Utorok Jún 27

O japonských myšiach #2

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail
2. Prečo v Japonsku temer nie je nezamestnanosť
/Ničím nepodložená úvaha/


Myslím si, že preto, lebo všade pracuje plno ľudí. Teda vo výrobe nie. Tam sú vo veľkej prevahe automaty a ľudí je veľmi málo, pretože produktivita práce musí byť vysoká. A ľudia skôr len dávajú pozor a pomáhajú tým automatom, ak majú problémy, alebo im niečo podávajú... Ale v službách je ľudí plno. Všade, v obchodoch, doprave a službách vôbec, je nesmierne veľa zamestnancov.
Asi aj preto všetky služby a obchody fungujú stále. Sviatok – piatok, nedeľa, nenedeľa, mnohé dvadsaťštyri hodín denne, nepretržite. Aj verejná doprava. Tá je dokonca hustejšia v nedeľu, ako vo všedný deň. Vo všedný deň sa predsa chodí iba do práce. Ale vo sviatok, alebo v nedeľu sa oddychuje, a teda aj cestuje oveľa viac. Ľudia cestujú hlavne nakupovať, za zábavou, do prírody, na návštevy. Čudná logika, však? Pre nás iste...

Všade sa predáva, obsluhuje, ponúka ochutnať, ukazuje ako na to, informuje. Takže nikde netreba čakať, všade ste vlastne hneď na rade... Ľudia slúžia ľuďom. Dávajú pozor pri prechode pre chodcov, pred výjazdom z parkoviska, pri výťahu, vítajú vás pri vchode do obchodného domu, ponúkajú letáky, prospekty, reklamy, často aj spolu s balíčkom vreckoviek.

Ľudia slúžia ľuďom. Pre nás sú najviac nápadní strážnici, dozorcovia a usmerňovači dopravy. Tí sú na každej stavbe, pri každom výkope, pri každom lešení... A taká stavba, alebo výkop po Japonsky vyzerá nasledovne: jeden žeriavnik, dvaja robotníci, jeden majster, jeden zástupca majstra a štyria usmerňovači dopravy a ochrancovia chodcov. Veľmi zdvorilo a s úsmevom vás usmerňujú, aby ste stúpali tadiaľto a nie inde, chránia vás, aby ste nespadli tam, kam by ste skoro ani spadnúť nemohli, aj keby ste veľmi chceli... Ukazujú okoloidúcim autám to, čo by aj sami mali pravdepodobne dobre vidieť – že teraz ešte môžu, alebo – a to by rovnako asi aj sami mali vidieť – že teraz už zasa nemôžu. Ukazujú im to pre istotu, sú tam a slúžia... Robia autám zo stavby miesto v premávke, ak chcú zo stavby odísť, alebo ak tam prichádzajú, sú tam a pomáhajú. Sú dôležití a berú to nesmierne vážne. Ale aj ľudia ich. Slúžia im...

Sú v uniformách, označení páskou na rukáve a trakmi, ktoré večer blikajú. Šéfdozor má traky inej farby ako obyčajný dozor – záklaďák. Bez nich sa nič na verejnom priestranstve nedeje. Aj keď príde auto zobrať kontajner so smetím, nie je v ňom len smetiarsky šofér, ale má zo sebou najmenej troch takýchto prevádzkarov, čo dávajú pozor, aby sa pri tom niekomu niečo nestalo...


Ak hore na tom novom monoraili ide v pätnásťmetrovej výške montážna plošina, dole stojí dohľad. Najmenej traja – a uzatvárajú priestranstvo. Asi keby niekomu spadlo kladivo... Vždy v ochrannej helme, s trakmi, páskou a v uniforme. Našinec na prvý pohľad nevie, či je to admirál námornej pechoty, hasič, vojak, lesník, poštový doručovateľ, alebo livrejovaná obsluha výťahu.

A ďalej sú tu i upratujúci ľudia. Hoci v Japonsku všetci všetko ihneď odhadzujú a odpadkových košov nie je nijako prebujnelo veľa, je tu všade veľmi čisto. Nielen na dedine a v menších mestách, ale aj v tom obrovskom Tokiu. Možno, že Japonci sú trocha čistotnejší, ale v tom to isto nie je. Tu sa hlavne stále upratuje, utiera, leští, vysýpa, vynáša....

Po uliciach, na staniciach, v obchodoch, všade. Strojmi, vysávačmi, umývacími automatmi, ale hlavne ľuďmi –  obyčajne, ručne.

Niekde sa vždy vynorí nejaký človek s takou debničkou na rúčke a metličkou a uprene pozoruje podlahu. A ak zbadá, čo i len chlp, položí vedľa debničku, tá sa hneď ochotne otvorí a človek upratovač zametie špinu do nej. Zdvihne rúčku, debnička sa preklopí, zavrie a lov špiny pokračuje. Iste, aj v Japonsku je na zemi špina a neporiadok. Je. Ale len malú chvíľu. Potom sa niekde vynorí ten človek upratovač s debničkou a ...
Ono, tých Japoncov je tak veľa a sú na sebe tak nahusto namačkaní, že ak by to ktosi stále a nepretržite neupratoval, zadusili by sa tými sáčkami, papiermi, cigaretovými špakmi, kartónmi, škatuľami, obalmi a všetkým, čo po človeku ako spotrebiteľovi zostáva. A možno aj preto tu temer nie je nezamestnanosť. Pretože sú temer všetci niečím zamestnaní. Niečím užitočným pre ostatných ľudí...

3. Čo robia japonskí opilci na stanici, aby ich nezbalili
/Trocha zúčastnené pozorovanie./


Na všetkých staniciach je vždy plno uniforiem. Železničiari, kontrolóri, zriadenci, upratovači, železniční policajti a tak. A aj veľa opilcov. Aj v Japonsku. Náhodných, slušniakov, ktorí (ako hovorí môj kamarát) do piatej usilovne pracujú a od piatej už len pijú. Ale aj profíkov, ktorých poznáte na prvý pohľad. Na celom svete. Kategória somrákov, bufeťákov, dojedačov opustených porcií a nedopitých pohárov, revízorov odpadkových košov, zberačov cigaretových špakov, opilčekov na celý zbytok života.

Tých prvých si spravidla nik nevšíma. Aj keď sú niekedy hluční. Obvykle sa však len potácajú, majú dosť roboty sami so sebou a je im zle. Amatérom... Tých druhých ale, aj keď sú vcelku ticho a len šmejdia okolo, oko zákona, ako na potvoru, vidí a rozozná. A hlavne – ide po nich...

Japonskí železniční poliši sú nesmierne slušní, ale prinajmenej chcú, aby títo opilci a bufeťáci neboli tam, kde nemajú byť. Alebo, ak už tam sú, aby ukázali, že tam môžu a majú prečo byť.

Najmä, ak sa na stanici, pánboh vie ako, dostanú až tam, kde už je treba mať lístok.
Logika somrákov a bufeťákov, prečo chodia aj tam, kde ten lístok už treba mať, je jasná. Tam sú predsa tiež koše a ľudia... A ak ľuďom už prichádza vlak, tak zahodia aj nehorázne veľký špak cigarety alebo nedopitú plechovku. Čo by s tým vo vlaku robili... Ale aj to je jasné, prečo si bufeťáci ten úradmi vyžadovaný cestovný lístok do týchto priestorov nekupujú... Predovšetkým, nikam necestujú. To po prvé... A potom, tie peniaze, čo by stál lístok, zrejme nemajú. A ak by ich aj náhodou mali, vedeli by prinajmenej jeden oveľa lepší spôsob, ako ich utratiť. Na pivo.

No a tak sa to potom stane... Takéhoto somráka zastavia dvaja uniformovaní. Na takých majú úrady oko. A chcú po ňom samozrejme prinajmenej lístok, možno aj občianku, neviem... No a ten somrák to sprvu skúsi nejakými vytáčkami. Neviem po japonsky, ale vidím, že dlho vysvetľuje a ukazuje, asi že ide len sem za roh, tam má kamaráta a batožinu... A lístok, samozrejme, tam má tiež a hneď im ho prinesie ukázať. A tak dokola. Lenže úradná moc neverí a trvá na svojom. To potom tomu šklbanovi tie alkoholy trocha rozburcuje a začne akože hľadať lístok... Vrecák má plno, a tak hľadá... Ale poliši majú čas a sú slušní – čakajú... Somrák poznáva, že takto to nepôjde, treba nasadiť väčšie kalibre... Predvedie také  filmové nasrdenie:

„Tak vy teda takto na slušného človeka? Len obťažovať ľudí... a čo vám vlastne na mne vadí, čo...? Tak sa pozrite...“

A začne sa vyzliekať a hádzať postupne všetko, čo má na sebe, na zem pred polišov... Hrá na čas a na divákov. Možno sa nejakí dobrodinci z publika zastarejú, polišom to bude trápne,  možno ich samotných to prestane baviť a vykašlú sa na to alebo sa medzitým prihodí niekde niečo vážne, kam ich vysielačky zavolajú. A on sa vyparí.

Poliši čakajú ďalej, ľudia chodia okolo a nik sa nezastaví, nik nečumí, nik sa nezastarie. Ani žiadne väčšie zemetrasenie sa v okolí nekoná, polišov neodvolali, nič... Keď už somrák stojí iba v trenírkach, poznáva, že toto tiež asi nevyjde. Chvíľu prešľapuje a potom to začne zasa na seba spätne navliekať. Lenže taký sveter si človek niekedy oblečie aj naopak, pravda. A aj ponožky sa na jednej nohe obliekajú dosť ťažko... Poliši, ale stále  nič... Majú stále čas a sú naďalej slušní. Čakajú...

Tak to ten somrák skúsi ešte ináč... Všetci poliši na svete chodia vždy dvaja. A medzi všetkými polišmi na svete je v tej dvojici vždy jeden menší a jeden väčší. A každý opilec na svete, ak sa chce biť, sa vždy pustí do toho menšieho. To je jedno, či poliša, alebo nepoliša. To platí univerzálne... Viem to. Meriam necelých meter sedemdesiat.

No a tak sa ten somrák zahľadí na toho menšieho poliša a niečo mu začne hovoriť. Sprvu len tak, ale potom stále ostrejšie... a potom vyčítať... a potom štekať do tváre... a potom gestikulovať... Ale japonskí poliši majú dokonalý výcvik a nervy. Keď sa už tie somrákove šteky a gestá mihajú čoraz bližšie okolo tváre toho menšieho poliša, ten vyšší sa pred toho menšieho postaví a oddelí ich. Urobí mu stenu. Bez dotyku s bufeťákom, bez toho aby použil ruky, odstrkoval ho a tak. Nič. Len sa medzi nich postaví... Menší poliš – a to platí tiež univerzálne – začne ihneď riešiť situáciu intelektuálne... Urobí krok dozadu a začne to hlásiť do vysielačky. Zachoval si tvár, nebojí sa, len podáva hlásenie... Ten somrák je ale zaskočený. Na vyššieho poliša sa samozrejme veľmi sápať nedá. Jednak je naozaj podstatne vyšší a rozložitejší, a potom – on má čosi len proti tomu menšiemu – ten ho urazil, alebo jeho matku... alebo naštval, alebo ja neviem čo... Škrček jeden uniformovaný... No a tak tam oproti sebe tí dvaja chvíľu predvádzajú akési čudné krokové variácie, ale stále vcelku pokojne a slušne. Policajt stále kľudne somrákovi čosi vysvetľuje, žiadne strkanice, žiadne kriky... O chvíľu sa ale kdesi v pozadí už objavia ich kolegovia, ďalší poliši. Keď sa priblížia, ten veľký, zrejme, aby ukázal, že nevolali posilu nadarmo a že situáciu zvládnu, jednoducho bufeťáka šikovným chvatom zvrtne, ruku dozadu do páky, malý sa pridá na druhú stranu a posila sa taktiež pripojí. A celý hlúčik v pokoji – ako kamoši, ktorí si v úzkom kruhu čosi srdečne rozprávajú – odchádzajú...

Nemám veľmi rád policajtov... Asi ako každý... Ale mám rád profesionálnu prácu. A obdivujem každého, kto svoju prácu dokonale ovláda... Každého. Policajt – nepolicajt.