Utorok Jún 27

Čínsky znak v japonskom písme

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

Dnešné japonské písmo tvorí veľmi zložitý systém. K zápisu japončiny sa používa súbežne niekoľko sústav písma. V prvej rade sú to čínske znaky, potom dvojslabičné abecedy katakana a hiragana, ktoré vznikli zjednodušením znakov a nakoniec latina.

Na začiatku historickej éry Japonci nemali svoje vlastné písmo. V rannom stredoveku sa snažilo dokázať, že boli tzv. božské znaky (šindai modži), ale všetky tieto pokusy sa ukázali byť historickými podvrhmi. S písmom a to čínskym sa Japonci prekázateľne zoznámili až v počiatočných rokoch nášho letopočtu. Podľa tradície priniesol prvé čínskymi znaky písaný text do Japonska roku 285 n. l. pololegendárny kórejský učenec Wani z kórejského kráľovstva Pekče. Jednalo sa zrejme o Konfúciové Hovory (Lu jun) a tzv. Učebnici tisícky znakov (Čchien c’wen). V nasledujúcich dvoch storočiach prichádzali do Japonska v hojnej miere Korejci a Číňania, neskôr sa za štúdiom vydávali i samotný Japonci do Číny. Tak sa v Japonsku šírila vyspelejšia čínska kultúra a s ňou i čínske písmo.

Používanie čínskeho znakového písma k zápisu japončiny však komplikovala jedna veľká prekážka – zásadný rozdiel jazykov. Čínske znakové písmo vzniklo a ďalej sa vyvíjalo poďla potreby čínštiny, ktorá bola v staršom vývojovom štádiu jazyka izolujúcim (gramatické vzťahy medzi vetnými členmi sa vyjadrovali slovosledom a zvláštnymi pomocnými slovami). Znakové písmo fungovalo na vzťahu znak = slovo = slabika. Japončina ja však na rozdiel od čínštiny tvorená slovami viacslabičnými. A navyše patrí k jazykom aglutinačním, tj. k jazykom, ktoré majú bohato rozvinutý systém slovesných tvarov; gramatické vzťahy sa vyjadrujú pomocou nesamostatných častíc (partikuly), resp. slovosledom, ktorý je odlišný od slovosledu čínskeho. Nemalým problémom bola i celkom rozdielna zvuková podoba oboch jazykov, hlavne celkom odlišná skladba japonskej slabiky a ďalej tónový prízvuk japončiny, ktorý mal iný charakter a inú funkciu než tóny v čínštine.

Vzhľadom k týmto podstatným rozdielom medzi oboma jazykmi nebolo možné použiť čínske znakové písmo k zápisu japončiny priamo a tak došlo k oddeleniu písaného jazyka od rozprávaného. Úradným písaným jazykom sa stala čínština, zatiaľ čo sa hovorilo japonsky. Keď sa japonský vzdelanci a úradníci učili čítať čínske texty od svojich čínskych resp. kórejských učiteľov, komolili pôvodne čínske čítanie  v duchu japonskej výslovnosti. Posun v artikulácii jednotlivých čínskych hlások bol natoľko výrazný, že sa pre každý znak ustálilo nové čítanie tzv. sinojaponské čítanie (on , onjomi), ktoré však vychádzalo z čítania čínskeho, ale bolo v súlade s japonskou fonetikou. Sinojaponské čítanie na jednej strane zotrelo fonetické rozdiely medzi niektorými pôvodne odlišnými čínskymi slabikami a na druhej strane však konzervovalo niektoré fonetické vlastnosti starej čínštiny. Pritom nie vždy platila korešpondencia typu „ slabika za slabiku“. Obecne sa dá povedať, že sinojaponské čítanie zmenilo v rade prípadov čínske jednoslabičné čítanie na čítanie dvojslabičné. Zdanlivo zložitý proces ľahko vysvetlíme na príkladoch.

Znak

Čínske čítanie

Sinojaponské čítanie

Význam

an

an

kľud, mier

wan

man, ban

10 000

tung

východ

kuo

koku

zem, štát

liou

rjú

prúd

 

Čínsky učitelia, ktorý Japoncom sprostredkovali zvukovú podobu písaných textov navyše prichádzalo z najrôznejších oblastí Číny a preto bolo výsledné sinojaponská čítanie ovplyvnené dialektovými rozdielmi čínštiny. I keď sa zdroje čínskeho písma menili v priebehu histórie, boli tie isté znaky čínskeho písma prijímané do japončiny na rôznom stupni vývoja čínštiny a to ako vo fonetickej časti tak aj významovej. Takéto rozdiely boli vnímané ako odlišné slová.** Až po určitej dobe bola „rozdielnym ale rovnakým“ znakom priradená rovnaká výslovnosť a čítanie. Preto má dnes jeden znak dva a viac významov a jeho presný význam sa aktualizuje až od ďalších znakov.

Sinojaponsky čítané texty však boli na však na počúvanie prakticky nezrozumiteľné a preto sa v Japonsku vyvinul ďalší spôsob prispôsobovania čínskeho písma potrebám japončiny – forma bezprostredného prekladu. Čínsky text bol znak po znaku predčítaný v poradí japonského slovosledu a každému čínskemu znaku bolo priradené ďalšie, tzv. japonské čítanie na základe významovej zhody čínskeho znaku a japonským slovom. Pretože významy čínskych znakov väčšinou veľký rozsah (ich významové odtiene sa odvíjajú od podľa vetného kontextu), boli jednotlivým znakom priradené rôzne japonské slová najskôr podľa toho ako ich pochopil príslušný prekladateľ, predčitateľ čínskeho textu. Až postupom času sa pre jednotlivé slová ustálil okruh „správnych“ japonských čítaní. Doteraz môže mať jeden japonský znak celú radu čítaní, ktoré celkom odlišné.

Pre radu čínskych slov, hlavne abstraktných pojmov, však vtedajšia japončina nemala príslušné ekvivalenty a tak boli tieto slová prebraté v sinojaponskom znení ako tzv. slová čínskeho pôvodu (kango). Tieto sinojaponské slová sa postupne stali nedeliteľnou súčasťou japonskej slovnej zásoby a dnes v nej hrajú podstatnú rolu ako: slová latinského pôvodu v angličtine. Obecne platí zásada, že frekvencia sinojaponských slov je tým väčšia, čím odbornejší je text.

Naproti tomu boli v Japonsku vytvárané i nové čínske znaky pre zápis slov, ktoré nemali v čínštine ekvivalent; jednalo sa tak o mená rastlín či živočíchov (strom – sakaki) alebo o slová, ktoré sa v čínštine písali viac znakovou zloženinou. Tieto znaky buď boli vytvorené z už existujúcich znakov či ich komponentov, alebo išlo o znaky v čínštine bežne existujúce, ktoré sa však používali v celkom inom význame. Graficky sa tieto novotvary od pôvodných čínskych znakov nelíšili, ale etymologicky však do sústavy čínskeho znakového písma nepatrili a tvorili súbor tzv. domácich japonských znakov (kokudži). Ich počet sa pohybuje okolo osemdesiatich a najrôznejšie z nich sú zaradené do tohto slovníku.

Hore spomenuté adaptácie čínskeho písma sa však čoskoro ukázali nedostatočnými hlavne v prípadoch, kedy bolo treba zachytiť presnú zvukovú podobu niektorých japonských slov (napr. vlastných mien) ku ktorým nebolo možné pridať znaky podľa významu. Japonci sa preto uchýlili k tzv. „fonetickému“ použitiu čínskych znakov – k metóde, ktorá sa bežne používala v čínštine pri preklade budhistických textov, či pri zápise cudzích mien. Prakticky to znamenalo, že jednotlivé slabiky no sa používali znaky:  . Takýto rozsiahli súbor znakov odpovedajúci jednotlivej slabike sa postupom času zužoval a do značnej miery aj stabilizoval. Pretože tento systém bol prepracovaný a hojne používaný hlavne v prvej japonskej básnickej zbierke Manjóšú  z roku 760 n. l., začalo sa mu hovoriť manjógana, alebo abeceda manjó.

Súbežne s rozvojom manjógany sa medzi učencami, úradníkmi a pisármi začal šíriť ďalší spôsob fonetického používania čínskych znakov. Pri práci s čínskym textom bolo nutné vyznačiť nielen japonský slovosled, ale aj dopisovať čítanie jednotlivých znakov či príslušne gramatické tvary (koncovky slovies, partikule a pod.). K ich zápisu sa začalo používať vybraných znakov manjógany, ktoré sa dali zjednodušovať tak, že namiesto celého znaku sa používalo len jeho malá časť. V polovici 10. stor. sa základný tvar jednotlivých „skratiek“ ustálilo a vzniklo tak prvé japonské slabičné písmo zvané katakana – slovo kata zanmená „časť“. V rovnakej dobe sa ustálili aj jej grafické vlastnosti; jednotlivé grafémy sa píšu ostrejšími a tvrdšími ťahmi. Od svojho vzniku bola katakanamanjógane. spojovaná hlavne s učenými čínskymi textami. Bez problémov ju bolo možné použiť k zápisu japončiny, avšak japonsky sa do tej doby písala len poézia a tu nemohla konkurovať estetickejšej

O samého začiatku bola katakana chápaná ako ucelená sústava písma a preto sa stala nástrojom gramatických štúdii. Už v 10. stor. bola zostavená do systému nazvaného godžúon (50 znakov); jednotlivé grafémy predstavovali rad piatich samohlások (a, i, u, e, o) a ich kombinácie so spoluhláskami k-, s-, t-, n-, h- ,m- ,j- ,r- ,w- radenými podľa miesta artikulácie od hrtanu k perám.

Od 9. stor. sa pri písaní osobnej korešpondencie začala používať tzv. sógana („trávová“ abeceda). Boli v podstate vybrané znaky manjógany, ktoré sa zapisovali v kurzívnom, „trávovom“ štýle sóšo. Týmto pomerne jednoduchým písmom písali v Japonsku prevažne ženy, u nich sa nepredpokladala dôkladná znalosť čínštiny a čínsky znakov ako u mužov a preto sa toto písmo často označovalo „ženské“ – onnade. Okrem poézie sa ním začala písať i vinikajúca japonská próza a nieje pochýb o tom, že toto písmo napomohlo k jeho rozmachu.

V priebehu 10. stor. sa počet znakov používaných v sógane ďalej zužoval a vzniklo tak druhé slabičné písmo hiragana. Na rozdiel od katakany ktorá bola písaná ostrejšími ťahmi, hirgana vynikla mäkšími a oblejšími ťahmi, ktoré v sebe nezapreli ženskú gracióznosť. Samotné označenie hirgana však vznikla až oveľa neskôr v období Tokugawa (1603 – 1868).

 

Pre potreby štúdia sa najskôr v 11. stor. ustálilo poradie zápisu jednotlivých grafémou v podobe mnemotechnickej básni iroha uta, v nej sa každá slabika vyskytuje iba raz. Jej zostavenie je pripisované mníchovi Kúkaiovi (774 – 835) – zakladateľovi ezoterickej budhistickej školy Šingon,iroha sa v Japonsku dodnes používa s výnimkou slovníkov, kde bolo postupne nahradené systémom godžúon. známemu pod posmrtným titulom Kóbó daiši – jednoznačne ide však o kolektívny produkt, ktorý bol výsledkom postupného vývoja. Radenie grafémou podľa básne

Báseň      iroha uta

Znakový zápis

Prepis v Hiragane

Čítanie

Preklad

I-ro ha ni-ho-he to
či-ri-nu-ru (w)o
Wa-ga jo ta-re so
cu-ne na-ra-mu
U-(w)i no o-ku-ja-ma
ke-fu ko-e-te
a-sa-ki ju me mi-shi
(w)e-hi mo se-su


Iro wa nioedo čirinuru wo.
Waga hi dare zo cune naramu?
Ui no okujama kjó koete
asaki jume midži ei mo sezu

Aj najpestrejší kvet dovonia a zvädne.
Čo v tomto sete potrvá večne?
Dnes prekračujem poslednú horu mojej cesty
Nepohne ma už k úžasu plytký sen bytia.

Na prelome 11. a 12. stor. začala japončina prenikať i do oficiálnych textov písaných čínštinou a naopak v japonských písaných textoch sa začali objavovať sinojaponké slová zapisované znakmi. Slovesné koncovky a partikule sa spočiatku dopisovali katakanou. Neskôr sa však využila na zápis hiragana a vznikol tak samostatný štýl zmiešaný zo znakov a slabičných abecied, ktorý sa ako štandartná forma zápisu japončiny používa dones.

Budúci vývoj písanej Japončiny je predmetom debát medzi laickou a odbornou verejnosťou. Všetky čínske znaky je možné taktiež zapísať foneticky slabičnými písmenami (hiraganou resp. katakonu), ale neskutočné množstvo homonym sinojaponského pôvodu je možné od seba rozlíšiť jedine pomocou významovo jednoznačných japonských znakov. Na druhej strane je treba priznať, že s rozvojom elektronického zápisu textu dochádza k poklesu aktívnej znalosti znakov a rada odborníkov hovorí o zrušení znakového písma behom jednej čí dvoch generácii. To by však znamenalo, že budúci Japonci stratia bezprostredný kontakt s bohatým kultúrnym dedičstvom ich predkov.

Zdroj: Japonsko český študijný znakový slovník