Utorok Jún 27

Japonské drevorezy #1

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

Dejiny japonských drevorezov sú spojené s vývojom novej spoločnosti. Po dlhom období občianskych vojen rozklad feudalizmu oslobodil vrstvu vojenskej šľachty, samurajov. Róninovia, tí zo samurajov, ktorí stratili službu v kniežacej družine a teda i prameň obživy, odchádzali väčšinou do miest, kde sa z nich stávali učitelia, učenci, lekári, ale aj estéti a milovníci umenia. Na druhej strane meštianstvo, ktoré za bojov zbohatlo a získalo moc, sa začalo oddávať radostiam ľahkého života. Pre svoju zábavu zahŕňalo priazňou kurtizány, hercov a v niektorých prípadoch i maliarov.

Kultivovaná, ale schudobnená elita samurajov nadviazala kontakty s vrstvou nedávno zbohatnutých obchodníkov. Vedno prispeli k úspechu maliarskej školy ukijo-e, výraz ukijo znamenal v tom čase „pominuteľný, prchavý svet“ a e znamená obraz. Bola to reakcia na školu Tosa, ktorá zobrazovala život pri dvore, a školu Kanó, ktorá udržiavala prísnu tradíciu čínskeho umenia. Maliari ukijo-e požadovali, aby umelec svojím dielom vyjadroval svoju príslušnosť k Japonsku, odmietali cudzie kultúrne dedičstvo a vytvorili umenie typicky japonské. Pozorne si všímali svet okolo seba a realisticky, s humorom i citom maľovali život stredných vrstiev. S rovnakým záujmom neskôr realisticky zobrazovali aj krajinárske nálady. Predovšetkým však nastavili zrkadlo meštianstvu a zanechali nám svedectvo o jeho pôžitkárstve.

Otázky hromadného šírenia diel, ktorým sa doteraz zapodievali len tvorcovia náboženského umenia, začali od 17. storočia zaujímať aj ostatných umelcov; maliari prevzali od budhistických mníchov techniku, ktorá im najlepšie umožňovala šíriť obrazy „ľahkého života, prchavého a menlivého sveta“ – techniku drevorezu. Mnísi ju používali od 8. storočia na rozmnožovanie posvätných textov (sútry),ilustrácií príbehov z Budhovho života, kultových obrazov alebo portrétov najvýznamnejších patriarchov budhistických kláštorov. Drevorezy so svetskou tematikou sa objavili začiatkom 17. storočia ako ilustrácie tlačených kníh kanazóši, väčšinou žánrových rozprávaní ľudového charakteru a legiend.

Tieto knihy sa tlačili čiernou farbou, ale ich ilustrátori si čoskoro uvedomili, aký estetický účinok dosiahnu, keď použijú farby. Otvorili tak nevyčerpateľné pole výrazových možností tej forme umenia, ktorá sa preslávila na celom svete; „japonským tlačiam“. Krása a stupeň dokonalosti, ktorý tieto drevorezy dosiahli, boli výsledkom spolupráce štyroch osôb: maliara, rytca, tlačiara a vydavateľa.

Kresbu nakreslil maliar jemným štetcom tušom na priesvitný hodvábny papier, ktorý sa potom lícom prilepil na vyhladenú dosku sakurového dreva. Formát drevených dosiek, ktorý určoval veľkosť listu, v priebehu času zodpovedal ôsmim normám, a to: ó-óban, óban, aiban, čúban, koban, hoso-e, hašira-e a kekemono-e. Ich rozmery, od 33x46 centimetrov do 58,4x30,4 centimetra, ovplyvňovali kompozíciu, v ktorej bol priestor veľa ráz zámerne zredukovaný. Potom sa začala práca rytca, ktorý postupne používal tieto nástroje:

a) nôž s ostrým hrotom, ktorým vyrezával línie
b) dve žliabkové dláta, ktorými vyrýpaval plochy, čo sa nemali tlačiť
c) jemné dlátko, ktorým čistil tlačiace línie

Keď bola kresba prenesená na dosku, rytec urobil na okraji dva zárezy (kentó), ktoré mali slúžiť ako sútlačové značky. Potom začal opracovávať dosku - matricu. Nevyhĺbené nechal iba línie a plochy, ktoré sa mali odtlačiť. Pre každú farbu takto zhotovoval osobitný štočok, zhodný s prvou matricou, a na ňom sa zase opakovali sútlačové značky, aby pri tlači nemohlo dôjsť k posunutiu. Papier, na ktorý sa tlačilo, sa vyrábal z lykových vlákien kózo. Mal zamatový povrch, bol jemný, ľahký ako tkanina a veľmi savý. Na prvý pohľad sa zdal málo súdržný, no v skutočnosti bol veľmi pevný.

Tlačiar naváľal na matricu príslušnú farbu, položil na ňu list papiera, pričom dával pozor, aby sa papier presne dotýkal zárezov v matrici, a potom prechádzal po jeho rube plochým tampónom s papierom asi 13 centimetrov, zvaným baren. Tlačiarova práca bola veľmi zodpovedná, lebo od sily tlaku závisela škála farebných tónov a sýtosť farieb. Farebné pigmenty rastlinného pôvodu, rozpustené vo vode, sa úmerne tlaku vsávali do papiera.

Prvé samostatné listy, čiernobielej drevorezy zvané sumizuri-e, pochádzajú z obdobia Mandži (1658 až 1160). Neskôr ich ručne korolovali výraznou červenou (tan), žltou (získanou zrejme zo šafránu), modrou a zelenou farbou. Tieto kolorované listy sa volali tan-e a robili sa v rokoch 1680-1700. Umelci si uvedomili, že toto farbenie je nedostatočné, a preto v roku 1700 začali drevorezy „lakovať“. Červenú farbu tan nahradili veľmi jemnou ružovou (beni) a používali ju vedno so zelenou, žltou, hnedou a fialovou farbou, niekedy aj so zlatým oparom (ktorý dosiahli poprášením listu jemnými medenými pilinami). Farby sa miešali s glejom, aby získali lesk. Intenzívne čierne farby potom pôsobili dojmom laku. Takto kolorované listy sa nazývali uruši-e a boli veľmi obľúbené až do roku 1740.

Tlač drevorezov sa naposledy zdokonalila v šesťdesiatych rokoch  18. storočia. Nový postup nazvali nišiki-e. Bola to zásadná zmena v technike drevorezu: vďaka sútlačovým značkám sa mohla vytlačiť na tom istom liste postupne celá škála farieb. Výsledok bol vynikajúci: jemnosť, smelosť, dokonalá harmónia tónov a občasné nevtieravé vzorovanie väčších plôch získali týmto drevorezom pomenovanie „brokátové tlače“.

Svojou zázračnou a krehkou krásou dokonale vystihovali pominuteľný svet, ktorý si ukijo-e predsavzalo zachytávať. Boli meňavé ako lístie stromov, ktoré sa sfarbuje podľa ročných období. Umožňovali veľkým japonským maliarom a rytcom rozvinúť najlepšie stránky svojo talentu.