Utorok Jún 27

Natto

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 Je len veľmi málo vecí, z ktorých som mal pred príchodom do Japonska obavy, alebo na ktoré som sa, naopak, veľmi tešil. Pred letom som sa hodiny a hodiny prehrabával viac či menej zaujímavými stránkami o Japonsku, a v duchu som si rozoberal všetky nazbierané informácie, aké s tým asi budem mať skúsenosti, či to vôbec zažijem a podobne.

Jedna z prvých vecí, ktorá mi utkvela v pamäti bolo Natto. Prvý opis bol mierne nepríjemný : fermentované fazule. Samotné slovo fazule nemám moc v láske, síce zjem, ale iba keď som hladný, alebo keď musím. A slovko fermentované tiež na atraktívnosti moc nepomáhalo, síce som vtedy význam slova len hádal, ale vedel som naisto, že v spojení so slovom fazuľa to nebude nič príjemné.

V skratke som zistil asi toľko, že 99 percent gaijinov to jedlo nemôže ani len vidieť, nieto ovoňať kvôli strašnému smradu.

 Takže, vopred pripravený a vybavený predsudkami som prišiel do Japonska. V prvej host family som sa chvíľku aklimatizoval, triedil si ponožky a podobné veci, a asi po troch dňoch som raz prišiel dole do kuchyne, zhlboka sa nadýchol, a spýtal : „Well, I would... I mean... like... do you have natto ?“

Reakcia bola príjemná, hostmama otvorila chladničku, vybrala docela nevinne vyzerajúcu krabičku z polystyrénu, usmiala sa, a položila ju predomňa. Ja som sa tiež pokúsil o slabý úsmev, a dúfal, že sa všetky tie informatívne stránky mýlili.

Do pravej ruky som zobral moje krásne tmavohnedé ohashi (paličky), a nejak natrhol zvarenú časť krabičky. Otvoril som to, a z vnútra krabičky sa na mňa cerili a ako o dušu žmurkali dva malé balíčky so sójovou omáčkou a horčicou. Pod nimi bola bezpečnostná ochranná vrstva polyetylénu, a pod ním bolo ujo Natto samotné. Dobre to nebolo vidieť, tá veľmi dôležitá ochranná vrstva to dosť skreslovala.

Tak som sa ešte raz slabo usmial, vybral dva balíčky s horčicou a sójou, chytil opatrne roh polyetylénu, a začal ťahať.

Skončilo to pri začatí.

Keď som ten alobal čo i len trošku potiahol, všimol som si stovky vlákien ktoré sa nejak nachádzajú medzi ním a samotným nattom.

 „Huh, tak toto bude ťažšie ako som si myslel“ som mimovoľne vyslovil, a silou trhol alobalom. Vlákienka tam ostali, nepovolili. Tak som nakoniec paličkami pretrhol všetky tie tenké lepkavé vlákienka a alobal položil mimo. Tá horčica a sója all inclusive sa mi nepozdávali, tak som tam na radu hostmamy vykydol trošku vlastnej sójovej čo mi podala. V tom došlo k prvému poriadnejšiemu priblíženiu mojej tváre k nattu, a ja som si uvedomil istý zápach. Natto fakt smrdelo, a to pekelne. Nie horšie ako olomoucké, ale ináč. Nakoľko mám olomoucké sýrečky rád, tak som sa usmial, vrazil paličky do tej hmoty, a začal miešať kým nevznikla tá vyhovujúca hmota potrebnej konzistencie. Pokúsil som sa nabrať si kúsok fazuliek do úst a zároveň oddeliť fazulky od vlákien nech sa nezagebrím, ale bolo to dosť ťažké. Tak som to nakoniec nejak vopchal do svojich úst, a začal prežúvať. Celé vnútro úst som mal lepkavé, slizké a podobne.

A musím vám veru povedať, že ešte nikdy som nejedol tak smradľavú, ale tak neuveriteľne zaujímavú chutnú vec. Odporúčam vyskúšať.