Piatok Apr 28

Ázia, poklady ďalekého východu...

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 Pietro Tarallo sa narodil v roku 1942 vo Florencii a vyštudoval právo a literatúru na univerzite v Turíne. V súčasnosti žije na pobreží Stredozemného mora v Pieve Ligure, niekoľko kilometrov od Janova. Najprv pracoval ako publicista, neskôr bol učiteľom a nakoniec zakotvil pri žurnalistike. Píše o ľuďoch, blízkych aj ďalekých krajinách a udalostiach, zemepise a cestovaní. Prispieva do viacerých talianskych a medzinárodných novín a časopisov.

Mňa osobne zaujal knihou Ázia...

Perly múdrosti Budhovoho učenia sú rozsiate od Kórey až po Indonéziu, v krajinách, po stáročiach navzájom prepojených ako veľký jadeitový náhrdelník, rozprestretý pozdĺž stého poludníka. Práve tu, v oblasti Ďalekého východu, zanechal „Prebudený“ – Budha najhlbšie stopy. K preduchoveniu tohto územia však prispelo aj množstvo ďalších náboženstiev. Od hinduizmu po šintoizmus, od taoizmu po konfucianizmus a od islamu až po kresťanstvo. Nesmieme zabúdať ani na tradičné animistické kulty, dosiaľ živé medzi kmeňmi a národmi obývajúcimi hlboké lesy a pralesy uvedených oblastí.

Je to spoločné puto, spájajúce kultúry a národy, ktoré sú potomkami dávnych civilizácií. Cesta dejinami a časom. Dobrodružstvo, pri ktorom ako vo sne prechádzame čarovnými krajinami, ukrývajúcimi do dnešných dní výnimočné poklady, ktoré čakajú na objavenie. Hlavnú úlohu v tomto snovom dobrodružstve hrajú milióny príslušníkov rozličných národov a etnických skupín, žijúcich v týchto ďalekých krajinách. Svedectvo prastarých miest, kontrasty moderných veľkomiest, pátos chrámov, v ktorých sa dodnes odohrávajú mysteriózne pestrofarebné obrady a slávnosti, nádhera nepoškvrnenej krajiny, kde príroda ešte vždy vládne pevnou a štedrou rukou, prastará zručnosť majstrov tisícich remesiel, tajomstvá východnej medecíny, ktoré nie sme schopní pochopiť ani vysvetliť, ľubozvučná harmonická hudba, zložité tance plné tajuplných významov, vojnové umenie dávnych bojovníkov...

Japonsko pod závojom
STREDOVEKU

Staré japonské príslovie vraví:„Kto nevidel Nikkó, nespoznal krásu“. Veľkoleposť chrámov a všadeprítomná ušľachtilá nádhera  tu človeku pripomína, že Japonsko je krajinou starej kultúry a koreňmi v stredovekom svete samurajov,  kasty vznešených bojovníkov, a šógunov, dedičných najvyšších vojenských veliteľov, ktorí mali skutočnú politickú moc v zastúpení mikáda, cisára s údajným božským pôvodom. Svet zámkov so špirálovitými vežičkami, nebojácnych hrdinov a smrtonosných bojových umení. Zároveň však i svet kultivovane vycibreného vkusu a elegancie, odzrkadľujúcich sa v umení a tradičnej kultúre. Najvýznamnejšie monumenty v Nikkó vytvárajú „svätú cestu“ Ote dóri. Spoza vrchovcov sa vynárajú strechy päťstupňových pagod Rinnódži a Sambucudó, ako aj impozantný obrys svätyne Tóšógú, venovanej Iejasovi Tokugawovi, zakladateľovi mocného šogunátu Tokugawa. Tento monument zdobia čínske dekoratívne prvky z obdobia dynastie Ming. Náhle sa otvára Brána slnečného svitu, ktorou triumfálne vchádzali najudatnejší zo samurajov. Boli to práve samuraji z rodu Meda, ktorí nechali v roku 1559 vybudovať opevnené mesto Kanazawa na ostrove Honšú severozápadne od Nikkó. Za mestským opevnením, vyzdobeným množstvom špirálovitých vežičiek, leží čarovná oáza parku Kenroku, ktorý je svojráznou skladačkou z prekrásnych záhrad vybudovaných podľa najprísnejších japonských krajinárskych zákonitostí. Úzke stredoveké uličky oživujú dielne, v ktorých sa stále vyrába podľa prastarých technológií porcelán kutani s kvetinovými a geometrickými ozdobnými motívmi, zdedenými od starých veľkých majstrov. Skutočným srdcom tradičného Japonska je Kjóto. Keď ho v roku 794 cisár Kammu založil, dal mu meno Heian – „hlavné mesto mieru“. Mesto mieru svojím pomenovaním, ale aj svojou podstatou. Vybudovali ho podľa pravidiel výstavby čínskych vladárskych centier ma štvorkilometrovom štvorci v tvare šachovnice orientovanej zo severu na juh. Kjóto sa pýši štyrmi tisíckami šintoistických chrámov a 1 650 budhistickými svätyňami. Klasické strechy pagod vytvárajú atmosféru pokojnej meditácie a hlbokej svätosti. Súčasťou mesta je aj 60 chrámových záhrad, v ktorých jednotlivé prvky záhradnej architektúry dosahujú vrchol japonského krajinárskeho umenia.  Najkrajšie záhrady sa rozprestierajú okolo Strieborného a zlatého pavilónu, honosných rezidencií, ktoré kedysi patrili miestnym šógunom. Kjóto bolo hlavným mestom „ríše vychádzajúceho slnka“ až do roku 1868. Priťahovalo celé skupiny umelcov, ktorí vytvárali sakrálne, ale zároveň hlboko humanistické a vysoko emotívne realistické sochárske diela.

Rovnako významné a cenné sú aj maľby na pergamenových zvitkoch a paravanoch, fascinujúce pozoruhodnou grafickou citlivosťou. Zenové umenie prekvapilo v období Kamakura od 12. do 14. storočia. Jeho najväčšou zásluhou je rozvoj suibokuga, maliarskej techniky s využitím indických atramentov. V Národnom múzeu v Kjóte sa nachádza jeden z najvýznamnejších obrazov maliara Sesšúa, Panoráma Amanohašidate (Nebeský most), vynikajúci neuveriteľne vyspelou kompozíciou. Práce z obdobia Edo (1603-1868) s výnimočným realizmom zobrazujú všetky stránky každodenného života – erotiku, prírodu aj divadlo. K majstrovským dielam tohto obdobia patrí Vlnobitie a hora Fudži od Hokusaia, Päťdesiattri staníc Tókaida od Hirošiga, portréty hercov od Šaraku a zvodné postavy žien od Utamara. Tieto práce možno zaradiť medzi vrcholy svetovej grafickej tvorby.

Ďaleký východ obýva vyše dvoch miliárd ľudí, čo je len o málo menej než polovica obyvateľstva celej zemegule. Prejavuje sa tu neuveriteľná rôznorodosť rás a etnických skupín, ich tradícií, slávností a spôsobu života. Vezmime si napríklad črty tváre: od Číňanov a Japoncov s mandľovými očami až po kučeravých čiernovlasých Negritov, trpasličích černošských kmeňov z vnútrozemia Malajského polostrova, alebo čiernych Pugotov, záhadných kočových lovcov, ktorí žijú v neprístupných horách ostrova Luzon na Filipínach. Kaleidoskop rás uctievajúcich si svojich bohov najrozmanitejšími spôsobmi. Tajuplné rituály, vyjadrujúce hlbokú mystickú úctu a vieru prepletenú so zložitým chápaním človeka a sveta a nadprirodzeným poznaním.

Japonsko, krajina
minulosti a budúcnosti

 Japonsko je krajinou budúcnosti a paradoxne súčasne aj krajinou minulosti. Existuje veľmi úzke spojenie medzi dnešnými Japoncami, ich predkami a históriou. Tradíciu neustále oživujú  rozmanité udalosti, miesta, pamätníky, ale aj obradné gestá, ktoré sa nezmenili celé stáročia. Japonci s nekonečnou radosťou každoročne vítajú kvitnutie čerešní. Pre všetkých sa vtedy začína obdobie slávností. Všade, kde sa objavia oblaky ružových a bielych kvetov, v parkoch, chrámových záhradách, všade tam sa schádzajú ľudia. Roztiahnú rohože pomedzi popadané biele lupienky a jedia, pijú, debatujú aj meditujú s príbuznými a priateľmi. Vôňa kvetov v nich vyvoláva melancholickú náladu, preto sú ich rozhovory poznačené smútkom zo života, ktorý prežívajú v preplnených domoch, v celodennom pracovnom zhone, a zároveň túžbou po návrate slávy a hrdinstva odvážnych samurajov a kamikaze, mýtických hrdinov a postáv japonskej histórie. Ich udatné hrdinské činy sa každý rok pripomínajú na Festivale dôb (Džidai macuri), ktorý sa koná 22.októbra vo svätyni Heian v Kjóte. Veľkolepé historické turnaje s postavami v prepychových a verne reprodukovaných historických kostýmov sú živou rekonštrukciou všetkých významných období japonských dejín.

 Oveľa ľudovejšie, živšie a bezprostrednejšie vyznievajú populárne miesta slávnosti macuri, ktoré sa konajú v jednotlivých mestských štvrtiach alebo na vidieku. Pri týchto oslavách vychádzajú na povrch ďalšie stránky rozmanitej povahy a kultúry Japoncov. Oduševnené dunenie bubnov, náhle výkriky, salvy smiechu, pestré improvizované sprievody, spotení, vzrušení mládenci s bosými nohami v kimonách, nesú na ramenách ťažké omikoši (prenosné drevené oltáre, zdobené hodvábnymi závesmi, papierovými kvetmi, zvončekmi a svätými obrázkami). Očarení okolitou atmosférou a podguráženou hojnou dávkou saké, potkýnajú sa pod ťarchou posvätného nákladu a potácajú sa pomedzi dav, vystavujúc na obdiv svoju fyzickú silu a vytrvalosť (pozn. Liu: baby, začínam slintať!). Najslávnejšia a najnavštevovanejšia slávnosť macuri je júlová Gion macuri, ktorá sa usporadúva v Kjóte. V júli zaplnia ulice mesta pútnici smerujúci k nespočetným budhistickým, šintoistickým a zenovým chrámom.

Sviatky a slávnosti poskytujú príležitosť vstúpiť do mystického sveta „krajiny vychádzajúceho slnka“. Zmes najrôznejších kultov je prepojená s osobnosťou Budhu a s ďalšími božstvami. Všade, kamkoľvek ako dovidí, rozprestierajú sa chrámy. Dokonca ja vo väčšine domácností majú malé poličky (kamidama) so šintoistickými symbolmi alebo oltáre so symbolmi budhizmu (bucudan), pri ktorých umiestňujú pamätné portréty predkov. Všetkým božstvám vrátane ochrancov jednotlivých rodín prinášajú denné obety v podobe potravy, nápojov, kvetov a vonných tyčiniek.

 Rovnaká záľuba v rituáloch a ceremóniách nachádza vyjadrenie i v japonskom divadle, ktoré sa vyvinulo z tanca a hudby. Výnimkou je len bábkové divadlo bunraku*, jedna z najtypickejších foriem japonského dramatického umenia. Japonci dodnes rozpoznávajú päť základných klasických divadelných žánrov: , hudobno-tanečný útvar s deklamačným prednesom, založený na výkone hlavného herca v maske, kjógen, jednoduchú temperamentnú frašku, bukagu, pantomímu so štylizovanými maskami, kabuki, kombináciu tanca, príbehu, špeciálnych efektov, komédie a drámy, a butó, najmladší žáner, veľmi štylizovaný a komplikovaný. Divadlo a bojové umenie sa do značnej miery navzájom inšpirujú a ovplyvňujú, používajúc podobné metódy a formy. Bojové umenia sú techniky sebaobrany, ktoré pôvodne vyvinuli a praktizovali samurajovia a postupne sa zmenili na športové disciplíny. Džudo, ajkido, budo, kendokarate sú vyjadrením fyzickej sily v kombinácii s duchovnou vyspelosťou. Inými slovami, uvádzajú do života mýtus o Dávidovi a Goliášovi, kde malý a slabý poráža vďaka šikovnosti a rozumu oveľa silnejšieho protivníka. Druhou stránkou mince sú zápasníci sumo. Tento súboj silných, vyše stokilových titanov pochádza s gladiátorských predstavení na kráľovskom dvore v 13. storočí. Od 17. storočia je športom s presnými pravidlami, ktorý vášnivo sledujú milióny fanúšikov.

* V Japonsku sa bábkové divadlo bunraku teší rovnakej úcte ako klasické divadelné predstavenie. Vzniklo pred štyrmi storočiami ako spojenie hudby hranej na strunovom nástroji šamisen, bábkohereckého umenia a epickej piesňovej formy džóruri.

Yaonee

Pietro Tarallo „Ázia, poklady ďalekého východu...“