hlas bol nesmierne ľadový.

-„Ešte raz vyvedieš podobnú hovadinu a neskončí sa to dobre.“

Prekvapene som nadvihol obočie. Počul som dobre? On sa mi vyhráža? Bože, kam tento svet speje.

-„Mohol by si byť konkrétnejší?“ vyšlo zo mňa. Odlepil sa od lavičky.

-„Myslím, že sám dobre vieš.“

-„Vážne?! Nepamätám sa.“

Prihnal sa ku mne ako šelma, ktorá číha na korisť. Schytil ma za rozopnutú košeľu a prudký úder, ktorý mi nemilostne namieril do tváre, ma zhodil na zem. Rozbil mi peru. Zrejme mal toho na srdci viac, ale keďže som sa nebránil, nemalo zmysel v tom pokračovať. Bol som na podobné vyčíňanie zvyknutý. Machri, ktorí sa na vás vrhnú, počastujú vás všelijakými príjemnými nadávkami a tvária sa ako najväčšie neviniatka na svete. Ibaže keď sa postavíte a preberiete velenie, zdupkajú.

-„Si smiešny,“ zatiahol som chrapľavo. Mlčal.

-„Pozri,“ začal som pre zmenu ja „nech by si sa zakopal i dvesto metrov pod zem, neubrániš sa tomu spaľujúcemu pocitu, ktorý ťa zaživa požiera. Chceš to. Rovnako ako ja,“ a kým som zo seba chŕlil jednu vetu za druhou v snahe rozdráždiť ho ešte viac, pomaly som sa pozviechal zo zeme. Natrhnutú košeľu som si zastrčil za gate, rukávom som si utrel krv z rozbitej pery a rýchlym trhavým pohybom som si ho pritiahol bližšie. Asi bol v miernom šoku, pretože sa nebránil. Vrtieť sa začal po tom, čo som mu jemne oblizol pery.

 

Ran Yubuki

Jeho vlhký jazyk ma pošteklil na perách. Chcel som niečo poznamenať, zastaviť celé nedorozumenie. Akonáhle som potvoril ústa, jeho červený  priateľ našiel štrbinu, ktorú potreboval a začal sa mi pomaly zvíjať v ústnej dutine. Páčilo sa mi to. Bolo to také vzrušujúce, arogantné a necitlivé zároveň. Nechal som sa strhnúť vášňou. Všetky tie dychtivé bozky som mu razom vracal naspäť. Očividne bol s mojou reakciou spokojný, pretože intenzita jeho dravosti sa začala stupňovať.

Jemne ma pohrýzol na krku, olizol bradu, teplým bozkom podráždil pery, tenkými prstami mi prešiel po viečkach až k šiji.

Obraz sa zjavil v niekoľkých sekundách. Smutné modré oči, tenké pery v pôvabnom úsmeve, drobný nos, svetlé vlasy. Yuka, zašepkalo moje podvedomie. Sladká hmla sa rozplynula. Pocit pobúrenia zachvátil celé moje telo a jediným trhnutím som sa vymanil z jeho opojného zovretia.

-„Naozaj si blázon,“ skríkol som na plné hrdlo a rozbehol sa preč.

S Yukou som sa mal stretnúť o pol tretej, ale vďaka tomu nepríjemnému incidentu som sa oneskoril o celú pol hodinu. Som, zvedavý ako mu to vysvetlím. Najlepšie bude vyjsť s pravdou von.

Stál na rohu ulice. Ruky za chrbtom, úsmev od ucha k uchu. Natešene som sa k nemu rozbehol, objal ho a vtisol veľký bozk na líce. Jemne sa zapýril. Po búrlivom zvítaní hodil na mňa karhavý pohľad.

-„Viem, ale vyskytol sa menší problém,“ začal som s vysvetľovaním. Ďaleko som sa nedostal, pretože iba mávol rukou.

-„Keď len to,“ odvetil na môj nechápavý pohľad nad jeho gestom. Natešene ma chytil za ruku a začal ťahať k veľkému stánku so zmrzlinou.

-„Yuka, počkaj,“ zašepkal som. Zastal. Otočil sa. Krásne modré oči sa na mňa vystrašene pozreli, hrejivé zovretie jeho ruky povolilo. Cítil som sa mizerne. Nechcel som zničiť tie ideály, ktoré do mňa vkladal. Ani mu dajako ublížiť. Na jednej strane tu bol pocit viny, na druhej tenký hlások zvádzajúci ma ku klamstvu. K zapretiu hriechu, ktorého som sa dopustil. Zvíťazila vina.

-„Vieš, pred tým... no mal som problém s jedných chlapcom,“ začal som zo seba trúsiť nesúvislé vety. Zrak som pre istotu sklopil. Rozprávalo sa mi tak ľahšie.

-„Dovoľoval si?“ prerušil môj pokus o priznanie chladným hlasom. Mlčanie potvrdilo jeho zlú predtuchu. Studené ruky mi zovreli tvár. Teplý dych ma pošteklil na perách a hrejivé slová útechy pohladili moju previnilú dušu.

-„Prepáč,“ vydýchol som. Záporne pokrútil hlavou.

-„Nie, ty mi prepáč. Mal som tam byť a ochrániť ťa,“ zašepkal ledva zreteľne a pritúlil sa ku mne ako malé mačiatko. Damoklov meč sa roztrieštil na malé kúsky.

 

Yuka Nishimotto

Dá sa žiť bez sexu? Zaručene nie, pretože je neodlúčiteľnou súčasťou dnešného chaotického života. Robí sa to v podstate všade: na záchodoch, v parkoch, na letiskách, alebo v taxíkoch, poznám pár prípadov, kedy si to rozdávali dokonca i v triedach, a to napriek riziku, že tam mohol kedykoľvek niekto vtrhnúť. Ide o druh pôžitku, ktorý sa dá dopriať vždy, všade, bez ohľadu na cenu, či partnera. A čo tak sex na jednu noc? Žiadny problém. Lepšie strávenú chvíľu rozkoše by si človek nevedel predstaviť. Ibaže vyspať sa so svojím priateľom dá oveľa viac námahy, ako pretiahnuť niečie dievča.

Sedel som vo svojej izbe a premýšľal. Premýšľal som nad dnešným „vydareným“ dňom, nad svojím životom, ktorý mi preteká pomedzi prsty, nad otravnými dievčenským fanklubmi,  či nad tým, ako naznačím Ranovi, že by bolo na čase, keby konečne uviedol svoj mozog do činnosti a všimol si moje náznaky.

Nakoniec som dospel k dosť prekvapujúcemu záveru. Ak s tým okamžite niečo neurobím, bude náš vzťah na bode mrazu a to mi príliš nevoňalo. Jednak je mojím prvým priateľom, ktorému chcem dať všetko a jednak som tu i ja a moje neskrotné ego. Dnes sa ozvalo po tretíkrát, takže kúpeľňa príliš neochladla. No a potom je tu menší problém. Ako mu to mám preboha povedať? Začať frázou „ahoj miláčik, nemáš chuť si to so mnou rozdať“, by som ho najskôr odplašil, prinajhoršom by som mu spôsobil doživotnú traumu. Vlastne, takýto spôsob jednania by odrovnal i mňa. Veď i francuzáky sme okúsili iba pred nedávnom. A áno, Ran sa navonok hrá na tvrďasa, ale stačí pár minút v mojej blízkosti a je z neho malé decko. Ani neviem prečo, ale páči sa mi to.

Pri pomyslení na jeho úžasne pevné brucho, zvodné pery, neodolateľný zadok, zmyselné krivky tela, sa vlna vzrušenia nedala zastaviť a tak som si to opäť raz namieril do kúpeľne.

Fajn, stál som teda pred dilemou, ako oznámiť svojmu priateľovi, že je čas zahodiť mazlenie bokom a prejsť rovno na vec. Aspoň tak to moje telo cítilo. Večera pri sviečkach, prechádza v parku počas nádhernej mesačnej noci, či milostné básne poputovali okamžite do zabudnutia. Takéto veci sú jednoducho prečačkané. Obracia sa mi pri nich žalúdok. Vzniknutá situácia si vyžaduje niečo originálne, niečo nezabudnuteľné a možno i trošku šokujúce, ibaže moja chabá fantázia dokázala vyprodukovať kyticu kvetov, či menšiu večeru v podobe fastfoodu, čo nie sú najlichotivejšie riešenia.

Vzdávam sa, oznámil som svojej vyšťavenej mysli a odišiel som sa osprchovať. Možno mi teplý kúpeľ pomôže niečo vymyslieť.

Keď som po piatykrát zavadil rukou o pohár, ktorý sa opäť prevrátil a jeho obsah skončil na celom stole, nevydržal to. Prebodol ma pohľadom, ktorý sa nedal ignorovať. Nuž som zapýrene sklopil oči, začal utierať vyliatu malinovku a popri tom som sa mu to pokúsil vysvetliť. Keď som však otvoril ústa, nevydral sa z nich ani hlások. Nechcel som, aby si moje mlčanie vysvetlil zle, tak som sa naňho ospravedlňujúco usmial. Bol však naplno zaujatý svojou kávou, nuž som si iba zhlboka vzdychol a čakal, čo sa stane.

Keď ju dopil, pomaly odtisol stoličku. Postavil sa. Napravil si tričko, uhladil rozstrapatené vlasy a podišiel ku mne. Lakťom sa oprel o moju časť stola, plné ústa vyčarovali trochu zatrpknutý úsmev a jeho oči na mňa spýtavo poškuľovali. V hrdle mi navrela hrča, ktorá nie a nie zmiznúť. Vyčaroval som teda ten najkrajší kukuč, aký som mal po ruke a nežne ho pobozkal na pery.

-„Tá príjemnejšia časť by bola za nami, prejdime k tej o niečo menej príjemnej. Čo je sakra s tebou?“  prešiel rovno k veci.

-„Naozaj to chceš vedieť?“ opýtal som sa ho o niečo podráždenejšie, ako som mal v pláne.  Prikývol.

-„Vieš, ide o... no vlastne...“

-„Je v tom dievča?“ prerušil moje úbohé koktanie. Neveriacky som naňho vypleštil oči.

-„Nie!“ skríkol som. Jemne nadvihol obočie. Vyzeral úžasne. Keby sme neboli v kaviarni, kde sa to ľuďmi doslova hemží, okamžite by som sa naňho vrhol, strhal všetky šaty a nechal ho utápať sa v rozkoši.

-„Škola?“ opäť ten ľadový tón v jeho hlase.

-„Nie.“

Odlepil sa od stola a zvalil sa na svoje pôvodné miesto. Prebodol ma nešťastným pohľadom, ktorý sa prosebne dovolával odpovede a zhlboka si vzdychol.

-„Ja fakt neviem,“ odvetil po minúte trápneho ticha.

Teraz, alebo nikdy, ozval sa mi v hlave tenký hlások. Zhlboka som sa nadýchol a rozohral nebezpečnú hru.

-„Ľúbiš ma?“ opýtal som sa. Teraz som to bol ja, kto nadhodil ľadový tón. Odvetil okamžite. Bez jediného zaváhania.

-„Čo je to za blbú otázku? Jasné, že ťa ľúbim.“

-„Tak prečo sme spolu ešte nespali?“

Trefa do čierneho! Prekvapený výraz, sánka niekde pod stolom, chabý náznak paniky v jeho tmavých očiach, stúpajúca červeň. Tuším, že sa karta obracia.

Bolo to dlhých desať minút. Pekelných desať minút, počas ktorých som ostarol najmenej o dva roky. Sedel tam s prekvapeným výrazom, neschopný akéhokoľvek slova, či gesta. Iba rýchlo dvíhajúca sa hruď dávala najavo, že ho zatiaľ neporazilo. Cítil som sa dosť mizerne. Chcel som mu to povedať trošku nežnejšie. Ale nie, vychŕlil som to naňho ako tank valiaci sa ulicou. Dnes mám naozaj blbý deň.

-„Ran?“ začal som potichu a rukou som mu zamával pred očami. Nič, žiadna reakcia.

-„Ran!“ zvolal som o niečo hlasnejšie. Strhol sa.

-„Oh, Yuka. Pekný večer, že? Tak... ja padám!“ a skôr ako som stihol pochopiť význam jeho slov, už ho nebolo. Zostala po ňom iba studená šálka, skrčené papieriky od cukru a sklamaný pocit niekde vo vnútri môjho ja.

Našiel som ho v izbe. Ležal na posteli s pohľadom zabodnutým do stropu. Keď som pomaly otvoril dvere, ani sa nepohol, dokonca sa  nepohol ani vtedy, keď som sa posadil na posteľ. Nevedel som, čo robiť. V hlave mi vírilo milión vhodných fráz na ospravedlnenie, ale stačil jediný pohľad na jeho tvár a všetky sa mi v tom momente zdali nevhodné čo i len položiť na jazyk.

Ľahol som si vedľa neho a začal som ho jemne hladiť po šiji. Neodtiahol sa. Nuž som sa naklonil a nechal som svoje pery, nech sa trošku pohrajú s jeho ladným krkom. Jemne ho striaslo. Nebolo to od zimy. V izbe bolo pekelne teplo a dosť veľký smrad. Nezaškodilo by trošku vyvetrať.

Špička brady, nos, očné viečka, opäť jeho rozkošná brada a potom plné pery, ktoré chutili po káve. Zapáčila sa mi ich zvláštna chuť. Začal som ju teda pomaličky zlizovať dole. Najprv jemnými, dráždivými bozkami, potom prišli na rad vášnivé francuzáky, ktoré vystriedalo vzájomné vyšetrovanie mandlí. Moja ruka poputovala z vrchnej časti jeho vyšportovaného hrudníka do jeho rozkroku. Zháčil sa.

-„Fajn, ja si počkám,“ vyšlo zo mňa skôr, ako stihol čokoľvek povedať.

Bože, aký necitlivý ešte dokážem byť? prebehlo mi mysľou. Stiahol som sa, pomaly sa posadil, zaboril si tvár do rúk a iba tak sedel. Sedel na jeho posteli, v jeho izbe, v internáte.

-„Chceš sa milovať, nedbám. Ale prisahaj mi, že ma potom neodkopneš ako prašivého psa,“ ozval sa jeho mäkký hlas a rozprášil napätie, ktoré začínalo byť neznesiteľné. Pozrel som sa mu do očí. Boli plné strachu.

-„Prisahám,“ zašepkali potichu moje ústa a s trasľavými rukami som ho pohladil  po tvári.

 

Ran Yubuki

Dychtivo ma pritlačil na posteľ. Jeho krásne oči na mňa nežne hľadeli a ja som pocítil vlnu vzrušenia. Pomaly sa naklonil. Dráždivo vystrčil jazyk. Keď mi ním prešiel po dolnej pere, musel som zalapať po dychu. Nedočkavo sa zatriasol a ja som sa nedokázal ubrániť úsmevu. Vedel, že to mám rád. Vedel... spomínal... chcel milovať.

Pristúpil som na jeho hru. Koketne som pootvoril ústa, čím som odstránil poslednú prekážku a jeho jazyk mi pomaly vkĺzol dovnútra. Keď sa mu podarilo nájsť tie dôverne známe miesta, začal ma ním štekliť po šiji. Nevydržal som jeho nežné dráždenie a z hrdla sa mi vydral hlasný ston. Potichu sa zasmial. Bolo to neznesiteľné, potreboval som viac. Potreboval som cítiť jeho nahé telo, ochutnávať jeho teplé pery, nechať sa unášať jeho nežnými dotykmi. Potreboval som to ako soľ... ihneď... okamžite... teraz... Rukou som vošiel do jeho vlasov a na pery mu vtisol dravý bozk. Svetlými pramienkami ma pošteklil na obnaženej hrudi – ani neviem, kedy sa mu podarilo zbaviť ma trička – a jeho oči sa tajomne zaleskli.

-„Ran...“ vzdychol.

Niečo mi našepkalo, že by bolo načase prevziať iniciatívu, nuž som ho začal pomaly bozkávať po krku, zamieril som i k jeho ladnej šiji, malej brade, až som nakoniec dorazil k lícnym kostiam, ktoré sa jemne červenali. Nie, nehanbil sa... Po celý ten čas, čo boli moje pery zaneprázdnené jeho krivkami, rozopli mu prsty prvý pár gombičiek na bielej košeli. Bruškami som prešiel po obnaženej časti jeho tela. Slastne zastenal. Pretože sa mi dráždenie zapáčilo, odtiahol som svoje prsty od jeho bledej pokožky a nahmatal som okraj látky. Prudkým trhnutím som mu pretiahlo košeľu cez hlavu. Odhalená koža sa posiala zimomriavkami a ja som svoju pozornosť upriamil na vzrušené bradavky. Jemne som ich olizol, zovrel medzi perami, pohladil ich, hral sa s nimi do vtedy, kým sa z jeho pier nevydral slastný výkrik.

-„Milujem ťa,“ zašepkal som pomedzi jeho stony. Jemne ma schytil za vlasy a prudko pritiahol  k sebe. Chvíľu sme sa na seba iba pozerali, potom sa jeho tvár začala nebezpečne približovať.

-„Aj ja teba,“ zašepkal mi do ucha.

Jeho rukám sa akýmsi záhadným spôsobom podarilo zablúdiť k mojim nohaviciam. Vyzývavo na mňa mrkol. Dychtivo som sa k nemu pritisol, aby medzi nami nezostalo žiadne voľné miesto, ktoré by nás od seba delilo. Zrejme pochopil moju cudnú narážku a posunul sa smerom na dol, aby ma zbavil i toho posledného, čo zakrývalo moju mužnosť. Nepotrebné veci poputovali do kúta izby, kde zostali až do rána.

Jeho neposedná štica plavých vlasov ma  pošteklila medzi stehnami. Náruživý dych a jemné dotyky pier pokryli moje brucho, podráždili zmysly, zahmlil rozum, všetko sa ponorilo do ružovej hmly, ktorá nás oboch vášnivo pohltila.

-„Yuka! Yuka... chcem... ťa...“ zavzdychal som.

Nezbedne sa na mňa usmial. Rozkošnícky ma pohrýzol na perách a ledva badateľne zašepkal: „Keď inak nedáš...“ a vzal si ma celého.

 

Eiri Okuda

Celkom obstojné, preblesklo mi hlavou, keď som sa ráno pozrel do zrkadla. Hodiny ukazovali za desať minút osem. Vzal som si tašku a odkráčal do školy.

Ako dlho som si s nikým nezašukal? Dva, či tri týždne? Kurva, život je nahovno! Najprv sa na vás lepia, potom na vás serú. Naozaj nechápem, ako im má človek vyhovieť. Však stačí tak málo. Stiahnuť si nohavice, párkrát hlasno zastonať – preboha, orgazmus sa dá i predstierať – a po malej chvíli je po všetkom. Obe strany sú spokojné. A o pár dní sa na všetko zabudne... aspoň u mňa je to tak.

Príliš malé kozy, nezaškodil by make-up – šťastie, že sa to dá robiť i po tme – škaredá, príliš nevinná, štetka, preboha, ženská, tá tvoja zadnica musí vážiť najmenej tonu!

Tak sa zdá, že dnes si to rozdám s fľašou piva, zamrmlal som si sám pre seba, len čo som vstúpil do poloprázdnej triedy. Znechutene som sa posadil, vyložil si nohy na lavicu a pohľadom som zablúdil k oknu. Za chvíľu príde leto. Spolu s ním koncoročné skúšky...

-„Hej Okuda! Máš padať do zborovne.“

Ešte toto mi chýbalo, nedalo mi nepovzdychnúť si nad krásnym začiatkom dňa. No je toto fér? Žiadna obstojná baba, žiadny rozkošný chalan, ktorý by stál za hriech, žiadny sex, potrhlý zástupca a jeho hodinová prednáška o prospechu... kurva, som nadržaný a potrebujem urobiť! Čo to nikto nevidí? A ukájať sa mi nechce, už ma to zunovalo.

Nakoniec to predsa len vyhrali moje rozbúrené hormóny a ja som skončil na záchode. Netrvalo to dlho, iba pár minút. Spokojný sám so sebou som vyšiel von. Nechcelo sa mi ísť na vyučovanie. Bola by to strata času. Školský dvor ponúka celkom príjemné rozptýlenie, tak prečo to nevyužiť?

Sadol som si pod neveľký strom, ktorý ponúkal príjemný chládok - aj keď bolo zavčas rána, slnko nemilosrdne pieklo - a vytiahol som si najnovší výtlačok mangy „Boys next door“. Otvoril som prvé dve strany a začal čítať. Ďaleko som sa nedostal. Vyrušilo ma nechutné mľaskanie, ktoré sa ozývalo spoza stromu, kde som sa utáboril. Nemám nič proti prejavu náklonnosti, nevadí mi to, ale dnes nemám príliš najlepší deň, takže nezaškodilo by, keby ubrali z hlasitosti, či sa premiestnili niekam, kde nebudem ja.

Hlasno som si odkašľal. Aspoň takýmto gestom som im chcel dať najavo svoje rozhorčenie. Zamilovaná dvojica bola očividne v siedmom nebi, takže moje chabé pokusy zostali bez povšimnutia. Odhodil som mangu do tašky a prudko sa postavil. Otočil sa. Obišiel strom a zmrzol na mieste.

Hnedé krátke vlasy, tmavé oči, opálená pokožka, košeľa rozopnutá, sako pohodené niekde medzi rozsypanými knihami a otvorenými školskými taškami. Yubuki Ran. A rozdával si to s prezidentom školského parlamentu. Nevedel som, že Nishimotto Yuka sa dokáže takto odviazať. Popri tom množstve báb, čo ho obletujú každú sekundu, by som čakal, že práve on... bohatstvo, mazliť sa s chalanom na otvorenom priestranstve, kde ho môže ktokoľvek vidieť?!

Bol to šok. Po prvýkrát v živote som nebol schopný akéhokoľvek slova. Iba som nemo čumel na mazliacu sa dvojicu, ktorá prešla od letmých bozkov k vyšetrovaniu mandlí, keď sa začnú odopínať gombičky na gatiach, odídem. Teda ak budem schopný sa hýbať.

Ale no tak, chalani, neblbnite a prestaňte s tým, zaprosíkal som v duchu.

Takže Yuka je tým iniciatívnejším, dobre vedieť...

Neviem ako dlho som tam stál. Mohli to byť sekundy, minúty, dokonca i pol hodina, no dajako sa mi podarilo spamätať sa. Aby som nevyzeral ako úchyl, pomaly som sa otočil a čo najtichšie som sa začal premiestňovať naspäť. Ibaže náhoda je blbec. Vôbec som nezaregistroval tú poondiatu haluz. Rozpleštil som sa na zemi sťa žaba.

-„Čo to...“ zamrmlal namosúrene Yuka a začal sa rozhliadať. Aby som nevyzeral ako vôl, rýchlo som sa postavil a oprel o strom. Našiel ma okamžite. Jeho bledá pokožka nabral odtieň ešte bledšej farby. Nebol však sám, kto zbledol. Nemohol som si pomôcť, ale obaja v tej chvíli vyzerali rozkošne. Žeby som vyskúšal trojku?

-„Zdravím,“ zatiahol som medovo.

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.