Nedeľa Jún 25

Japonské drevorezy #2

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Priekopníkom školy ukijo-e bol Hišikawa Moronobu (okolo 1625-1659). Bol synom maliara látok väčšiu časť svojo života prežil v Ede (dnešnom Tokiu). Vynikol v technike čiernobielych tlačí sumuzuri-e. Jeho diela sa vyznačujú jednoduchou a výraznou kresbou; občas hrubšia línia na nich pomáha vytvárať dojem objemu. Veľkú pozornosť venoval výjavom z ulice a predovšetkým erotickým scénam (šunga), ktoré pretlmočil do čistej krásy a istej nevinnosti.  Výrazne čierne vlasy žien, ozdobené na temene hlavy stuhou, zdôrazňujú čisté a jemné črty oválnych tvárí, vážnych a zároveň očarujúcich. Určitá strohosť Moronobuových drevorezov zmiernilo dodatočné kolorovanie.

Kurtizány, Moronobuove krásavice, boli obľúbenými modelkami rodiny geniálnych portretistov- Kaigecudóovcov, ktorí pôsobili v rokoch 1700 až 1716. Maľovali ich v majestátnom vzpriamenom postoji, s hlavou elegantne naklonenou. Majú oválne tváre a ich kimoná, zdobené štylizovanými kvetmi alebo geometrickými vzormi, padajú v ostrých a presných záhyboch. Boli to kurtizány z vtedajšej preslávenej zábavnej štvrte Jošiwara.

Život v tejto povestnej štvrti rozkoše patril medzi obľúbené témy ukijo-e, ktoré sa však inšpirovali aj všednými starosťami meštianskych žien, módnymi ľúbostnými románmi a predovšetkým divadlom kabuki, ktoré bolo v tom čase neobyčajne populárne. Herci boli veľmi častým námetom drevorezov a množstvo ich portrétov dokazuje, aký záujem vzbudzovali. Osobitne slávny z nich bol Ičikawa Dandžúró. Bol to veľký herec, najmä v hrách typu aragoto, kde hrával úlohu bojovníkov proti neprávosti, drsných a robustných hrdinov nadprirodzených vlastností, ničiacich zlých duchov a démonov a premáhajúcich všetkých bojovníkov. Keď sa objavil na scéne vo veľkom červenom plášti s bielymi štvorcami v hre Zadržte! (Širabaku), vyvolával v divákoch búrky nadšenia, aké sú herci divadla kabuki schopní vzbudiť aj dnes.

V škole Torii, ktorá vystriedala Moronobua a Kaigecudóovcov, sa združoval niekoľko spriaznených, rovnako orientovaných umelcov. Všetci mali právo nosiť meno Torii. Zakladateľom tejto školy boli Kijonobu I. (1664-1729), kaligrafov syn. Osvojil si maliarsky štýl školy Kanó a Tosa, ale inšpiroval sa najmä divadlom kabuki. Špecializoval sa na plagáty, programy a portréty hercov v úlohách, v ktorých divákov najväčšmi vzrušovali. Postavy na jeho drevorezoch majú kontúry a jemnú kresbu rúk a tváre. Aj  Kijomasu I., mladší ako Kijonobu I. (1690-1720), vytváral sumizuri-e. Jeho veľmi uhladený štýl je celkove menej výrazný. Portréty jeho kurtizán majú očarujúci pôvab. Ďalšími významnými predstaviteľmi tejto poprednej školy boli i umelci ako Kijošige (vytvoril málo drevorezov, ale vynikol takmer geometrickou kresbou, najmä na podobizniach Ičikawu Danžúróa), Okumara Masanobu (založil vlastnú školu), jeho žiak Okumura Tošinobu či posledný Torii, Kijomicu (1735-1786), dedič dlhej tradície portretistov. Mal bezpochyby talent, vytvoril však neveľmi zaujímavé podobizne hercov a kurtizán, ktoré zobrazoval odlišne od svojich predchodcov; sú celkove subtílnejšie a sú už predzvesťou Harunobuových „žien-kvetín“.

V roku 1725 sa narodil Suzuki Harunobu, ktorý sa zaslúžil o významný zvrat vo vývoji farebného drevorezu. Okolo roku 1764 zaviedol nišiki-e  „brokátovú“ tlač. Bledé alebo meňavé farby, veľmi krásne černe, vzorovanie a rozptýlené tiene mu umožnili evokovať výjavy z interiérov, ľúbostné scény a oživiť umenie ženských portrétov. Ženy, ktoré zobrazoval sa zdajú v jadre iné ako inšpirátorky jeho predchodcov: nie sú to už majestátne kurtizány Kaigecudóove ani bucľaté krásavice zahalené do ťažkých kimon, aké maľovali umelci školy Torii. V Harunobuovej tvorbe sú ženy útle a nežné – „dievčatá-kvetiny“, dievčatá-motýle. Ich oblečenie je síce striedmejšie, ale umelec vedel svižkou elegantnou kresbou jemnou harmóniou farieb dať svojím postavám nevídaným pôvab. Krásne teplé hnede, machové  zelene, temné sivé farby a drobné nežne ružové škvrny oživujú čarovnú ľahkosť mladých žien, kontrastujú so strohými líniami verandy alebo paravánu v pozadí výjavu. Harunobu vedel niekoľkými čiarami naznačujúcimi viečka, ústa a nos vyvolať dojem šťastia, melancholického očarenia alebo zmyslového opojenia. Patril medzi majstrov povestných listov šunga, ktoré podstatne prispeli k sláve japonských drevorezov. Jeho kompozície s realisticky stvárnenými námetmi tvorili často ilustrácie kníh. Zomrel v roku 1770 a dielom, ktoré nenechal, sa zaradil medzi najväčších umelcov ukijo-e.

Ukijo-e dosiahlo nový rozkvet zásluhou Kacušiku Hokusaia (1760-1849) veľkolepého umelca, ktorý je v Európe taký slávny ako Utamaro. Hokusai bol nesporným majstrom drevorezu. Bol to  mizantrop, čudák a jeho dielo je priam také výstredné, ako bol on sám. Narodil sa v Ede, jeho otec bol výrobcom zrkadiel. V detstve ho volali Tokitaró. Začal sa učiť v Šunšóovej dielni a prijal meno Šunro. Niekoľko rokov tam robil rozličné tlače pre divadlo, no pri jeho nezávislej povahe stal sa mu život u majstra neznesiteľným a nakoniec do neho odišiel. Neprestal však pracovať. Prijal meno Sori, ktorým podpísal niekoľko úchvatných jemných portrétov. Čoskoro ho však prestalo baviť maľovať malátne krásavice a ilustrovať erotické básne. Bol činný aj literárne, napísal niekoľko románov pre ženy a pre deti a sám ich ilustroval. V tom období sa volal Gakjódžin Hokusai. Zaslúžil sa o rozkvet románu, ktorý bol u čitateľov veľmi obľúbený. Roku 1814 zanechal literatúru a začal pracovať na slávnych skicároch Manga, ktoré sa stali akousi obrazovou encyklopédiou života Japonska. Postavy z povestí a rozprávok sa tu striedajú s architektonickými motívmi a s výjavmi z rodinného života alebo turnajov kendó. Na celých stranách sú vyobrazené všakovaké grimasy, ktorými možno rozosmiať deti, na iných sú zase krajiny, prezrádzajúce veľkého maliara prírody, akým Hokusai nesporne bol. Vydanie pätnástych zväzkov Mangy sa síce skončilo až po jeho smrti, ale už od roku 1823 vychádzala Hokusaiova najslávnejšia séria drevorezov Tridsaťšesť pohľadov na Fudži. Zachytávajú posvätnú horu, ktorú Japonci tak uctievajú, vo všetkých jej podobách. Je zjavné, že pre umelca znamenala celé Japonsko. Pokojná čistá Fudži za pekného počasia, krutá a hrozivá Fudži za búrky sú najznámejšie drevorezy, ale aj ostatné sú veľmi krásne a zaujímavé. Osobitne pozoruhodné sú listy sfarbené škálou modrých farieb. Okolo roku 1835 vydal Hokusai album Sto pohľadov na Fudži, v ktorom je každý list ódou na túto veľhoru. Mal rád aj vodu, rozbúrené rieky, ktorým sa svojou povahou podobal, a v sérii drevorezov trochu barokového štýlu zachytil najznámejšie japonské vodopády; podľa najlepšej tradície zen na nich človek rozjíma nad hrozivými vodami, ktorých vlny pripomínajú obrovskú chobotnicu. Inak chobotnice sa často objavujú v Hokusaiovom diele, napríklad na niektorých erotických listoch, kde chobotnice škrtia zaľúbené ženy.

Hokusaiova kresba je majstrovská, virtuózna. Celý život sa tento umelec usiloval „oživiť prostý bod“. Neúnavne maľoval, udalosti spoločenského života ho nezaujímali. Bol chudobný, zadĺžený, často mĺkvy alebo zachmúrený. Neznášala nijaké zásahy do svojej tvorby. Vraví sa, že mal asi tridsať pseudonymov a že deväťdesiattri ráz zmenil bydlisko. Jeho umelecké dielo bolo nesmierne rozsiahle, je teda prirodzené, že sa v ňom nájdu práce rozdielnych kvalít, nikdy však im nemožno uprieť životnosť a výrazovú silu kresby. Dokazujú obdivuhodnú zručnosť, zmysel pre humor a najmä poetický cit, ktorý Hokusai prejavil i na smrteľnom lôžku v roku 1849, keď povedal: „ I keď som už iba prízrak, nechajte ma  ešte raz prejsť letnou krajinou.“ Preklad týchto slov od Edmonda de Concourt je možno ešte dojímavejší: Oh! la liberté, la belle liberté/ quand on va aux champs d´été/  pour y laisser son corps périssable. (Oj voľnosť, ty krása voľnosti/ môcť pominuteľné telo v tichosti/ zanechať v letných poliach.)

Na konci 19. storočia vznikol svojrázny smer, ktorého najznámejším predstaviteľom  bol Sadahide. Vytvoril niekoľko sérií drevorezov, súhrnne nazvaných Barbari, ktoré prezrádzajú ako Japonci v tom čase pozerali na Európanov. Tieto, diela kypriace humorom, zobrazujú čudných, škaredých ľudí s veľkými nosmi a dlhými končatinami, ženy v obrovských krinolínach  a všakovaké západné výmysly: husle, šijací stroj či rušeň. Niektoré práce sú veľmi pekné, ale väčšinou majú karikatúrny ráz a svedčia o pohŕdaní cudzincami, ktorí do Japonska prinášali „pokrok“.

Ukijo-e údajne ovplyvnilo francúzske impresionistické maliarstvo 19. storočia, pravda je však trochu zložitejšia. Van Gogh síce verne reprodukoval niektoré Hirošigeho drevorezy – žiaľ, nie práve tie najlepšie. Vhodnejšie by bolo hovoriť o dôvernej znalosti ženskej psychiky, ktorá spája Utamarove portréty unavených kurtizán s Lautrecovými podobizňami dievčat čakajúcich v salóne, alebo si pripomenúť sivoružové hmly na krajinkách Monetových a Hirošigeho. Predovšetkým však treba povedať, že rozsiahle a mnohostranné umenie japonských maliaroch dvoch storočí prinieslo nie len impresionistom, ale i nám potešenie môcť nazrieť do života vzdialenej krajiny.

Informácie čerpané z knihy „Dejiny umenia 4“

Poznámka: Tak sa zdá, že naši milí Japonský spoluobčania sú veľmi extravagantným národom. Ich dychtivosť a záľuba zobrazovať erotické scény, či mladé kurtizány inšpirovala známych japonských manga autorov, čoho výsledkom sú nespočetné dujinshi, či shounen-ai:o))