Pondelok Jún 26

O japonských myšiach #1

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

1. O japonských myšiach a nedokonalosti konverzačných príručiek

/Malá sociologická sebareflexia./

 

Vyslali ma do Japonska na študijný pobyt. Býval som v Tokiu v úžasnom penzióne a bolo mi hej. Hej. Lenže som sa po mesiaci musel presťahovať...

Ani tento druhý penzión nie je zlý, je horší. Ako vždy. To predtým zakaždým býva lepšie. V tom úžasnom nebolo klimatizáciu vôbec počuť. Teda trocha bolo, ale v tomto novom elektronicky kvíka, ako keď sa u nás rozbieha trolejbus. A to najmä vtedy, keď človek potrebuje chvíľu v kľude rozmýšľať, lebo sa mu nedarí...

Aj tá kuchynka tam bola väčšia. Tu má rozlohu telefónnej búdky s výlevkou. Umývali ste už riad v telefónnej búdke so zabudovanou výlevkou a s lakťami pripaženými k trupu? Tak to skúste...

Hneď prvú noc som sa zobudil na čudné zvuky. Ako keď ktosi dobre nahlas chrúme keksy. Keksy? U mňa v izbe? O pol jednej v noci? Vyletel som ako ventil... Keď som zažal svetlo, nikde nič, tobôž niekto s keksami...

A ticho. Mám príliš živé sny, vravím si (len prehodený slovosled) alebo praskajú tapety. Ani tí Japonci to všetko zasa nemajú až tak dokonalé.

Po chvíli, keď som zasa zhasol, znova... S návykmi dobre vycvičeného prieskumníka som sa v posteli opatrne stoporil. Nezažal som. Bože chráň.

Niečo tam pod dresom, kdesi v tom kuchynskom rohu, v tej debničke s výlevkou, alebo kdesi tam v čerti, skutočne čosi hryzie... Myš... No dobre, ale tak nahlas? Také zvuky vydával 45 kilový susedov vlčiak z Bratislavy, keď chrúmal dvere od šopy na chate, kam ho raz zavreli, chudáka.

To nemôže byť myš. To by mohol byť tak bobor alebo čo. Bobor? Tu? No tak, čo to teda do frasa, o pol jednej v noci, je? Čo? Zažal som. Kľud. Podrobne som prezrel tú debničku, v ktorej je výlevka a celý ten môj kuchynský zázrak zapasovaný. Nikde ani stopy. Žiadne piliny, žiadne zuby, nič. Aj tie polievky v sáčku, čo tam mám, sú bez poškvrny. Nie príliš isto som sa vracal nazad do postele. Keď má človek pocit, že už nie je v izbe sám... No dobre. Opakovalo sa to asi trikrát, potom tie myši alebo čo to bolo, zvíťazili. Zaspal som.

Ráno som sa vybral spraviť cirkus na recepcii. Ale tá pani vie po anglicky asi presne toľko, ako ja po japonsky. Počítať do desať a povedať dovidenia. A robiť cirkus s takouto slovnou zásobou sa veľmi nedá...

Tak som sa predtým, na chvíľu, zahĺbil do literatúry, lebo jeden má aj konverzačnú príručku: Slovensko – japonskú a opačne. Kúpili mi ju tu, v univerzitnom kníhkupectve. V Bratislave také nezoženiete. Majú ich tam dosť a idú aj celkom dobre na odbyt. Študenti sa vraj radi učia cudzie jazyky. Som sa divil. Aj takú slovenčinu...

Teda, keď chcete robiť cirkus, ale predtým ste nútení zahĺbiť sa do príslušnej literatúry, to už potom nie je ono... Tie potrebné jedy z vás akosi vyprchajú. Ak si to zapamätám, bude sa mi to hodiť aj v prípade riešenia rodinných cirkusov...

No a tá konverzačná príručka... Sú tam pre mňa veľmi užitočné vety:

Napríklad: Toto je Primaciálny palác. V roku 1805 tu bol uzatvorený Prešporský mier.

Alebo: Neviem hrať šach. Ukážte mi, prosím, ako sa to hrá a ja sa to isto rýchlo naučím.

Poprípade: Čítate rada, slečna, japonskú poéziu „Haiku“? Sú to krátke lyrické básne so 17 slabikami.

O myšiach však nič. Ale s tým sa predsa človek tiež stretáva, do frasa... S myšami. Nie len s poéziou „haiku“, alebo „Prešporským mierom“, vy autori...

Zo zúfalstva ma síce na vylepšenie dotyčnej príručky napadla aj moja vlastná duchaplná veta, iste vhodná na konverzáciu s mladou dámou: „Viete slečna, že na Veľkú noc postrelila naša nešikovná babička jeleňa?“ – ale nič viac z toho nebolo.

Myš po japonsky som nenašiel. Úplne vychladnutý z myšieho hnevu som zavolal trocha ospalému japonskému priateľovi, známemu pomerne dlhým ranným vyspávaním, o čo mi ide. Nebol mojim problémom veľmi vzrušený. Bolo asi pol deviatej ráno a to je podľa neho vlastne ešte v noci... Po krátkom rozhovore s recepčnou mi od nej tlmočil, že sa mi vedenie penziónu veľmi, veľmi ...atď. a že tie zvery ihneď chemicky vyhubia. Mám si z izby odniesť všetky potraviny a vrátiť sa tak o dve hodiny, keď sa tie chémie, dúfajme aj s myšami, vyparia...

S nádejou a sáčkovými polievkami vo vrecku som teda vyrazil na dve hodiny do tokijských ulíc...

Neviem ako je to u vás, ale mne všetky dobré nápady napadajú vždy neskoro... Keď už je po všetkom. Potom presne viem, čo som mal spraviť alebo čo som mal povedať, napríklad tomu chlapovi protivnému... atď. Vždy až potom... A tak aj teraz. Keď som už dobrú chvíľu chodil, opäť som si to začal znova preberať: Chémia... Na myši... Dobrá blbosť... A aj keby... Zostanú tam myšie mŕtvoly...Ale ja tam budem musieť bývať ďalej...

No a potom mi to došlo: žiadna chémia. A žiadne myšie mŕtvoly kdesi v byte... Pasca na myši je to pravé. Tu predsa tiež musia mať pasce na myši. Možno nejaké elektronické, ale musia mať. Taký vyspelý národ... Kúpim, aj keď za vlastné... Hoci, keby mi to napadlo predtým, zapišťala moja škótska duša... Nemusela byť chémia a mohol to penzión možno aj zaplatiť... Ktovie, čo taká pasca na myši stojí v Japonsku...

No dobre, ale kde ju kúpiť? Tie obrovské obchodné domy... To je blbosť chcieť tam takú pascu na myši...

A v malom obchodíku? Tam si ale budem musieť zasa také čosi pýtať po Japonsky ...

Opätovne, nie veľmi nadšený priateľ ma hodnú chvíľu učil po telefóne japonskú vetu: „Nezumi no wana wa arimasu ka?“ „Nezumi“ – sa volá tá prekliata myš po Japonsky. A „wana“ je pasca. To je predsa celkom ľahké, nie? A celá tá zložitá veta znie takto: Máte, prosím, pascu na myši?

Navštívil som mnoho obchodov vyzerajúcich hoci len približne ako železiarstvo, alebo domáce potreby. Vetu som už po pol hodine vedel temer naspamäť, len som občas prehodil slovosled...

Ponúkali mi rôzne, veľmi humánne a bezbolestné protimyšie jedy, dokonca lepy na myši, kde sa na obrázku stádočko myší márne snaží vyprostiť z tej lepivej kalamity ako Tom a Jerry v kreslenom filme – ale riadnu pascu nie.

V niektorých obchodoch mi zasa ukazovali a neúspešne vnucovali pasce na myši vo veľkosti klietky na pomerne veľkého holuba. A aj predvádzali. Ako sa zaklapnú dvierka... a myš tam zostane... a živá...a môžete si s ňou neviem čo ...a tak. Odmietal som.

Jednak to stálo nekresťanské peniaze... Tri a pol priemerného obeda v univerzitnej menze. A takú opachu predsa nemôžem zobrať ani domov. A tu im to za tie peniaze zasa nenechám...

Potom som to skúsil inak. Vylúčil som z konverzácie ťažko nacvičenú japončinu a začal som po našom... Ukazoval som dlaňou malinkú doštičku a druhou dlaňou klep... po myši. A zahral som zabitú japonskú myš – nezumi. Také nemáte? Nemali. A zdalo sa navyše, že im to moje vražedné nadšenie voči myšiam aj akosi trocha vadí...

Naveľa, v akomsi zastrčenom obchodíku, bol nesmierne inteligentný, postarší majiteľ, ktorý po malej chvíli nemého obdivu to moje tľapkanie do dlaní vcelku pochopil a ja som ten pravý vražedný nástroj našiel a kúpil. Ten pán mi bol aj inak celkom sympatický, pretože tá pasca nebola príliš drahá. Navyše, zdá sa, že s ochrancami  myší veľmi nesympatizoval a moje plánované vraždenie zjavne schvaľoval. Kolega môj japonský.

Doma som to potom nastražil a nedočkavo vyčkával noc. Dlho, dlho som nemohol zaspať, čakajúc na tie hlodavce. Samozrejme, že som potom nakoniec predsa len uťahaný zaspal ako nemluvňa – myši, nemyši – a zobudil sa úýasne vyspaný, ničím nerušený, až ráno. Pasca bola nedotknutá.

A tak podobne to chodí vlastne až doteraz. Uzatvorili sme s mojimi japonskými myšami akúsi tichú dohodu. Pasca je síce stále nastavená, ale myši si ju nevšímajú. Oni si zostávajú za obložením tej mojej kuchynky a ku mne nechodia.

Chrúmajú si v tom svojom kúte čosi ďalej, ale oveľa tichšie, jemne a citlivo. A začínajú vždy v dohodnutom čase. Presne o pol jednej v noci.

Ja som si zasa zvykol chodiť neskoršie spať a keď si súčasne s myším chrúmaním, celý uťahaný líham, zaspím tuším ešte skôr, ako si položím hlavu na vankúš.

Stane sa, ak sú príliš hlučné, že ma niekedy zobudia. Vtedy im chodím zaklopať na skrinku. Pochopia a prestanú. Hoci ja potom v tom chladnom, cudzom tichu dlho nemôžem zaspať a márne hľadím do tmy...

A tak bývam v tomto penzióne už zasa skoro mesiac. Ale zdá sa, že sa budem musieť opäť sťahovať... Vôbec sa neteším. Veď tento byt, keď sa to tak zoberie, bol vlastne tiež celkom prijateľný...