Nedeľa Jún 25

Kozure Okami

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 Pustá cesta vinúca sa cez drsnú, hoci malebnú japonskú krajinu.
Po blate sa s vrzgotom posúva neforemné vozidlo, malé drevené kolesá sa kde-tu zachytia o kameň a drsne nadhodia celú krehkú konštrukciu.
Vysoko vo vzduchu planie zástava, hranaté kanji vpísané tušom do jej hrubej tkaniny oznamuje: „Meč na prenajatie, dieťa na prenajatie.“
Vyprahnutou scenériou putuje otrhaný, zarastený a strapatý rōnin a tlačí pred sebou kočík, z ktorého do okolia zvedavo vykukuje hlavička jeho ročného synčeka.
Pred osamelým pútnikom sa odrazu zjavuje sedem zlovestných siluet.

Muži, tváre ktorých sa skrývajú za nízko spustenými, širokými slamenými klobúkmi, zanedbaného bezdomovca obkolesia v hrozivom oblúku. Na rōnina padá podozrenie, že si ho niekto najal na zavraždenie správcu miestneho kraja. A hoci otrhanec kladie horúčkovitý odpor, sedem súperov ho po krátkej potýčke poľahky premôže, aby túto tragikomickú figúru zviazanú priviedli pred správcove oči - aj s jeho smiešnym kočíkom.
Výsluch tohto indivídua však neprebieha dobre.

Chlapík pripadá ľuďom trochu nahlúply – akoby vôbec nechápal, že sa od neho žiada priznanie. Po bitke poloslepý a oblepený špinou, vôbec neodpovedá na otázky, ale tvrdí, že musí pomôcť svojmu synkovi vycikať sa. Naviac, jeho fagan sa v tej chvíli naozaj prenikavo rozvrieska... správca a jeho telesní strážcovia teda rōninovi nakoniec povolia postarať sa o bábätko, aby nemuseli dlhšie znášať odporné detské zavýjanie.
Zablatený otrhanec, na krátky okamih zbavený pút, sa oslepene dotacká k synovi.
Malý moment naozaj pomáha chlapčekovi vykonávať potrebu.

 Potom sa však jeho ruka kradmo spustí na okraj kočíka...
Prásk! Šnúry na bočnici neforemného vozidla sa prudko trhajú! Bleskovo rýchla a sebaistá dlaň zvŕta v povetrí dlhú bambusovú tyč, ktorá pred okamihom bola vrchnou obrubou kočíka a z tej náhle vyskakuje kosákovito zahnutá oceľová čepeľ, aby neškodnú palicu premenila na krvilačne vyzerajúcu naginatu! Správcove gorily tasia meče v panickom zistení, že k sebe nevedomky vpustili svoju Nemesis, ale už je neskoro – vzduchom v gejzíroch strieka krv, zem pokrývajú sadisticky poodsekávané končatiny a hlavy, brutálne dobodané telá sa krútia v smrteľných kŕčoch... až čierny tieň hrozivého zabijaka víťaznou nohou šliapne na okraj schodov vedúcich na verandu a poslednou ranou surovo a bez slova prepichne srdce správcu, ktorý k nemu s úpenlivou prosbou o milosť dvíha ruky.
Ogami Ittō, chladnokrvný nájomný vrah, bezcitne stiera lepkavé červené škvrny zo svojej zbrane. Opäť úspešne splnil úlohu.
Osamelý vlk a jeho vĺča si môžu na obrubu detského vozíka vyryť ďalší zárez.


Koike Kazuo je meno, ktoré milovníkom japonskej mangy zrejme netreba predstavovať. Autor diel „Crying Freeman“, „Lady Snowblood“ (Shirayuki Hime), „Samurai Executioner“ (Kubikiri Asa) alebo „Path of the Assassin“ (Hanzo no Mon), z ktorých väčšina bola aj sfilmovaná, určite prenikol do povedomia každého, kto sa čo i len troška zaujíma o komixovú tvorbu krajiny vychádzajúceho slnka. Ako zakladateľ a učiteľ prestížnej „Gekiga Sonjuku“, školy vyučujúcej tvorbu umeleckého kresleného románu, tiež pre toto odvetvie odchoval mnoho žiakov – spomedzi všetkých stačí vymenovať len jeho najúspešnejšiu študentku Takahashi Rumiko, tvorkyňu sérií „Urusei Yatsura“, „Maison Ikkoku“, „Ranma 1/2“ alebo „Inuyasha“.

Kojima Gōseki – tak sa pre zmenu volal umelec, ktorý svoje skvelé kresliarske nadanie spojil s Koikeho literárnym talentom, aby po jeho boku vytvoril najdokonalejšie práce žánru „gekiga“, „dramatických obrázkov“. Pre svoj ohromujúci talent si s Koikem vyslúžili prezývku „Zlatá Dvojica“. Veď už vo svojom prvom spoločnom projekte nastavili latku kvality tak vysoko, že sa ju od tej doby nepodarilo zdolať takmer žiadnemu mangakovi.

 Týmto projektom bol krvavý, temne filozofický a znepokojujúci 28-dielny epos, odohrávajúci sa v „samurajskom“ období japonských dejín, v dobe Edo. Dielo vzniklo v rokoch 1970 - 1976  a nieslo názov „Kozure Ōkami“ (Osamelý vlk a vĺča).

Námet príbehu je starý skoro ako literatúra sama: zneuctený, politickými nepriateľmi ponížený muž prichádza o svoje postavenie, rodinu i majetok a aby si zachránil holý život, je prinútený vykonávať povolanie nájomného vraha. V podobe bezprizorného tuláka blúdi po krajine, odhodlane vykonávajúc svoje špinavé, krvou pokropené záležitosti, aby mohol jedného dňa vykonať drvivú pomstu na osobách, ktoré ho o všetko pripravili. Dosť otrepaná zápletka, akú má pomaly každý druhý hollywoodsky film. Koike, ktorý tvorí dramatické deje „Osamelého vlka“, si v tomto ohľade nepotrpí na nejakú prílišnú originalitu. Podľa filozofie, ktorú pri písaní vyznáva, sú totiž udalosti zobrazené v príbehu vlastne nedôležité – keďže pre spisovateľa je v podstate nemožné vymyslieť si niečo, s čím by sa jeho čitatelia ešte nikdy nestretli. To, čo čitateľov naozaj udrží v strehu a daruje dielu úspech, je skôr „character ga tatsu“, „postava, ktorá vyčnieva“ – teda neobvyklá, svojrázna, precízne vykreslená osobnosť hlavného protagonistu, ktorá vyvolá v ľuďoch silný dojem a dodá prečítanému textu nádych niečoho nezabudnuteľného a originálneho. A „Kozure Ōkami“ takouto postavou disponuje, ba môže sa pochváliť hneď ich párom: po všetkých stránkach dokonalou dvojicou, ktorú tvoria bývalý šógunov kat Ogami Ittō a jeho malý syn Daigorō. Osamelý vlk z titulu diela a jeho malé vĺča.

Sú to jediné postavy, ktoré má čitateľ možnosť v priebehu celého siahodlhého eposu sledovať – ale manga si s nimi dokonale vystačí. Ani najlepší znalec samurajského žánru by totiž nedokázal vymenovať charaktery, osud ktorých by bol pútavejší a ktoré by viac fascinovali.

 Ogami Ittō je naozajstným Titánom medzi japonskými bojovníkmi. Prišiel na svet ešte pred vynálezom „bishōnena“, takže sa v ňom skrýva muž s veľkým M, drsný, dravou silou nadaný samuraj, z ktorého sála omamujúco samčia aura. Pod svojím neupraveným vzhľadom a špinavými, odratými šatami tají až nadľudské majstrovstvo v suiō-ryū, v jednom zo štýlov bojového umenia iaidō, ktoré si osvojil ako Kogi Kaishakunin, muž poverený šógunom k tomu, aby stínal hlavy vysoko postaveným daimyōom obvineným zo zločinu vlastizrady. A nezlomnú, nemilosrdnú a bezohľadnú povahu, ktorú musel tak často prejavovať na popravisku, ukazuje súperom i ako rōnin, keď ich zúrivo masakruje svojím obľúbeným mečom typu „dōtanuki“, hrubým, neelegantným sekáčom schopným preraziť i samurajské brnenie. Jeho schopnosti by však určite vyšli navnivoč, keby sa spoliehali len na surovú silu – takže Ogami je zároveň nadovšetko rafinovaným stratégom ovládajúcim všemožné finty z „Umenia vojny“, príručky starovekého čínskeho filozofa Sun-c´, alebo z praxe legendárnych japonských vojenských veliteľov, predovšetkým generála Takedu Shingena.

Práve toto rozvinuté strategické myslenie a neuveriteľná dômyselnosť a prefíkanosť sú dôvodom šialenej odvahy, s akou sa Ogami vystavuje rôznym nebezpečenstvám a jeho obdivuhodnej chladnokrvnosti v napohľad bezvýchodiskových situáciách. Človek jeho formátu sa dokáže vysekať z akéhokoľvek maléru a v pár sekundách nájsť riešenie ku každej z nepredvídateľných komplikácií, ktorá by mu mohla skrížiť plány. Dôkazom jeho rafinovanosti je najmä ľstivý spôsob, akým používa svoj kočík a samotného maličkého Daigorōa – kým pre iných ľudí by prítomnosť dieťaťa bola záťažou, ktorá by ich neustále oslabovala a vsúvala tromfy do rúk ich nepriateľom, Ogami vie túto zjavnú „slabinu“ otočiť vo svoj prospech. Prostredníctvom Daigorōa a jeho komického vozíčka vzbudzuje zdanie priateľstva a bezbrannosti, detskej nevinnosti, ktorou svojim protivníkom vsugeruje pocit, že sa nemajú čoho obávať, alebo v nich nakrátko prebudí súcit a zhovievavosť – aby ich hneď v nasledujúcej sekunde kruto zmäsiarčil. S Ogamim Ittōm sa veru nežartuje – človeka by to mohlo vyjsť pekne draho.

Pri takto nastavenom príbehu by postava Ogamiho mohla kedykoľvek skĺznuť do podoby odpudivého „stroja na zabíjanie“. Ale to sa nikdy nestane. Príčinou je, ako inak, zasa Daigorō, rōninovo vĺča.

 Nežná, skoro až materská starostlivosť, ktorú Ogami prejavuje voči svojmu dieťaťu, vzájomná emocionálna spätosť otca so synom, absolútna dôvera, ktorú k sebe obaja vyhnanci cítia a Daigorōova roztomilosť a mladistvá prítulnosť odolná voči feudálnym surovostiam, ktoré sa okolo neho odohrávajú, to všetko dvojicu „vlkov“ príjemne poľudšťuje. Daigorō je dieťa krásne a bezstarostné, hravé - ako všetci jeho malí rovesníci – ale súčasne na slovo poslušné a tiché, vykonávajúce bez reptania každý Ogamiho príkaz. Ideálny komplic svojho drsného otca. Koniec-koncov, „dieťa vlka je opäť len vlk“, ako hovorí na stránkach mangy často citované príslovie. A Ogami tento svoj živý klenot ochraňuje ako oko v hlave. V neľútostnom svete, ktorý sa nachádza pod vládou samurajov, nie je nik bezpečnejší než Daigorō, hoci ho denno-denne obklopuje najbrutálnejšie násilie. S mlčanlivým otcom toho veľa nenarozprávajú, no ich vzájomná láska je skoro až hmatateľná – a práve ona mení Ogamiho zo zvrátenej ľudskej príšery na hrdého, nepoddajného muža, ktorý odvážne znáša svoj osud a trúfalo vzdoruje životným ťažkostiam.

Je to táto finta, spojenie nemilosrdného bojovníka s jemným dieťaťom, čo dáva príbehu „Kozure Ōkami“ poetický šarm a epický rozmer a zachraňuje ho tak pred pádom na úroveň senzáciechtivého krváku.

A ešte je tu božská Kojimova kresba. Odvážne ťahy ceruzky pripomínajúce tradičnú japonskú maľbu tušom, ktoré nám pred očami zhmotňujú ďaleký svet doby Edo s jeho elegantnými palácmi i nízkymi drevenicami japonských roľníkov, majestátne hrady, desivé yakuzácke hráčske brlohy i slzami trpkosti skropené bordely, biedu existencie v zločineckom podsvetí i falošnú pompu tokugawského šogunátu, ale hlavne japonskú krajinu a jej divokú, vždy hrozivú, ale nedostižne nádhernú prírodu. Panoramatické scenérie vznikajúce pod rukou skvelého maliara akoby boli ďalšou postavou „Osamelého vlka“ a nezriedka zaberajú celé strany eposu, vťahujúc nás do deja.
Až nakoniec i my sami kráčame po boku Ogamiho Ittō po prašných cestách japonských provincií, tuho sa zapierajúc do rúčok falošného kočíka, neustále štvaní prenasledovateľmi v službách traviča Abeho alebo šógunovho pobočníka Retsudōa z rodu Yagyū, aby sme našli pokoj a útechu v bledom svetle mesiaca. Ktorý jediný nemenný a nedotknutý premenami času, či desivými zvratmi života na tomto pominuteľnom a krutosťou poznačenom svete, žiari pokojne na oblohe, vracajúc ubolenej duši spomienky na dávno stratenú radosť a harmóniu. Ako jasná a ligotavá magická nebeská perla.