Nedeľa Jún 25

Yumekui Kenbun

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

 Nočné mory. Všetci ich občas mávame a každý sa ich bojí. Ale, čo ak sa opakujú v pravidelných intervaloch, deň za dňom? V takom prípade máme len jedinú možnosť: „obrátiť sa na tvora menom Baku...“ Ten za to chce jediné – povolenie „skonzumovať“ vašu nočnú moru. A práve desivé sny sú hlavnou témou tohto tajomného príbehu.

Všetko sa to začalo v malej, zašitej čajovni Ginseikan v hlavnom meste Japonska. Je koniec éry Taisho (okolo roku 1925). Ľudia tu často mávajú nočné mory – poznajú však dokonalý spôsob, ako sa ich zbaviť. A ten sa ukrýva práve v Ginseikan. Hovorí si Baku, požierač nočných mor. Týmto Baku-om je chlapec Hiruko, ktorý v čajovni spolunažíva s jej majiteľkou. V každej kapitole ho navštívi iný zákazník, ktorého následne uspí a vydá sa s ním priamo do jeho nočnej mory. Na prvý pohľad veľmi monotónny príbeh sa rýchlo rozvíja vďaka originalite jednotlivých snov, opradených nejedným tajomstvom. Už približne v polovici prvej kapitoly vám začína byť jasné, že aj to, čo sa zdalo úplne normálnym príbehom malého chlapca postupom času odkryje mnohé udivujúce tajomstvá (to najväčšie vám prinesie práve koniec kapitoly). Príbeh je maximálne tajuplný, no zdá sa mi, že niekedy až priveľmi. Ak by som ho však porovnal s naozaj kvalitným dielom, akým je napríklad taký Death Note, musím sa priznať, že ma ničím neohúril, aj napriek tomu, že podobný žáner radím k mojim srdcovkám.

 Čo sa týka kresby, tá je naozaj detailne prepracovaná. Krásne pozadia nás sprevádzajú takmer každou jednou stránkou a skrýva sa v nich niečo čarovné, čo na prvý pohľad uchváti vaše oči. Na druhej strane, postavy... Nehovorím, že by boli zle nakreslené, iba... Veľmi ťažko tu rozoznáte, kedy ide o chlapca a kedy o dievča. Aj samotný hlavný hrdina Hiruko (nosí dlhé ženské šaty... Radšej si odpustím ďalšie poznámky) bol pre mňa dlhú dobu dievčaťom, a až neskôr som sa z rozhovorov dozvedel, že je to úplne naopak. Takže jednou vetou : Muži a ženy sa tu obliekajú a vyzerajú úplne rovnako. Neviem, či to bol zámer autora Shina Mashibu, ale pôsobí to značne podivne a mätúco. Na kresbe je to však jediné, čo môžem vytknúť. Stručne povedané: je naozaj veľmi pekná a dopĺňa pochmúrnu atmosféru príbehu.

Moje celkové hodnotenie však nie je práve najlepšie. Príbeh ma ničím zvláštnym nezaujal a rovnako je na tom aj dizajn postáv. Veľkým plusom sú práve pozadia, ktoré by si možno zaslúžili samostatný artbook než použitie v tejto mange. Preto dávam iba 5 z 10.

 

P.S. : Vzhľadom na to, že sa mi zdá, že oficiálne táto manga ani neexistuje (napríklad na ANN ani nie je uvedená), podarilo sa mi získať iba veľmi málo údajov. Preto tu nikde nevidíte vydavateľstvo, rok ani nič podobné.