Piatok Apr 28

Taoizmus

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

O krajine vychádzajúceho slnka je známe, že všetky historické i literárne pramene, ktoré tvoria hlavný pilier japonského náboženstva siahajú z veľkej časti až do dôb starej Číny. Či sa nám to páči, alebo nie, objemná časť kultúry sa do tejto nádhernej krajiny dostala vďaka potulným mníchom, ktorí sa rozhodli opustiť svoj rodný kraj a vyskúšať si na vlastnej koži, ako chutí svet.

Anime, alebo i japonská animovaná tvorba, je od roku 1914 značne populárnym žánrom. Ročne dokáže prilákať k televíznym obrazovkám veľké množstvo divákov. Ponúka tie najrôznejšie zmesi dobrého humoru, kvalitnej kresby i príjemnej hudby. A pretože nápady, ako upútať, sa vôbec nemíňajú, je veľmi pravdepodobné, že sa vám do zorného poľa dostali i veci, ktorých opodstatnenie tkvie v samotnej japonskej kultúre. No a práve vďaka rôznym symbolom, či povestiam, splynuli do pekného príbehu, ktorý si dobil srdce nejedného otaka.

História:

 Taoizmus je jedno z čínskych náboženstiev. Vzniklo začiatkom nášho letopočtu a predstavuje prekrútené filozofické učenie o tao, ktoré je základom teologickej koncepcie taoistickej sekty.

Čínske dejiny zo 6.-5. storočia pred n.l. charakterizujú podstatné zmeny v hospodárskom a sociálnopolitickom živote spoločnosti. Rozsiahle používanie železa v 6.storočí pred n.l. podmienilo rýchly rast produktivity práce v poľnohospodárstve a v remeslách, urýchľovalo rozvoj súkromného vlastníctva a deľbu práce medzi mestom a dedinou. Zvýšenie poľnohospodárskych a remeselných výrobkov a tiež zavedenie kovových mincí napomáhalo rozmachu obchodu.

Zmeny v hospodárskom živote spoločnosti viedli aj k veľkým sociálnym zmenám. Stará rodová aristokracia sa postupne rozkladala a prenechávala svoje hospodárske pozície novej, kupeckej, úžerníckej a úradníckej aristokracii. Zrod novej triedy – latifundistov – napomáhal rast kúpy a predaja pôdy. Slobodní členovia občiny vychádzali na mizinu a dostávali sa do otrockej závislosti.

Sociálno-ekonomické zmeny v spoločnosti zostrili triedny boj. Otroci, členovia dedinských občín a mestská chudoba vystupovali proti krutému vykorisťovaniu starými aristokratmi a novými boháčmi. Zosilnil sa aj boj vnútri vládnucej triedy. Nová aristokracia vytrvale bojovala za uznanie svojich práv a usilovala sa uchopiť politickú moc.

Zmeny v sociálnom a hospodárskom živote a ostrý triedny boj sa odrážali v ideologickom boji. V tomto čase vznikali v Číne tri hlavné ideologické smery, ktoré vyjadrovali záujmy troch sociálnych skupín spoločnosti.

  1. Filozofické učenie taoizmus vyjadrovalo snahu utláčaných más, najmä zbedačených členov občín, ktorí vyšli na mizinu a túžili po návrate k prvobytnej občine.
  2. Konfuciovo učenie vyjadrovalo záujmy starej aristokratickej šľachty, z ktorej mnohí predstavitelia vyšli na mizinu a stratili svoj predchádzajúci politický a hospodársky vplyv. Táto časť starej rodovej aristokracie sa usilovala obnoviť svoje práva a niekdajší politický systém.
  3. Škola „legistov“ (fa-ťia) vyjadrovala záujmy novej otrokárskej kupecko-úžerníckej aristokracie. Táto škola požadovala zavedenie štátneho zákonodarstva, ktoré by im umožnilo nastoliť nové poriadky v spoločnosti.

Tieto ranné ideologické smery zohrali veľmi dôležitú úlohu pri ďalšom vývoji a formovaní čínskej feudálnej kultúry.


 Filozofický taoizmus vznikol na rozhraní 6.-5. storočia pred n.l. Mnohí vedci pokladajú za jeho zakladateľa Lao-c´a, pololegendárneho mudrca starovekej Číny. Historické pamiatky čínskej literatúry však neuvádzajú o tomto človeku takmer nijaké dôveryhodné údaje. Základným dielom filozofického taoizmu je kniha „Tao-te-ťing“ alebo „Kniha o tao a te“. Filozofické učenie, vyložené v tejto knihe, obsahuje prvky naivného materializmu a živelnej dialektiky. Tao – to je prazáklad sveta a základ celej rozmanitosti vecí a javov v prírode, je to „matka všetkých vecí“, ich „najhlbší počiatok“, „koreň sveta“. Tao „jestvovalo pred nebom a zemou“. Skutočný svet a spoločenský život ľudí sa podrobuje prirodzenej ceste tao a nezávisí od „božskej vôle“ alebo nejakých iných nadprirodzených síl. „Človek sa riadi zemou. Zem sa riadi nebom. Nebo sa riadi tao a tao sa riadi prirodzenosťou.“ Filozofický taoizmus teda zavrhuje božský pôvod sveta a hovorí, že má materiálny charakter. Živelná dialektika „Kniha o tao a te“ sa zakladá na uznaní ustavičného pohybu a zmeny vecí v prírode, pričom samotné tao sa nemení. „Všetky tvory a rastliny sú pri svojom zrode nežné a slabé a pri svojom zániku tvrdé a silné. Tvrdé a silné je to, čo hynie, nežné a slabé je to, čo začína žiť.“

Druhou hlavnou kategóriou filozofického taoizmu je princíp te – forma jestvovania tao, jeho prejav v konkrétnych a javoch. To je aj prejavením sa tao v človeku. Označuje mravné zdokonaľovanie osobnosti, ktoré možno dosiahnuť vďaka ustavičnému nasledovaniu cesty tao.

Filozofický taoizmus má vo svojom učení súčasne s pokrokovými tézami mnoho nedôsledného a protirečivého. Filozofický taoizmus, ktorý sa díva na vývoj sveta ako na proces ustavičného pohybu s príslušnými protirečeniami, kladie však na prvé miesto jednotu a harmóniu javov a nie boj protikladov, a zastáva názor, že „v pohybe prevláda kľud.“ Taoizmus tvrdí, že človek nemôže zmeniť prirodzený poriadok vecí, a preto musí iba pasívne pozorovať prirodzený priebeh zmien a usilovať sa poznávať tao odpútaním sa od konkrétnych predmetov a javov.

 Nedôslednosť a protirečivosť taoizmu vo filozofických otázkach našli svoj výraz aj v sociálno-etickom učení. Sociálno-etické názory vyložené v „Knihe o tao a te“, vyjadrujú protest proti sociálnej nerovnosti ľudí. V knihe sa ostro odsudzuje bohatstvo a rozkoš šľachty a vyjadruje sa hlboký súcit s prenasledovaným a vykorisťovaným ľudom. „Ľud hladuje, pretože sú veľmi veľké poplatky a dane.“ Bohatí ľudia sú „zlodeji a chvastúni“. Utrpenia ľudu a všetky pohromy v spoločnosti sa ukazujú ako výsledok porušenia prirodzeného zákona tao bohatými ľuďmi.

V knihe sa vyzdvihuje myšlienka všeobecnej lásky, ktorá sa týka len utlačovaného ľudu a nevzťahuje sa na bohatých, pretože oni majú na svedomí porušenie zákonov tao, a preto musia „skôr zahynúť“. Láska k človeku, ktorú hlása taoizmus, v základe sa teda líši od všeobecnej lásky hlásanej napríklad kresťanstvom, od lásky k blížnemu vôbec, ktorá ma za cieľ zmieriť vykorisťovaných s utlačovateľmi.

Kniha obsahuje výroky aj proti vojnám, pretože tieto pustošia krajiny a prinášajú ľuďom nečíselné pohromy.

Sociálne a etické učenie „Tao-te-ťingu“ má taký istý nedôsledný a protirečivý charakter ako filozofické učenie. Taoizmus ostro kritizoval sociálnu nespravodlivosť, protestoval proti krutému vykorisťovaniu ľudu a vystupoval proti pustošivým vojnám. Východisko videl v húževnatom boji proti zlu, v návrate k prvobytnej občine, v zrieknutí sa kultúry, poúčania ľudu a aktívnej činnosti.

Táto protirečivosť taoistického učenia určovala jeho ďalší osud. Všetko rozumové, pokrokové, ateistické vo filozofickom taoizme sa stalo základom, ktorý ďalej rozvinuli predstavitelia materialistického smeru čínskej filozofie. Všetko reakčné, idealistické prevzali vykorisťovateľské triedy ako ideologickú zbraň proti pokroku ako prostriedok duchovného porobenia ľudu.

 Náboženský taoizmus. Začiatkom nového letopočtu sa v čine začal rozpad centralizovaného Chánskeho impéria, ktorý sprevádzal politický chaos, zosilnený triednym a ideologickým bojom.

V tomto čase vznikla taoistická sekta, ktorá zjednocovala okolo seba spojencov s jestvujúcim stavom a viedla boj proti konfuciánstvu. Konfuciánstvo bolo už vtedy panujúcou ideológiou vládnucich tried. Boj taoistickej sekty proti konfuciánstvu si vyžadoval ostrú ideologickú zbraň s veľkou historickou tradíciou. Takouto zbraňou sa stal filozofický taoizmus. Kritiku sociálnej nespravodlivosti a súcit s utláčaným ľudom bolo možné využiť pre získanie autority u ľudových más. Ale protirečenia a nejasné tézy tohto učenia sa ľahko poddávali mystifikácii.

Idealistické dogmy filozofického taoizmu, premenené na vedu o nesmrteľné a doplnené dobre rozpracovanou teóriou a praxou zaklínania a talizmanom proti „démonom“, „nečistej sile“ a iných „čarov“, tvorili základ náboženského taoizmu.

Taoistická sekta spracovala veľký počet „životopisov“ nesmrteľných ľudí, alchymistických traktátov, ktoré vykladali spôsoby ako získať „elixír nesmrteľnosti“, učenie o záhrobnom živote atď. V 14. storočí bola celá hŕba kníh zahrnutá do jednotného taoistického kánonu pod názvom „Taocang“ alebo „Súhrn všetkého o tao.“

Na čele taoistických bohov stála trojica: z oficiálneho kultu prevzatý Šang- ti, ktorého taoisti premenili na Jü-chuanga (Jaspisový vládca); roku 167 n.l. zbožštený Lo-c´, ktorého uctievali ako zakladateľa taoistického náboženstva, a mýtický stvoriteľ sveta Pchan Ku. Taoizmus využíval obrovské bohatstvo ľudových legiend a povier a rátal medzi svojich bohov veľký počet božstiev a géniov z ľudu.

Ďalšiu skupinu božstiev tvorili tzv. „nesmrteľní géniovia“ a otcovia taoistickej cirkvi, ktorí sa stali bohmi za služby preukázané svojmu náboženstvu.

Bohovia, ktorých uctievali ako prenasledovateľov každého „zlého ducha“ tešili sa medzi poverčivými ľuďmi veľkej autorite. Veľkú skupinu tvorili božstvá, ktoré riadili „detské záležitosti“. V tejto skupine bolo len samotných bohýň „niang-niang“ (tzv. taoské „matičky“) deväť. Jedna z nich pomáhala pri pôrode, druhá liečila očné choroby, tretia chránila deti pred kiahňami atď.

Medzi taoistických bohov patrili traja bohovia šťastia, vládca pekla jen Lao-wang, boh domáceho krbu, boh manželskej postele atď.

Poslednou, ale najpočetnejšou skupinou boli tzv. „cechoví bohovia“, patróni rôznych remesiel a zamestnaní. Každé zamestnanie malo svojho boha – patróna. Bohov – patrónov mali dokonca zločinci a rôzne deklasované živly.

Všetci taoistický bohovia sa znášali a slúžili spoločnej veci- pomáhali vládnucej triede držať na uzde ľud a utláčaných odvádzali do boja za svoje práva.

Cirkevná organizácia. V stredoveku sa taoizmus definitívne premenil na náboženstvo, ktoré bolo zmesou kúzelníctva, čarodejníctva, astrológie a démonológie. Taoistické duchovenstvo pod kepienkom rozširovania „náboženských záujmov“ ľudu pestovalo nevedomosť, povery a z oboch si urobili zdroj zvyšovania svojich príjmov.

 Taositická cirkevná organizácia je vybudovaná podľa hierarchického princípu. V každej provincii, okruhu, obvode vymenovali hlavu taoistickej obce. Na čele taoistickej cirkvi stál hlavný žrec (tchien-š), ktorého v európskej literatúre nazývajú „taoistickým otcom“. Roku 1016 daroval imperátor „otcovi“ veľké lámy pôdy v dnešnej provincii Ťiang-ci, kde je od tých čias rezidencia taoistických „pápežov“.

Taoisti zakladali kláštory podľa budhistického vzoru a v nich sústreďovali tisíce povaľačských mníchov a mníšok. Mnohé kláštory mali pozemky, z ktorých získavali veľké príjmy. Boli aj kláštory, ktoré založila vláda a vydržiaval štát. Hlavnými zdrojmi kláštorných príjmov boli „dobrovoľné milodary“ veriacich, poplatky za rôzne obrady vykonávané pre obyvateľstvo a obchody so zaklínadlami, amuletmi atď.

Činnosť taoistických mníchov a žercov bola rôznorodá. Veštili osud, hádali, zaoberali sa vyháňaním „zlých duchov“, vykonávali pohrebné obrady atď.

Asi od 12. storočia sa stretávame so zvláštnou formou veštenia za pomoci kompasu „feng-šuej“ (doslovne to znamená „vietor a voda“), ktorý sa stal najrozširovanejším spôsobom ohlupovania ľudu. Pomocou tohto kompasu taoistickí mágovia „určovali“ miesto, ktoré nebolo pod vplyvom „zlých duchov“ a rovnako určovali dni a dokonca hodiny „vhodné“ pre začatie nejakej veci, svadby, pohrebu, vypravenia na cestu atď. Zvlášť často sa tento spôsob veštenia používal pri hľadaní miesta pre hrob. Podľa náboženských predstáv taoistických veriacich duša mŕtveho človeka ďalej žila v posmrtnom svete a môže zasahovať do vecí živých príbuzných. Aby si získali priaznivú náklonnosť duše mŕtveho, usilovali sa udobriť si ju podľa možnosti okázalým pohrebom, dobrým umiestnením hrobu a pravidelnými obeťami. Taoistický „feng-šuej“ sa preto rozšíril a prinášal solídne zisky.

Taoizmus bol dlhé stáročia silnou ideologickou zbraňou vládnucich tried v Číne. Taoistické náboženstvo sa usilovalo kázaním „neprotivenia sa“ a „nečinnosťou“ zmieriť ľudové masy s triednym útlakom, pomáhalo vykorisťovateľom udržiavať ľud v zaostalosti a nevedomosti. Rozširovaním povier a tmárstvom odvádzalo ľudové masy od triedneho boja, napomáhalo udržiavať feudálne vzťahy, kultúrnu a hospodársku zaostalosť.

Informačný kútik:

Taoizmus možno čiastočne považovať za náboženstvo, treba si však uvedomiť, že narozdiel od iných náboženstiev nemá ústrednú postavu, ani zakladateľa takého formátu, akými boli napríklad Mojžiš, Budha či Konfucius.

Samotný taoizmus môžeme chápať dvojako:

  • Ak sa na tento pojem pozeráme, ako na náboženstvo, má taoizmus množstvo drobných božstiev, ktoré upozorňujú na animistický a šamanistický pôvod – ide o takzvaný ľudový taoizmus, ktorý siaha po exotickej a magickej obradnosti javiacej jednoznačné prvky prírodného a kozmického náboženstva spojeného so šamanizmom (Tao ťiao). Do popredia preto z taoistických božstiev vystupuje Osem nesmrteľných (Pa Sien):

a)      Lü Tung-pin: historická postava; spája sa s medecínou a kúzlami, pomocou ktorých skrotí divokú zver

b)       Li Tchie-kuaj: je mrzutej a výstrednej povahy; dosť často sa objavuje ako žobrák; pomáha chudobným a slabým, preto sa mnohokrát spája s medecínou

c)      Čang Kuo-lao: kúzelník; o pomoc ho žiadajú tie rodiny, ktoré si želajú mužského potomka

d)      Cchao Kuo-ťiou: prísny sudca

e)      Chan Siang-c: veľký básnik a hudobník; patrón umelcov

f)        Čung-li Čchüan: generál z čias dynastie Chan; svojím obrovským vejárom dokáže upokojiť rozbúrené more

g)      Lan Cchaj-che: objavuje sa v mužskej i ženskej podobe; má naklonenú priazeň bohov aj napriek tomu, že trpí šialenstvom

h)      Che Sien-ku: jediná jedna reprezentantka ženského pohlavia medzi nesmrteľnými

  • Ak sa však na taoizmus budeme pozerať s filozofického hľadiska (Tao ťia), potom by sme mali zabudnúť na jeho animistické a prírodné prvky, pretože taoizmus vo svojej filozofickej podobe je pre samotného Európana čiastočne zrozumiteľný. Kým v nábožensko-folklórnej podobe predstavuje viac-menej nepriehľadný labyrint, či pletenec hmlistých šamanistických techník a ľudových povier.

 

Jin a jang. V Európe dosť často spájame s taoizmom kozmické prvky jin a jang. Hoci učenie o týchto dvoch kozmických princípoch vzniklo oveľa skôr než samotný taoizmus, do samotného náboženstva sa dostalo v neskoršom období. Pôvod všetkej aktivity matérie a životnej sily Číňania od najstarších čias pripisujú stálemu rovnovážnemu pôsobeniu negatívnych a pozitívnych síl energie, ktoré nazývajú jin a jang.

 Jin a jang stelesňuje čínsky symbol tchaj-ťi. Tento kruh (alebo vajce, ako ho vidia iní) sa používa ako symbol pre pôvod života. Jang značí zrod alebo deň, jin smrť alebo noc. Pretože dve časti tchaj-ťi sa navzájom udržujú v dokonalej rovnováhe, symbol sa spomína aj ako „Najvyšší princíp všetkej matérie.“

V orientálnom umení, medicíne i filozofii sa všetko zatrieďuje pod tieto dva kmene. Aby sa vo vesmíre i v ľudskom tele udržiavala harmónia a poriadok, jin a jang musia byť ustavične v jemnej rovnováhe. Ak sa nejakým spôsobom naruší ich rovnovážny tlak, nastáva chaos a disharmónia. Podobne ako dva póly magnetu, aj jin priťahuje jang, ale odpudzuje druhú silu jin.

Učenie o princípoch jin a jang k taoistickému náboženstvu poskytol Chuaj-nan-c´. Jeho filozofia sa totiž najbližšie priblížila k pôvodnej filozofii majstra Lao-c´ a jeho pokračovateľa Chuang-c´.

Predstavy o dvoch komplementárnych kozmických silách sa do taoizmu dostali pravde podobne zo šamanistického prostredia.

Jang je energia pohybu, vôle, slnka, ohňa, tepla a života.

Jin je energia odovzdanosti, mesiaca, vody, zimy a smrti.

Hodnota oboch síl je rovnocenná, komplementárna: jang predstavuje mužskú energiu, jin zase ženskú. Jang je sila nebies, jin je silou zeme. Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Chuaj-nan-c´ túto skutočnosť charakterizuje týmito slovami:

Tao môže byť stručné a predsa dosť obsiahle,
temné a predsa jasne žiariť,
môže byť slabé a pritom môže naberať síl.
Je spojnicou štyroch ročných období.
Zahŕňa v sebe Jin a Jang,
ktoré držia vesmír pohromade...
Preto sa nebesia pohybujú a zem je pokojná.
Točia sa a krúžia bez vyčerpania...

Ako hrnčiarsky kruh sa otáča a vracia sa k svojmu východisku...

Taoistické zmýšľanie nemá záujem stavať bariéry do cesty udalostiam, ktoré sa majú stať. Taoizmus je natoľko tolerantný, že dokáže splynúť aj s inými náboženstvami. Zo šamanizmu prevzal koncepciu jin a jang, neskôr počínštil budhizmus, čím sa  podieľal na vzniku čchanu alebo zenu. Výhodou taoizmu (ostatne vzťahuje sa to aj na budhizmus) je to, že k tomu, aby ste vo svojom živote aplikovali poznatky prevzaté z tohto náboženstva, nemusíte sa vzdať svojej orientácie.

 

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry: Náboženstvo v dejinách a v súčasnosti

Lauová, T.: Čínsky horoskop

Pre tých, ktorí zbožňujú vôňu kníh a nerobí im problém vyšliapať si nemalý kus cesty do knižnice, odporúčam vyššie uvedené knihy. Daná problematika je v nich rozpracovaná oveľa podrobnejšie, aj napriek tomu, že sa pani Theodora Luová zaoberá viac-menej problematikou čínskeho horoskopu, a teda téma s menom taoizmus figuruje len na úvodných stranách pod názvom: JIN a JANG.

Zvyšnej časti publika by som odporučila pár webových stránok:

http://sacmystery.tripod.com/tao_te_ting.htm

http://www.volny.cz/buchtik/Tao/tao_uvod.htm#nahore

http://www.esoterika.cz/index.php?akce=zobraz&clanid=3101 ; kde by ste sa mohli dočítať pár zaujímavých i pútavých informácií o tom, kto bol v skutočnosti Lao-c´, ako vlastne vyzerá taký vnútrajšok knihy „Tao-te-ťing“, či koľko čínskych bohov súperí o post najuctievanejšieho nadpozemského jedinca v srdciach Číňanov. Na záver by som sa chcela poďakovať jednému zlatému otakovi, ktorý vydržal moje otravné dotazy, otázky i prosby o tipy na pútavé internetové stránky, ktoré by mi poskytli oveľa lepší čitateľský zážitok, než mestská knižnica (je až zarážajúce, ako málo kníh sa zaoberá čínskymi dejinami Oo v banskobystrickom regióne). Kisso, veľmi pekne ďakujem.