Piatok Apr 28

Náboženstvo Číňanov

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

 

Najstaršie náboženstvo čínskej  civilizácie je viera v jedného Boha. Ide o najvyššiu bytosť, ktorú kočovní Číňania nazývali Šang-Ti čiže „Najvyšší Pán“ alebo „Vládca“ a usadlí Číňania zase Hoang-Tien„Najvyššie Nebo“. Správy o tomto pôvodnom čínskom náboženstve sa nám zachovali v knihe spevov „Šiking“. Pretože Číňania uznávajú päť živlov a päť svetových strán (východ, západ, sever, juh a stred) vznikla viera v päť zvrchovaných pánov nebies, často označovaná číslom 5. Ide o vieru v jedného Pána v pätorakej podobe, ktorý si spokojne nažíva v neviditeľnom svete so svojimi vernými nebeskými duchmi zvanými Šen. Pretože sa počas tohto obdobia v Číne nenachádzali žiadne chrámy, či kňazi, obety prinášal sám Cisár na posvätnej hore Tai Šan.

Číňania odjakživa verili v posmrtný život ľudskej duše. Verilo sa, že duše zosnulých si žiadajú úctivé pochovanie tela do rodnej pôdy a pravidelné podávanie pokrmov, ktoré počas života najradšej požívali. Ak sa to nedodržalo, duše sa vracali a kruto mstili. Tak sa za dynastie Čeu začal rozvíjať manizmus (uctievanie mŕtvych predkov), ktorý definitívne vytlačil vieru v jedného Boha. Vzniklo mnohobožstvo.

Politický rozvrat, mravný a náboženský úpadok vyvolal snahu o obnovu. Tú hlásali dvaja čínski myslitelia Lao-c´Kong- fu-tsi, ktorí sa považovali za veľkých synov národa.

Lao-c´ a vznik taoizmu

Taoizmus, jeden zo základných smerov staročínskej filozofie, vznikol pravdepodobne v 5.storočí p.n.l a za zakladateľa sa považuje mudrc Lao-c´ .V 3.storočí n.l sa sformovala jeho teologicko-rituálna štruktúra a taoizmus sa stal štátnym náboženstvom.

Zatiaľ čo je osobnosť Lao-c´, starého majstra, spochybňovaná, Čuang-c´ je dokázateľne historická osobnosť. Jeho pokračovateľom bol istý majster Lie-c´, ktorého existencia je taktiež neistá. Avšak rôznorodosť ich učenia je podložená konfuciánskym učencom Sun-c´ (289-238 p.n.l), ktorý nedáva učenie týchto troch majstrov do priamej súvislosti. Tak isto i dvorný historik S´-ma Tchan označuje učenie majstra Lao-c´ ako školu cesty Tao ťia, zatiaľ čo učenie Čuang-c´ považuje za  umenie „fang ši“ a zároveň ho pokladá za veľmi dôležitého predstaviteľa školy Jin-Jang. Po zhrnutí nám vychádza, že majster Lao-c´ je predstaviteľom filozofického smeru a Čuang-c´ smeru mystického. Oba prúdy však považovali za svoj základ zásadu wu-wej. Prvky mysticizmu, či koncepcia nesmrteľnosti v traktáte Čuang-c´ prispeli k tomu, aby sa z taoizmu stalo náboženstvo.

Väčšina historikov rozlišuje medzi filozofickou školou Tao (Tao ťia) a taoistickým náboženstvom (Tao ťiao). Rozdiely medzi týmito prúdmi boli zo začiatku celkom zreteľné, ale postupom času sa hranice medzi nimi stali nejasnými. Okrem toho boli obe učenia neustále ovplyvňované vonkajšími vplyvmi, ako napr. ľudovým náboženstvom a hlavne prenikaním budhizmu do chanskej ríše. Treba však zdôrazniť, že budhizmus bol v Číne chápaný dosť skreslene. Niekedy sa dokonca stotožňoval so samotným taoizmom (prví budhistickí prekladatelia prevzali mnoho terminológií z taoistického učenia).

V období dynastie Tchang sa Lao-c´ a taoizmus dočkali väčšej úcty než kedykoľvek predtým. Zaviedlo sa oficiálne vyučovanie taoistickej filozofie, boli zavedené skúšky z taositických klasikov a vzniklo cez 1600 taoistických kláštorov, kam dokonca ako mníšky odchádzali i vznešené dámy, či princezné z cisárskeho rodu.

Od polovice 8.storočia začína znovu ožívať konfuciánske učenie a silnie vplyv budhizmu. Počas vnútorných bojov trvajúcich takmer celé storočie, dochádza k úpadku duchovného života. V 13.storčí si Čínu podmanili mongoli a v polovici 14.storočia sa rozšírili rôzne sekty mesiášskeho typu. Úpadok vyvrcholil v masovom povstaní Červených turbanov, ktoré zachvátilo celý štát a zvrhlo mongolskú ríšu. Hlavnou ideológiou však naďalej zostal reformovaný konfucionizmu, doplnený hlavne o taoistické prvky a taoizmus ako samostatný smer postupne upadal.

Kong-fu-tsi (Konfucius) bol politikom, ktorý odmietal abstraktné úvahy majstra Lao-c´. Bol vyhlásený za zakladateľa čínskej literatúry, pôvodcu čínskeho náboženstva a vlastného tvorcu čínskeho štátu. V roku 501 p.n.l sa stal ministrom v štáte Lu, kde zaviedol pevný poriadok a hlásal spravodlivosť. Celú svoju činnosť sústredil na učenie „cesty nebies“, na mravné usporiadanie života. Konfucionistické učenie nie je náboženského charakteru. Ide o mravoučný ráz. Zásluhou Konfuciových žiakov sa učenie Konfucia rozšírilo po celej Číne a samotný zakladateľ sa stal predmetom náboženskej úcty.

Ani taoizmus, ani konfucionizmus neodpovedali na otázky čínskeho ľudu. Preto sa za vlády cisára Ming-ti objavilo nové učenie, budhizmus. Budhizmus sa v Číne šíril veľmi rýchlo. Už na začiatku 5.storočia p.n.l bolo v Číne veľké množstvo budhistických kláštorov, či chrámov (padog) a Budha sa pod menom „Foh“ začal uctievať ako nový  čínsky Boh.

Ako už vieme, prvotným náboženstvom starých Číňanov bol monoteizmus, čiže viera v jedného Boha. Postupne sa však prejavil mravný a náboženských úpadok a rozmach „bôžikov“ zatemnil pravú vieru čínskeho národa.

Yaonee

 

Buddhizmus - pôvodom indický filozoficko-náboženský smer odvodzujúci svoju existenciu od osoby Buddhu. V súčasnosti poznáme mnoho vetiev buddhizmu (napr. tibetský, známy svojím dielom "Tibetská kniha mŕtvych"), alebo siekt od neho odvodených (napr. predovšetkým v japonsku praktikovaný zen-buddhizmus).

Čang Tao-ling - sečuánsky mystik nazývaný tiež T'in-ši (Nebeský majster), je považovaný za zakladateľa smeru Tao ťiao.(asi v r.142 n.l.).

Čuan fa - nesprávne nazývané i kung fu - ide o súhrnný názov pre mnoho (tisíce) štýlov bojových umení pochádzajúcich prevažne z Číny, ktorých spoločným znakom je boj holými rukami, hoci hádam každý štýl má i vlastné zbrane a rozpracované metódy ich použitia. Základné denelenie je na interné (vnútorné) a externé (vonkajšie) štýly.

Čuang-c' - občianskym menom Čuang Čou - jeden z najvýznamnejších nasledovníkov Lao-c´. Žil pravdepodobne v rokoch 350-275 pr.n.l. Tiež názov diela vytvoreného na základe jeho spisov.

I-ťing - "Kniha premien", veštecká kniha ktorá však popri veštení zachytáva i mnohé všeobecné múdrosti.

Jang - mužský princíp, zároveň i teplo, sila, veľkosť, pohyb (aktivita). V symbole jin-jang  je znázornený čiernou farbou.

Jangisti - stúpenci filozofa Jang Čua.

Jin - ženský princíp znázorňujúci tiež chlad, prázdnotu, malosť, slabosť, nehybnosť (pasívnosť). V symbole jin-jang je znázornený bielou farbou (v Číne biela farba symbolizuje smrť).

Jin-jang - základný symboltaoizmu. Znázorňuje základný princíp, podľa ktorého je svet zložený z protikladov, ktoré sa navzájom prelínajú a prechádzajú jeden do druhého (napr. dobré sa mení na zlé a naopak). Tieto dva protiklady sú jin ajang.

Konfucianizmus - čínsky filozofický smer i štátne náboženstvo, ktoré nastúpilo po taoizme.

Lao-c' - čínsky mudrc – zakladateľ taoizmu. Žil pravdepodobne niekedy v 5.-4. storočí pr.n.l. Základnú podstatu svojho učenia opísal v kánoneTao-te-ting.

Lie-c' - alebo tiež Lie Ju-kchou, jeden z najhlavnejších nasledovníkov majstra Lao-c´. Žil pravdepodobne v 4.storočí pr.n.l., i keď Egon Bondy kladie vznik jeho spisov až do 3.storočia n.l.

Pchan-kou - podľa mytológie kozmická bytosť a prvý človek

Tao - "cesta" - čínsky jazyk nemá ekvivalent pre jeden zo základných filozofických pojmov, sloveso "byť", v zmysle kopulatívnom. Je preto pochopiteľné, že číňania uprednostňujú slovo cesta. Tam kde my dávame prednosť premýšľaniu o abslútnej Realite, položí si číňan otázku: "Kde je cesta ?"

Tao-cang - Taoistický kánon skladajúci sa z 1464 spisov.

Taoizmus - Súhrnný názov pre Tao ťia a Tao ťiao.

Tao-te-ťing - "Kniha o Tao a cnosti" - základné dielo taoizmu. Autorom jeLao-c´.

Tao ťia - Škola Cesty - čínska filozofická škola (filozofický smer). Filozofický aspekt taoizmu.

Tao ťiao - Náuka o Ceste - taoistické náboženstvo. Mystický aspekt taoizmu.

Tchaj - embryonálne dýchanie, ktoré má slúžiť na udržanie životnej sily. Ťiež posvätná hora vo východnej Číne (Tchaj-šan).

Tchaj-pching-tao - "Cesta veľkého kľudu" - taoistická sekta, ktorú založil učenec Čang Ťiao. Stála v čele povstaleckého hnutia Žltých turbanov (184-189 n.l.).

Wu-wej - "nič nekonanie". Wu je negácia, zatiaľ čo wej znamená ľudskú činnosť smerujúcu k nejakému cieľu, čo je podľa taoizmu v rozpore so spontánnosťou a prirodzenosťou prítody.

Misako