Pondelok Apr 24

AnimeDream.sk - Slovník pojmov

Slovník pojmov

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Slovník pojmov - sekcia pre anime a mangu:

Anime (jap. – „japan animation): japonský animovaný film alebo seriál; laicky vyjadrené - pojem „anime“ predstavuje animovaný príbeh, ktorý obyčajne vychádza zo svojej knižnej podoby „mangy“;

Manga (jap. – „japanese comics“): od roku 1814 označovalo slovo „manga“ obrazovú encyklopédiu života Japonska; dnes „manga“ predstavuje takzvaný japonský typ komiks, ktorý sa vyznačuje svojimi špecifickými prvkami, čím sa minimálne v grafickej úprave odlišuje od bežne dostupných komiksov európskeho a amerického charakteru;

Doujinshi (jap.- „doujin“): neprofesionálne, dosť často i vlastnoručne vytvorená manga, ktorá sa delí do dvoch kategórií: fan-comics a original works;

„fan-comics“, občas prirovnávaný i k fan-fiction, je komiks vytvorený fanúšikom daného žánru (jeho osobné vlastníctvo);

„original works“ sú mangy, ktoré boli vytvorené pôvodným autorom; vzťahujú sa na ne autorské práva a obyčajne si ich publikuje autor sám;

OVA/OAV (jap. – „Original Video Animation“): tento pojem sa obyčajne vyskytuje pri produktoch, ktoré japonské spoločnosti vypúšťajú do filmového priemyslu za účelom získať čo najväčší dopyt; ide prevažne o krátke animované útvary obyčajne nepresahujúce 30 minút, s počtom dielov od 1 do XY; vo väčšine prípadov nadväzujú na „anime“, alebo sú jej takzvaným „predskokanom“;

ONA (jap. – „Original Net Animation“): kým OVA bolo vytvorené za účelom propagovania japonskej animovanej tvorby v oblasti masmédií - televízia, Original Net Animation je produkt vypúšťaný priamo na internet; drvivá väčšina ONA pochádza z rúk fanúšikov, no môžeme nájsť i skvosty, ktoré boli najprv uverejnené na internete a až potom sa poskytli autorské práva i televíziám;

OST (jap.- „Original Soundtrack“): v krátkosti - hudba skomponovaná k anime; OST je vo veľkej miere zamerané na (doslovne preložené) úvodné a záverečné piesne, ktoré si pod svoje ochranné krídla vzali známe japonské spevácke celebrity;

AMV (jap.- „Anime Music Video“): produkt vytvorený fanúšikom anime žánru; ide o krátke hudobné videoklipy obyčajne zostrihané z obľúbenej anime; niekedy obsahujú OP („Opening Theme“ – úvodná pieseň), aby tak široké spektrum divákov nalákali na dané dielo; warning – väčšina AMV môže v sebe skrývať množstvo spojlerov, ktoré vám aspoň v krátkom časovom úseku priblížia celý dej propagovaného anime;

Shoujo (jap.- „shoujo manga“): ide o označenie tvorby (anime/manga) pre čisto dievčenské publikum;

Shoujo-ai (jap.- „shj-ai/sho-ai“): zjednodušene a literárne povedané – prekvitajúca láska medzi dvoma dievčatami; ide o žáner, ktorý vykresľuje romantický lesbický vzťah bez sexuálneho nádychu;

Yuri: pojem používaný na vykreslenie sexuálneho lesbického vzťahu v anime, alebo mange (ženské porno);

Shounen (jap. - „shounen manga“): ide o označenie tvorby (anime/manga) pre čisto chlapčenské publikum;

Shounen-ai (jap. – „sh-ai“): zjednodušene a literárne povedané – prekvitajúca láska medzi dvoma mladými a veľmi peknými chlapcami; ide o žáner, ktorý vykresľuje romantický homosexuálny vzťah bez sexuálneho nádychu; niekedy môžeme tento pojem nájsť i pod označením soft shounen-ai;

Yaoi: pojem používaný na vykreslenie sexuálneho vzťahu „Boy x Boy“ v anime, alebo mange (mužské porno);

Hentai: kreslené porno;

Bishounen (jap. – „beautiful boy“): laicky vyjadrené – pekný, mladý chlapec; označenie typické pre tvorbu v shoujo mangách, či mangách zameraných na štýl shounen-ai alebo yaoi; obyčajne sa však s týmto slovom stretávame v celej anime/manga tvorbe, kde sa mužské pohlavie vykresľuje trošku v zženštilej podobe. Prvý prototyp takzvaného bishounena vytvorila Riyoko Ikeda v diele Berusaiyu no Bara (Ruža z Versailles);


Cosplay (jap. – „Costume play“): slovo „cosplay“ si japonské etnikum vytvorilo z dvoch anglických slov: costume a play, čo by sa dalo voľne preložiť ako hra kostýmov; medzi otakmi a hlavne v krajine vychádzajúceho slnka sa pod týmto pojmom rozumie: prezliecť sa za svoju obľúbenú manga/anime postavu;

Mangaka (jap.- „mangaka“): termín na označenie autora mangy (kresleného japonského komiksu). Používa sa vo všeobecnosti, no najčastejšie sa objavuje a skloňuje pri japonských autoroch ženského pohlavia;

Ecchi (jap.- „etchi“): japonské vyjadrenie slova obscénny, ktoré sa obyčajne používa na označenie diel obsahujúcich „jemné“ náznaky perverznosti, či prvky so sexuálnym podtónom;

Otaku (jap.- „otaku“): označenie človeka, ktorý sa vo veľkom zaujíma o japonskú animovanú tvorbu (anime) a mangu;

Josei (jap.- „redisu“ alebo „redikomi“/woam): anime/manga žáner zostavený výlučne pre ženské publikum vo vekovej škále  od 15 do XY rokov.

 

Slovník pojmov/Encyklopédia jazykovedy spracovaná Jozefom Mistríkom a kolektívom autorov:

Archaizmy -  slová, niektoré významy slov alebo slovné spojenia, ktoré sa bežne nepoužívajú a v súčasnej spisovnej slovenčine sú štylisticky príznakové. Využívajú sa na charakterizovanie epochy, na archaizovanie reči, lebo pripomínajú staršie obdobia vývinu jazyka, napr.: činiť, mladoň, semä, žehra, amice, ač, vydať v plen. Využívajú sa najmä v slávnostnej reči a ako charakterizačné prostriedky v literárno-umeleckých textoch. Na rozdiel od historizmov majú v súčasnom jazyku zväčša svoje synonymá. Medzi archaizmami, zastaranými slovami či historizmami sa nedajú vždy viesť presné hranice.

Architektonika textu – výstavba textu založená na uplatňovaní týchto základných slohových postupov: informačného, rozprávacieho, opisného, výkladového a dialogického. V každom z nich je uplatnená iná, potenciálne nie čistá architektonická metóda výstavby textu. V informácii sa sledujú fakty, v rozprávaní dej, v opise vlastnosti javov, vo výklade kauzálne vzťahy a v dialógoch opisné postoje spolubesedníkov. Okrem toho, že a. t. závisí od slohového postupu, má ešte aj ďalšie črty, na základe ktorých sa text posudzuje typologicky a kvalifikuje sa ako istý žáner. Preto do a. t. patrí aj typológia textov a otázky žánrov.

Asociácia – v psychológii princíp spájania predstáv tým, že jeden obsah pravidelne vyvoláva iný, lebo v predchádzajúcej skúsenosti sa často vyskytujú spolu. Primárne zákony a. sú: podobnosť, kontrast a styčnosť v priestore a čase. Asociačné princípy sa uplatňujú pri rozširovaní slovnej zásoby, pri koncipovaní viet i textov a v skúmaní procesov pri dorozumievaní. Isté a. sú dosť všeobecné, no okrem nich existujú aj a. so zreteľom na vek, pohlavie, pôvod, vzdelanie, zamestnanie, prostredie a ďalšie psychické a situačné okolnosti indivídua. Asociačné normy poskytujú základné informácie o väzbách medzi slovami charakteristické pre určitú jazykovú populáciu, pre určitú skupinu ľudí, ako aj informácie o sile danej asociácie.

Augmentatíva – (zveličené slová) slová, ktoré už svojou príponou (-isko, - izný, -ánsky) naznačujú, že sa nimi pomenúva relatívne väčší rozmer alebo väčšia miera vlastnosti, ako je primerané, napr. domisko, vetrisko, chlapisko, vysokánsky, veličizný, širokánsky. Augmentatívnou príponou sa vyjadruje jednak rozmer, ktorý sa hovoriacemu zdá neprimerane, nepríjemne, obdivuhodne veľký, alebo a. upozorňuje na vyššiu mieru negatívnych vlastností pomenúvanej reality, napr. čertisko, psisko, lajdáčisko; v niektorých prípadoch sa poukazuje aj na kladný vzťah k pomenúvanému - chudáčisko, dobráčisko. A. patria medzi expresívne výrazové prostriedky.

Autor – pôvodca, tvorca vecného a umeleckého textu. V každom texte sa viac alebo menej odrážajú individuálne vlastnosti a. Osobnosť a. sa najvýraznejšie odzrkadľuje v slovesnom umeleckom diele, kde sa navonok prezentuje svojím individuálnym štýlom. A. nemožno v epickom texte stotožňovať s lyrickým hrdinom ani s rozprávačom, hoci v lyrickej básni a. vypovedá najmä o sebe. Lyrický hrdina, ktorého črty sú rozložené po celom výrazovom pôdoryse básne, je viacrozmernejší než a. Preto sa s ním môže identifikovať aj čitateľ. V epike sa a. skrýva za rozprávača, jeho hodnotenie zobrazovanej skutočnosti vyplýva z diela ako celku. A tak aj na základe tvorby možno usudzovať o a. osobnosti, o jeho pôvode, vzdelaní, spoločenskej aktivite, o jeho vzťahu ku skutočnosti. Orientovanejšiemu čitateľovi podáva základnú informáciu o diele už a. meno. V teórii komunikácie je a. základnou zložkou v komunikačnej schéme: autor – text – príjemca.

Autorská reč – stavebný prostriedok na realizáciu prehovorov rozprávača v tzv. objektivizovanom rozprávaní. Používa sa tam, kde rozprávač navonok zdanlivo nezainteresovane rozvádza príbeh, hlavné a vedľajšie dejové línie, kde komentuje a opisuje konanie postáv, uvádza ich reč a zobrazuje prostredie, v ktorom sa odohráva príbeh.

Z jazykovo-štylistického hľadiska a. r. charakterizuje tendencia používať spisovné prostriedky.  Silné expresívne prostriedky a nespisovné výrazy sú v nej zriedkavé. Napriek tomu, najmä v dielach významnejších autorov, má aj a. r. vyhranené individuálne črty.

Okrem slohových signálov (spisovnosť) a. r, charakterizuje používanie minulého času a tretej slovesnej osoby sg., ak sa však v a. r. používa prvá osoba, ide o priame rozprávanie, v ktorom úlohu rozprávača zastáva jedna z postáv diela. Najmä v novšej próze je priame rozprávanie prostriedkom subjektívnosti pri zobrazovaní skutočnosti. Umožňuje spisovateľovi podávať jednotlivé deje príbehu tak, ako ich vidí, chápe a preciťuje rozprávač – postava. Na rozprávanie sa takto navrstvuje jej subjektívny postoj a hodnotenie, čo sa odráža aj na lexikálno-syntaktickej stavbe a. r.

Barbarizmy – starší termín na označenie jazykových prostriedkov prevzatých z cudzích jazykov, ktoré sa priečia normám domáceho jazyka. Sú to najmä také cudzie slová, za ktoré jestvujú bežné používané domáce výrazy, napr. mašina (stroj), bajúzy (fúzy), sapún (mydlo), šuflík (zásuvka). Z hľadiska jazykovej kultúry sa b. hodnotia negatívne.

Básnické figúry – zvraty a ozdoby v poézii a štyl. vznikajúce na základe opakovania (hromadenia) rovnakých alebo zvukovo podobných hlások, slabík, slov, slovných spojení aj viet, čím sa jazykový prejav eufonicky zvýrazňuje a zvyšuje sa jeho estetická pôsobivosť. Podľa povahy opakovania, sa rozlišujú štyri základné druhy b. f. -  epizeuxa, anafora, epifora a epanastrofa.

Básnický jazyk – jazyk umeleckej literatúry.

Beletrizácia – využívanie prostriedkov krásnej literatúry vo vecnej próze. Medzi umeleckou a vecnou literatúrou je plynulá hranica v takých útvaroch ako fejtón, esej, umelecká reportáž, ceremoniálny rečnícky prejav a i. Od 18. stor., keď sa termín beletrizácia začal používať, pokladá sa za beletrizovanú literatúru literatúra umelecká, esejistická i ceremoniálno-rečnícka.

Dialóg – striedanie replík dvoch alebo viacerých hovoriacich. Repliky majú podobu priamej reči a tvoria relatívne samostatné celky obsahovo a formálne spojené spoločnou témou a funkciou. Pri vzniku d. má dôležitú úlohu jeho funkcia (replika s apelovou funkciou, úvahová, opisná, explikatívna, hodnotiaca), konkrétna situácia, priestorové a časové okolnosti, za ktorých d. vzniká. Ak ide o bežné dorozumievanie, patrí d. do hovorového štýlu a nesie všetky znaky ústnych, nepripravených prejavov. Ak je obsahom d. odborné problematika a jeho cieľom je výklad alebo odborný opis, ide o dialogický prejav náučného štýlu (diskusia, polemika, debata). Na rozdiel od ústnych dialógov hovorového štýlu sú tieto prejavy písomné a pripravené. V publicistickom štýle má dialogickú podobu interview. Pre symetrický dialóg je príznačné pravidelné striedanie replík jednotlivých hovoriacich vyplývajúce z ich aktívnej účasti na rozhovore. Funkcia hovoriaceho a adresáta sa pravidelne strieda  - takýto typ dialógu je bežný a vyskytuje sa vo všetkých štýloch.

V umeleckých textoch sa rozlišuje dialóg epický a dramatický. V umeleckej próze bývajú jednotlivé repliky symetrického d. obyčajne uvedené anteponovanou, interponovanou alebo postponovanou uvádzacou rečou, nie sú však zriedkavé prípady absencie priamej reči, ak má byť d. dynamický, a prípady striedania a rozličných kombinácií uvedených a neuvedených replík v rozsiahlejších dialogických pasážach textu:

- Čo nedrichmeš?

Zadivene na neho pozrela: - Ja?

- Ty! Kto iný...? (M. Urban)

Asymetrický d. nie je taký plynulý ako d. symetrický. Striedanie replík nie je pravidelné, lebo sa medzi ne vkladajú krátke alebo rozsiahlejšie autorove úvahy a opisy alebo myslená reč postáv:

„Prečo si zapálila tú sviečku?“ – spýtal som sa podráždene. Bol som unavený a ty si mocne zavrela oči. Našpúlila si pery, pristúpila si ku mne nezohýnala si nohy v kolenách a po každom tom krôčiku si zastala a zvažovala váhu tela na nohu, ktorou si stúpila, akoby si skúšala nosnosť ľadu.

„Nič to nemá znamenať. Idem do špajzy, vypálila sa žiarovka.“ (J. Johanides)

Takýto d. môžeme nazvať prerývaným, pretože následnosť jednotlivých replík je podstatne narušená inými výstavbovými prvkami. Pri neúplnom d. sa druhá replika nerealizuje, hoci adresát je prítomný. Nechce, nemôže alebo nesmie reagovať. Repliku nahrádza autorský opis mimojazykovej reakcie, a to mimiky alebo gesta adresáta:

„Tak nebudete zajtra orať?“ - ozve sa vypätá Iľa a nečakajúc, kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevne: - No tak budeme skalu voziť na dom! Domáci neodpovedali. Nie je zvykom u Ťapákovcov, že by sa odpovedalo na každú reč. (B. Slančíková – Timrava)

K osobitostiam d. v umeleckej próze patrí aj to, že sa jedna replika realizuje inou formou, iným výstavbovým prvkom ako priamou rečou. Najčastejšie to býva nepriama reč alebo vnútorná reč postáv:

- Kúpime toho medveďa spolu. Poznamenal som, že musím ešte čosi vybaviť Ale moja výhovorka sa mi zdala strašne smiešna. (J. Johanides)

Reakcia adresáta v d. môže mať viacero podôb. Jednou z nich je vnútorná myšlienková reakcia, v ktorej má replika síce podobu priamej reči, ale nerealizovanej, nevlastnej priamej reči:

- Ak mi tie obloky ešte raz otvoria, vykopnem tú bandu. „Nikoho nevykopneš,“ myslel si Hrnčiarik, „to len tak hovoríš... Veď vieme, že si naháňal už poslancov okolo svojho písacieho stolíka...“ (J. Jesenský)

Medzi realizovanou a nerealizovanou replikou d. je tesná významová nadväznosť, a to taká ako v klasickom symetrickom d. Pri kolektívnom d., na ktorom sa zúčastňuje viac postáv, nasleduje rad replík za sebou bez presného udania expedienta. Pôvodca repliky ostáva niekedy celkom neidentifikovateľný. Pre kolektívny d. je príznačná skĺbenosť jednotlivých replík:

- Bojí sa, – švihne jeden.

- Pojtek sa bojí, - prisviedča druhý.

- Nemá pravdu, – pomáha im tretí.

A už sa to sype. (M. Urban)

Aj vnútorný dialóg patrí k osobitostiam umeleckého štýlu. Expedient a recipient je totožný: autor v jednej osobe spája podávateľa i prijímateľa, ale celkom zrejme vidno istú diferencovanosť v subjektívno-objektívnom charaktere jednotlivých replík:

Ale Julu Makovú jednak bodlo čosi okolo srdca. – Jula, buď múdra, zanechaj strašiakov, dívaj sa na muža, a teš sa, že je tu a zdravý...

- A či sa neteším? ... veď ani nechcem myslieť na nič na svete, zabila by som sa, že ma pichlo, lenže čože ja za to môžem? (J. C. Hronský)

Dialogizáciou vnútornej reči dosahuje autor silný dramatický účinok.

Digresia – odbočenie z hlavnej tematickej línie prejavu. Nastáva zo subjektívnych príčin. Vyskytuje sa  v emocionálnom opise, lyrickej úvahe alebo subjektívnom komentári k príbehu. Do epického príbehu vnáša d. lyrický prvok. Z hľadiska rozvíjania príbehu sa pociťuje ako retardačný prostriedok, najmä ak je rozsiahlejšia, a preto rozčlenená do viacerých odsekov. Lyrické d. sa vyskytujú v lyrizovanej próze a v lyrickoepických básnických skladbách.

Dobový štýl – súbor výrazových prostriedkov a noriem uplatňovaných v štýle literárnych diel istého obdobia. Je daný výberom tém, využívaním jazykových a kompozičných prostriedkov i proporcionalitou žánrov.

Emocionálnosť – výraz prejavu citov, subjektívneho postoja podávateľa ku skutočnosti. Úzko súvisí s expresívnosťou, je jej jadrom. Všetky emocionálne prostriedky (lexikálne jednotky, vetná modalita, expresívne syntaktické konštrukcie založené na citovom podklade, niektoré kompozičné prostriedky, napr. príznakové členenie textu) sú základom, jadrom e. Pomocou emocionálnych prostriedkov podávateľ nielen pomenúva javy, osoby a veci, ale vyjadruje aj svoj citový vzťah k nim. Emocionálne prostriedky majú svoje špecifické citové zafarbenie podľa toho, aké odtienky emócií, vôle, nálady expedienta vyjadrujú. Zjednodušene sa hovorí o kladnom a zápornom postoji podávateľa.

Kladný postoj podávateľa na rovine lexiky vyjadrujú – zdrobneniny: malinký, vrabčiatko, vlásoček; hypokoristiká: starká, mamuľa, zlatíčko; detské slová: bacať, havo, hajať; eufemizmy: básniť – luhať, požičať si – ukradnúť; hlasno spať – chrápať, spoločenská únava – opitosť, atď. Týmito slovami a slovnými spojeniami hovoriaci zjemňuje svoj jazykový prejav. Protipól eufemizmov sú dysfemizmy, ktoré sú typické najmä pre ústne prejavy a svedčia o úsilí hovoriaceho dať najavo svoju nespokojnosť, zlosť, nenávisť, pobúrenie rozličnej intenzity. Z tohto aspektu sú najbežnejšie – augmentatíva, ktoré majú prevažne hyperbolický charakter: nosisko, lotrisko, psisko. Vyššiu mieru hnevu alebo odporu zvýrazňujú nadávky a vulgarizmy: frfloš, táraj, prasa, zdochnúť, hlupaňa, žranica. Štylisticky relevantné je využitie kontrastného významu deminutív na vyjadrenie irónie: doktorík, úradníček, grošíky, úbohučký. Citovo zafarbené výrazy sa najväčšmi uplatňujú v ústnych prejavoch hovorového štýlu. Ich výskyt ovplyvňuje v značnej miere ich spontánnosť, nepripravenosť prejavu, ale predovšetkým psychické rozpoloženie podávateľa. Výskyt emocionálnych prvkov nemožno však obmedzovať iba na hovorový štýl. Niektoré prenikajú aj do dialogických útvarov náučného štýlu, ako je diskusia, polemika, debata; vyskytujú sa aj v beletristických útvaroch publicistického štýlu (reportáž, fejtón, causerie), no ich okruh je obmedzený verejným charakterom týchto žánrov, prostredím a inými činiteľmi, ktoré tvoria štýlotvornú situáciu.

Estetická hodnota emocionálnych prostriedkov vynikne najviac v umeleckom spracovaní – citovo zafarbené slová spestrujú autorov štýl, podfarbujú autorské opisy a úvahy, ak sa používajú s mierou a vkusne. Sprístupňujú čitateľom atmosféru opisného objektu a zvyšujú umelecký účinok.

Napr.

Na nízkom brehu jarčeka sa hrá maličké chlápä. Chlapiatko si sedí v blate a miesi sa v ňom. Nedivte sa: pečie koláče! (M. Rázusová-Martáková)

Kontrastne k tomuto úryvku vyznieva napr. úryvok z románu Červené víno, pre ktorý je príznačný enormný výskyt emocionálno-expresívnych prostriedkov. Autor nimi sleduje presne vymedzený zámer – charakterizáciu postáv:

Rozkazujú si víno. Pijú ho hltavo, rozožratí vnútornou páľou. V kúte podlhovastého šenku všetci traja psí smradi dusia sa bravčovým gulášom. (F. Hečko)

Silný emocionálno-expresívny účinok má v textovej výstavbe pri členení textu automatizácia a náhle skrátenie odseku.

Napr.

Keď Lucia začala černieť, Andreas vstal, podvihlo mu plecia, vysokánsky bol, zdalo sa, že širokými kosťami dotkne sa povaly a zrúti ju na seba i lôžko Lucie.

Zavzdychol.

Lebo sa zdržal.

Keby sa nebol zdržal, bol by zreval a povala by sa bola rozhýbala.

Zavzdychol.

Raz. (J. C. Hronský)

Enumerácia – vyratúvanie, úzko súvisí s nesúdržnosťou opisu alebo informácie a ovplyvňuje ich kontextovú uvoľnenosť. V umeleckom štýle je obľúbeným výrazovým prostriedkom, ktorý plní tieto funkcie: dynamizuje opis a charakteristiku postáv alebo stupňuje estetickú účinnosť umeleckého prejavu.

Napr.

Stal si na prah a videl, že všetko čo je za prahom: dvor, domy, hrebene striech, ponorené je do nehybného mrazivého prísvitu. Drevo na dvore, prázdny voz, viazance plavého ľanu. (D. Chrobák)

Inokedy je funkcia e. gradačná.

Napr.

Radzímka! Tak strašne úbohá, zúfale biedna, vybičovaná, zgniavená, zmrzačená! (F. Kráľ)

Emocionálno-expresívnu funkciu plnia rozsiahlejšie umelecké enumeračné konštrukcie, v rámci ktorých sa môže vyskytnúť i niekoľko jednoduchých e.:

A sú dve vlčindolské roboty:

Jedna je krásna, dýcha dychom života, keď blčí podpálená silou, zdravím a radosťou...

Druhá je tá, o ktorej nik nevie, prečo je na svete...

Strašná je už len tým, že vôbec jestvuje: taká bez sily, bez zdravia, bez radosti. (F. Hečko)

Epanalepsa – opakovanie dvoch slov na začiatku jednej vety za sebou.

Napr.

Ej, vetríček, vetríček,

Kde je tvoje miesto?

Vysoko, vysoko,

Pod oblohou hviezdnou. (A. Plávka)

Osobitá e. je tá, v ktorej prvý člen je v neurčitkovej, neutrálnej, slovníkovej podobe a druhý člen syntagmuje s ostatnou vetou.

Napr.

Spať nespí, učiť sa neučí.

E. sa využíva ako prostriedok na vyvolávania napätia v texte. A niekedy sa stotožňuje s opakovaním slov – básnické figúry.

Epický dialóg – fiktívny dialóg v epickom texte. Zdôrazňujú sa ním niektoré pasáže rozprávania, ozvláštňuje sa text, strieda sa ním reč rozprávača. E. d. znamená vždy retardáciu v epike, pristavenie deja. Najčastejšie typy e.d. sú: striedanie reči postáv, striedanie reči postáv s opisnými replikami rozprávača, striedanie reči postáv s vnútornou rečou rozprávača.

Príklad e.d., v ktorom sa striedajú repliky postáv:

Pán poručík, ja poznám vašu sestru!

Ale! To mi radšej nevrav.

Vôbec sa na vás neponáša.

Ešte to! Môže byť rada. (R. jašík)

Uvádzacie vety sa do takéhoto dialógu uvádzajú vtedy, keď je do rozhovoru zapojených viac osôb ako dve, alebo keď sa pozornosť má sústrediť aj na situáciu súvisiacu s rozhovorom. Taký dialóg, ktorý nemá uvádzacie vety, sa nazýva blankdialóg.

E.d., keď sa repliky postáv striedajú s opisnými replikami rozprávača:

Opýtal som sa Igora, na čo im to bude.

„Zber železa, ty ťuk-ťuk... (E. Gašparová)

E.d., keď sa repliky postáv striedajú s komentárom rozprávača:

„Rozárka, spíš?“

Ona nič, bola odvrátená tvárou.

„Rozárka, spíš?“

Ona zasa nič. Chvíľu som sa díval na posteľ...

„Rozárka,“ oslovil som ju.

Ticho. (V. Šikula)

E.d., keď sa repliky postáv striedajú s vnútornou rečou rozprávača alebo inej postavy:

„Nevieš, čo hovoríš, nevieš, ako si ma urazil.“

Rýchlo vstala a odišla. Ostal sedieť ako pribitý. Urazil som najlepšie dievča na svete. Mal by som vstať a ísť za ňou. (V. Mináč)

Epilóg – záverečná časť v literárnom diele. Spisovateľ v nej stručne načrtáva osudy svojich literárnych hrdinov, lúči sa s miestom deja, s čitateľom a tak podobne. Niekedy má e. úvahovo-reflexívny ráz, obyčajne sa však vyskytuje v dielach, ktoré majú aj prológ.

Estetická funkcia jazyka – jedna zo sekundárnych funkcií jazyka, ktorá podstatne obohacuje jeho primárnu komunikatívno-poznávaciu funkciu o emocionálne a expresívne prvky. Pri uplatňovaní tejto funkcie sa bežné jazykové prostriedky vecných štýlov ozvláštňujú s cieľom pôsobiť nevšedne a vzbudzovať estetický dojem. Takéto ozvláštnenie je príznačné predovšetkým pre žánre umeleckého štýlu, v ktorých sa pri výbere jazykových prostriedkov stáva dominantným estetické hľadisko.

Bežné slová, slovné spojenia a vetné konštrukcie typické pre živé jazykové prejavy sa v umeleckom spracúvaní nahrádzajú novými, nevšednými a často aj prekvapujúcimi vyjadreniami. Estetický účinok jednoduchej vety „Vychádza slnko.“ autor dosahuje napr. takýmto umeleckým spracovaním:

„Nad Jamami ma dobehlo slnko. Bolo ešte pripichnuté teplým spánkom a zadychčiavalo sa, akoby sa náhlilo s voňavou praženicou ku koscom za dolinou. Tráva mu rosila ružové nôžky a spoza stromov vyskakovali za ním dlhé tiene noci.“ (F. Švantner)

V poézii a v umeleckej próze sa pri realizácii estetických zámerov uplatňuje celý rad jazykovo-štylistických prostriedkov od prenášania významu slova až po zložité opakovacie figúry. Poézia má však ešte navyše osobitné zvukové a rytmické spracovanie vety, ktoré podlieha metrickej norme, a v porovnaní s prózou sa vyznačuje aj väčšou frekvenciou umeleckých prostriedkov. Ich estetická účinnosť vynikne najmä pri porovnaní s nocionálnym vyjadrením rovnakého obsahu, ktorý plní len komunikatívno-poznávaciu funkciu.

Esteticky pôsobivé však nemusia byť iba jazykové prostriedky, ktoré vzbudzujú dojem „krásna“. Expresívne sú i slová drsné a ostré, ak sú používané vhodne a s mierou, rovnako tak aj hovorové slová či dialektizmy:

„Chichúňajú sa a pijú. Pijú a rehlia sa tým dvom.“ (F. Hečko)

V kompozičnej rovine plní estetickú funkciu hlavne príznakové členenie textu na odseky súvisiace zväčša s jeho odstupňovaním podľa dôležitosti. Z tohto aspektu je v umeleckej próze frapantný krátky odsek – jednoriadkový alebo jednoslovný. V poézii aj v próze sa uplatňuje aj dekomponovanie vetných celkov:

Dlho sa preberal Igor z ťažkého sna. Akoby sa bol z hlbín vynáral a ku koncu, keď sa mu nedostávalo dychu, zatriasol hlavou.

Okno.

Záclona ako jemná pavučina so vzorkami bieleho lipového lístia.

Ruka.

Bezvládne leží na belostnom povlaku. (R. Jašík)

E. f. jazyka plní v umeleckom texte aj inverzia vetných alebo súvetných členov, rozmanité opakovacie figúry, perifráza a i.,  teda všetky jazykovo-štylistické a kompozičné prostriedky, ktorými autor vyjadruje svoje subjektívne postoje a ktoré sú svojim spôsobom v texte nápadné.

Etymologická figúra – spojenie slov s rovnakým základom rozličného slovného druhu; zvrat alebo básnická ozdoba založená na využívaní slov od pôvodu blízkych, niekedy pôsobivá hra slov so zvukovým efektom.

Obyčajne ide o kombináciu slovesa s etymologicky príbuzným menom, zriedkavejšie o kombináciu prídavného mena s podstatným menom: dobojovať boj, spať spánkom, hrať hru, blýskať sa bleskom, plápolať plameňom. E.f. estetizuje alebo zintenzívňuje výpoveď v žánroch umeleckého, rečníckeho, publicistického a hovorového štýlu, púta pozornosť adresáta.

Eufemizmy – melioratíva; slová alebo slovné spojenia, ktorými hovoriaci zjemňuje svoj jazykový prejav. Nahrádzajú sa nimi priame pomenovania vecí spoločensky nevhodných, vzbudzujúcich nepríjemné predstavy alebo zraňujúcich ľudské city.

Exkurz – odbočenie z hlavnej tematickej línie prejavu, ktorá má objektívny charakter. Vyskytuje sa v náučnej próze, v odbornom výklade, kde sa rozvádzajú vedľajšie motívy, ktoré viac alebo menej súvisia so základnou témou prejavu. Medzi e. a ostatným textom je hlbší predel ako pri digresii. V umeleckej literatúre je medzi e. a digresiou plynulý prechod.

Exonymá – prevzaté alebo internacionálne slová, ktoré majú pravopisnú podobu domáceho jazyka: filológ, dražé, šansón, Varšava, Londýn, Paríž.

Exotizmy -  exotické slová, názvy cudzích reálií, mien, spoločenských, vojenských a iných hodností, cudzích výrobkov, častí odevu, jedál, nápojov, folklóru a regionálnych osobitostí. Do slovenčiny sa nedajú preložiť, preto sa používajú v originálnej podobe, obyčajne len v špeciálnych odborných textoch: harakiri, kanbala, kindžal, gulden.

Expresívna funkcia jazyka – apelová funkcia jazyka.

Expresívne slová – expresíva; slová, ktoré spolu s emocionálnymi pomenovaniami predstavujú osobitnú štylistickú triedu. Stoja na opačnom póle ako nocionálne pomenovania, tvoria s nimi opozitné dvojice. E. s. sú štylisticky príznakové pomenovania, ktoré v texte na seba upozorňujú svojou zvukovou, tvarovou ale aj sémantickou nápadnosťou. Nocionálna zložka pomenovania (holý vecný význam) sa v nich kríži s expresívnou zložkou: človek – človiečik.

Tu sa expresívna zložka pomenovania vyjadruje pomocou prípony. Veľmi často sú však obidve zložky do seba neoddeliteľne vrastené: terigať sa (ísť), drichmať (spať). Štylistická trieda e.s sa vnútorne člení na príslušné vrstvy slovnej zásoby, ktoré majú kladné alebo záporné citové zafarbenie. Prostredníctvom nich môže podávateľ vysloviť kladný alebo záporný postoj k pomenovaniam. Medzi e.s s kladným citovým zafarbením patria eufemizmy, deminutíva, hypokoristiká, laudatíva; a medzi e.s so záporným citovým zafarbením zase patria dysfemizmy, pejoratíva, augmentatíva a vulgarizmy. E.s sa v texte obyčajne pociťujú ako isté narušenie až deformácia bežných postupov „ v záujme“ podávateľa (ako jeho subjektívne gesto):

Človeče, to svinstvo chytilo kôru. Ako ja k tomu prídem, aby som to žral. (R. Jašík)

Takto sa pociťujú najmä e.s vyjadrujúce záporné hodnotenie komunikovaného obsahu. Expresívna zložka sa v nich uplatňuje akoby na úkor nocionálnej zložky významu, napr.:

Psí smradi, keď sa konečne nadžgali, nachichúňali a naslopali, zaplatia útratu a hýbu sa k východu. (F. Hečko)

Expresívnosť – expresivita;  zložka jazykových prostriedkov, ktorá podávateľovi umožňuje uplatniť v jazykovom prejave svoj subjektívny aspekt. V kontexte bezpríznakových a neutrálnych výrazových prostriedkov sú expresíva nápadné. Zároveň cez ne vyslovuje podávateľ kladné alebo záporné hodnotenie komunikovaného obsahu, ako aj svoj vzťah k adresátovi. Prostredníctvo expresív vstupuje do textu autor so svojím postojom a hodnotením, uplatňujúc tak svoju osobnosť. Expresívne vyjadrovanie predpokladá taký výber a usporiadanie výrazových prostriedkov z jednotlivých rovín jazykového systému, aby podávateľ mohol v reči aktuálne vyjadriť svoju vôľu alebo city.

Ak je expresívna zložka trvale zviazaná s nocionálnou zložkou výrazového prostriedku, ide o inherentnú expresívnosť (lexikálne prostriedky z tých vrstiev slovnej zásoby, ktoré patria k triede emocionálno-expresívnych pomenovaní).

Fabula -  príbeh, príhoda, udalosť (alebo viac udalostí) tvoriace podklad sujetu v epickom alebo dramatickom diele. Jednoduchá f. sa vyskytuje vo folklórnych žánroch (bájka, balada, povesť) alebo v epike určenej deťom. V náročnejších žánroch (sága, román, epos alebo dráma) sa uplatňuje rozvetvená f.

Fejtón (Mistrík): je ľahšia, prístupnejšia forma prejavu, ktorý vychádza zo skutočných udalostí a javov. Jeho funkcia je nenápadne a do značnej miery nepriamo vyjadriť osobné stanovisko. Jednou z jeho dominantných znakov je adresnosť a zámernosť. Fejtón nemá literárnu stavbu, jeho kompozícia sa vyznačuje cyklickosťou a v konečnej podobe je to „obrázok“.

Fejtón – ako textový celok – so zreteľom na svoju funkciu býva koncentrovaný a nečlenený. Ide o duchaplné a vtipné rozprávanie o aktuálnej veci, ktoré sa môže končiť vtipnou, prekvapujúcou pointou, ale pointa/zmysel môže byť aj nenápadne rozprestretý a zakomponovaný v celom texte.

Od rozprávania umeleckej prózy sa zásadne odlišuje svojou konkrétnosťou, dokumentárnosťou, silnou oporou o fakty a údaje. Lexika fejtónu je nevyvážená, lebo popri tom, že sa v ňom uplatňuje aj nepriame pomenovanie, polysémia, je tu dosť konkrétnych dát a a údajov, ktoré ho robia konkrétnym.

Vo fejtóne sa nevyjadruje postoj iba pasívnou formou, ale názor autora sa presadzuje využívaním všetkých možných sugestívnych prvkov. Hnev, sarkazmus, žiaľ, humor, to všetko prijímateľa atakuje, všetko má aktívnu podobu. Fejtón, to nie je samoúčelné rozprávanie na pobavenie čitateľa, ako napríklad poviedka. Fejtón je dobrý vtedy, ak vyvoláva okamžité reakcie u čitateľa, provokuje ho, irituje či znepokojuje. Vlastný záver je teda niekde mimo neho, nie v ňom. Dokončenie si „doplní“ prijímateľ sám.

Hanlivé slová – pejoratíva; expresívne slová, ktoré okrem svojho lexikálneho významu vyjadrujú aj záporný, pohŕdavý alebo odsudzujúci postoj k pomenovanej skutočnosti. Na negatívne vlastnosti poukazujú najmä v nadávkach (priamych aj obrazných), pričom sa využívajú rozličné slovotvorné posty a názvy zvierat na pomenovanie ľudí, pričom záporný citový vzťah k pomenovanej realite je podmienený jej objektívne jestvujúcimi negatívnymi vlastnosťami.

Hapax legomenon – slovo vyskytujúce sa v texte len jeden raz. Slúži na ozvláštnenie jazykových prostriedkov v umeleckom diele.

Historizmy – slová alebo niektoré významy slov, ktoré sa v súčasnej spisovnej slovenčine bežne nepoužívajú, lebo spolu so zmenami podmienok v spoločnosti zanikli alebo sa prestali používať reálie, ktoré sa týmito slovami pomenúvali (kuruci, dereš, dráb, palatín). Zvyčajne sa dajú zaradiť do príslušného historické obdobia v súčasnom jazyku sa používajú ako bezpríznakové pomenovania v odborných textoch, v historických dielach a ako slová príznakové v literárno-umeleckých textoch. Na rozdiel od archaizmov nemajú v súčasnom spisovnom jazyku synonymá.

Horizontálne členenie textu – stavebný princíp textu z oblasti mikrokompozície, ktorá sleduje členenie jazykového prejavu na menšie kontextové časti pomocou nadvetných kontextových jednotiek, čiže navonok, na rovine formy, premietajú sa vnútorné, obsahovo-myšlienkové a tematické vzťahy v jazykovom prejave. Sleduje sa pri tom čo najideálnejší vzťah medzi obsahom a formou. V niektorých literárnych žánroch sa ako rámcové zložky uplatňujú prológ a epilóg – uvedené kompozičné prostriedky patria k jednotkám výstavby textu a prostredníctvom nich sa realizuje významový plán jazykového prejavu.

Preto je h. č. t. v podstatnej miere podmienené aj dĺžkou a obsahovo-tematickou zložkou prejavu. Čím je písaný prejav dlhší a čím je tematicky bohatšie členený, tým viac sa žiada túto členitosť naznačiť aj formálne príslušnými kompozičnými prostriedkami. Ich základnou funkciou je také usporiadanie jazykového prejavu, aby bol priehľadný a zrozumiteľný. V h. č. t sa takto vyznačujú hranice čiastkových myšlienkových a tematických celkov, pričom nezhoda medzi členením prejavu a obsahovo-teamtickou zložkou sa veľmi funkčne využíva v umeleckej literatúre a to pomocou odseku. Týmto funkčným narúšaním vzťahu medzi vonkajším a vnútorným členením textu v umeleckom diele sa akcentuje estetická funkcia, no zároveň je v tesnom vzťahu s využívaním ostatných zložiek a prvkov umeleckej štruktúry, čo v praxi vyzerá takto:

Vydedený si obliekol kabát. Na hlavu si položil deravú čiapku. Hviezda na prsiach zažiarila.

Žltá! (R. Jašík)

Charakteristika – výstižný opis, v ktorom sa vymenúvajú nielen príznačné (typické) telesné vlastnosti človeka, ale i jeho povahové vlastnosti, záujmy, schopnosti, prípadne jeho názory a citové založenie. Vyskytuje sa predovšetkým v umeleckom štýle, v epike, kde sa viaže na postavu umeleckého diela. Tradične sa rozlišuje ch. vonkajšia (opis telesných vlastností) a vnútorná (opis povahových a duševných vlastností); objektívna (autor nezainteresovane vymenúva vlastnosti) a subjektívna (autor cez vlastnosti, napr. ich výberom, akcentovaním, atď., postavu aj hodnotí); priama (priame vymenúvanie vlastností) a nepriama (vlastnosti postavy vyplývajú z jej konania). Vonkajšia ch. je často priama, vnútorná ch. zase častejšie nepriama.

V súčasnej literatúre sa využíva najmä nepriama ch., čiže celkový obraz postavy je rozložený v celom diele, spisovateľ ho odkrýva a dotvára postupne a na základne vystupovania a konania postavy v rozmanitých situáciách čitateľ získava „údaje“ o pôvode, sociálnom zaradení a morálno-vôľových vlastnostiach postavy. Popri opisnom slohovom postupe sa pri tom môžu využívať aj prvky výkladu (úvaha) a rozprávania. Pri nepriamej ch. sa na individualizáciu postavy využívajú aj jazykové prostriedky, najmä v priamej reči, príp. aj v nevlastnej priamej a polopriamej reči. O charaktere postavy tu hovorí spôsob reči, využívanie lexikálnych a syntaktických prvkov.

Individuálny štýl – štýl charakteristický pre istého autora. Jeho podstata sa odhalí zovšeobecnením hlavných jazykovo-kompozičných vlastností, resp. aj motivicko-kompozičných postupov, ktoré sú charakteristické pre všetky diela (jazykové prejavy) toho istého autora. Pri skúmaní i. š. sa prihliada hlavne na subjektívne štýlotvorné činitele. Individuálne odlišnosti v štylistike textu hovoria z jednej strany o štýle diela a z druhej strany individuálnom štýle autora. V i. š. spisovateľa sa dostávajú do zložitej súhry subjektívne danosti autora a objektívne podmienky premietané cez jeho subjekt. Individuálne štýlové znaky sa najvýraznejšie manifestujú jazykovými prostriedkami.

No v i. š. sa spisovateľa sa odráža vzťah aj k ostatným zložkám umeleckej štruktúry (tematická zložka, sujetovo-kompozičný postup, žáner) a zároveň sa doň premieta autorova umelecká metóda, jeho svetonázor i ľudský profil.

„Ja“ rozprávanie – priame rozprávanie

Jazyk umeleckej literatúry – básnický jazyk; základný stavebný materiál umeleckej literatúry. Jazyk plní v umeleckom texte osobitnú, estetickú funkciu v organickej väzbe s ostatnými jazykovými funkciami, najmä s funkciou komunikatívnou. I preto sa aj umelecké dielo považuje za komunikát, jazykový prejav, ktorý v sebe nesie estetickú informáciu. Pre j. u. l. je charakteristický dynamický vzťah medzi slovom a kontextom.

Karikatúra – vedome deformované zobrazenie osoby, veci, sociálneho, spoločenského javu, ktorá má zdôrazniť závažnosť karikovaných negatív. Na dosiahnutie tohto cieľa sa využíva hyperbola. K. je osobitným druhom charakteristiky, najčastejšie sa uplatňuje v žánroch umeleckej lit. a v beletristických žánroch publicistického štýlu.

Klišé – slová alebo slovné spojenia, ktoré častým, mechanickým používaním stratili svoj pôvodný význam a pôsobia v texte ako frázy, prázdne slová, často i ako negatíva.

Kľúčové slová – návratné výrazy, výrazy, spojenia slov a vety, ktoré sa v texte zámerne viackrát opakujú. Autor sa k nim vracia s cieľom sústrediť na ne pozornosť. Kľúčové slová sa môžu opakovať na menšej a väčšej textovej ploche – v rámci vety, odseku, v replikách dialógu, ale aj na viacerých stranách celého prozaického diela. K.s. sa vyskytujú v autorskej reči aj v reči postáv. Ich cieľom je gradovať, intenzifikovať alebo zdôrazniť dané slovo.

Napr.

Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca. (M. Urban)

Kým som ja viedla dom, bolo zle, teraz vedie ona, zas je zle. Už vidím, že kým my tu budeme, zle bude naveky! (B. S. - Timrava)

Výrazná je kontaktová funkcia k.s.; spájajú slová ponad text v podobe siete. Opakovanie tých istých výrazov má síce retardačný účinok, ale aj silnú expresívnu hodnotu:

Napr.

Na mŕtvom poli mŕtvych, velikom ako svet

červené ruže vidieť všade skvieť,

krásna je červená ruža, keď kvitne a vonia

hrozná je červená ruža krvi, keď vonia jej vôňa... (E. B. Lukáč)

Niekedy však častý výskyt rovnakého výrazu môže zapríčiniť, že text pôsobí verbalisticky. Býva to zväčša vo filozoficky ladených úvahách autora, napr.:

... čo som odkladal na čas neskorší. Ten čas teraz nadišiel, ako prichodí čas žatvy alebo čas dozrievania plodov, alebo čas rozvinutia pukov, alebo čas jarný, alebo čas letný. Tento čas patrí nám... (M. Figuli)

Kódovanie – formovanie myšlienok do jazykovej podoby čiže vypracúvanie jazykových oznámení (prejavov, komunikátov). Na strane vysielateľa (tvorcu, štylizátora) ide o proces zakódovania, na strane prijímateľa o proces dekódovania. Všetci účastníci komunikácie musia ovládať rovnaký jazykový kód (jazykové jednotky, pravidlá ich spájania) a musia mať isté spoločné encyklopedické vedomosti.

Koherencia – súvislosť, spojitosť textu, ktorá sa udržuje prostredníctvom témy, časovej, priestorovej alebo logickej následnosti častí textu.

Kohézia – kompaktnosť, súdržnosť, hustota textu, ktorá sa formálne vyjadruje prostriedkami všetkých jazykových rovín – faktory textuálnosti.

Kompozícia textu – 1. usporiadanie jazykových a tematických zložiek komunikátu. V kompozícii vecnej prózy sa prejavujú logické a kauzálne vzťahy prvkov, v kompozícii literárneho diela, ktorá je zložitejšia, sa realizujú autorove sujetové zámery s gradáciou, kontrastom, konfliktom, funkčnou neusporiadanosťou a neukončenosťou, medzitextovými kontaktmi, pointou a zároveň v sebe k.t. zahŕňa aj a) gram. textu, čiže textovú syntax (mimojazykové prostriedky na výstavbu textu); b) tektoniku čiže mikrokompozíciu textu, t.j. jeho vnútorné členenie (odseky, kapitolky, rámcové časti, atď.); c) architektoniku čiže makrokompozíciu textu; d) atektoniku textu, t.j. otázky kompozične neusporiadaných textov, ako sú texty detskej reči, psychopatologické texty, kompozične nepripravené a spontánne texty, atď.;

2. metóda fabulačnej výstavby textu, pri ktorej sa uplatňuje kompozícia chronologická, založená na dôslednom dodržiavaní časovej postupnosti (kompozícia kronikárska); kompozícia paralelná, pri ktorej sa uplatňuje viac dejových línií rozvíjajúcich sa buď paralelne alebo interferenčne; kompozícia rámcová, charakter. tým, že sa do rámca základného textu vkladajú menšie ucelené útvary ako rozprávky, bájky, povesti a podobne; kompozícia retrospektívna, pri ktorej sa ide proti časovej postupnosti – od konečného dôsledku k príčinám; kompozícia reťazová, ktorá metódou reťazovitého nadväzovania uvádza nové a nové príbehy, integrované buď postavou hl. hrdinu alebo miestom a časom deja; kompozícia stupňovitá je založená na tom istom princípe ako kompozícia reťazová, ibaže v tejto kompozícii sa každý nový príbeh odlišuje od predchádzajúceho istými kvalitatívnym alebo kvantitatívnym stupňom;

3. štylistika – náuka o usporiadaní a výstavbe textu.

Kontext – súvislá časť textu, v ktorej sa jednoznačne a jedinečne vymedzuje sémantika alebo štylistika prvku. V k. možno určovať vzťahy medzi jazykovými, kompozičnými alebo aj tematickými jednotkami navzájom, resp. vzťah jednotlivého prvku k ostatným prvkom použitým v texte. K. je teda taká časť textu, ktorá je nevyhnutná na to, aby sme mohli určiť hodnotu jedného prvku na pozadí ostatných prvkov používaných v texte. V rozdielnych k. môže mať ten istý prvok rozdielne významy. Hranicu k. nemožno určiť jednoznačne.

Literárny štýl – špecifická celistvosť všetkých zložiek štruktúry umeleckého textu. Ide o lit. jav, a preto je predmetom literárnej vedy. Umelecký štýl ako jeden z jazykovedných štýlov je iba jednou zložkou l.š. Pri l.š. je rozhodujúcim faktorom estetická norma, platná v umeleckej literatúre. Ďalej je to dôležitá obsahová a ideová zložka, umelecká metóda umeleckého diela, postoj autora k dobe, k téme a jeho schopnosť sujetovo spracovať všetky zložky diela tak, aby tvorili kompaktný významovo-estetický celok. So zreteľom na dobové normy platné v slovesnom umení možno hovoriť o dobových l.š. a so zreteľom na individuálne postupy jednotlivých autorov pri koncipovaní umeleckého diela a aj o individuálnych l.š.

Litotes – pomenovanie javu popretím jeho protikladu. Slúži ako zjemňujúci výrazový prostriedok, ktorý sa použije vtedy, keď prostredie alebo situácia vyžadujú slovami zoslabiť, zmenšiť, zjemniť označovanú realitu. L. môže byť vyjadrený jedným záporom (nemladý = starý; neveselý = smutný), súčinom dvoch záporov (nemôže nevedieť) a za l. sa považujú aj tie spojenia, ktoré vyjadrujú skôr priemernosť, strednosť ako protipólovosť danej reality (nie najšťastnejší, nie najmladší). Gradáciou, zdôraznením l. stráca svoju zjemňujúcu silu a klesá až na úroveň významovej opozície (nie je to veru najsvetlejší byt). Často sa l. využíva ako ironizujúci, karikujúci prostriedok.

Ľudová slovesnosť – ústnym podaním tradovaná tvorba ľudu, ktorej korene siahajú do minulosti. Má kolektívny charakter a jej podoba sa postupom času mení. Spolu s ľudovým tancom, hudbou, výtvarným umením, obyčajmi, obradmi  a názormi ľudu je súčasťou folklóru. Jej vznik a vývin závisí s úžitkovým zámerom radiť, vtipne pomenúvať, magicky pôsobiť na predmet, vysvetľovať záhadné prírodné javy. Texty ľ. s. sú prevažne expresívne, uplatňuje sa v nich základný slovný fond, lexika je archaická a syntax jednoduchá.

Monológ – v lit. diele výpoveď osoby adresovaná samej sebe alebo inému adresátovi nezávisle od jeho repliky; samostatný prehovor ako protiklad dialógu. M. sa vyskytuje najčastejšie v lyrike. V modernej epike sa vyskytuje obyčajne ako vnútorná reč hlavných postáv, v dráme sa prostredníctvo m. zachytávajú úvahy, odhaľuje sa psychika a intímne city postavy. V dráme plní m. aj ďalšie funkcie, napr. funkciu epilógu, prológu alebo expozície. Osobitným druhom krátkeho m. je replika a part, t.j. replika bokom, ktorá nie je adresovaná účinkujúcim osobám, ale nepriamo divákovi. Hra napísaná formou m. sa nazýva monodráma.

Motív – najmenší, relatívne samostatný obsahovo-tematický segment, ktorý je významovo podriadený téme jazykového prejavu. V členení témy na m., v ich usporiadaní a väzbe sa zračí sémantická perspektíva prejavu. Takto sa buduje sujetovo-kompozičná organizácia prejavu, t.j. taká štruktúra témy, v ktorej sa ohlášajú aj pragmatické zámery expedienta. Na rovine vonkajšej kompozície m. predstavuje obsahovú stránku odseku. V procese vnútornej segmentácie témy na menšie obsahovo-tematické  časti (m.) sa zároveň predurčujú aj hranice odseku ako fyzického prostriedku, ktorý vyznačuje vonkajšie členenie textu. Ideálne sa jeden m. zachytáva na ploche jedného odseku. Vzťah medzi obsahom (m.) a formou odseku však môže byť aj asymetrický.

Neologizmy – novoutvorené slová alebo spojenia slov na pomenovanie nového javu. Ak sa objaví nová vec, nový pojem, vyžiada si to aj utvorenie príslušného názvu. N. vznikajú hlavne pre potreby náučného štýlu, kde sa začleňujú do terminologických sústav príslušného vedného odboru. Často sú to slová prebraté z cudzieho jazyka. V umeleckom štýle vznikajú n. predovšetkým ako prostriedky aktualizácie, ozvláštnenia výrazu. Keďže n. pomenúva vec, ktorá už má svoj názov, stávajú sa expresívnym variantom synonymického radu. Funkčne sa pociťujú ako poetizmy.

Nepriama reč – výstavbový prostriedok rečových prejavov pásma autora i pásma postáv. Autor pomocou n. r. sprostredkovane (nepriamo)  podáva prehovor niektorej z postáv. Postava zasa referuje o prehovore inej postavy, alebo nepriamo podáva svoj predchádzajúci prehovor. Postavenie n. r. v rámci textovej výstavby nie je jednoznačné. Obsahovo je totiž súčasťou pásma postáv, formálne a jazykovo sa však stotožňuje s pásmom autora, napr.:

Ona (Janka) odpovedala, že najprv nechcela prísť, potom, že chcela... On povedal, že konala správne, že v živote treba konať, len konať... (R. Jašík) – „Vravím ti, že som to ani spomenúť nechcela, - vyhovárala sa matka, - viem, že to nie je nič vážneho s Janíkom. Povedala som i otcovi, že sa len cvičíš, aby si vedela, ako sa máš správať.“ (J. Jesenský)

N.r. vystihuje obsah reči niektorej postavy, ale ponecháva autorovi pri štylizácii väčšiu voľnosť ako priama reč. Ako referovaná reč nie je taká bezprostredná ako reprodukovaná priama reč a poskytuje aj menšie možnosti na rečovú charakteristiku postáv. Od priamej reči sa odlišuje absenciou grafických znakov; z formálnej stránky máva zväčša podobu vedľajšej vety predmetovej: ... pripomenul aby... spomenula, že... dozvedela sa, odkiaľ... N. r. existuje aj vo vnútornej reči postáv:

Predsavzal si, že keď pôjde nazad, črievičky kúpi. (J. Jesenský)

Teraz už pripúšťal, najprv pre seba, potom i nahlas svojej manželke Kleme, že Hanino previnenie nebolo až také veľké. (J. Jesenský)

Nespisovné slová – jazykové lexikálne prostriedky stojace za hranicami spisovného jazyka. Ide o vnútorne diferencovanú vrstvu slov, ktoré do spisovného jazyka nepatria z rozličných príčin. Tvoria ju: 1. národné slová, funkčne alebo formálne viazané na niektoré geografické nárečia (švábka, lani, daska); 2. slangové slová (slang), viazané na pomerne úzko vymedzený okruh používateľov (intrák, cvičko, trafák); 3. subštandardné slová, ktoré majú pôvod jednak v slangoch (lenže ich používanie je širšie) a jednak v iných jazykoch, takže sa v spisovnom jazyku pociťujú ako neadaptované, príp. nepotrebné, pretože majú plnohodnotný domáci protivok.

Nevlastná priama reč – stavebný prostriedok v pásme postáv, ktorý sa využíva na realizáciu vnútornej reči (vnútorného monológu) postáv. Prostredníctvom nej sa k pásmu rozprávača tesnejšie pričleňujú myslené, nahlas nevyslovené prehovory lit. hrdinov. Pre n. p. r. je príznačné používanie všetkých troch osôb, i keď sa spravidla uprednostňuje prvá osoba. Z gram. čísiel má prevahu sg. To zbližuje n. p. r. s autorskou rečou. Gram. časy sa používajú v celom rozsahu. Slohové signály n. p. r. charakterizujú lexikálne prostriedky príznačné pre postavu. Syntaxou sa štylizuje nepripravenosť, spontánnosť vyjadrovania, zrod myšlienok vo vnútornom monológu. S tým súvisí využívanie expresívnych syntakt. konštrukcií. Podobne ako v priamej reči aj v n. p. r. sa používajú prostriedky oslovenia a deixy.

N. p. r. nie je však vyznačená graficky a z rozprávačovho textu (spravidla) nie je vyčlenená do osobitného odseku. Môže byť pri nej uvádzacia veta, a to na začiatku, vnútri alebo na konci vnútorného monológu.

Obsah a forma – kategórie vecí a javov, ako aj ich pomenovaní, ktoré sú vo vzájomnom protiklade.

Obscénne slová – najhrubšie vulgárne výrazy, ktorými hovoriaci spontánne reaguje na neočakávanú a nepríjemnú situáciu.

Odsek – najmenšia nadvetná kontextová jednotka, formálne vyznačená začiatkom a koncom, v ktorej sa vyjadruje jeden motív alebo motivický celok. O. má svoju obsahovú a formálnu stránku. Na rovine formy dolnú hranicu o. predstavuje jedna veta, ojedinele aj jedno slovo alebo aj jedna hláska. Hornú hranicu o. nemožno jednoznačne vymedziť. Základným problémom štylistiky o. je to, ako sa obsahovo-tematické členenie prehovoru na motívy premieta do členenia textu na o. V členení sa môže prejaviť jednak individuálny zámer podávateľa a jednak je členenie podmienené štýlovým, resp. aj žánrovým zaradením konkrétneho jazykového prejavu. Na základe toho sa rozlišuje bezpríznakové a príznakové členenie textu.

O bezpríznakové členenie textu na o., resp. o bezpríznakovú stavbu o. ide vtedy, keď je relatívny súlad medzi o. a motívom: v rámci jedného o. sa zachytáva jeden motív. Bezpríznakové členenie textu na o. sa ako základ uplatňuje v písaných prejavoch všetkých štýlov spisovného jazyka. Príznačné je predovšetkým pre vecnú literatúru a hlavným princípom, na základe ktorého sa text člení do o., sú jednak zásady logického členenia témy a jednak metodologické zásady daného vedného odboru (hlavne v prejavoch náučného štýlu); vo svojej základnej funkcii, ako prostriedok na sprehľadňovanie textu, sa o. používa aj v slovesnom umeleckom diele. Tu je však členenie založené na princípoch času, priestoru a postavy. O. sa vyznačuje posun alebo presun deja v priestore, jeho postúpenie v čase, prípadne nový vstup postavy do umeleckého obrazu. Na týchto princípoch je založené členenie textu v epickej próze – uplatňuje sa najmä tam, kde tok rozprávania plynie pomerne pokojne.

Prostredníctvom o. sa zdôrazní alebo zastrie detailnejšie obsahové členenie vnútri motívu. V rámci jedného o. sa vyjadrí viacero motívov, alebo sa jeden motív začlení do viacerých o. V riešení vzťahu medzi vonkajším a vnútorným členením textu sa takto signalizuje osobitný zámer autora.

Príznakové postupy pri stavbe o. sa využívajú predovšetkým v umeleckej próze, kde sa ním môže signalizovať sila subjektívnych zážitkov postáv alebo naznačiť neočakávaný zvrat v deji i vývin situácie. Okrem toho sa o. môže využiť ako prostriedok dramatizácie, humoru i estetiky výrazu. O. vysúva reč postáv z reči rozprávača a zároveň umožňuje prehovory postáv včleňovať do rozprávačovho textu. Dialóg sa tradične člení tak, že sa jednotlivé repliky postáv vyčleňujú do osobitných o. Každé iné členenie je príznakové.

Odstupňovanie textu – vyčlenenie najdôležitejších pasáži textu alebo vyznačenie nepodstatných častí textu. Takéto o. t. sa uplatňuje predovšetkým v žánroch vecnej literatúry a prostriedky na o. t. sú: typ písma, veľkosť a farba písma, vysúvanie textu pod čiaru a grafické znamienka (úvodzovky, pomlčky, spojovníky, zátvorky). Iný o. t. je odčleňovanie na odsek. Písaný jazykový prejav v žánroch vecnej literatúry môže mať celý rad častí, ktoré svojim významom prevažujú nad  ostatným textom, alebo takých, ktoré sa vyslovujú iba kvôli úplnosti a na vysvetlenie. V umeleckej próze sa hovorí o členení textu na pásma – rozlišuje sa pásmo reči rozprávača a pásmo reči postáv. Nad nimi stojí autor. Jednotlivé pásma majú svoje výstavbové prvky: autorská reč, priama reč, polopriama reč, nevlastná priama reč, zmiešaná reč; a svoje dištinktívne znaky.

Podobenstvo, parabola – široko rozvinuté prirovnanie skutočnej udalosti alebo javu k situácii, ktorá sa častejšie naskytá. P. sa využívajú ako samostatné lit. útvary, ako časti iných lit. žánrov a útvarov, sú to aj obľúbené a pôsobivé rečnícke figúry. V p. sa v lit. a rečníckych útvaroch využívajú známe príhody a udalosti z histórie, rozličné epigramy a mikropoviedky. Vyabstrahované pravdy a poučenia z p. sa ustaľujú ako príslovia, porekadlá a aforizmy.

Poetizmy – štyl. zafarbené lexikálne prostriedky, ktoré predstavujú príznakovú zložku básnickej lexiky. Sú to exkluzívne, a preto expresívne pomenovania, ktoré v texte na seba upozorňujú svojimi zvukovými kvalitami alebo slovotvornými prostriedkami: jarný, krásota, luna, nemilota, žertva. Ich využívanie je jednak podmienené jednak dobovo a jednak individuálne. Hoci sa považujú za typické prostriedky básnického jazyka, v súčasnej poézii nemajú vysokú frekvenciu. Básnici ich často tvoria a využívajú z „technických“ príčin. Mnohé z týchto slov sú básnické neologizmy, ktoré v texte plnia funkciu poetizmov. Novátorsky sa nimi overujú a potvrdzujú slovotvorné možnosti slov.

Polopriama reč – stavebný prostriedok v pásme postáv. Vyjadruje sa ňou vnútorná reč (vnútorný monológ) postáv, čo ju funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou. Nie je vyznačená graficky a z ostatného textu sa (spravidla) nevyčleňuje odsekom. Len ojedinele je pri nej prítomný sprostredkujúci článok – uvádzacia veta. Najtesnejšie ju s autorskou rečou spája používanie jedinej, tretej gram. osoby. V p. r. frekventujú všetky slovesné časy, uprednostňuje sa však minulý čas, z čísel je bežný sg. S priamou rečou ju najčastejšie spájajú slohové signály (používanie jazykových prostriedkov charakteristických pre postavu). Pre túto formálno-funkčnú rozpornosť možno p. r. hodnotiť ako výstavbový prostriedok, pomocou ktorého sa síce zaznamenáva vnútorná rečová aktivita postavy (pohyb myšlienok a citov v jej vedomí), ale z pozície, z hľadiska rozprávača. V epickej štruktúre sa takto striedajú hranice medzi pásmom reči postáv. V tomto zdanlivom splynutí prehovorov dvoch osôb (rozprávača a postavy) je zdroj expresívnosti a subjektívnosti, ktorý sa navrstvuje na epické rozprávanie.

Priama reč – základný stavebný prostriedok na vyjadrenie vonkajšej reči postáv v dialógu, zriedkavejšie v monológu. Prehovor postavy sa v nej reprodukuje doslovne ako citát. V texte sa p. r. vyčleňuje do osobitného odseku. Graficky je vyznačovaná úvodzovkami alebo pomlčkami, využívajú sa v nej všetky slovesné osoby, obidva čísla i všetky časy. Pokiaľ ide o slohové signály (znaky), v p. r. sa môžu využívať prostriedky národného jazyka v celom rozsahu.

Práve prostredníctvom nej sa môžu dostať do umeleckého textu aj silné expresívne prostriedky ale aj národná lexika. Slohové znaky sa zároveň môžu využívať aj ako prostriedok rečovej charakteristiky postáv. Pre p. r. je ďalej príznačné oslovenie a vôbec prostriedky apelu, ako aj prostriedky deixy (ukazovania – sadni si sem). Ďalším znakom p. r. je uvádzacia veta, ktorá môže stáť na začiatku, na konci alebo uprostred (vo vnútri) p. r. Ak stojí na začiatku, oddeľuje sa p. r. od autorskej reči ďalším znakom – dvojbodkou. Najmä na pozadí autorskej reči sa p. r. pociťuje v texte ako príznakový prostriedok, ktorý v epickom diele môže spĺňať rozmanité funkcie. Takmer vždy je to však prostriedok dynamizácie a subjektivizácie rozprávania. Jej funkcie sa modifikujú v dialógu, ktorý má v konkrétnom umeleckom texte jedinečné postavenie. Obsah prehovoru postavený voľnejšie vyjadruje nepriama reč.

Priame rozprávanie, „ja“ rozprávanie – rozprávanie v prvej os. sg., v ktorom rozprávačom je jedna z postáv diela. Umožňuje autorovi prostredníctvom postavy (obyč. hl.) subjektívne zobraziť opisovanú skutočnosť, umožňuje mu podať príbeh tak, ako ho chápe a cíti postava. V p. r. je autorská reč totožná s rečou postavy, rozprávača. Niekedy sa v ňom štylizuje aj osoba fiktívneho poslucháča – p. r. adresované fiktívnemu poslucháčovi je autentické a dynamické. Formálne sa realizuje kontaktovými výrazmi typu viete, počúvajte, neverili by ste.

Rozbor textu – analýza textu

Rozprávač – fiktívna postava v epickom texte, ktorá je nositeľom rozprávania. Ako sprostredkujúci článok stojí medzi autorom, čitateľom a predmetom rozprávania (príbehom). R. nemožno stotožňovať s autorom, a preto ani jeho postoje, úvahy a názory nemožno prisudzovať autorovi. R. je štruktúrnou zložkou sujetovo-kompozičnej organizácie epického diela. Na základe rozprávačských postojov, ktoré sa odvodzujú najmä z rozprávačovho vzťahu k postavám a k predmetom rozprávania, rozlišujú sa štyri základné typy:

a) autorský r. – z pozície nezainteresovaného pozorovateľa objektívne „referuje“ o všetkom, čo súvisí s vonkajším príbehom, aj o vnútornom svete postáv. Je to vedúci r. – vidí svoje postavy z vonka i zvnútra;

b) personálny r. – rozpráva príbeh z perspektívy jednej postavy, o ktorej vie všetko. Ostatné postavy zobrazuje len zvonka;

c) priamy r. – rozprávajúci v prvej os. Jeho úlohu zastáva jedna z postáv diela, ktorá rozpráva svoj vlastný príbeh, prípadne je svedkom alebo účastníkom deja. Ak sa priamy r. pokúša zobrazovať aj vnútro inej postavy, jej psychiku, z hľadiska rozprávačského postoja  sa zbližuje s autorským r.;

d) r. „oka kamery“ je zameraný výlučne na vonkajšie znaky, črty a činy postáv a na reprodukciu replík dialógu. O vnútornom svete postáv sa čitateľ dozvedá iba sprostredkovane, sledovaním ich konania, vonkajších reakcií (gesto, mimika) a dialógov. Koncepcia r. podmieňuje sujetovo-kompozičnú organizáciu epického textu a má vplyv aj na jeho štyl. prostriedky. Pohyb na osi subjektívnosť – expresívnosť – objektívnosť v r. prehovoroch sa odráža v diferencovanom využívaní nocionálnych a emocionálno-expresívnych prostriedkov. V kompozícii sa táto oscilácia prejaví v striedaní autorskej reči a zmiešanej reči, včleňovaním vnútorného monológu do prúdu epického rozprávania, ako aj využívaním stavebných jednotiek na jeho realizáciu (nevlastná priama reč, polopriama reč).

Rytmus – 1. vo všeobecnosti zákonité periodické opakovanie tých istých javov v ich časovej alebo priestorovej následnosti;  2. vo verzológii funkčné usporiadanie zvukových výrazových prostriedkov verša. Normou verša je jeho metrum, t.j. miera určujúca organizáciu jazykových prvkov vo verši. Základnou zložkou metra sú jazykové vlastnosti relevantné z hľadiska verzifikačného systému, napr. prízvuk, slabičnosť, kvantita ap.

Sujet – kompozičná realizácia fabuly. Každý autor má svojský spôsob, akým pretlmočí známu udalosť, príbeh do umeleckého jazyka. S. môže svojou podobou stáť pri fabule blízko, ale môže byť od nej aj natoľko vzdialený, že iba dobrý znalec kompozičných trikov v ňom nájde fabulu (umelecká próza). Niekedy sa umelecké lit. označuje ako sujetová a vecná ako nesujetová. Avšak aj pri vecnej lit. sa uplatňuje istý s., isté zámerné usporiadanie látky, ktoré sa má v písomnej alebo hovorenej podobe odovzdať adresátovi. Súčasťou alebo výrazným prostriedkom s.  bývajú veľmi často mimojazykové prostriedky (pohyb, intonácia, farba, priestor, typ písma...). V umeleckom texte je s. súčasťou jeho obsahu rovnako ako fabula.

Štylizácia – 1. proces výstavby a formovania jazykového prejavu. Skladá sa z týchto fáza – zbieranie a triedenie materiálu so zreteľom na chystaný prejav; vyhotovenie konceptu alebo písomných fragmentov ako podkladov na súvislý prejav; vlastná š., t.j. plynulé písanie; 2. úprava, zámerné preštylizovanie.

Umelecká literatúra – otvorený súbor jazykových prejavov, v ktorých sa jazyk využíva ako prostriedok na umelecké stvárnenie skutočnosti. V textoch sa u. l. prijímateľovi sprostredkúva estetická informácia. Na komunikatívnu funkciu, ktorá aj v slovesnej umeleckej tvorbe má dominantné postavenie, sa navrstvuje funkcia estetická. Z funkčného hľadiska ide teda o prejavy jazykové, ktoré na prijímateľa pôsobia aj emocionálno-esteticky. Preto sa slovesné umelecké dielo považuje za estetický komunikát, ktorý nesie estetickú informáciu. Jazykovo-štylistická podoba textov u. l. je podmienená ich obsahovou, sémantickou a funkčnou odlišnosťou oproti vecným textom. Využívajú sa v nich výrazové prostriedky typické pre umelecký štýl, rozhodujúcu úlohu má štruktúra konkrétneho diela, ako aj individuálne vyjadrovacie postupy autora.

Vnútorný monológ – stavebný postup, ktorého využívanie v modernej próze súvisí so subjektivizáciou epických postáv. Ako v myslenom, na hlas nevyslovenom prehovore postavy sa v ňom zachytávajú myšlienky vo chvíli svojho zrodu, vo svojej prvotnej, obsahovo nespracovanej a jazykovo nesformulovanej podobe. Takto sa vo vnútornom monológu odrážajú skryté pohnútky vo vedomí postavy, jej bezprostredné citové a myšlienkové hnutia. Je to účinný prostriedok na plastické vyobrazenie vnútorného sveta postáv, pričom v. m. poskytuje autorovi možnosť paralelne rozvíjať a konfrontovať vonkajší príbeh s vnútornými reakciami človeka. Cezeň možno konfrontovať aj to, čo postava vyslovila nahlas, s tým, čo si naozaj myslí. Citová a myšlienková aktivita, zachytená vo v. m., vzniká obyčajne vtedy, keď je postava v krízovom stave, keď prežíva radosť, žiaľ, strach, je v neistote, hodnotí svoje konanie, uvažuje o tom, ako postupovať ap. Pritom môže ísť o v. m. úvahový, spomienkový (retrospektívny), dejový (postava načas preberá funkciu rozprávača). Formálnym prostriedkom na realizáciu v. m. je nevlastná priama reč, polopriama reč a ojedinele aj priama reč. Ich využívaním a striedaním sa epický text dynamizuje a subjektivizuje, čo sa odráža najmä vo funkčnej variabilnosti lexiky a syntaxe.

Vulgarizmy – hrubé slová, výrazy vyjadrujúce citový postoj k istej skutočnosti takým spôsobom, ktorý sa spoločensky hodnotí ako neprimeraný, neslušný. Pre tento silný expresívny príznak sa v. pohybujú na okraji slovnej zásoby.

Žáner – formálne a obsahovo uzavretá textová jednotka, ktorá sa vyčleňuje na základe špecifických kompozičných, jazykových a tematických znakov; svojbytná jednotka kompozičnej štruktúry, opakujúca sa vo viacerých dielach vývinu umeleckej a vecnej literatúry, takže sa pokladá za historickú kategóriu. Existujú ž. svojou formou relatívne ustálené (tragédia, román, esej, prednáška, oznámenie...), ž. s menlivou podobou (feature, pikareskný román, rozličné typy populárnych piesní, poviedok, čŕt, diskusií...), prípadne synkretické ž., ktoré nie sú svojou formou jednoznačné.

Ž. umeleckej lit. sú dnes už veľmi široko rozvinuté a členia sa hlavne podľa lit. druhov (epika, lyrika, dramatika). Formálne sa ž. vyčleňujú na základe svojho rozsahu, vnútorného členenia, uplatňovaného slohového postupu a použitých výrazových jazykových i nejazykových prostriedkov. Nové ž. vznikajú rozčlenením existujúcich ž.

Žartovné slová – výrazy, ktoré sa používajú na vyjadrenie žartovného, zľahčujúceho prístupu k niečomu. Žartovné zafarbenie slov sa dosahuje prenesením pomenovania a častým používaním v určitom kontexte alebo v určitej situácii. Ž. s. vždy posúvajú prejav mimo neutrálnej roviny, preto nie je namieste používať ich vo vedeckých alebo odborných textoch.

 

Poetický slovník/Tibor Žilka:

Skúsenostný komplex autora – súbor poznatkov, názorov, skúseností, vedomostí a morálnych kvalít, ktorými disponuje autor a ktoré sa nejakým spôsobom odrážajú v literárnom diele.

Autorský subjekt – spisovateľ, básnik, dramatik v tvorivom procese. A. s. vystihuje vzťah autora (subjektu) k objektu tvorby, čomu podriaďuje výber prvkov zo svojho skúsenostného komplexu. Týmto pojmom sa vyjadruje aj estetický stav umelca a jeho schopnosť esteticky zobraziť (stvárniť) skutočnosť v texte. Vnútorný estetický stav núti autora komunikovať prostredníctvom umeleckého vyjadrenia.

Autorský idiolekt – súbor autorových vlastností, ktoré literárnemu dielu vtláčajú pečať individuálnosti a svojbytnosti. Svojrázne črty konkrétneho autora sa prejavujú v jazykovej a štylistickej rovine diela a súvisia s pôvodom autora, s jeho vzdelaním, povolaním, prostredím, vzťahom k literárnej tradícii, literárnej skupine a pod. A. i. sa v procese tvorby rozhodujúcim spôsobom podieľa na individuálnom a neopakovateľnom rukopise autora, čo ho odlišuje od iných autorov a vyčleňuje mu miesto v literárnom vývine.

Autorská koncepcia textu – vedomá stratégia autora vzhľadom na príjem diela. Autor chce v čitateľovi vyvolať estetický zážitok a tomu prispôsobuje tematické spracovanie diela, jeho kompozíciu, výber jazykovo-štylistických prostriedkov a pod. A. k. t. sa vytvára pod vplyvom autorského zámeru, ktorý sa zakóduje do textu hlavne na makroštylistickej úrovni. Autorský zámer vzniká na pozadí postoja autora k realite, životných skúseností, poznatkov, citov, postáv. Postoj autora k realite určuje v konkrétnej situácii aj výber istých prvkov zo skúsenostného komplexu, ale závisí aj od jeho individuálnych sklonov, t.j. psychologických daností, a od toho, ako pristupuje k sformovaniu mimotextového materiálu.

Autor môže bezprostredne vyjadriť svoj postoj k zobrazovanej realite (lyrická výpoveď), alebo ju transformovať do textu prostredníctvom konfliktov medzi postavami, rozporom medzi protichodnými spoločenskými silami (epika, dráma). A. k. t. sa v lyrike utvára pod vplyvom subjektívnosti, v epike sa realizuje zo zorného uhla rozprávača, ktorý zastupuje, reprezentuje samého autora v texte. V dráme je autor mimo deja, preto nositeľmi a. k. t. sú postavy a ich výpovede. Výpovede postáv sú základom dramatickej komunikácie a z nich sa dá vydedukovať aj a. k. t. V dráme prenos informácie uskutočňujú typizované postavy a autor (rozprávač) iba zriedkavo má priamo v texte konkrétnu úlohu. Východiskom pre pochopenie a. k. t. v dráme môže byť aj táto schéma (obr. 01).

Schéma naznačuje, že autor síce je mimo textu a nemá v ňom svojho priameho „zástupcu“ ako v epike, ale napokon je spojený so všetkými postavami, ktoré sa v dramatickej komunikácii podieľajú. Uvedená špecifikácia literárnej komunikácie podľa literárnych druhov môže byť východiskom pri interpretácii jazykovo-tematickej informácie (hĺbková analýza). Hodnotová informácia je najpodstatnejšou časťou a. k. t. a realizuje sa ako jedinečný štýl diela.

Text – komunikačná správa utvorená expedientom (autorom) a adresovaná individuálnemu alebo skupinovému príjemcovi. T. sa vymedzuje základnými komunikačnými aspektmi: odrazom reality, nadväzovaním na tradíciu, zastúpením subjektivity autora a sústavným prihliadaním na čitateľa.

Umelecký t. je celostný znak (superznak), ktorý je výsledkom špecifického zobrazenia reality s týmito vlastnosťami: a) je zafixovaný jazykový prejav a slúži na uchovanie v ňom obsiahnutých informácií; b) je nerozčlenený (celostný) signál, ktorý je rámcovaným začiatkom a koncom; c) tvorí osobitnú štruktúru, lebo v ňom obsiahnuté jazykové a tematické prvky sú usporiadané a hierarchizované podľa istých princípov (J. Lotman).

T. sa javí z hľadiska povrchovej štruktúry ako lineárny sled viet pripájaných k sebe na princípe postupnosti a vytvárajúcich jeho komplexnosť, obsahovú ucelenosť. Literárny t. má okrem horizontálnej (povrchovej) štruktúry aj vertikálnu (hĺbkovú) štruktúru.

Kánon textu – termín textológie, označujúci autorský text v definitívnej podobe. K. t. je záväzná forma pre ďalšie vydania diela, predpokladom jeho vzniku je vedecká a kritická úprava textu.

Funkcie textu – špecificky vymedzená úloha jazykových prejavov v rozličných komunikačných situáciách. F. t. určuje to, aké ciele plní konkrétny jazykový prejav v ľudskej spoločnosti. Pre isté, funkčne vymedzené ciele sa používajú primerané tematické, kompozičné a jazykovo-štylistické prostriedky.

Podľa funkcie, ktoré jednotlivé texty plnia, možno v súčasnom jazyku rozlišovať tieto štýly:

a) operatívne (akčné) štýly, zakladajúce sa na bezprostrednom kontakte komunikujúcich partnerov, t.j. na uprednostňovaní rečovej komunikácie v relácii JA (MY) – TY (VY). So zdôraznením a vystupňovaním vlastného subjektu (subjektu hovoriaceho) sa stretávame v hovorovom štýle. Aspekt príjemcu rešpektuje hlavne administratívny a rečnícky štýl, z časti aj štýl publicistický. Kým v hovorom štýle prevláda subjektívnosť, v ostatných troch sa ťažisko funkčného zacielenia textu prenáša na sociatívnosť, t. j. na dodržiavanie a rešpektovanie spoločenských konvencií, pravidiel i noriem.

b) ikonické štýly, čiže texty budované na zobrazovacom aspekte reči, sa delia na vedecké (odborné) a preferovaním pojmovosti výrazu, a na zážitkové (umelecké), ktoré oproti ostatným štýlom nadobúdajú estetickú funkciu.

Umelecký štýl môže pribrať prvky z ostatných štýlov, ale vždy ich podriaďuje svojej prvoradej funkcii, t. j. vyvolaniu estetického zážitku u čitateľa. V umeleckom texte hovorovosť, prvky vedeckého, administratívneho a publicistického i rečníckeho štýlu sú nositeľmi estetickosti textu, stávajú sa „obrazom“ samých seba.

Kontext – používa sa vo význame vnútrotextovom s mimotextovom.

K. vo význame vnútrotextovom znamená súvislosť medzi významom menších jednotiek a častí vzhľadom na celé dielo. Celkový obsah diela a jeho umelecký zámer spätne zvýznamňuje i jeho menšie jednotky (napr. jazykové) a dáva im osobitný zmysle. Platí to aj naopak: menšie jednotky textu navzájom vytvárajú celkový dojem z diela a korešpondujú s jeho umeleckým zámerom. Vzájomné súvislosti sú podkladom pre vnútorný k. diela.

K. vo význame mimotextovom sa vzťahuje na spoločenské, literárne, prípadne iné ich súvislosti, ktoré mali bezprostredný vplyv na vznik konkrétneho literárneho diela. Každé dielo sa vytvára v istom spoločenskom, literárnom k.

Zobrazenie v texte – je špecifický odraz reality v umeleckom diele. Okrem vzťahu textu ku skutočnosti jestvuje v samom diele aj vzťah k literárnej tradícii ako súhrn textov, ktoré už vznikli a pôsobia v spoločenskom obehu. Na základe tohto vzťahu dochádza k zobrazeniu reality a nadväznosti na iné  texty z hľadiska literárnych druhov, žánrov, istých tematických okruhov a pod.

Obsah diela -  je skutočnosť obsiahnutá v texte v znakovej podobe, zobrazenie istého výseku reality špecifickými prostriedkami umeleckého štýlu. Literárne dielo sa generuje zo životných skúseností autora, z jeho poznatkov, vedomostí, citov, ktoré sa stávajú východiskom pre zážitkovosť textu. Táto vlastnosť diela sa utvára  pod vplyvom dejového obsahu (epika, dráma), alebo prostredníctvom zvýšenej subjektívnosti a expresívnosti, čo je zase podkladom pre lyriku. Keďže o. d. je komplexnou kategóriou, zahŕňa v sebe okrem sujetu aj ideové, svetonázorové a spoločenské aspekty textu. Umelec skutočnosť neprenáša priamo do textu, ale ju tvorivo pretvára, ba i dotvára. Realita bez zmien by bola neúplná, kusá, preto ju autor podrobuje analýze a na základe svojho skúsenostného komplexu ju obohacuje o chýbajúce časti, aby mohol vzniknúť kompozične dotvorený celok. Tvorivá práca umelca vždy speje k typizácii postáv, vystihnutiu špecifických čŕt istého prostredia, spoločnosti, ako aj časových relácií diela. Autor pri tom musí prihliadať na špecifickú funkciu umeleckého textu v spoločnosti, ako aj na osobité zákonitosti literatúry dané časovými a priestorovými kritériami.

Idea v texte – hodnotiace hľadisko autora vyjadrené v literárnom diele. Autor vždy reprezentuje istú spoločenskú triedu, vrstvu, kolektív s v jeho záujem zobrazuje istý výsek reality; svojmu zámeru si prispôsobuje aj výber tém, motívov, ale aj jazykovo-štylistických prostriedkov. V najvšeobecnejšej forme sa transportuje do textu protiklad MY – ONI. Pri zobrazení reality sa kladie rovnaký dôraz na estetickú a ideovú zložku diela, najmä na ich jednotu a vzájomnú spätosť, podmienenosť.

Angažovanosť v texte -  textotvorný postup; protiklad nezúčastnenosti, netendenčnosti v literatúre. Je spoločensko-politickým postojom autora zobrazeného v texte a umeleckým stvárnením jeho ideologickej koncepcie. Premieta sa do všetkých rovín textu; od výberu slov až po sformovanie témy zasahuje všetky oblasti umeleckého diela. A. t. môže vyjadrovať konštrukčné alebo deštrukčné stanovisko autora voči súvekej spoločnosti a od tohto stanoviska závisí zapojenie estetických postoj do celkovej štruktúry umeleckého diela i vzťah autorovho postoja k spoločenským normám.

A. t. sa niekedy vyjadruje tzv. druhým plánom textu, t. j. v umeleckom obraze môže byť prítomná a stvárnená nepriamo. Ideologický postoj autora sa premieta do textu formou alegórie, symbolu a iných umeleckých prostriedkov.

Detonácia textu – základný vzťah označenia (pomenovania) k označenému predmetu. Primárny význam slov, viet a celých textov bez druhotných, odvodených významov, čo je typické najmä pre vecnú, dokumentárnu literatúru.

Konotácia textu -  navrstvenie ďalších vzťahov na základný význam slov, viet alebo celých textov rozšírením ich významového poľa. K. t. vychádza z detonačného zmyslu, ale  priberá ešte ďalšie významy – ako príklad môžeme uviesť slovo „chameleón“, ktoré v pláne detonácie má prvotný význam: „označenie živočícha, ktorý svoje sfarbenie prispôsobuje prostrediu i okolnostiam“. Uvedený znak však označuje v istých situáciách človeka prispôsobivého, nevyhraneného charakteru, teda bez chrbtovej kosti – prvý systém prináša so sebou všetky asociačné zložky, ktoré sa vôbec nestrácajú označením iného detonátu, ba ešte väčšmi sa aktivizujú. Tým sa zväčšuje objem informácie, t. j. zvýši sa na k. t.

Vecnosť (faktickosť) v texte – zameranosť textu na konkrétne fajty a údaje, jeden zo spôsobov zobrazenia reality v texte. Primárnu funkciu plní v neumeleckých textoch, lebo v nich dominuje prenos hodnoverných informácií, faktov. Faktografickosť a dokmunetárnosť sa zakladá na preferovaní názvov, označujúcich konkrétny priestor a poradie, presný časový údaj, známe osobnosti a osobnosti, výsledky pozorovania a experimentov a pod. V. t. je v konkurenčnom vzťahu s fikciou, avšak beletristické žánre publicistiky, literatúra faktu a diela historických námetov primárne vychádzajú z presných údajov. V. t. sa v takomto prípade dáva do služieb zážitkovosti textu.

Fikcia – špecifický odraz a stvárnenie skutočnosti v umeleckom texte. F. je v protiklade s faktografickosťou a dokumentárnosťou vecnej literatúry. Zobrazenie v umeleckej literatúre nemusí priamo súvisieť so skutočnosťou; často sa v texte vytvára svojbytný a vymyslený svet nadprirodzených bytostí, nereálnych dejov, činov a pod. Celý rad žánrov sa zakladá na f. Výmysly a neskutočné prvky dominujú v rozprávke, báji, bájke, legende a science-fiction. Sprostredkovaný vzťah k skutočnosti slúži umeleckému zovšeobecneniu, resp. typizácii a je vyjadrený prostredníctvom umeleckého obrazu, výsledkom čoho je umelecká pravdivosť.

Aktualizácia – súhrnný názov pre textotvorný, tematický a štylistický postup modernizácie textu alebo literárnej tvorby. Ako textotvorný princíp tvorí protiklad s historizáciou a jej podstata spočíva v zameriavaní deja na súčasné pomery. Uplatňuje sa aj vtedy, keď sa umelecky stvárňuje historické obdobie, ktoré sa v čomsi podobá súčasnosti. Dané obdobie slúži na vytvorenie dejinného paralelizmu medzi minulosťou a súčasnosťou. Skutočným časom nie je minulý, ale prítomný čas literatúry.

Texty s dôrazom na a. majú prítomnosť vyjadrenú priamo v téme. Obyčajne sa zakladajú na porušovaní vžitých noriem a konvenčnosti, resp. na prehodnocovaní skutočnosti. V jazykovo-štylistickej rovine sa to prejavuje používaním novotvarov, nespisovných prvkov a nezvyčajných vyjadrovacích prostriedkov. Hlavným zdrojom a. je hovorový štýl jazyka.

Exotizácia -  textotvorný postup založený na umiestnení deja do cudzieho prostredia. Uplatňuje sa výberom a zobrazením témy zo vzdialenej, pre nás neznámej krajiny. Prostredníctvom e. sa zdôrazňuje kód inej kultúry, čo má bezprostredný dosah na jazykovo-štylistickú rovinu textu, kde sa zjavujú a využívajú najmä lexikálne prvky z cudzích jazykov, názvy vzdialených miest, rastlín, zvierat, opisy zvláštnych znakov a pod. E. na pozadí tém domácej proveniencie sa vyznačuje zvýšenou zážitkovosťou a obrazotvornosťou, čím má zväčša vplyv aj na úspech kníh, v ktorých sa uplatňuje.

Mýtus v texte – textotvorný princíp, ktorý sa zakladá na postihnutí „všeobecnej“ a „nadčasovej“ stránky ľudského bytia. M. t. od iných postupov odlišuje najmä to, že sa vyznačuje stabilitou, nemennosťou.

Semiotické modelovanie -  modelovanie (zobrazenie) skutočnosti prostredníctvom znaku, pri ktorom sa zobrazuje akákoľvek mimojazyková realita a tvorbou textu vzniká znaková štruktúra. Každá znaková štruktúra sa skladá z istého súboru prvkov a pravidiel, podľa ktorých sú dané prvky usporiadané do vyšších významových celkov. Najjednoduchším stavebným prvkom modelujúcej štruktúry je znak, ktorý patrí k istému systému a jeho funkciu podmieňuje príslušnosť k tomuto systému. Ten istý znak v inom systéme stráca svoj zmysel, alebo nadobúda nový význam. Základným znakom je jazykový znak, ktorý funguje na princípe dohodnutého spojenia znakovej formy a jej ustáleného významu. Jazykové znaky v literárnom diele vytvárajú vyššie významové celky pod vplyvom rozličných textotvorných postupov. Znaková podstata jazyka a literatúry je podmienkou komunikačného procesu, ktorý je charakterizovaný nasledujúcimi etapami: kódovaním znaku, t. j. jeho štrukturáciou, a dekódovaním znaku, čiže jeho príjmom. Znaková hodnota informácie súvisí s jej očakávanosťou, resp. neočakávanosťou u príjemcu, ako aj s pravdivosťou informácie, zakotvenej v odrazovej rovine.

Znak – základná komunikačná jednotka, ktorá umožňuje prenos informácie a pôsobí ako odraz reality v komunikačnom procese. Pozostáva z troch komponentov, t.j. z materiálneho nositeľa z. (označujúce), z abstraktného pojmu predmetu, javu (označované) a z istej množiny používateľov, ktorí daný z. konvenčne používajú, interpretujú, prípadne vytvárajú nové z. podľa ustálených pravidiel.

V tomto zmysle je z. aj umelecký text. Keďže sa však tvorí z menších jednotiek (slov, syntagiem, viet), stáva sa zložitejším.

Z. sa konštituuje v jednotlivých aspektoch ako index, ikon a symbol.

a) index je príležitostný, situačný výraz a vytvára sa na princípe súvislostí, vzťahov. Rozhodujúcim faktorom pre jeho komunikačnú funkciu je orientovanie výstavby textu (správy, komunikátu) na jeho ontologický kontext.

b) ikon modeluje skutočnosť na princípe podobnosti a vyjadruje zobrazujúci aspekt z.

c) symbol vzniká na základe konvencionálneho a nie príležitostného označenia. Symbol ako z. má všeobecnejší význam, než symbol v zmysle básnického trópu.

Signál – je materiálnym nositeľom správy, prostredníctvom neho sa uskutočňuje komunikácia. S. a ním sprostredkovaná informácia tvoria správu; proces prenosu správy medzi zdrojom (autorom) a príjemcom nazývame komunikáciou. Aby sa správa mohla vyjadriť, zakódovať, musí mať svojho hmotného nositeľa, čím je s. Efektívnosť s., jeho kapacita, závisí od jeho informačného pôsobenia. V prvom prípade je priamym nositeľom informácie, v druhom prípade slúži iba na vybudovanie diferencovaných jednotiek vyššieho stupňa. Jednotky vyššieho stupňa, t.j. lexikálne prostriedky a pravidlá ich štrukturovania, čiže gramatika, tvoria spolu jazyk, ktorý je prvotným modelujúcim systémom. Z prvotného modelujúceho systému možno odvodiť tzv. druhotné modelujúce systémy, akými sú napríklad literatúra, folklór, rituál, kultúra, atď., ktoré fungujú a modelujú skutočnosť na princípe jazyka.

Informácia v texte – prenos istej správy od autora alebo hovoriaceho (zdroj informácie) k príjemcovi. Možno ju skúmať vzhľadom na: 1. textotvorný proces, t.j. na základe narastania informácií pri postupnom rozvíjaní témy; 2. realitu, čiže z hľadiska nových informácií v texte; 3. čitateľa, čiže podľa novosti informácií v texte z aspektu konkrétneho alebo skupinového čitateľa; 4. literárnu tradíciu a vzdelanie, čiže podľa zhody a nezhody kódu autora a príjemcu. Umelecky náročné literárne dielo sa vyznačuje vyšším stupňom a obsahom informácií, čím je náročnejšie aj na čítanie. Oproti konvenčným štruktúram umelecky obsažnejšie dielo má vysoký stupeň zastúpenia neočakávaných prvkov. Informácia je obyčajne tým väčšia, čím je menej pravdepodobná.

Entropia v texte – je miera neurčitosti štruktúry, stav, ktorý závidí od zastúpenia málo pravdepodobných, neočakávaných prvkov. V teórii informácie je entropia analogická pojmu informácie, lebo sa zakladá na princípe výberu a udáva sa počtom elementárnych rozhodnutí medzi dvoma alternatívami. Každé literárne dielo sa vyznačuje vysokým stupňom entropie, lebo sa zakladá na novosti štruktúry, čiže oproti konvenčným štruktúram ju charakterizuje rozpad usporiadanosti a vysoké zastúpenie neočakávaných prvkov a nadväznosti. Keďže v umeleckých textoch sa prostredníctvom špeciálnej štrukturácie vytráca tzv. druhotný modelujúci systém, entropia sa pod vplyvom oscilácie prvotných a druhotných významov značne zvyšuje. Pri jej odstránení a získaní informácií napomáha užitočná redundancia.

Redundancia v texte – opakovanie znakových, tematických a jazykovo-štylistických komponentov v literárnom diele. R. t. z hľadiska príjemcu môže byť žiaduca alebo zbytočná. Zvyčajne plní funkciu vtedy, keď správa prechádza v rámci literárnej komunikácie cez kanál, ktorý obsahuje veľa šumu. Zvýšená r. t. pomáha prijímať šumom narušenú informáciu, a tým navodzuje zníženie entropie v texte. Niekedy dochádza k nadbytku r. t., čo však môže mať aj estetickú funkciu. Vyskytuje sa v textoch, ktorí sa väčšmi zameriavajú na tvra, na formu, napr. v abstraktnej poézii, kaligrame.

Kód – súhrn prostriedkov a pravidiel na prenos informácie. Základným k. je jazyk, ktorý disponuje istým inventárom prostriedkov (lexika) a pravidiel (gramatika) na prenos informácie. Špecifickým k., ktorý sa buduje na princípoch jazykového k., je literárny k. Tvorí ho súbor znakových prostriedkov vystupujúcich v štruktúre literárnych textov. Tvorba textov sa nazýva kódovaním, jeho percepcia (čítanie, počúvanie) dekódovaním. Kódovanie predstavuje textotvorný proces, do ktorého sa zapája k. reality, tradície, autora a čitateľa. Dekódovanie predpokladá znalosť k. autora, reality, tradície, ako aj uplatnenie vlastného čitateľského k.

Informačná mnohovýznamovosť textu – množstvo variačných, kontrastujúcich, odlišných významov, ktoré môžu v literárnom diele vedľa seba existovať. I. m. t. je vlastnosť sémantickej štruktúry textu, umožňujúca v rámci recepcie rozličné formy aktivizácie významov pod vplyvom sociálne a psychicky odlišnej povahy jednotlivých príjemcov. Reálne a významové (možné) prvky textu poskytujú príjemcovi viaceré, ale nie neobmedzené možnosti reakcie na text. Východiskom pôsobenia textu na čitateľa je invariantné (nemenné) jadro jeho štruktúry a jeho prvkov. Každá reakcia na text sa začína odvíjať z invariantného jadra literárneho diela, na jeho pozadí odkrýva recepcia jednotlivé významy textu.

Starnutie informácie v texte -  proces zmeny hodnotového systému štruktúrnych prvkov pod vplyvom medzičasového a medzipriestorového faktoru. Starnutiu podlieha tematická rovina a jazyk, hlavne slovná zásoba, menej žánrová a prozodická forma. Jeho príčinou môže byť vznik novej komunikačnej a literárnej normy, ktorá je zväčša v protiklade s predchádzajúcou normou a neguje jej základné kritériá.

Spätná väzba – pôsobenie recepcie umeleckého diela na jazykovú a tematickú štruktúru nového textu. V literárnej komunikácii sa vytvára špecifický vzťah medzi autorom a príjemcom. Text je adresovaný čitateľovi, ktorý naň reaguje buď kladne alebo záporne, pričom táto reakcia môže vyplývať na autora. S. v. sa môže prejaviť akceptovaním a rešpektovaním príjemcu v ďalších textoch autora. Príkladom na akceptovanie reakcií je vplyv literárnej kritiky na tvorbu. Bez s. v. by sa autor a literatúra ťažko mohli vyvíjať.

Jazyková štruktúra textu – informácie zakódované v štruktúre textu podľa hierarchizácie rovín jazykového prejavu. Prenos informácie sa uskutočňuje na rovine lexikálnej (hĺbková štruktúra), morfologickej, syntaktickej a nadvetnej (povrchová štruktúra). Hĺbková štruktúra obsahuje všeobecné významové prvky definované zmyslom textu a celku. Jej nositeľom v diele je štýl, t.j. výraznejšie zastúpenie istých štylistických kategórií. Povrchová štruktúra pritom iba dotvára a zvýrazňuje zmysel textu, jeho celkovú hĺbkovú štruktúru.