Piatok Máj 26

Karneval

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

„Karneval“

Monsieur Momerie sa prívetivo usmial.

„Pevne dúfam, že ospravedlníte moje meškanie. Musel som však vybaviť pár neodkladných záležitostí,“ adresoval vysvetlenie vyziabnutému mladíkovi v ošúchanom zelenom saku, ktorý nerozhodne postával pri útlom kozube.

„Isteže,“ odvetil mladý muž a s neskrývaným záujmom si začal prezerať zbierku masiek na protiľahlej stene.

„Vidím, že sa vám páčia,“ nadhodil pobavene, „ale zrejme tu nie ste kvôli nim monsieur...“

Monsieur Cote, som miestny novinár,“ predstavil sa pohotovo mladý muž.

„Môžem vás niečím ponúknuť, monsieur Cote?“

„Nie, ďakujem pán šéfinšpektor. Som tu pracovne.“

Šéfinšpektor spozornel.

„Ako iste viete, odišiel som pred necelým mesiacom do dôchodku,“ podotkol podráždene, pričom si doprial veľký dúšok írskej whisky.

„Samozrejme,“ pritakal monsieur Cote a nervóznym krokom sa premiestil k ušpinenému oknu s výhľadom na jednu z bočných uličiek štvrte Le Foyer. Striaslo ho.

„Nemám vysoký plat, ale nesťažujem sa,“ podotkol monsieur Momerie o čosi pokojnejšie.

„Neskončilo sa to a vy to veľmi dobre viete. Tiel pribúda, príčina smrti je stále akosi neznáma, všetci mlčia.“

„Rozumiem. Ako som však už raz spomenul, odišiel som do dôchodku. Prípad mi už dávno nepatrí a pri všetkej úcte, nemám oň najmenší záujem.“

„Myslím, že máte, monsieur Momerie. Minimálne o tajomstvo klinickej smrti.“

Hoc moľami prežratý koberce stlmil pád naplneného poháru, nezabránil, aby sa jeho obsah nerozlial. Štipľavý zápach na malú chvíľu upútal pozornosť oboch mužov, ktorí mlčky pozorovali tekutinu vpíjajúcu sa kamsi do útrob žlto-hnedej tkaniny.

„Ako?“

„To teraz nie je podstatné. Chcem vedieť prečo.“

Monsieur Momerie pomaly vstal.

„Už ste niekedy navštívili Benátky, monsieur Cote?“ opýtal sa ho.

Non.“

„Možno by ste o tom raz mohli pouvažovať,“ a sňal zo steny bielu masku Harlekýna, v ktorej s skrýval drobný mosadzný kľúč.

 

)(

 

Písal sa rok 1867 a prípad, na ktorom pracoval, ho zaviedol do malej prímorskej dedinky Le Nénuphar blanc. Pamätal si, že vtedy voňala po klinčekoch. Sladkasto, podmanivo a nebezpečne.

„Netúžite po zmene?“ opýtala sa ho v to studené zimné dopoludnie.

„Niekedy.“

„Možno by ste mali zmeniť prostredie, čo vy na to?“

„Ak by to bolo také ľahké, mademoiselle, neváhal by som ani minútu,“ rozosmial sa a pomohol jej nastúpiť do bričky, ktorá na ňu čakala.

„Monsieur Momerie, povedzte, máte rád tajomstvá?“

„Mám mademoiselle.“

„Nasadnite,“ rozkázala.

)(

 

Seržant Crosette si skepticky premeral mladého strážnika, ktorý mu trasľavo podával zdrap papiera.

„Viac o ňom neviem pane,“ ospravedlnil sa, keď jeho nadriadený zvraštil tvár.

„Našli ho dnes doobeda. Podľa dokladov ide o  miestneho novinára, ktorý je údajne nezvestný necelé tri dni. Vraj sa utopil.“

„Peniaze?“

„Iba pár drobných, takže lúpež sa dá vylúčiť. Skôr by som sa priklonil k záveru, že tu ide o nehodu. Možno nadmerné požitie alkoholu. Viete, dnešné časy...“

„Vaše dohady ma nezaujímajú, strážnik. Kedy ho videli naposledy?“

Mladý strážnik sa poškrabal po hlave.

„Vraj okolo desiatej hodiny večer. Mal namierené do štvrte Le Foyer, avšak čo tam chcel, to neviem pane.“

„Zistite to,“ zavrčal Crosette.

„Áno, pane!“

 

)(

 

„Predpokladám, že dokážete mlčať.“

„A ak nie?“ opýtal sa jej trpko.

„Potom nemáte na výber. Nakoniec, povedali ste, že máte rád tajomstvá. A jedno som vám práve teraz ukázala.“

„Le mort?!“

„Som vedec, monsieur Momerie! Nie vrah! Myslela som, že ma pochopíte,“ odsekla a ľahkým mávnutím ruky zastavila bričku.

„Monsieur Momerie, fascinuje vás to rovnako ako mňa. Ponúkam vám spoluprácu. Jediná jej nevýhoda tkvie v tom, že experiment sa raz za čas nevydarí,“ pošepla mu do ucha, keď kočiš otváral dvere.

„Adresu poznáte, počkám si na vás, au revoir.“

Blížila sa zima a on v kútiku duše dúfal, aby nebola jeho posledná.

 

)(

 

Bola to práve maska Harlekýna, ktorá ako jediná v celej jeho zbierke smútila. Azda i práve preto ju mal zo všetkých najradšej. Nežne ju sňal zo steny a pohladil. Prstami mapoval popraskaný lakovaný povrch, akoby z tých drobných rýh chcel vyčítať svoj zvláštny príbeh.

„Mala si pravdu, sme rovnakí,“ prehovoril do ticha, ktoré okrem jeho zasnívaného hlasu preťal monotónny kovový zvuk obitého telefónu.

„Šéfinšpektor Momerie, želáte si?“

„Tu inšpektor Crosette,“ ozvalo sa podráždene z druhej strany.

„Môžem vám nejako pomôcť monsieur Crosette?“

„Isteže. Ide o jedného mladého muža, ktorého dnes našli mŕtveho neďaleko vašej štvrte. Volal sa Cote, Michael Cote, miestny novinár.“

Pohľadom zablúdil k rozpadnutej pohovke, kam ju položil. Masku, ktorá to všetko začala.

„Pred niekoľkými dňami ma navštívil,“ potvrdil nevyslovenú domnienku a čakal.

„Len sa chcem uistiť, že s týmto zvláštnym prípadom nemáte nič spoločné.“

„Samozrejme, monsieur Cote opustil môj byt ešte živý.“

„Smiem vedieť dôvod návštevy?“

„Mladícka zvedavosť,“ odvetil ľahostajne.

„Konkretizujte,“ prikázal prísne hlas z druhej strany slúchadla.

„Zaujímal sa o váš prípad. Samozrejme, nedokázal som mu povedať nič nové a tak odišiel.“

„Neviete kam?“

„Nie, monsieur Crosette, neviem a teraz, ak dovolíte, rád by som sa vrátil k načatej práci,“ ukončil rázne výsluch a slúchadlo náhle stíchlo.

Benátky... slnečné Benátky. Prospelo mi to, usmial sa v duchu pri spomienke na dávne leto, ktoré od základov všetko zmenilo.

Raz tým tvojim tunelom snáď prejdem i ja.

Zahrmelo. Prvá veľká kvapka dopadla na umastené okno podkrovného bytu vo štvrti Le Foyer, ktorá sa náhle zahalila do upršaného rána. Monsieur Momerie oblečený v čiernom plátenom kabáte nečujne privrel dvere bočného vchodu, kde ho čakala dobre známa brička. Tak, ako to robieval nespočetneveľakrát, i teraz do nej nasadol a nechal sa ňou odviesť do malej prímorskej dediny, tuho zvierajúc masku svojho verného Harlekýna.

Možno dnes...

 

Upozornenie: Uverejnené texty neprešli jazykovou úpravou.