Nedeľa Apr 30

Battle Royale

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

 V dnešnej edukácii sa kladie dôraz na humanitu. Systém ako taký má zakázané utláčať osobnosť žiaka v akejkoľvek rovine vývoja. Pravidlá, ktoré sú spísané a následné vyvesené vo všetkých vzdelávacích zariadeniach, oboznamujú, do akej miery sa môže skúšať šťastie bez toho, aby sa trestalo, v tom horšom prípade nadobro vylúčilo zo školských inštitúcií. Avšak, i tieto opatrenia majú svoje trhliny a narastajúci egoizmus mládeže strpčuje život nielen na území nášho štátu.

Riešenia boli, sú aj budú, neharmonizujú však s dobou a následné „prevratné“ kompromisy iba sťažka plátajú diery v školskom výchovnom programe. Ak by ste sa preto rozhodli obísť legálnu cestu výchovy, otvoril by sa vám horizont nespočetných možností. A to, či by ste vzali ohľad na humanitu i dobre známe ľudské práva, by ostalo iba na veľkosti vášho svedomia.

Dvadsiateho druhého apríla roku 1999 sa dostal na knižný trh román, ktorý v celom Japonsku odštartoval vlnu nepokojov, protestov, pobúrení i nemý úžas nad jednoduchosťou riešenia narastajúcej problematiky výchovy mládeže v školách.

Battle Royale poukazoval nielen na absurditu reality, ale snažil sa mierne nemravným spôsobom poučiť čitateľa (vo veľkej miere oblasť tínedžerov). Netaktne oboznamoval s tým, čo všetko by sa mohlo stať, ak prekročíte tenkú hranicu trpezlivosti. Spytovanie svedomia však ostalo na bode mrazu a pochybnosti o spisovateľovej spôsobilosti, triezvosti i o mentalite sa stali horúcou témou upadajúcej, mierne konzervatívnej spoločnosti.

Pritom sa stačilo na tento krvavý text pozrieť z úplne iného uhla pohľadu a okamžite vám mohlo byť jasné, že ironický podtón aj absurdnosť zasahujúca do realisticky pôsobiaceho života jednotlivých postáv má navodiť viac-menej odľahčenú atmosféru. Malo ísť o dobrý fiktívny čitateľský zážitok na netradičnú, krvou presiaknutú nôtu a nie o jedno z možných riešení, ako zastaviť upadajúce školstvo.

A práve tohto faktu sa chytil japonský režisér Kinji Fukasaku, ktorý v roku 2000 vypustil do obehu film s tým istým názvom, skoro ničím sa nelíšiaci od knižnej predlohy, čím ponúkol „kritikom“ úrodnú pôdu na škálu nových protestov. Avšak ani tie neodradili Fukasaka od toho, aby sa začal pohrávať s myšlienkou na jeho pokračovanie...

V centre pozornosti stojí charizmatický stredoškolák Shuya Nanahara. Práve on má vyburcovať v divákovi akúsi súcitiacu empatiu, pretože v priebehu niekoľkých minút nás autor filmu oboznámi s jeho smutnou až tragickou minulosťou, ničím sa nelíšiacou od námetov, ktoré v 45% tvoria základy každého nadpriemerného diela. V malých zábleskoch sa retrospektívne vraciame k udalostiam, ktoré strpčili Nanaharov život – otcova samovražda, matkino odmietanie až úplné zmrazenie vzťahu medzi matkou a synom vženú tohto mladého človeka do akejsi nostalgickej pasivity.

 Neustále bitky a útoky na profesorov narúšajú harmonické prostredie školy a možné riešenia daných nepokojov strácajú na svojej morálnej hodnote. Do obehu sa dostáva správa o eliminovaní jednej z náhodne vybraných tried, ktorá si vďaka štedrosti organizátorov a sponzorov bude môcť na vlastnom tele vyskúšať, aké to je, bojovať o holý život. A tí, ktorí nebodaj toto „výchovno-nápravné“ školenie prežijú, budú mať aspoň krásne spomienky.

Napriek tomu, že Battle Royale nesie prvky všedných vecí, šokuje dosť extravagantnou témou a viac než polovica dejovej línie prináša namiesto zmysluplných dialógov iba krvavé scény preplnené škálou impozantných bojových techník, je dosť ťažké skonštatovať: „bolo to o ničom.“ Na to, aby sa objavilo cynické čaro celého filmu, je potrebné pozrieť si ho niekoľkokrát po sebe. V rukách totiž držíte skladačku, ktorá svoje časti predkladá vo vopred načasovanej postupnosti a núti vás uvažovať, kam asi tak smeruje celé jeho posolstvo.

Väčšina fanúšikov s nesmiernou obľubou porovnáva oba žánre a tak sa stáva, že jednotlivé webstránky obsahujú okrem krátkych a stručných vysvetliviek i niekoľkostranové rozpravy o viditeľných odchýlkach medzi filmom a knižnou predlohou. Na oči sa najviac vyhadzujú tri fakty: v knihe do dnešných dôb nebolo ilustrované logo Battle Royale; Nanahara v samotnom sfilmovanom prevedení figuruje ako študent, ktorý práve prestúpil na inú školu, pričom v knižnej predlohe tvorí súčasť triedneho kolektívu od nepamäti a v poslednom rade ide o podmienky hry. Kým vo filme sa formulovali štýlom – časové rozpätie na možnú výhru tvoria tri dni, v knihe sa každých 24 hodín musí zabiť jeden študent. Vo veľkej miere však ide o mravenčí drobnohľad fanatikov i expertov, ktorí trpia nutkaním nájsť v každom dobrom diele milión chýb, čím by mohli poukázať na možné trhliny a neprepracovanosť projektu.

Tieto kvázi-prekážky majú minimálny účinok. Narastajúca popularita Battle Royale poukazuje na pravý opak a predkladá širokej verejnosti informáciu, že peniaze investované do skoro dvojhodinového projektu neboli premrhané nadarmo. Samozrejme, účasť na celom tomto škandalóznom divadle nesú aj herci.

Všestranne zameraný Takeshi Kitano (komediálny herec, režisér, poet, maliar, tvorca videohier a momentálne aj profesor na Tokyo National University of Fine Arts and Music) dodal celému dielu akúsi pochmúrnu atmosféru, ktorá sa každou sekundou pomaly stupňovala. Keď dosiahla ten  správny bod, časovaná bomba náhle vybuchla a pred vami stál človek pýšiaci sa hneď niekoľkými možnými tvárami. Ani jedna však natoľko neodkryla pravú podstatu profesora Kitana a následné tápanie v tme neuľahčil ani samotný koniec filmu. Jedno by sa mu však odoprieť nemalo - herecký výkon by si zaslúžil malý potlesk, aj keď svojou občasnou „strnulosťou“ vedel človeka vytočiť.

Sekundovať by mu pokojne mohla Chiaki Kuriyama, známa z filmu Kill Bill Vol.1, ktorá si v Battle Royale vyskúšala o čosi ženskejšiu postavu, avšak svojím hereckým vystúpením neupútala natoľko, aby sa z vás vydral nadšený povzdych. Možno to tkvie v mojom skepticizme, no postava Takako Chigushi ponúka veľmi širokú škálu emócií a je tak komplikovaná, až odmietate prijať fakt, že sa jej v samotnom filme venuje iba minimum pozornosti v mierne neprijateľnom stvárnení. A možno v tomto slovnom škatuľkovaní zohráva podstatnú úlohu realita v podobne nepríťažlivosti voči tomu istému pohlaviu.

Môžete sa na to pozrieť z ktorejkoľvek svetovej strany, vždy vám však vyjde jeden a ten istý výsledok. Battle Royale možno nespĺňa kritériá moderných krvavých naháňačiek a mierne ignoruje prvky subžánrov, ktoré sa na vás valia zo zahraničného filmového priemyslu, obsahuje však nemravnú pointu, neprijateľné riešenie, ako pozdvihnúť prachom zapadnuté „súčasné“ školstvo, ponúka dávku absurdity a realisticky vykreslenú bežnú situáciu boja o prežitie. Vo veľkej miere apeluje nielen na psychiku náročného publika, ale aj na širokú škálu najrôznejších ľudských emócií. A tie vedia občas poriadne premiešať karty.