Piatok Apr 28

Japonské umenie

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

V Japonsku zaujímalo výtvarné umenie významné miesto po celé stáročia, a hoci sa v ňom uplatňovali rozmanité štýly a tendencie, ako aj vplyv  ázijskej pevniny a najmä Číny, vedelo si nesporne získať osobitosť a dosiahnuť pozoruhodnú estetickú úroveň. Dejiny japonského umenia sa tradične delia  na niekoľko období, no názory odborníkov na ich datovanie sa rozchádzajú.

Podľa najstarších objavených umeleckých diel, hlinených nádob zdobených odtlačkami povrázkov, pomenovali prvé, predhistorické obdobie Džómon. Z konca tohto obdobia pochádzajú aj sošky ľudských postáv a zvierat, takisto hlinené a zdobené (dogu), ktorým sa pripisuje symbolický význam. Dovozom kovov z pevniny sa vytvorili predpoklady pre nástup ďalšieho predhistorického obdobia, zvaného Jajoi (okolo roku 250 pred n.l do roku 250 n.l), v ktorom sa vyrábali charakteristické bronzové predmety v tvare zvona (dótaku). V protohistorickom období Kofun (250-538) sa ukázali prvé prejavy národného povedomia a začal sa formovať štát. Spoločenská organizácia sa sústreďovala okolo rodových náčelníkov. Keď umreli, konali sa výnimočné pohrebné obrady. Hrobku (kofun) tvorila často obrovská mohyla, pozostávajúca z niekoľkých miestností, kde sa našli haniwy, nádherné hlinené sošky, z ktorých možno získať zaujímavé poznatky o predhistorickom Japonsku (v oblasti odievania, bývania atď.).

V období Asuka (538-645) sa pôvodné japonské náboženstvo, šintoizmus, oslabilo prijatím a šírením čínskeho budhizmu (okolo polovice 6. storočia). K náboženskému problému sa pridružili problémy politické, vyvolávajúce vnútorné boje, ktoré sa skončili víťazstvom kmeňa Soga.

Japonské umenie bolo vždy prístupné cudzím vplyvom, ale svojsky ich pretváralo. Šintoistické náboženstvo sa udržalo popri budhizme, ktorý prenikol do Japonska z pevniny. Zachovalo sa veľa jeho diel symbolickej povahy, napríklad „torii“, posvätná brána na Icukušime, ktorá už od roku 1170 víta veriacich prichádzajúcich na ostrov.

Sogovci postavili na oslavu svojho víťazstva nádherný Hókódži, zvaný dnes Asukadera, prvý chrámový komplex v Japonsku. Nastalo obdobie rozkvetu umenia. Najslávnejším príslušníkom kmeňa Soga bol knieža Šótoku, zakladateľ japonského budhizmu. V krajine bez architektonickej tradície dal vybudovať množstvo drevených chrámov kórejského typu, medzi inými začiatkom 7. storočia chrám Hórjúdži. Zachovali sa v ňom pozoruhodné pozlátené bronzové plastiky prvého japonského sochára, ktorého meno nepoznáme a ktorý bol vnukom čínskeho prisťahoval Toriho. Tieto sochy zo začiatku 7. storočia znázorňujú Veľkého Budhu (606) a Budhu Šákjamuniho (623).  Budha je znázornený v slávnostnej hieratickej póze, vo veľmi dekoratívne upravenom rúchu, ktoré ešte zvyšuje jeho vznešený výzor. Ďalším dielom, zachovaným v Hórjúdži, je Kannon, drevená socha bódhisattvu milosrdenstva. V sochách sa odráža charakteristická prísnosť obdobia Asuka, ktorá sa však neskoršie zmierňovala, ako dokazuje slávna drevená socha neznámeho autora v tom istom chráme, zvaná Kudara kannon.

Pád kmeňa Soga v roku 645 súvisí so začiatkom reformy rodu Taika, ktorý sa zmocnil vlády a usiloval sa vytvoriť z Japonska centralizovaný štát podľa čínskeho vzoru. Sídlom vlády sa stalo mesto Nara, podľa ktorého sa volá ďalšie obdobie v dejinách krajiny (654-784).  Do novej, výstavnej metropole, kde všetko, zdá sa, malo šíriť slávu Taikov, sa postupne prevážali chrámy u ostatných krajov, medzi nimi aj Jakušidži (premiestnený v roku 710).

V tomto chráme s dvoma krásnymi padogami sa zachovali veľkolepé bronzové a drevené sochy. Socha Šó Kannon (okolo roku 710) názorne dokazuje nové chápanie. Cisár Šóm, najvýznamnejšia osobnosť tých čias, stotožňoval politiku s náboženstvom. Na oslavu budhizmu dal postaviť chrám Tódaidži, ktorý sa stal sídlom jeho vlády a v jeho obrovskej hlavnej sieni dal umiestniť monumentálnu bronzovú sochu znázorňujúcu sediaceho Budhu (Daibucu). Pri zasvätení sochy sa konala dovtedy nevídaná národná slávnosť. Po Šómuovej smrti obetovali  jeho poklady Veľkému Budhovi a z toho základu vznikla zbierka Šósóin.

Umenie z obdobia Nara bolo ovplyvnené čínskym štýlom z obdobia dynastie Tchang. Platí to o všetkých umeleckých odboroch. Umelci preberali a napodobovali čínsky spôsob podania, techniku spracovania, témy aj výzdobné prvky. Despotizmus centralizovanej vlády a hospodárske problémy, vyplývajúce z budovania veľkých chrámov s monumentálnymi bronzovými plastikami, vyvolali reakciu, usilujúcu sa o dôsledný asketizmus. Tieto tendencie vrcholia okolo roku 759 vybudovaním chrámového komplexu Tóšódaidži pre čínskeho mnícha Gandžina, ktorého čínske meno bolo Ťien-čeng a prišiel do Japonska po dvanásťročnom apokalyptickom putovaní.

I keď ďalšie obdobie Heian (784-1185) nebolo z umeleckého hľadiska také vynikajúce ako obdobie Nara, predsa je najvýznamnejšou epochou japonských dejín umenia, pokiaľ ide o formovanie národného charakteru výtvarnej tvorby, pretože za dynastie Fudžiwara sa v roku 894 prerušili kontakty s Čínou. V tom období prenikli do vlády budhistickí mnísi, prívrženci asketických Gandžinových zásad. Namiesto Nary sa v roku 794 stalo novým hlavným mestom Heian-kjó, dnešné Kjótó. V boji za očistu života využili budhistickí mnísi aj náklonnosť cisárovnej Šótoku ku krásnemu mníchovi Dokjóovi, ktorého cisárovná vymenovala za ministra svojej vlády, ba chcela s v jeho prospech vzdať trónu. Čoskoro nastala reakcia: veľmi prísna reforma sa začal práve v čase, keď do Japonska  prenikol z Číny ezoterický budhizmus siekt Tendai a Šingon. Mnoho kláštorov založených a chránených novým teokratickým štátom však postavili v horách, aby ich obyvatelia ľahšie odolávali svetským pokušeniam a žili v pokojnom prostredí, podnecujúcom k rozjímaniu.

V maliarstve postupne slabol vplyv Tchang a rozvíjala sa typická japonská technika a tematika jámato-e (-e znamená obraz a Jamato je starý názov oblasti na sever od dnešnej Ósaky a označuje prvú japonskú ríšu). V prvých rokoch 11. storočia zaujímalo v kultúrnom živote významné miesto niekoľko vzdelaných a inteligentných žien, ktoré vytvorili slávne diela: tak napríklad Murasaki Šikibu napísala psychologický román Gendži monogatari a Sei Šónagon je autorkou Knihy pod Vankúš (Makura no sóši). S úpadkom moci kmeňa Fudžiwara stúpal vplyv iných mocných rodov a vláda sa časom decentralizovala. Svedčí o tom architektonický komplex pri Hirošime s posvätnou bránou „torii“ (1170), vybudovanou v mori.

V období Kamakura (1185-1333) získala hegemóniu nová kasta vojakov, tvz. samurajov, ktorí si roku 1192 zvolili za sídlo Kamakuru.  Podporovali sektu zen, zastávajúcu jeden z budhistických smerov, ktorý priniesol do Japonska v roku 1191 čínsky mních Eisai. S týmto náboženským hnutím prenikla do Japonska aj čínska kultúra z obdobia Sung. Samurajovia obnovili v občianskych vojnách zničené chrámy v Nare. Spočiatku boli stúpencami sekty zen iba aristokrati, toto náboženstvo sa však rýchlo rozšírilo aj v ostatných spoločenských vrstvách, čo viedlo k obnove prístupnejších foriem, ako napríklad v tvorbe vynikajúcich sochárov Kokeihom jeho syna Unkeiho a vnukov Jokeiho, Kobena a Tankeiho.

Samurajská kultúra vyvrcholila v období Muromači (1337-1573). Samurajovia boli vojensky oslabení vnútornými bojmi a túžiac po kultivovanom živote, vrátili sa späť do Kjóta. Vládnúci rod Ašikaga naďalej podporoval náboženské hnutie zen, ktoré ovplyvnilo estetické cítenie tohto obdobia, patriaceho v japonskej histórii k najzaujímavejším. V architektúre prevládal konštrukčný poriadok a jednoduchosť, budovali sa harmonické stavby, v ktorých sa bez zbytočných ozdôb viditeľne uplatňoval použitý materiál. V maliarstve predstavovala národný ideál tvorba vynikajúceho umelca Seššúa (1420-1506). Bol stúpencom sekty zen a pôvodcom jednofarebnej čiernej tušovej maľby sumi-e, ktorú potom Samurajovia Kanó Masanobu (143-1530) a Kanó Motonobu (1476-1559), otec a syn, obohatili svetskými prvkami a založili tak slávnu a veľmi produktívnu školu Kanó. Kým Kanó sa naďalej  inšpirovala charakteristickou čínskou krajinou, škola Tosa sústredila pozornosť na témy z japonskej literatúry a histórie. K formovaniu národného charakteru umenia neprispievali však len architektúra a maliarstvo, ale aj veľa iných umeleckých odborov (keramika, poézia, hudba a „nó“, čo znamená schopnosť , nadanie). Významnú úlohu hral aj obrad pitia čaju, ktorý sa konal v čajovniach umiestnených v záhradách.

Keramická fľaša na saké je dielom Furutu Oriba (1544-1615). Oribe, najslávnejší žiak Rikijov, nasledoval svojho učiteľa v úsilí zjednodušiť čajový obrad a používať pri ňom prosté keramické nádoby. Pre jeho diela je charakteristický kontrast medzi presnou kontúrou tvaru a dômyselnou, spontánne tvorenou výzdobou.

Pre obdobie Momojama (1573-1615), pomenované podľa paláca, ktorý dal postaviť samuraj Hidejoši, sú príznačné obrovské opevnené zámky, symboly moci a autority stavebníkov. Najstarší z nich je zámok Azučidžo (1576) pri Kjóte, ktorý vyzdobil Kanó Eitoku (1543-1590). Dal ho postaviť ukrutný Oda Nobunaga, ktorému sa podarilo zničiť vojenskú silu budhistickú mníchov a definitívne oslobodiť politickú moc od moci náboženských predstaviteľov. Najpozoruhodnejší je zámok Nidžó (1602) v Kjóte, jediné doteraz zachované samurajské sídlo, a v Ósake (1583), ktorý dal postaviť Hidejoši. V tomto období začali do Japonska prichádzať prví Európania, Španieli a Portugalci, a po celej krajine sa šírili nové myšlienky. Rozvíjajúca sa obchodná buržoázia  začala hospodársky potláčať samurajov a postupne sa vytvorilo nové sociálne zloženie obyvateľstva. Zámky stratili obranný cieľ a nevyhovovali už spôsobu života svojich bohatých pánov. Poverili umelcov, aby ich prestavali na prepychové a pohodlné sídla. Boli to zvyčajne príslušníci školy Kanó, ktorej najznámejší predstaviteľom bol spomenutý Kanó Eitoku, špecialista v odbore výzdoby na pozlátenom podklade. V tom období sa v úžitkovom umení rozšírila výzdoba lakovaním (maki-e) a umelecké remeslá (mingei) využívajúce hojne zlato a striebro. Senno Rikjú zaviedol (okolo roku 1520-1591) nový čajový obrad, v ktorom sa automatické obradové pohyby nahradili „prostou prirodzenosťou“. Vytvoril na tento obrad nové druhy riadu, ktoré svojimi jednoduchými, čistými tvarmi ovplyvnil modernú priemyselnú estetiku na Západe.

V ďalšom období Edo alebo Tokugawa (1615 až 1868) sa strediskom umeleckého a kultúrneho života stalo nové sídelné mesto Edo (dnešné Tokiyo). Umenie sa v tomto období vyznačovalo  tými istými charakteristickými znakmi ako v predchádzajúcom. Japonsko bolo v období Tokugawa rozdelené medzi dvesto kmeňov, z ktorých každý mal svojho vodcu a každý vodca svoj zámok.  Význam obchodníkov a priemyselníkov neprestajne rástol a bolo potrebné vytvoriť pre nich dostupné umenie. Tak sa v 17. storočí popri produkcii škôl Kanó a Tosa rozvinulo umenie farebného drevorezu ukijo-e. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrí Hišikawa Moronobu. V tomto období vzniklo aj kabuki, realistickejšie a zábavnejšie divadlo ako nó, z ktorého sa časom vyvinula typická národná forma japonského divadla.

V období Meidži (1868-1912) vývoj japonského umenia potlačili styky so Západom, ktoré zblížili japonskú kultúru s európskou tvorbou. Na Západe prispeli k jeho poznaniu medzinárodné výstavy usporiadané na konci 19. storočia ( výstava v Chicagu (1893) mala veľký vplyv na dielo architekta Franka Lloyda Wrighta a výstava v Paríži (1900) zase hlboko zapôsobila na poimpresionistických maliarov, napríklad na Henriho de Tolouse-Lautrec a Paula Gauguina).

Informácie čerpané z knihy: „Dejiny umenia 4“