Utorok Jún 27

Japonci v zahraničí

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

Zdravím ľudkovia, Saisin-Tae na kábli. Jedného krásneho, Oskarom zabudnutého, zatiahnutého dňa sa moja spontánna maličkosť veľmi nespontánne - plánovaným spôsobom rozhodla, že sa vyberie do zahraničia. Za vysoké hory, za široké pláne a v konečnom dôsledku aj za mega-mláku, až sem, do krajiny javorového listu, do Kanady. Odtiaľto, z Vancouveru, teda vystrkujem rohy :D. Spoznaním života tu, žitím ho a predovšetkým sledovaním ho, sa to vo mne odpálilo, a uvedomil som si, akou kultúrnou mega-medzerou vlastne mega-mláka je. V tom momente do mňa udrel blesk, doslova ma ožiarilo (nie, nijaká rádioaktivita... to len spúšťali pouličné osvietenie...) a keďže nie som sebec, tak som sa rozhodol o to, čo tu vidím, podeliť sa s vami. O tom a len, a len o tom, tu budem škrabať... no a teda ešte o zopár veciach naviac :D. Mo, o čom budem písať teda: sú to zážitky, informácie o tom multikulturálnom guláši čo tu je, a ak ujo big papa a ujo osud dopustí, tak ja dopustím tiež a vypustím aj nejaké to info o anime a manga situácii v týchto končinách. Predovšetkým však budem písať o spôsobe života a životných údeloch ázijských rezidentov a ázijských študentov, čo sem prišli v snahe dosiahnuť level-up osvietenia, v podobe certifikátu ILSC jazykového centra pre výučbu angličtiny podobne ako ja. Poučenie? Angličtina svieti...

 

Deň 1: ...dátum jest... 12 – 13 .7.2007... Sun breaks the cloudy mist hanging above Slovakia while shadow creeps to London ...aneb Saisin cestuje Oo...

TAK... začnem dňom odletu... Bolo to jedného hnusného depresívneho slnečného dňa. Modrá obloha na mňa čumela zhora, Oskar sa škeril na plné fúzy a mne bolo rovnako nepríjemne ako kurčaťu, ktoré zaživa zavreli v trúbe na pečenie, keď som sa viezol na Viedeňské letisko, odkiaľ som mal letieť do Londýna. Cesta prebehla bez väčších komplikácií, jediné, čo by mohlo stáť za povšimnutie, bol menší incident pri vybavovaní leteniek... milá paní byrokratička nás totiž aj s kamarátom vybavila až ako posledných, a to aj vzhľadom k tomu, že sme boli v rade asi piaty z nekonečne veľkého množstva turistov...

Let bol bezproblémový (teda až na to, že sme ho skoro zmeškali )... obsluhoval nás priteplený letúch (ja viem ja viem... steward, len som to chcel povedať ), ktorý sa zjavne vyžíval vo vrtení svojej prihriatej prdele v priestorovo pre pohyb nie práve dokonalom koridore airbusu, ktorým sme leteli. Každé jedno zvrtnutie nenápadne šťuchlo do ramena nejakého toho prísediaceho pána... lol... Bohužiaľ, ja som sedel na kraji uličky tak som to musel celé sledovať. Chvalabohu ma pravdepodobne nepokladal za príslušníka mužského pokolenia, tak do mňa nešťuchol ...

Do Londýna sme dorazili za dve hodiny a ak mám pravdu povedať, bol som príjemno-nepríjemne prekvapený. Letisko (Heathrow) bolo obrovské (ako sa dalo očakávať), terminálov bolo viac než dosť a o gates ani nehovorím. Keď sme sa konečne vysomárili odkiaľ-kam, tak sme pokračovali smerom na nástupište metra. To Londýnske funguje na vlas rovnako ako to Tokijské... pravdu povediac, bola tam taká koncentrácia japonských turistov, že som bol na nejakú tu chvíľku reálne presvedčený, že som sa nejakým divným časopriestorovým rifom preniesol do toho tokijského... zo všetkých strán sa ozývalo sumimasen, gomenasai... chotto kurasaimasen a podobné slová ospravedlňovania sa za šťuchanie sa a narážanie do cudzincov-gaijinov (rozumej domácich... ktorých bolo značne menej ako Japonských turistov). Po hodine strávenej v metre sme vystúpili na stanici King's Cross, odkiaľ sme sa pobrali na našu izbu. Potom sme chvíľku pochodili Londýn, kukli vecičky ako Westminster a Downing Street rovnako ako preslávený Big Bang a Temžu.

ROzHORROR Oo:

Kamošov bratranec: Oki ľudkovia... toto je dnešný plán. Ukážem vám niečo z Londýna a ide sa chlastať...

Saisin: OK...

Kamošov bratranec: Oki. Toto má nejakú historickú hodnotu, aj toto nejakú má, nezabudnite si robiť fotky aby starí nepovedali že som vám tu nič neukázal... a keď už sme pri tom aj toto má asi nejakú historickú hodnotu...

Saisin: ? ... ... ... cvak cvak... ... ... čo je táto budova? ...

Kamošov bratranec: Ja mám vedieť? ... môžeš aj to odfotiť, aj to má historickú hodnotu...

... ... ... po trištvrte hodine čistého chodenia...

Kamošov Bratranec: oki, to by hádam už aj stačilo... ideme na pivo...

A tak aj skončil náš slávny trip Londýnom... skončili sme v čínskej štvrti v japonskej reštaurácii napchávajúc sa všelijakými mne nie moc po chuti delikatesami zapíjajúc ich pivom... mno proste pravá scéna to z multikulturálneho vyžieraku...


Ďalšieho dňa som zažil to, ako sa asi cíti taký sararíman, keď ráno cestuje dve hodiny metrom do roboty... Metro preplnené, že človek nielen nemal kde stáť, on sa nemal ani kde zmestiť... pravdu povediac, ak to takto vyzerá aj v Japonsku, tak potom nechápem, ako niekto môže rozpoznať molesting... bo toto je hromadný molesting... naozaj... v jednom momente sa na vás zo všetkých strán tlačia ľudia, v druhom sú už na vás natlačení a v treťom sa ani nestihnete obzrieť a na mieste mladej peknej aziatky stojí stará angličanka stískajúc svoju ohyzdnú molestujúcu tašku v ruke... A teraz jedna rada... ak sa vám to podarí, vyspite sa v metre... nezaspať sa tam totiž, pokiaľ máte miesto na sedenie, nedá... ani by som nepovedal,, ako skôr nedostatku kyslíku, ale to je na vedľajší rozhovor... pokiaľ je kde, v metre sa určite spať oplatí... V tom londýnskom to určite nie je také bezpečné ako v tom tokijskom, ale pokiaľ so sebou niekoho máte, niet sa čoho obávať... Koniec koncov, zmolestovaný ste už aj tak poriadne... že to je kvôli únave

A tak sa vrátim k tomu nášmu odletu... s menšími komplikáciami (štyrikrát sa graduálne pokazilo lietadlo a museli sme čakať na odlet, z čoho poslednýkrát sme už štartovali) sa nám podarilo odletieť, ale nakoniec sme to zvládli... Počas letu sme sa museli vyrovnať s menšími poruchami klimatizácie a vetrania a taktiež sme prešli niekoľkými silnými turbulenciami, ale v konečnom dôsledku to bolo spestrenie, ak nie skoro spríjemnenie ináč nudného dvanásťhodinového letu. Keď sme sem dorazili, tak sme museli prejsť imigračnou kontrolou a potom si nás naši hostparents vyzdvihli.

V rodine mám kórejského host-brata, filipínskeho brata s jeho čínskou snúbenicou, mexického host-brata a môjho kamaráta, s ktorým som sem išiel. Týpci tu sú geniálni, lepšiu rodinu som nemohol dostať a som veľmi rád, že som sem vôbec prišiel...

 

Deň 2: ... dátum jest... 14.7.2007... Hostmama in Action aka Storm the (water)front

Oki, tak pokračujem v zapisovaní... pred chvíľkou som dorazil z menšieho výletu, na ktorý ma hostmama zobrala... najprv sme sa šli prejsť do prístavu (predpokladám, že ich je tu veľa, ale ktorý to bol, tak to naozaj neviem... viem však, že nás z neho Ferry zobrala do Gastownu, čo je Vancouverský downtown – centrum,, čo to multicultural znamená v praxi. Bolo tu strašne veľa všelijakých turistov, predovšetkým starúšikov z Európy, ktorí pobehovali medzi stánkami s jedlom výberu čínskej, mexickej, americkej, európskej, ba dokonca i africkej kuchyne ). Potom sme sa loďkou prepravili do centra, kde sme sa boli pozrieť na the steam clock (parné hodinky ). Tam sme si v spoločnosti haldy o dušu fotiacich Japončíkov dali kávu a kecali o knihách a záľubách mojej hostrodiny. Z toho, čo som pochopil, môj hostbrat a menovec Sam z Kóreji je METALISTA (Oo v živote by som neuhádol by looks)... nič proti, metalisti, ja si metal vypočujem tiež... no a potom sme sa pobrali kuknúť štvrte bohatých ... ... ... ... ... ... ... hmmm... ... ... ... hmmmmmmmm ... ... ťažko sa mi hľadajú slová pre popísanie niečoho, takého honosného ako sú waterfront houses vo Vancouveri... jediný spôsob, ako to snáď popísať je
povedať vám, nech si predstavíte nejaký ten americký film o bohatých a zdokonalíte to vo svojej fantázii, ako to len ide a dostanete zoškaredený obraz waterfront houses.... to je proste niečo, čo sa nevidí.. To, čo im dodávalo najviac krásy, bolo asi to, že boli dokonale udržiavané... dokonale myslím DOKONALE... nenašiel som tam JEDINÚ smietku, JEDINÚ špinku, nehovoriac o tom, že chybička krásy v zastrihnutí živého plotu tam NEEXISTUJE... lol... kde sme sa napapali v čínskej reštaurácii (až tu som naozaj pochopil

Čo na mňa však dopadlo tvrdšie, než som čakal, je jet lag (časový posun) a to v plnej tonovej váhe... u vás je o deväť hodín viac ako tu .... a moje telo sa presne tak cíti.... som UNAVENÝ, ale v každom prípade som sa dnes presvedčil, že tento svet je amazing oveľa viac, ako som si kedy myslel a keď dokončím školu, tak sa sem chcem určite ešte raz vrátiť... a chcem cestovať viac Viac VIAC... ...

Dom v Burnaby

Aneb o mojej hostrodinke. Moja hostrodinka pozostáva z Mamy, Otca a syna.... To je prekvapenie, čo? :D... ale je tu toho ešte viac. Táto rodinka prišla z Filipín do Kanady pred niekoľkými rokmi. Predtým mama pracovala v Hong-Kongu šesť rokov a otec vychovával syna, Leomara, doma na Filipínach. Po návrate mamy domov sa rozhodli presťahovať do Kanady a začať odznova. Tak začali. A začali aj s hostingovým programom. V tomto hostingovom programe sa u nich už vystriedalo neuveriteľné množstvo študentov, z ktorých väčšina bola ázijského pôvodu, často z Japonska...

Nastav Líce! - Kultúrna Facka!

Mo a keďže veľa Japoncov pretieklo, odkedy táto rodina začala brať vodu... teda veľa vody pretieklo... mno a ide o to, že ako som sľúbil, ukážem vám to tu trocha komplexnejšie a kritickejšie. Japonci sú známi svojou odmeranosťou, kamennou tvárou a tvrdou pracovnou disciplínou... Sú však takí aj mimo Japonska? Sú takí, aj keď Japonsku už nehovoria „domov“? NIE!... Niektorí Japonci (s takzvaným komplexom Japončíckosti) sú prirodzene veľmi hanblivé stvorenia, ktoré ťažko zapadajú do cudzej spoločnosti, napríklad do takej multikulturálnej, ako tu. Tá druhá skupina je trochu iná od bežnej predstavy Japonského človeka. Ako mnoho z vás vie, Japonci ako národ majú niekoľko spoločných nedostatkov. No a tieto nedostatky sa pri rozpade kamennej masky u niektorých jedincov odhalia.

No, tak najprv to pozitívne (aby sme sa mi japonofiln-pozitívni cítili dobre :D). Po rozhovore s hostmamou sa ukázalo, že v skutočnosti Japonci sú strašne hanbliví a boja sa nadväzovať kontakt s vonkajšou spoločnosťou, ale v rámci hostrodiny sú v porovnaní s vonkajším svetom pomerne otvorení a radi sa dozvedajú hocičo nového. Japonci mimo Japonska vyhľadávajú spoločnosť iných Japoncov, čo je myslím si, pomerne jasná vec. Mládenci sú v pohode chlapíkovia, ktorí sa síce radi zabávajú a vyzerajú výstredne, na druhej strane sú vraj veľmi ústretoví a priateľskí. Japonskí chalani vraj nemajú radi alkohol (len bad guyzzz) a pokiaľ sa nejedná o nejakú oslavu, tak sami od seba nepijú, iba v menšom množstve. Čo sa týka dievčat, tie sú buď veľmi milé, sladké a nevinné, proste ako v anime, alebo...

Presne toto „alebo“ ma veľmi prekvapilo... alebo sú nezvládateľné, divoké a obľubujú množstva alkoholu. Táto rodina už hostila veľa Japoncov, ale údajne všetky problémy, ktoré s nimi mali prišli zo strany zle vychovaných dievčat, len v zopár prípadoch chlapcov (asi all the anime thugs ostávajú doma v Japonsku... musia predsa kaziť nášmu všehoobdivovanému hrdinovi život, no ne?). Japonské dievčatá vyžadujú množstvá voľnosti, pozornosti a ... alkoholu. Niektoré Japonské slečny s potláčanými pudmi, keď prídu do slobodnej krajiny, cítia príležitosť uvoľniť sa od nonstop stresu udržovania morálnych a sociálnych nepísaných stanov a chcú si užiť, kým môžu. To neznamená, že sú také stále. Ide jednoducho o problém, že sa im neposkytuje dostatok voľného priestoru pre sebarealizáciu (chlastaŇeeeee) a relax (diŠkooooooo) a tak sa naplno vypustia tu.

Čo sa týka trvalých rezidentov Japonskej národnosti... deškribnem to citátom bráchu Leomara:

„They are really nice people. They are very kind and nice. Much more than other asian immigrants. They like to get along with others and will help you if you ask them to... oh, and they have really cute girls...“... tak..

A aby ste sa detičky nenudili, tak vám sľubujem bing do nosa v ďalšej epizóde... prezradím len málo, má to dočinenia s animovaním slávneho to fenoménu, anime... a nemusíte sa obávať, táto šialenosť bude vychádzať každé dva dni, takže infa o čomkoľvek sa tu nájde dosť.

ÁAAaaaaa ešte jedna facka!

Keďže tieto damn zápisky sú o mne, budem sa prezentovať :D ... áno, predstavím sa. Môj nick Saisin-Tae jest, ale známy som aj pod akronymom Silferas Sorai. ... ... ... no dobre, priznávam sa, pod žiadnym takým menom známy nie som, ale jedného krásneho dňa, keď budem s diamantovou klávesnicou v pazúroch vládnuť svetu, budem :D... Som proste normálny 19-ročný človiečik, čo sa rád šprtá do... do všetkého... Viem kopu zbytočných vecí, do školy sa zásadne neučím, a predsa mám dobré známky, som chalan a ľudia si o mne myslia že som holka (chvalabohu nie všetci), rád robím všetko kreatívne, deštruktívne alebo to, čo ma proste zaujíma. Hajime Mashite to Yoroshiku Onegaishimasu...