Piatok Apr 28

Rašomonova brána

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Ingrid. J. Parkerová: Rašomonova brána

Rok vydania: 2003
Nakladateľstvo: Perseus


Japonské cisárske mesto Heian-kjó, plný rozkvet doby Heian (794 – 1182 n. l.). Na konci Suzaku Ódži, Triedy Červeného Fénixa, ktorá toto vznešené mesto rozdeľuje v severojužnej línii na dve polovice, sa týči Rašomon, zlovestná drevená brána. Tento kedysi impozantný vchod do okrsku mesta je v dobe, keď sa román odohráva, už len mohutnou ruinou slúžiacou za úkryt kriminálnym živlom, žobrákom a skrachovancom. A práve na tomto mieste dve zúbožené existencie nachádzajú podivuhodnú bezhlavú mŕtvolu, ktorá čudným spôsobom odštartuje reťaz zločinov a šokujúcich udalostí. V tej istej dobe sa na ministerského úradníka Akitadu Sugawaru, známeho pre svoj detektívny talent, obracia profesor cisárskej univerzity Hirata, jeho dávny pestún a priateľ, s prosbou o vyriešenie vydieračskej aféry, ktorá zachvátila akademickú pôdu. Sugawara, ktorý sa na žiadosť priateľa stáva dočasne profesorom cisárskej univerzity, je takto vtiahnutý nielen do pavučiny úplatkárstva a vzájomnej neznášanlivosti medzi akademikmi, ale postupne sa zaplieta do prípadov vrážd a prostredníctvom dcéry profesora Hiratu aj do osídel lásky...

x     x     x

Náruživí čitatelia detektívok zaiste poznajú meno Robert Van Gulik. Tento holandský orientalista a sinológ sa preslávil predovšetkým vynikajúcou sériou príbehov sudcu Ti, skutočnej historickej osobnosti z doby Tchang, ktorá vo Van Gulikových knihách hrá úlohu mimoriadne bystrého vyšetrovateľa, detektíva a skvelého riešiteľa napohľad nerozlúštiteľných záhad. Využijúc staršie čínske dobrodružné príbehy sudcu Ti, ktoré ho inšpirovali k napísaniu klasických detektívok, Robert Van Gulik dlho zabával čitateľov výborne vykresleným prostredím starej Číny, sympatickými a veľmi ľudskými postavami, skvele skombinovanými kriminálnymi zápletkami a skutočne napínavým, dramaticky vykresleným dejom plným záhad a ich prekvapivých riešení.

Ako Van Gulikovu čitateľku ma preto veľmi potešila správa, že má tento Holanďan dôstojného nástupcu, keď mi v kníhkupectve prišla do ruky kniha I. J. Parkerovej „Rašomonova brána“ s podtitulkom „Detektívka písaná v štýle príbehov sudcu Ti“. Aj prvé strany výtlačku, ktoré presne podľa vzoru Van Gulikových diel obsahovali výpočet hlavných postáv zúčastnených v deji a ručne kreslenú mapku starého Kjóta, naznačovali výbornú zábavu a napätie. Už po prvých stranách čítania tohto „literárneho klenotu“ sa ma však zmocnil pocit, akoby som zahryzla do príliš kyslého jablka. A, žiaľ, ďalšie čítanie tejto knihy môj pocit znechutenia nijako neodstránilo, iba ho ďalej prehĺbilo. Prečo? Preberme si to bod po bode.

Hodnovernosť prostredia.

I. J. Parkerová o sebe na posledných stránkach knihy tvrdí, že je profesorkou literatúry. Človeka preto okamžite zarazí množstvo anachronizmov, nepresností a vyložených historických nezmyslov, ktoré navŕšila do svojho popisu života v Japonsku doby Heian. Znalosť japonskej kultúry totiž očividne nepatrí medzi silné stránky ambicióznej autorky, ktorá naviac kŕčovito plagiarizuje Van Gulika.

Čo ma pri čítaní prekvapilo najskôr, bol hlboko neformálny spôsob, ktorým medzi sebou Parkerovej postavy komunikujú. Všetky sa tu bavia, akoby spolu pásavali husy, bez ohľadu na to, či ide o akademikov, obchodníkov, žobrákov, alebo kriminálnu luzu. V ich dialógoch nieto ani stopy po stupňoch zdvorilosti, aké Japonci dodnes používajú vo vzájomnej komunikácii – nerozoznáte rozdiel medzi dialógmi dvoch vzdelancov a rozhovorom šľachtica a žobráka. Máte dojem, akoby sa dej odohrával niekde v Amerike, nie v prísne hierarchizovanom Japonsku v blízkosti cisárskeho dvora. Isteže, pani Parkerová je v tom nevinne: ona to nevymyslela, iba to odpísala od Van Gulika, ktorý presne takto podával svoje príbehy. Ako mohla táto nevedomá americká pani vedieť, že jej holandský vzor tento rozprávačský štýl prebral z autentických čínskych predlôh, kde takéto vyjadrovanie postáv nevadilo, pretože väčšina z nich boli zločinci pochádzajúci zo spodiny čínskej spoločnosti? Prečo by si mala všimnúť, že vysoké vrstvy kultivovanej šľachty doby Heian by nepoužívali slovník a výrazivo kofy z trhu? Prečo by si mala pani „profesorka literatúry“ prečítať aj nejaké romány napísané v dobe Heian, kde by našla príklady skutočných dialógov, názorov a predstáv japonského stredoveku, keď stačí cez kopirák prepísať Van Gulikov text? Veď keď sa výsledná kniha ponáša na príbeh sudcu Ti, musí byť skvelá, i keby vzťahy v nej vykreslené pôsobili ako päsť na oko....

Nejakou autenticitou neurazí pani Parkerová svojich čitateľov ani pri popise správania a zvykov zaužívaných v starom Kjóte a necháva postavy románu konať „pochopiteľnejším“, skrz-naskrz euroamerickým, moderne poňatým štýlom. Paholok si podľa autorky pokojne môže privlastniť feudálne tituly a dokonca si násilím vziať za ženu šľachtičnú, ktorá je príbuznou cisárskej rodiny a nikto z dvora nemihne ani okom, veď Japonsko je demokracia, nie? Sugawara, príslušník vysokej dvorskej šľachty sa nielenže smie bratríčkovať s bývalým kriminálnikom Torom, ale môže ho dokonca prijať do služby a vadiť sa kvôli nemu so svojou matkou bez najmenšej ujmy na svojej prestíži. Dieťa z jedného z najvznešenejších japonských rodov je poslané do školy (cisárskej akadémie, ktorá je tu podobná černošskému getu v Bronxe) bez pestúnky a služobníctva a nikomu to nepríde čudné. Najkrikľavejšie sa však toto anachronistické poňatie prejavuje v scénach so ženskými protagonistkami románu, najmä s Tamako, dievčaťom, o ktorú sa Akitada v priebehu deja uchádza ako o nevestu.

Kým skutočný dvoran doby Heian by so svojou milovanou hovoril nanajvýš tak cez zástenu v prítomnosti gardedámy, prípadne ju potajomky špehoval cez štrbinu v rohoži zakrývajúcej okná ženských izieb, v Parkerovej románe majú jej zaľúbenci tieto obmedzenia na saláme: hyperemancipovaná Tamako spokojne vybehne z domu a hodí sa Akitadovi okolo krku, koná s ním osamelé prechádzky po meste, kľudne neformálne vpadne k Akitadovej matke, nedbá o správny odev a nalíčenie, kašle na skladanie veršov, dokonca záhradníči....ako moderná mladá Američanka, ktorú mala I. J. Parkerová zrejme na mysli – pretože Japonky doby Heian, ktorá by sa takto správala, by sa jej mužský súčasník nedotkol ani rúčkou metly. Autorka naviac záhradkárstvom, týmto úctyhodným hobby, obdarúva i Akitadovu matku – zabúda vysvetliť len ten drobný detail, ako sa môže dáma s vlasmi siahajúcimi až poniže piet, oblečená do nohavíc presahujúcich skoro o meter jej nohy a do dvanástich vrchných rúch vôbec pohybovať po záhrade a plieť pritom burinu. No čo už. Možno mala pani Sugawarová doma v truhlici na tieto účely schované botasky, tepláky a štrikovaný sveter....

Ďalšie strašidelné úskalie, na ktorom pani Parkerová bolestne stroskotala, sú náboženstvá a filozofické smery starého Japonska. Ako správna plagiátorka sa samozrejme neodvážila vymyslieť niečo originálne aj sama, preto svojho vyšetrovateľa Akitadu obdarovala rovnakým svetonázorom, aký mal sudca Ti: takže sa o Akitadovi dozvedáme, že je to prísny konfucián prejavujúci veľkú nechuť k buddhizmu. Hneď vzápätí nás však autorka omráči rozprávaním o tom, ako mladý Akitada v hádke zbije svojho otca a svojvoľne opustí vlastnú rodinu, háda sa so svojou matkou, ktorá nesúhlasí s tým, že zamestnal kriminálnika, permanentne jej papuľuje....ortodoxný konfucián Akitada Sugawara očividne nepozná jednu zo základných konfuciánskych zásad a cností, ktorou je „siao“, „synovská úcta“, fanatická oddanosť a poslušnosť voči vlastným rodičom. Parkerová nečítala príbehy sudcu Ti dosť pozorne, keďže v tých je sudcova úcta k predkom, vlastným rodičom a rodine silne zdôrazňovaná. Automaticky však prebrala do príbehu sudcovu neveľkú toleranciu k buddhizmu, ktorou opäť prestrelila, pretože v japonskom prostredí nepôsobí autenticky – buddhizmus v Japonsku nabral veľkú popularitu a ovplyvnil predstavy a názory Japoncov omnoho silnejšie než konfuciánstvo, naviac sa úplne mierumilovne zmiešal so starším japonským šintoistickým kultom a stal sa tak formou ľudového náboženstva. Japonci nemali nijaký problém nedogmaticky prijímať všetky tieto filozofie, preto Akitadovo prísne konfuciánstvo pôsobí veľmi nepravdepodobne a Akitada sám ako to, čím vlastne naozaj je: len ako slabý vývar sudcu Ti.

A takýmito perličkami je vyšperkovaná celá kniha. Posuvné či ťažké otáčavé dvere, ktoré za normálnych okolností treba pracne odsúvať, sa sami zabuchujú za osobami, ktoré vybehli z miestnosti – asi sú na diaľkové ovládanie. Osoby vchádzajú do miestností obuté a bez obradných pozdravov – veď načo byť tak zbytočne formálny? Deti na cisárskej univerzite študujú, aby sa mohli uchádzať o miesta úradníkov v cisárskom meste, alebo v provinciách – hoci tieto úrady boli v Japonsku doby Heian dedičné a všetko štúdium sveta by nepomohlo osobám nepochádzajúcim z tých „správnych rodín“, aby sa do nich dostali.

Hodnovernosťou prostredia sa teda autorka nijako nevyznamenala. Autentických je v knihe len niekoľko detailov, ktoré Parkerová vyčítala z historiografických diel venovaných starému Kjótu, ináč sa však celý román topí v za vlasy pritiahnutých anachronizmoch a situáciách typických skôr pre susednú Čínu, než pre Japonsko. Berte jej dielo len ako čistú zábavu, určite nie ako zdroj informácií o živote Japoncov v dobe Heian.     

Zápletka a dej.

Nedostatočná hodnovernosť historického prostredia, v ktorom sa má Parkerovej román odohrávať, by však mohla byť čitateľovi ukradnutá, ak by bol sám príbeh napínavou detektívkou. No aj v tom autorka pokrivkáva na obe nohy.

Čitateľ predovšetkým ihneď uhádne totožnosť záhadnej bezhlavej mŕtvoly, telo ktorej je objavené v ruinách Rašomonu a taktiež okamžite odhalí identitu páchateľov zločinov, ktoré sa v priebehu deja v knihe vyskytnú. Je tak pripravený o polovicu potešenia z čítania tohto románu, ktorý je tým okradnutý o napätie a o nepredvídaný koniec.

Ani s priebehom pátrania to u autorky nevyzerá slávne. Poskytla nám síce plnú akadémiu podozrivých, ktorí Akitadovi poskytujú „informácie“ o cisárskej univerzite (presnejšie, táraniny ktorých zaberajú takmer dve tretiny knihy), tieto „informácie“ však nie sú stopami, ktoré by viedli k vyriešeniu troch obludných zločinov spáchaných v súvislosti s úctyhodnou vzdelávacou inštitúciou. Usvedčujúce stopy totiž náhodne vytiahne spod kríčka Sugawarov sluha Tora a potom počas rovnako náhodnej prechádzky mestom odhalí aj páchateľa vraždy spáchanej v okrsku univerzitnej záhrady. Páchateľ ďalších dvoch univerzitných vrážd je nám, ako už bolo spomenuté, od začiatku známy a na konci románu sa komickým spôsobom bez mučenia prizná. Tak akému účelu teda slúžili tie jalové kecy akademikov, ktorých Parkerová nastrčila do deja? Len sám pán Boh vie.
Kuriózne Parkerová vyriešila tiež záhadu bezhlavej mŕtvoly objavenej hneď na prvej strane knihy v areáli Rašomonu. Hoci nás v podstate takmer ihneď informuje o identite páchateľa, až na konci románu, potom, čo stovky strán zaplnila jalovými táraninami svojich „učencov“, si uvedomí, že by bolo načase uviesť riešenie aj tejto záhady, tak dovolí Sugawarovi viesť s každým zo štyroch svedkov zločinu krátky rozhovor. Na základe týchto štyroch rozhovorov, z ktorých žiaden neobsahoval ani útržok nejakej skutočnej informácie, potom Sugawara zázračne rozlúskne prípad vraždy zmiznutého šľachtica. A dosť. Nedozvedáme sa vlastne nič o potrestaní páchateľa, celá táto záležitosť je odbitá do autu, akoby bola autorka rada, že má túto hlúposť konečne z krku.

Najzarážajúcejšie sú však motivácie, ktoré vedú Parkerovej páchateľov k vraždeniu. V jednom prípade je to úplatkárstvo, ktoré malo nepoctivému študentovi akadémie zaručiť úspech na skúškach a tým aj vysoké postavenie vo vláde. Celý tento výmysel autorky je za vlasy pritiahnutý, pretože, ako bolo uvedené vyššie, vládne postavenie na cisárskom dvore a v provinciách sa v dobe Heian dedilo, teda podobná úplatkárska aférka by nikomu neposlúžila a nemohla by teda viesť k zištne motivovaným vraždám. I v ďalšom prípade je zištný motív trochu pochybný, viac než to však šokuje nezmyselne zložitý a pred mnohými svedkami prevedený spôsob vraždy, dokonca vedúci k oklamaniu cisárskeho dvora, ktorého sa mal páchateľ dopustiť. Neviem, či autorka po sebe aj čítala to, čo napísala – ľudia by totiž museli byť slepí i hluchí a totálne dementní, aby vrahovi skočili na finty, ktoré tu podľa Parkerovej nápadov prevádza. Najlepšie z toho nakoniec vychádza tretia vražda, motivovaná manželskou neverou, hoci aj tá je trochu pochybná: manželská nevera bola v dobe Heian mužom široko tolerovaná, takže by asi ťažko viedla k zabíjaniu jej nepohodlných objektov a svedkov.

Čo sa detektívnej stránky týka, Parkerovej román príliš nepresvedčil. Ak však čitateľ nie je príliš náročný, môže u neho kniha uspieť ako príjemne ľahký dobrodružný román  s romantickou zápletkou. Romantické scény a ľúbostný motív sú tu celkom znesiteľné a vlastne práve na ne sa v závere románu kladie dôraz.     

Postavy.

Ploché ako žehliaca doska a nevýrazné ako kaša z ovsených vločiek. Okrem Akitadu, jeho matky, snúbenice Tamako a profesora Hiratu, konanie ktorých má aspoň dva rozmery, sú všetky ostatné postavy prísne jednorozmerné. Autorka každej z nich pridelila iba jednu, do absurdných rozmerov dovedenú vlastnosť (neznášanlivosť, klebetníctvo, chvastúnstvo, aroganciu), ktorá určite nestačila na to, aby z nich urobila plnokrvné charaktery. Najvypuklejšie je to viditeľné u postavy kapitána Kóbeho, ktorý je ukážkovo prvoplánovým stereotypom lenivého, zlého policajta, s hĺbkou a duševným životom hojdacieho koníka, akoby vystrihnutým z amerických seriálov 80-tych rokov.

Musím sa tiež zmieniť o postavách Akitadových pomocníkov, pretože práve na nich je najviac patrné, ako neoriginálne Parkerová odpisuje od Van Gulika: sú to zrkadlové obrazy osôb vystupujúcich v príbehoch sudcu Ti, naviac pochádzajúcich z rovnakých spoločenských vrstiev – starší učenejší muž zo služobníctva rodiny hlavného hrdinu, traja z kriminálneho prostredia.

Preklad.


Jedna katastrofa. Veľa napovedá už preklad názvu knihy „Rašomonova brána“ (z anglického „Rashomon gate“), ktoré naznačuje, že prekladateľ nepozná dobre ani angličtinu, nieto ešte pravidlá japonského jazyka. Slovo Rašomon, „Hradná brána“, už v japončine raz obsahuje slovo „brána“ (mon), teda drobnú chybu urobila aj autorka, ktorá vo svojom názve vlastne opakuje „Hradná brána brána“. Táto chybička je však nepatrná v porovnaní so somárskymi výplodmi prekladateľa, ktorý názov „Rašomon“ považuje dokonca za osobné meno. A to je ešte len začiatok všetkých jeho prehreškov. Ak ste sa chceli vžiť prostredníctvom knihy do japonského prostredia, zabudnite. Na stránkach diela nevystupujú páni, ale „lordi“, mŕtvoly neskúma ohliadač, ale „koroner“, japonské miestne názvy majú v sebe povinný anglicizmus....Pre knihu tak tento zbabraný preklad znamená jednoznačné mínus.  

Záverečný verdikt.

Nie až taký horor, ako sa zdá tesne po prečítaní, ale ani nič svetoborné. Solídny priemer.