Nedeľa Jún 25

Nora inu

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Akira Kurosawa je skutočne výnimočný režisér. Každý jeden film, ktorý od neho vidím, ma dokáže prekvapiť a dať mi niečo jedinečné a nové. A to bez ohľadu na to, či jeho snímky pozerám chronologicky, alebo chaoticky. Majstrove diela by som si dovolil škatuľkovať do dvoch veľkých kategórií: filmy zo súčasnosti a snímky historické.

Túlavý pes, podobne ako môj obľúbený film Žiť, je jeden z nehistorických filmov Akiru Kurosawu. Režisér v ňom integruje prvky filmu „noir“ prebraté z americkej kinematografie a naopak, príbeh zasadzuje do povojnového Japonska. S problémom povojnovým súvisí podobná situácia ako v talianskych neorealistických filmoch: všadeprítomná bieda, ľudia nachádzajúci sa v medzných situáciách.
Zápletka je postavená na pátraní po ukradnutej zbrani. Stretávajú sa tu dve úplne odlišné postavy. Režisér obsadil svojich dvoch dvorných hercov: Mladý Murakami (Toshiro Mifune), ktorý stratil zbraň a starý ostrieľaný Sato (Takashi Shimura), ktorý vedie vyšetrovanie.

Murakami netrpí ani tak suspendovaním v práci ako pocitom viny. S jeho zbraňou mohol niekomu dať príležitosť k spáchaniu zločinu. Všadeprítomná bieda dosahuje takú úroveň, že človek zoženie pištoľ za prídelový lístok na ryžu. Zároveň však cíti zľutovanie so zločincami, pretože vie, že zločin je iba dôsledkom zlej situácie. A jeho páchatelia sú ako túlaví psi - osamelí a hladujúci.

Sato je presný opak. Ako starší detektív sa sústredí iba na prípad a snaží sa zachovať si chladnú hlavu. Uvedomuje si ale svoju strnulosť, vidí kolegove odhodlanie, ktoré je osobné, nad rámec služobných povinností. Postupne, keď sú s ukradnutou zbraňou zabité ďalšie obete, prehodnocuje ich postavenie v prípade. Mladšiemu kolegovi je vzorom a zároveň oporou. Naopak, Murakami je preňho výčitkou, vďaka ktorej sa do prípadu po dlhej dobe púšťa s osobnejším odhodlaním.

V Kurosawovej tvorbe nastáva posun a vývoj, ktorý je viditeľný napríklad prechodom na širokouhlý formát. Túlavý pes je jedno zo starších režisérových diel. Je v mnohom inšpirovaný západnou kultúrou, ale napriek tomu je japonský. Z japonského prostredia a o japonských ľuďoch. Východná mentalita nastoľuje iné riešenie problémov. Nie je tu cynický bogartovský hrdina, všetky postavy vnímajú vec z veľmi ľudského hľadiska. Počas filmu je výrazná vnútorná premena hrdinov.

Zaujímavo je zobrazený aj záporný hrdina. Je tu podsvetie a organizovaný zločin, ale náš páchateľ koná sám za seba. Túlavý pes je nielen kriminálkou, ale filmom zobrazujúcim poznačenie vojnou. Niekedy je cieľ životnej cesty neodvratný. Človeka isté veci natrvalo poznačia. Návrat nie je možný: "Nemôžem spať. Stále počujem osamelé mňaukanie mačky. Išla v daždi stále za mnou. Aj tak by chcípla. Myslel som, že bude lepšie ju zabiť. Nemôžem zabudnúť na to, ako som na ňu dupol. Som rovnako bezcenný ako ona..."

Za majstrom japonskej kinematografie som podnikol ťažkú cestu. Na svoju škodu som nesledoval jeho tvorbu chronologicky. Niektoré súvislostí som mal načítané, ale nemohol som ich prežiť ako divák. Až spätne, keď som mal možnosť vidieť a porovnať jeho staršie a novšie filmy, plne doceňujem jeho genialitu. Mohlo by sa zdať, že spočíva v jeho talente pre rôzne žánre a majstrovsky zvládnutých filmových prostriedkoch v každom jeho filme. Je to však ešte niekde vyššie: Kurosawa je vždy veľmi osobný, bez ohľadu na to, či točí komornú snímku, alebo veľkovýpravný historický film. A neduhy doby sa premietajú do neduhov postáv. Dôležitá ale nie je súčasnosť, ale budúcnosť: (Sato:) "Pamätám si, že som kedysi cítil čosi podobné. Na prvý prípad sa zle zabúda. Takých, ako Jusa, behá po svete oveľa viac. Časom tieto pocity opadnú. (...) Pozrite sa von z okna. Koľko zla sa ešte pod tými strechami odohrá? Koľko dobrým ľuďom ešte ublížia takí ako Jusa. Zabudnite naňho."

Článok bol publikovaný aj na internetovej stránke: www.filmklub.sk