Piatok Apr 28

Príbeh kmeňa Otoriovcov

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

- Lian Hearnová -

„Tiché kroky znejú ako silný spev slávika...“

Začnem trochu neobvykle. Koncom štvrtého ročníka sme dostali na domácu úlohu napísať úvahu o knihe. Pre mňa, človiečika, ktorý tieto malé hranaté vecičky zbožňuje už od narodenia, to nebol žiadny problém. No stačil mi jediný pohľad na znechutené tváričky mojich spolužiakov a bolo mi jasné, že jedinú vec o veľkosti  výkresu A5, ktorú vo svojich rukách  držali, boli nevydarené americké komiksy, bulvárne plátky, alebo leporelá, ku ktorým im dopomohli milujúce mamičky. Neoplatí sa rozčuľovať. V dnešnej dobe pozná mládež iba zaprášené obrazovky na smrť prehriatych televízorov, či biele tlačidlá klávesnice počítača. Pre tak jednoduchú vec, akou je kniha, tu niet miesta. A to je škoda. Veď tie biele stránky posiate množstvom čiernych písmen sú tu na to, aby vám otvorili bránu do nového sveta.

A keď sme sa tak pekne rozhovorili o knihách, nedá mi nespomenúť jednu obzvlášť zaujímavú osôbku, ktorá sa do povedomia zarytých kníh-hltačov zapísala vďaka svojej láske k Japonsku. Veď príbeh klanu Otoriovcov pozná snáď každý. Ale poďme na to pekne od začiatku.

Tak sa zdá, že japonská kultúra neprestajne priťahuje pozornosť všetkých očí sveta. Či už ste z Anglicka, Ameriky, alebo zo Slovenska, vždy sa medzi nami nájde niekto, kto vzplanie láskou ku krajine vychádzajúceho slnka. A nemusí sa výlučne jednať o anime. Výnimkou nie sú ani spisovatelia populárnej literatúry. Veď i tvorca historických detektívok, Robert van Gulik, sa nechal inšpirovať šikmookými človiečikmi a ich zaujímavou kultúrou, čoho výsledkom je nespočetné množstvo hrôzostrašných námetov, ktoré vo svojich knihách rozdáva celým priehrštím. No a dnes, v 21. storočí, k nám prichádza žena, ktorá svojimi knihami doslova pomotala hlavu celému svetu.

Lian Hearnová vyštudovala modernú jazykovedu na Oxfordskej univerzite vo Veľkej Británii. Svoje pravé meno tají. Pred odsťahovaním do Austrálie, kde momentálne žije, pôsobila v Londýne. Celoživotný záujem o východoázijské kultúry ju priviedol k štúdiu japončiny. Vďaka viacerým štipendijným pobytom v Japonsku dôverne spoznala japonské dejiny a jej knihy sa vyznačujú podrobnou faktografiou.

Anglická japonologička a spisovateľka Lian Hearnová spojila v úspešnej trilógii o kmeni Otoriovcov mystiku s literárnou fantastikou. Zvučné názvy, akými sú Slávičia dlážka, Vankúš z trávy a Jas mesiaca, sú iba obalom, ktorý vás po rozbalení vtiahne do sveta starodávneho Japonska originálnym spôsobom. Dovolí vám popustiť uzdu fantázii a ocitnúť sa priamo v deji. Nie, nejde o knihy, ktoré by sa skončili sladkým koncom ako to zvyčajne býva u mnohých ženských spisovateliek, či by vás v polovici odradili množstvom presladených scén medzi hlavnými hrdinami a zapríčinili tak menšiu nevoľnosť. Ide o diela, ktoré ulahodia i tým, ktorí vyznávajú anime a všetky jej štýly. Veď láska nemusí prekvitať iba medzi dvoma jedincami opačného pohlavia, ale môže nabrať abnormálne rozmery v podobe ľahkého, šteklivého a vskutku zaujímavého shounen-ai.

Slávičia dlážka

„1. príbeh kmeňa Otoriovcov“

Krvilačný veľmož Iida Sadamu striehne vo svojej pevnosti v meste Inujamy na spev povestnej slávičej dlážky. Majstrovsky zhotovená dlážka totiž vydáva pri každom kroku zvuk podobný spevu vtákov. Najatý vrah po nej neprejde, aby ho nezačuli.

V horskej dedinke Mino, na území starobylých Troch krajín však žije výnimočný chlapec Takeo.  Vychovali ho ľudia žijúci utiahnutým spôsobom života, ktorí vyznávajú duchovné hodnoty. Ibaže náš mladý hrdina je obdarený nadprirodzenými schopnosťami praobyvateľov tejto krajiny – mimoriadne ostrým sluchom, schopnosťou byť na dvoch miestach naraz a umením stať sa neviditeľným. Keď mu zachráni život tajomný veľmož  Shigure Otori, Takeo sa vydáva na cestu svojo osudu, ktorý sa naplní medzi múrmi Inujamy. Táto cesta je však dláždená pomstou a zradou, cťou i vernosťou, krásou aj zázrakmi a neuveriteľnou vášňou lásky.

Vankúš z trávy

„2. príbeh klanu Otoriovcov“

Takeo, dedič klanu Otoriovcov, obetoval svoj život tajnému kmeňu Kikutov. Nadprirodzené schopnosti - mimoriadne ostrým sluchom, schopnosťou byť na dvoch miestach naraz a umením stať sa neviditeľným – z neho spravia najobávanejšieho nájomného vraha. Musí však zaprieť všetky duchovné sľuby svojho pokojné detstva, právo prvorodeného na majetok, pozemky a moc – a najmä lásku ku Kaede. Ak nesplní tieto kruté požiadavky kmeňa, bude zabitý.

Z Takea vyrastie muž, odhodlaný vybrať sa na cestu nebezpečenstva, utrpenia a obetí v krutej horskej zime. Kaede, ktorú bezohľadne využijú (Toto nie je fér! Prečo to musia byť vždy ženské hrdinky, ktoré neustále trpia???) krutí mocipáni. Toto krehké žieňa je totiž prekliate. Aby sa presadila vo svete ovládanom mocnými mužmi musí využiť svoj um, krásu a ľstivosť.

Vankúš z trávy, druhá časť svetového bestselleru Príbeh klanu Otoriovcov, nás tentokrát zavedie do mýtického stredovekého Japonska a vyrozpráva nám príbeh odohrávajúci sa v očarujúcom prostredí, ktorý je plný bojov o moc, protichodných vzťahov a vášni.

Mýtizmus bol výrazným znakom prózy minulého storočia a najvýraznejšie sa prejavil v románovej forme. Využívali ho takí svetoví autori, akými boli napríklad James Joyce, Thomas Mann či John Ronald Reuel Tolkien. Mýty nám však do literatúry prenikli už pri jej zrode. Bola to práve rozprávka, ktorá uchovávala čaro mýtu pre budúce generácie. No a o fantasy by sa dalo tvrdiť, že ide o aktuálnu podobu rozprávky pre dospelých. Lian Hearnová obohatila populárny žáner o rozprávkové postupy manga komiksov, čím docielila väčšiu dynamiku deja.

Jej príbehy sa odohrávajú v bližšie neurčenom feudálnom období japonských dejín. Autorka nevyzdvihuje len cudzokrajné kultúrne odlišnosti a prírodné krásy, ale upozorňuje aj na konzervativizmus, ktorý je zakorenený v myslení a prežívajúci patriarchálny systém. Nevyhýba sa ani kontroverzným témam brutálnej sexuality a partnerského násilia, za čo má u mňa veľké plus.

Súčasná fantasy pod tlakom globálnych vydavateľstiev spadala na najnižšiu úroveň, pretože v tomto žánre dominujú zväčša hrubé dobrodružné seriálové romány, v ktorých sa donekonečna opakujú klišé zápletky s čarodejníkmi, škriatkami a veštkyňami, či inými fantasy podobnými tvormi, čoho výsledkom sú i filmy riadiace sa do kategórie „prepadák“. Ich originalita sa vytratila, nové nápady chýbajú, opakuje sa to, čo zavše poznáme. Veď z čiernobieleho akčného hrdinu neurobí plnohodnotnú literárnu postavu dlhočizný meč posiaty množstvom nevinnej krvi, či plná hrsť nevysychajúcej mágie.

A čo dodať na záver? Snáď iba toľko:

„Stáli sme so sklonenými hlavami pred čerstvo vytesaným kameňom. Ktovie, čo si Kendži a Kikuta hovorili vo svojich srdciach? Požiadal som Shigera o odpustenie, znovu mu poďakoval, že mi v Mine zachránil život, a rozlúčil sa s ním. Zazdalo sa mi, že počujem jeho hlas a že sa na mňa srdečne usmieva.

Vietor šumel v prastarých cédroch, nočný hmyz ďalej vyhrával svoju naliehavú pieseň. Vždy to bude takto, pomyslel som si – leto za letom, zima za zimou bude mesiac zapadať na západe, prenechá oblohu hviezdam a tie o hodinu či dve zaniknú v jase slnka.

Slnko prejde ponad vrchy a bude ťahať za sebou tiene cédrov, až kým nezájde za hory. Tak to chodí na svete a ľudstvo na ňom žije, ako najlepšie vie, medzi tmou a svetlom….“

(úryvok z knihy)

Poznámka: informácie sú čerpané zo slovenských a anglických webových stránok. Ak ste si všimli, tak v názvoch kníh dochádza k menšiemu rozporu. Raz sa píše Klan Otoriovcov, inokedy zase Kmeň Otoriovcov. Správny názov sa mi nepodaril vypátrať, pretože i knihy, ktoré vydalo vydavateľstvo IKAR (momentálne vyšli iba dve: Slávičia dlážka a Vankúš z trávy), majú odlišný podtitul. Možno si treba iba vybrať:o)