Nedeľa Jún 25

Ju-on: The Grudge

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 Musím sa vám priznať, že čaro hororov som objavila iba nedávno. Na začiatku bol tento netradičný štýl zaškatuľkovaný mierny skepticizmom, ktorý sa v mojich hodnotiacich prioritách uvelebil vďaka americkému filmovému priemyslu. Vsadiť na hektolitre krvi, poletujúce časti tela, vraždiacich psychopatov s morbídnym zmyslom pre čierny humor a v neposlednom rade „obľbnúť“ nenáročné publikum druhotriednou fikciou, ktorú vám v priebehu sekúnd dokáže vyvrátiť každá racionálne uvažujúca osoba, vytvára nepríťažlivú rovnicu so záporným výsledkom. Násilie nie vždy nadobúda atraktívnu podobu a dosť často sa stáva, že rozpozerané filmy skončia pod tenkou vrstvou prachu.


Svetom raz za čas preletí nepísané pravidlo: „ Pár výnimiek sa zaručene nájde,“ ktoré by sa mohlo aplikovať a následne i využiť pri mene Takashi Shimizu. Tento tridsaťpäťročný ostrieľaný filmový režisér presne pred štyrmi rokmi vypustil do sveta snímku so všednou tematikou avšak geniálnym obsahom. „Ju-on: The Grudge“ spísal pravidlá pre väčšinu japonských hororov a upevnil tým základy takzvaného „J-Horror style“.
Laicky vyjadrené, kým Američania vsadili na pompéznosť filmových efektov a veľké množstvo sub-žánrov, Japonci otočili celý hodnotový rebríček o stoosemdesiatstupňov a zamerali sa na bytie, či nebytie duchov, poltergeistov a celkom primeraným spôsobom potýrali ľudský strach. Zvláštnosťou naďalej ostáva, že práve „J-Horror style“ má svoje korene v japonskej animovanej tvorbe, ktorá sa pravidelne odvíja od knižných predlôh (takzvaných máng).


„Ju-on: The Grudge“ väčšina divákov pozná pod názvom Nenávisť. Vo filmovom priemysle si vydobyla dve filmové podoby, obe od toho istého režiséra. Kým originál oplýva japonským duchom, jeho „remake“ musel strpieť niekoľkomesačné komandovanie zo strany amerických kolegov, ktorí očividne ovplyvnili myšlienkový pochod Takashiho Shimizu a spôsobili tým mierny deficit nielen v dejovej línii, hereckom obsadení ale i vo forme, desať minút po začatí, spadajúcej do otrepaného a nezáživného klišé. Som nesmierne rada, že moja zbierka japonských hororov obsahuje unikátne veci a tým pádom sa svetovo známa otázka: „Po ktorej verzii siahnuť?“ zodpovedala druhou svetelnou rýchlosťou, bez najmenšieho zaváhania.


Bežné filmy sa vyznačujú tým, že si dejová línia v 90% ponecháva ustálenú podobu. Dobre známe prvky, ktoré udávajú takt hladkému priechodu jednotlivým scénam a vytvárajú tak srdcervúci dej, potrebujú vo veľkom množstve kvalitného a časom ostrieľaného režiséra, aby tak mohli diváckemu publiku sprostredkovať graciózny zážitok. Zvyšných 10% siaha po ťažšom, no originálnejšom spracovaní a tak sa nám jednoliata filmová zápletka rozvrství a vy sa nechcene ocitáte vo víre životných príbehov odohrávajúcich sa hneď z niekoľkých uhlov pohľadu. Po podobnom riešení siahol i Takashi Shimizu, avšak aj táto voľba nesie v sebe črty japonskej extravagantnosti okorenené dosť ťažko chápateľným myšlienkovým pochodom, ktorý vás núti siahnuť po filme nespočetne veľakrát. Jedným nahliadnutím a prežitím uniká množstvo drobností, bez ktorých by ste hororovú skladačku poskladali iba sťažka. Ak niekto z vás čítal zbierku esejí od Alberta Camusa s paradoxným názvom „Rub a Líce“, môže si dané rozdelenie textu bez ujmy na zdraví aplikovať do štruktúry filmu Ju-on: The Grudge. Ten je totiž rozdelený na šesť originálne spracovaných celkov. Stručne povedané, ide o samostatné časti, ktoré rozprávajú príbeh šiestich postáv. Tie majú spoločné len jediné – každá z nich prišla do styku s kliatbou, ktorá spája jednotlivé mini epizódy a vytvára tak celok natiahnutý do 92 minút. A keďže ten istý pohľad na tú istú problematiku vo veľkej časti vplýva na ľudskú psychiku dosť nudne, chce to oveľa viac, než len majstrovsky zachytený rozprávačský talent vo sfilmovanej podobe. V tomto prípade sa to bravúrne vydarilo a vy môžete na osud Riky, Kazumi a jej manžela Katsuyu, Hitomi, sociálneho pracovníka Toyamu, dcéry policajného inšpektora Izumy i zavraždenej ženy Kayako nahliadnuť vždy z iného uhľa pohľadu, ktorý si napriek konečnému verdiktu, že všetko, čo ste do teraz videli bola tá istá situácia avšak inak spracovaná, ponecháva prvky plastickosti, napätia, všednosti, ľudskosti i fikcie. Či už vás uchváti ľahkosť jednotlivých snímkov, ničím nezaujímavé prerozprávanie obyčajného dňa pracujúceho Japonca, náruživo podaný masaker v jednej z priemerných japonských rodín, alebo bdelé snenie a následne jasnovidecké vízie roztopašnej tínedžerky, každý jeden vami vyzdvihovaný prvok do nebies si ponechá svojskú štruktúru a pekne zapadne do kontextu. Ten po sebe zanechá excelentný zážitok na dobu neurčitú. Nie všetci sa dokážu prestať báť po týždni a väčšina nemá obetavé staršie sestry, ktoré trpezlivo čakajú pred dverami sociálneho zariadenia, kým vy tŕpnete strachom, či sa pri vás nezjaví rozsekané telo s neutíchajúcim apetítom po vašom živote.